František Bartek: Každý človek má v sebe hlad po skutočnej veľkej láske

Je máj – lásky čas. Čím je pre vás ako pomerne čerstvého mladomanžela láska?

Pod slovom láska sa skrýva veľa vecí. Dá sa hovoriť o priateľskej láske, o láske medzi rodičmi a deťmi a samozrejme aj o láske medzi mužom a ženou – k tomu asi smeruje vaša otázka. Mám veľmi rád také napätie, ktoré bolo už v staroveku pomenované ako prechod od lásky eros k láske agapé. Láska je cesta, ku ktorej patrí aj vášeň, aj emócie, aj túžba chcieť mať toho milovaného pre seba a byť s ním šťastný navždy. To je eros. Zároveň je láske vlastný pohyb k rozmeru dávať sa a vychádzať zo seba a robiť šťastným niekoho druhého, teda svoju partnerku, manželku, neskôr deti, stávať sa darom pre iných. To je agapé. Oba rozmery sú dôležité.

Pod slovíčkom láska si každý predstavuje niečo iné: od motýlikov v bruchu až po dávkovanie liekov manželovi pripútanému na lôžko. Dá sa ale stotožniť s tvrdením, že láska rovná sa sex?

Mám rád výrok – myslím, že je od Karola Wojtylu – , že láska má chuť celého človeka. Sexualita je dôležitá súčasť identity človeka a preto patrí k láske. Vo vzťahu muža a ženy má nenahraditeľné miesto, patrí tu však určitá postupnosť. Dnes je to často tak, že najprv sex a potom uvidíme, či sa k sebe hodíme.

Biológia, psychológia či morálka nám však hovorí, že je rozumné urobiť to na viac krokov. Ísť postupne od vnútorného poznávania, od tej psychológie, emócií, spoznávania, či máme rovnaké záujmy, či sme nejakým spôsobom kompatibilní. A keď príde moment, že som rozhodnutý s týmto človekom stráviť celý život, tak sa mu viem darovať celý. Sexualita je totiž oveľa širší termín ako iba pohlavnosť, je darovaním celého seba. Teda nedávam ti iba nejaký deň, iba nejaký zážitok, iba nejaké emócie, iba časť zo seba, ale dávam sa ti celý so svojou duchovnosťou aj svojou telesnosťou. A práve preto by to mal byť vstup do celoživotného záväzku a nie iba niečo ľahkomyseľné.

Keď hovoríme, že ide o darovanie celého človeka, znamená to, že je potrebné rozvíjať aj iné prejavy a formy lásky. Ako sa to naučiť, aby sme lásku a jej prejavy nezúžili iba na telesnú stránku?

Najväčší problém dnešnej doby je práve vnútorný, ľudia prežívajú depresie, cítia sa opustení, sklamali sa, sú zranení, prežívajú rôzne traumy z detstva či rozpadnutých vzťahov… Telesnosť veľmi úzko súvisí so psychikou a duchovnosťou, preto sa určite nedá láska zredukovať iba na telesnosť, na sexualitu. To podstatné a dôležité sa často deje práve v detstve, keď človek zažíva čo možno najviac bezpodmienečnú lásku od rodičov, prijatie. Ak toto má, dostal pevný základ, na ktorom môže postaviť aj svoje ostatné prežívanie: či citové alebo telesné. Naopak, keď nedostal túto lásku, je proste zranený, môžeme povedať, že je hladný po láske, ktorú nedostal. V tom prípade je veľká pravdepodobnosť, že siahne po extatickom zážitku, ktorý mu erotika a sexualita ponúka.

Ak celé detstvo alebo mladosť kráčam po púšti a zrazu vidím vodu, príde prebudenie sexuality v puberte, otvorí sa mi celá extatickosť erotiky, je jasné, že do toho skočím a pijem, čo mi hrdlo ráči. Som proste smädný, nedostal som to. Treba začať už v detstve a neskôr pracovať s traumami alebo negatívnymi skúsenosťami, ktoré ľudia zažili. Cieľom je prísť k sebaprijatiu, k emočnej zrelosti a rozhodnosti, až potom vstupovať do sexuálnych vzťahov – a nie naopak. Žiaľ, dnes je to práve často naopak a zo sexuality sa stáva kompenzačné územie.

