František Mikloško: Baví ma život na hrane, kde sa rodí niečo nové (rozhovor)

„Vďaka tomu, že som sa vždy pohyboval v rôznych prostrediach – kresťanských i sekulárnych –, som mal možnosť vidieť obe strany: to, čo prináša kresťan a jeho svedectvo, a rovnako aj pohľad nekresťana na Cirkev a na svet,“ hovorí František Mikloško.

Vo veľkonočnom čase sme sa rozprávali o tom, akú úlohu v jeho živote zohráva viera, vlastné detstvo i rôznorodí ľudia, ktorých na svojej ceste stretáva. Pýtali sme sa ho, čo si predstaví, keď sa povie „Boh“, a akým človekom by možno teraz bol, ak by ho v živote nemal.

„Tajomstvo zrenia človeka zrejme je, aby našiel svoju najlepšiu charizmu, a tým vlastne plnil vôľu Božiu,“ hovorí vo veľkom rozhovore František Mikloško. Čo mu dáva v živote odstup od seba i okolia a ako nazerá na kresťanov, ktorí si viac nekladú tie kľúčové otázky?

Keď ťa človek sleduje, cíti, že máš rád život. Odkiaľ to pramení?

Áno, mám. Myslím, že veľmi dôležitým, ba až rozhodujúcim životným obdobím človeka je jeho vlastné detstvo a ja som mal veľmi radostné detstvo. Žili sme skromne, v 50. rokoch u nás v podstate ani nebolo bohatého človeka. Najmä vďaka matke sme však mali veľmi radostné detstvo plné humoru. Myslím si, že radosť do života prináša práve láskavý humor, lebo ten človeka naučí mať odstup – od druhých, od sveta. Aj od seba. A to sa človeku zíde, vieme (úsmev).

Predpokladám, že dávať si odstup ti pomáha nielen humor, ale aj viera, ktorá je pre teba ako človeka v istej miere určujúca.

Iste, podobne ako detstvo, aj viera v Boha človeka sprevádza životom. Matka nám urobila vieru radostnou. Nebola to viera nasilu, mama nás do ničoho nenútila. V evanjeliu je krásna myšlienka, ku ktorej sa stále vracia pápež František. Ježiš sprevádzal učeníkov do Emauz. Akoby tajomstvo života spočívalo v sprevádzaní. Stále nás niečo sprevádza – detstvo, viera, iní ľudia, ktorých na ceste stretávame. A práve toto sprevádzanie životom môže prinášať človeku veľkú hĺbku, radosť a pokoj.

Niekedy však na ľuďoch, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, vidím skôr určitú tvrdosť. Ich život je akoby ukotvený v príkazoch a zákazoch, ktoré aplikujú aj na ostatných. Vždy sa mi zdalo, že viera pozýva človeka primárne k zvedavosti a nádeji, premieňa ho na niečo inšpirujúce pre seba i okolie.

Človek má pocit, že keď sa drží zákona, spravodlivo smeruje k Bohu. No súčasne je to ľudsky veľmi zväzujúce.

Trošku sme tak boli vychovávaní aj Cirkvou. Keď v čase osvietenstva či možno ešte protestantizmu začala byť Cirkev prenasledovaná a vytláčaná, musela sa brániť. Dlhé stáročia bola potom v akejsi obrannej pozícii. Bránila seba i veriacich. Vydávala dokonca indexy zakázaných kníh. Pamätám si ešte, ako si napríklad moja mama, profesorka francúzštiny a slovenčiny, musela v 30. rokoch pýtať od biskupa Kmeťka povolenie, aby mohla čítať knihy z takéhoto zakázaného indexu. Išlo pritom o základnú francúzsku literatúru. Iste, aj vtedy existovali tiež autori, ktorí sa z Cirkvi otvorene vysmievali, no zakázať ich