To podstatné a dôležité sa často deje práve v detstve, keď človek zažíva čo možno najviac bezpodmienečnú lásku od rodičov, prijatie. Ak toto má, dostal pevný základ, na ktorom môže postaviť aj svoje ostatné prežívanie: či citové alebo telesné.

Pravdou však je, že všetci túžime po láske, túžime byť milovaní a vo svojej podstate túžime milovať. Ako však odlíšiť pravú lásku od tej „ľavej“?

Psychológovia sa zhodujú na tom, že zrelý človek, – teda aj zrelá láska, – je schopný viac dávať ako prijímať. Takže pravá láska zrelého človeka je altruistická. Nielen altruistická, ale viac altruistická. Toto je podľa mňa zaujímavý indikátor, ktorý hovorí o tom, či som zrelý ako muž alebo žena. Sme pripravení viac dávať ako prijímať? Pretože to nie je samozrejmé. Zvlášť dnes, v súvislosti s tým, čo sme hovorili o zraneniach, rozpadnutých rodinách, o nedostatočnosti prijatej lásky. V tomto stave chcú ľudia veľmi prijímať a je im ťažšie dávať či už partnerovi alebo neskôr deťom. To je pre mňa prvý faktor rozlíšenia zrelej, pravej lásky.

Druhý je podľa mňa v prijatí vlastnej nedokonalosti a nedokonalosti svojho partnera. Dnes sa veľa hovorí o narcizme, skutočne je to fenomén, že dnes si ľudia vedia ťažšie priznať chybu a ťažšie vedia prijať nejaké obmedzenia, ak sa vyskytne prekážka. Máme tendenciu odbočiť a ísť niekde, kde to nebude také ťažké, a to aj vo vzťahoch. Preto je veľmi dôležité prijať – a je to aj faktor zrelosti –, že som nedokonalý a môj partner tiež. To je dôvod, pre ktorý ho nevyhnutne budem aj zraňovať a on mňa, lebo aj on je nedokonalý a nenaplní všetky moje potreby presne podľa mojich predstáv. Treba porozumieť, že je to v poriadku, a že nie je podstatou vzťahu to, aby tam bola dokonalosť a harmónia vo všetkom a hlavne hneď od začiatku. Teda vedieť viac dávať ako prijímať, a byť si vedomí vlastných obmedzení aj obmedzení partnera, to sú známky zrelosti aj zrelosti v láske.

Do akej miery súvisí so zrelou láskou aj zodpovednosť?

Zrelý človek vie prevziať zodpovednosť. V tejto súvislosti je zaujímavé, čo hovorí americký sociológ Mark Regnerus, že sex sa stal akoby prirodzene neplodným. Teda, že sa zredukoval na príjemnosť, na to, že sme spolu a je nám dobre, zažijeme orgazmus a toto je často vnímanie sexuality dneška. No psychológia a biológia človeka nám hovoria o – dnes takmer prekvapivom fakte – že sex prirodzene vedie k bábätku. Tu sa ukazuje schopnosť prevziať zodpovednosť: predtým, keď ešte neexistovala antikoncepcia, respektíve keď nebola taká rozšírená, dostupná a bezbolestná, tak sex bol oveľa viac o tom, či som pripravený prevziať zodpovednosť za rodinu. Áno, milujem tohto človeka, zaľúbila som sa do neho, páči sa mi, chcem s ním stráviť život, ale dokážem to? Som pripravený alebo pripravená starať sa o rodinu aj ekonomicky, neujdem pri prvej väčšej búrke?

Prevzatie zodpovednosti v oblasti sexuality znamená, že to nie je len o mojom uspokojovaní sa vo vzťahu, ale že chcem uspokojiť aj rodinu, partnera, deti. Dnes to tak už často nie je. Chcem sex, ale deti nechcem. Z viacerých dôvodov je dnes sexualita orientovaná tak trochu narcisticky najmä na uspokojovanie svojich potrieb. Chýba faktor prevzatia zodpovednosti, či už v súvislosti s deťmi, alebo celoživotným záväzkom.

No nedá sa to zovšeobecňovať, aj dnes sú mladí ľudia, ktorí od svojich pätnástich rokov chodia na brigády, snažia sa pomáhať v rodine či finančne, alebo prakticky. Mám okolo seba veľa mladých párov, ktoré sa berú medzi dvadsiatkou a tridsiatkou a chcú prijať deti, hoci priemerný vek, v ktorom sa na Slovensku uzatvárajú manželstvá, je po tridsiatke a mnoho ľudí sa bojí vstúpiť do manželstva alebo v tom nevidí zmysel. Treba však povedať, že spoločnosť nám to prevzatie zodpovednosti neuľahčuje. Či už je to konzumný spôsob života, rozpadnuté rodinné zázemie, virtuálne vzťahy či iné faktory. Aké skúsenosti si dnes mladí prenášajú do svojich vzťahov? Na všetko máme rýchle riešenie, nejakú tabletku, kondóm, vymazanie z priateľov. Žijeme v instantnej dobe, kde sa problémy riešia instantne, a ak sa tak nedajú vyriešiť, idem preč, idem ďalej…

Včera som sa vďaka vám dozvedela, že muž si dokáže premerať tvar ženského tela za 200 milisekúnd. Mnohé ženy s touto mužskou črtou zápasia a stávajú sa obeťami nevhodných poznámok až obťažovania…

Sexizmus bol a je veľký problém. Tiež je to veľmi komplexný fenomén. Žijeme v kultúre, ktorá v podstate akceptuje veľmi rozšírenú pornografiu. Rovnako je tu prítomná – ako to pomenoval pápež František – kultúra skartovania. Nejdeme veci opravovať, ale vyhodiť. Žijeme v konzumnej spoločnosti. Mnoho ľudí pochádza z rozpadnutých vzťahov a rodín, prežili či prežívajú traumy. Nemôžeme sa teda až tak čudovať, že sa správajú niekedy viac živočíšne, namiesto toho, aby sa snažili a skúsili pozdvihnúť sexualitu na úroveň osoby.

Na druhej strane to treba jasne odsúdiť a povedať, že ľudia sú zodpovední za svojej konanie, a teda aj muž je zodpovedný za svoje hlúpe poznámky na ženské telo alebo celkovo za svoju komunikáciu. Otázka je, čo s tým robiť? Treba vychovať mužov k zrelosti a pracovať na tom. Je to veľmi komplexná záležitosť už od detstva, cez to, ako na nás vplýva spoločnosť, plus treba aj sebaformáciu, porozumieť, čo znamená byť mužom. Patrí k tomu totiž aj rozmer ovládania sa. Môžem mať nejaký impulz, môže ma nejaká žena osloviť, niečo pekné priťahovať, ale to neznamená, že to hneď musím mať. Žijeme v dobe materiálneho dostatku, nepoznáme ani hlad, ani zimu, takmer v žiadnej oblasti sa nepotrebujeme ovládať. Stačí zdvihnúť telefón a pizza mi príde až domov, otvoriť facebook a scrollovať ho a dopamín sa vyplavuje. Čudujeme sa potom, že sa nevieme ovládať? Poďme sa učiť disciplíne, už tým, že ju budú vyžadovať rodičia od detí, že ju budeme viac zdôrazňovať aj v škole a v neposlednom rade na nej sami pracovať. A to hovorím v prvom rade sám pre seba.

Ženy na jednej strane túžia byť krásne a dobýjané, na druhej strane sú bystré a ich ženskosť im dáva osobitné schopnosti a dary. Ako podľa vás má ostať žena sama sebou a nekopírovať mužský svet?

To je dnes podľa mňa veľmi dôležitý problém. Paradoxne, aj keď sa veľmi veľa hovorí o feminizme a o postavení žien, rovnosti mužov a žien, napriek tomu to neprináša len dobro. Zdá sa mi, že to nie je o tom, aby ženy objavili vlastnú identitu a krásu, ale veľakrát o tom, že ak muži majú volebné právo, prečo by sme nemohli mať aj my ženy? Ak môže byť muž manažérom, prečo by sme my ženy nemohli? Nechcem tým povedať, že volebné právo pre ženy je zlé a že ženy nemôžu byť dobrými manažérkami, no modernému feminizmu či boju za rodovú rovnosť chýba objavovanie vlastného ženského génia. Tento spoločenský pohyb bol často o približovaní sa mužskému svetu, dobiehaním toho, čo mohli, prípadne mali muži.

Čo vlastne pomáha ženám objaviť ich krásu, ich originálnu identitu, ktorá nie je ako cez kopirák rovnaká ako tá mužská? Dnes je situácia pre ženy podľa mňa niekedy náročnejšia. Sú tu aj mnohé pozitívne veci a iniciatívy, ktoré sa snažia pracovať s identitou muža a ženy. Nedávno sa napríklad uskutočnila v Bratislave Ženská konferencia, a nie je to ojedinelý jav. Je dobré, že mnohé hnutia a komunity prichádzajú s takýmto programom. Dôležité je individuálne aj spoločne hľadať to, čím som ako muž či žena. Byť v komunite iných žien, ktoré si vzájomne pomáhajú nájsť vlastnú ženskú tvár. Určite je dobré čerpať od starších zrelších žien, ale treba sa o tom rozprávať aj v rovesníckej partii. A čítať. Dnes je mnoho materiálov, aj na internete aj knižných, a sú veľmi dobré. Ja by som odporučil zbierku esejí od Edity Steinovej. Je to síce trošku komplikovaný jazyk, ale veľmi precízny a pekný text.

Modernému feminizmu či boju za rodovú rovnosť chýba objavovanie vlastného ženského génia.

Súvisí s odmietaním či stratou identity ženy aj odmietanie poslania byť ženou, prijať materstvo a plodnosť, darovať život?

Na to je určite obrovské množstvo dôvodov. Nežijeme v nejakom vákuu v súčasnom dvadsiatom prvom storočí, nejakým spôsobom sme sa dopracovali tam, kde sme teraz. Sčasti sú dôvody tohto odmietania psychologické, a často je za tým aj zlý zážitok z domu, z detstva. Sú ženy, ktoré nevideli svoju matku ako šťastnú ženu. Jeden extrém je, že sa šla zodrať pre svoje deti, čo určite nebol pozitívny, povznášajúci príklad. Taký obraz nedal dnešným ženám impulz, že toto aj ja chcem raz v živote robiť, zvlášť, ak žena či matka nevedela mať zdravo rada sama seba, nedokázala si nájsť priestor na oddych, na niečo, čo jej urobí radosť.

Druhý extrém je v rámci hedonistickej kultúry či v súvislosti so zraneniami, keď bola žena počas detstva zanedbávaná vlastnou matkou, prípadne ak matka nebola schopná odpovedať na potreby svojej dcéry. Je jasné, že z takéhoto dievčatka vyrastie žena, ktorá netúži po materstve, lebo sa jej to spája s utrpením, s bolesťou alebo traumou.

Ďalším rozmerom môže byť ekologický pohľad: ako môžem do takéhoto sveta priviesť deti? Do sveta, ktorý sa rúti do ekologickej či vojenskej katastrofy? Takže vždy je za tým nejaký spoločenský, osobný alebo globálny kontext, respektíve väčšinou ich kombinácia.

Ak však človek zažíva svet a život ako dobrý, má nádej, že aj pre jeho dieťa to bude dobré a nemá strach priviesť ho do takéhoto sveta. Na začiatku musí byť láska, ktorú som dostal ako dieťa a tiež láska, ktorú prežívam vo vzťahu so svojím partnerom. Vtedy to bude prirodzene smerovať k tomu, že budeme chcieť mať deti pre radosť napriek všetkému prebaľovaniu, bdeniu a všetkým náročným veciam spojeným s rodičovstvom. Šťastie má tendenciu sa násobiť. Život a láska prináša nový život, pretože im nechýba nádej.

Kde sa takéto rozhodnutie rodí?

Je málo rodičov, ktorí sú totálne zdraví, zrelí. Napriek tomu len málo ľudí povie, že ľutujú, že majú toľko detí. Naopak, čím je človek starší, tým viac vidí hodnotu toho celého. Nielen pre to, že sa deti postarajú o rodičov v starobe a nielen pre radosť z vnúčat. Takéto rozhodnutie prináša človeku do života dynamiku, ktorú nedokáže nič nahradiť. Žiť vzťah otca a matky, dcéry a otca, matky a syna, a tak ďalej, sú veľmi silné a krásne veci. Ak človek nie je ničím traumatizovaný či deformovaný a nemá nezdravý strach, prirodzene bude k tomuto smerovať. Aj samotná biológia je nastavená tak, že smeruje k zachovaniu druhu. To znamená, že všetko v nás, – hormonálne zmeny, telesnosť a príťažlivosť –, to všetko nás pozýva mať deti. Dnes sa sexualita zredukovala na príjemnosť. Ale biológia je nadizajnovaná aj na splodenie bábätka.

Ste muž. Čo by podľa vás mala vyžarovať žena, aby nebola pre muža iba sexuálnym objektom?

Začal by som tým, že v prvom rade je každý, aj ona človekom, až potom je ženou alebo mužom. Pre každého muža je príťažlivá žena, ktorá si uvedomuje svoju vlastnú hodnotu, nie je ustráchaná a nepochybuje sama o sebe. Je príťažlivé, keď má žena rada sama seba – má normálne ľudské sebaprijatie. Ak muž stretne takúto ženu, ktorá pozná svoju hodnotu, svoje silné stránky a vie ich ponúknuť do služby v práci, v spoločnosti, v komunite, toto je pre muža príťažlivé.

Na úrovni vizuálneho vnímania ženskosti je to z pohľadu mužov individuálne: niekomu sa páčia ženy s mierami 90-60-90, niektorému plnoštíhle, inému viac blondíny, ďalšiemu brunetky. Čo sa telesnosti týka, nemám odvahu povedať niečo o ideáli ženskej krásy. Ale sebahodnota, zrelosť, schopnosť dávať sú príťažlivé a z môjho pohľadu kľúčové.

Keď sme pri tej telesnosti – dnes človek nemusí pozerať porno, aby videl všeličo „šteklivé“. Čím to je, že je doba taká presexualizovaná?

V prvom rade: sexualita je obrovská, dôležitá, silná vec v človeku a v jeho identite. Ponúka presne ten extatický zážitok, ktorý žiadna iná oblasť života neponúka. Fulton Sheen vo svojej knihe Three To Get Married (Na manželstvo treba troch) hovorí, že spoločnosť, ktorá odmietne Boha, urobí si boha zo sexuality. Je to zjednodušené, ale v niečom to podľa mňa vypovedá o stave našej spoločnosti. Ak neexistuje Boh, neexistuje večnosť, čo nám potom ostáva? Poďme si teda užiť život! Aký je ten najexotickejší zážitok, ktorý nám život ponúka? No práve orgazmus a sexualita, tak sa vrhnime do toho naplno. Toto je zjednodušený pohľad, samozrejme má to aj viac čiastkových dôvodov.

Psychoanalýza, alebo lepšie povedané jej deformovaný vplyv, tento problém odomkli, akoby chceli povedať: akékoľvek ovládanie sexuality je jej potlačenie a to vedie k neurózam. Ak teda nemáme potláčať sexualitu, tak poďme na plný plyn, dajme jej slobodu úplne vo všetkom. Ďalším faktorom sú technológie. Dnes máme každý vo vrecku mobil s obrazovkou a internetom. Pornografia a zobrazovanie sexuálnych aktov za účelom sexuálnej stimulácie tu boli od staroveku. S dneškom sa to však nedá vôbec porovnať, teraz je to dostupné v bezprecedentnej miere. Za pár sekúnd môže mať človek k dispozícii tisíce obrazov, ktoré sú veľmi explicitné, realistické a zadarmo. A mohli by sme v tých dôvodoch pokračovať ďalej.

Láska má akoby sama v sebe prísľub večnosti. Keď sa zamilujem, tak chcem, aby táto chvíľa trvala večne, aby som mohol byť s týmto človekom navždy. Tam sa treba odraziť, od tohto sna o láske, ktorý máme všetci rovnaký – bez ohľadu na vierovyznanie a presvedčenie.

Dnes je rizikom priznať sa v práci, v škole či v partii, že som ešte panic alebo že som verný manželke alebo že neskúšam kadečo „zaujímavé“ v sexe. Môže, prípadne – má byť normou to, že „to robia všetci“ alebo existuje aj v sexualite nejaká norma?

Je to ťažké, spoločenský tlak je skutočne silný. Ak je človek jediný v triede, ktorý ešte nemal s nikým sex, alebo nebodaj jediný v práci, čo sa už až tak často nestáva, je na neho obrovský sociálny tlak. Ale keď sa na to pozrieme z dlhodobého horizontu, tak aj výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí počkali so sexom do svadby, majú stabilnejšie manželstvá a menšiu pravdepodobnosť rozvodu. Sú tu teda výhody, a to preukázateľné.

Byť sám sebou, zakorenený vo svojej identite v zmysle, že ja to takto mám a viem, prečo je to tak dobré, je dnes príležitosť a výzva. A myslím, že je to dobré pre všetkých. Keď to tak vy nemáte, ok, rešpektujem to, je to vaša vec, ale vy rešpektujte mňa, že ja to mám takto. Neskôr v živote sa, myslím, často ukáže, že ak má človek nejaké morálne normy, ktorých sa drží, bude mať usporiadanejší život ako človek, ktorý to vníma tak všelijako podľa toho, ako mu vzplanie vášeň alebo čo sa mu práve chce.

To je veľmi náročná úloha, predovšetkým pre mladých, pretože sú kŕmení tým, že môžu všetko. Čo ich má motivovať na takúto náročnú cestu?

Nemám nejaký univerzálny liek alebo šibnutie čarovným prútikom, po ktorom mladí budú vedieť, čo majú robiť a prečo to majú robiť. Pre mňa osobne je to jednoducho viera, ktorá mi dáva v tomto silu a zmysel. To neznamená, že som nikdy v tejto oblasti nepadol alebo už nikdy nepadnem. Nie je to ľahké, ale je dôležité byť na ceste, mať ideál, ku ktorému sa chceme približovať.

V prvom rade je ale rad na rodine, v nej treba dostať zdravý základ. Vidieť, že moji rodičia žijú nejakým spôsobom a sú šťastní. To je veľmi silná vec, na ktorej môže človek stáť, budovať svoj život. Druhým faktorom je komunita. Dnes sa hovorí o bublinách – ten žije v bubline, ona žije v bublinke. Ja si však myslím, že si vyberáme a tvoríme život, ktorý budeme žiť, a vyberáme si, s kým budeme tráviť čas. Je dôležité mať okolo seba komunitu podobne zmýšľajúcich ľudí a neskôr rodín, to môže byť tiež veľká pomoc. A potom študovať, hľadať, pýtať sa. Teraz je obrovské množstvo podcastov, literatúry, konferencií, prednášok, ktoré hovoria o tom, čo je rozumné, dobré a prečo. Mne osobne to tiež pomáha vedieť, že to nie je len o tom, čo mi nejaký farár povedal v kostole, ale že to všetko má zmysel a je to podložené biológiou, psychológiou či skúsenosťou iných ľudí. Myslím, že to sú veci, ktoré môžu mladým pomôcť. Minimálne mne pomáhajú.

Je teda množstvo ponúk, ktoré môžu človeka naučiť žiť a milovať. Čo znamená v každodennej praxi vstúpiť do takéhoto celoživotného vzdelávania?

Každý človek má hlad po láske, po skutočnej veľkej láske. Nik, keď sa zaľúbi, nepredpokladá, neplánuje, že bude teraz spolu s druhým deň-dva a zas pôjde každý s niekým iným. Láska má akoby sama v sebe prísľub večnosti. Keď sa zamilujem, tak chcem, aby táto chvíľa trvala večne, aby som mohol byť s týmto človekom navždy. Tam sa treba odraziť, od tohto sna o láske, ktorý máme všetci rovnaký– bez ohľadu na vierovyznanie a presvedčenie.

Otázka je, ako tento sen uskutočniť, ako ho čo najviac urobiť reálnym, ako sa čo najviac priblížiť k takémuto ideálu? Vidíme, že nič v živote, v čom chcem byť dobrý, nejde automaticky. Ak chcem byť dobrý športovec, musím trénovať, bez toho sa nedostanem na žiadny turnaj a nevyhrám. Ak chcem byť dobrý huslista, sú to tiež hodiny driny, kým dokážem improvizovať, byť pánom nástroja. A tak je to všade a podľa mňa je to tak aj s láskou. Na to, aby človek vedel zahrať krásny koncert a improvizovať ako majster v láske, aby to malo svoju ladnosť, šťavu, hĺbku a vášeň, ale aby to zároveň neušlo tam, kde nechceme. Treba sa to proste učiť. Je to možno makačka, drina, ale verím, že to stojí za to. Alternatívou totiž je, že nebudem vedieť uskutočniť svoj veľký sen o láske, a to by bola škoda. Poďme sa teda radšej učiť, aj keď to bude stáť nejakú námahu, a snažme sa žiť lásku naplno!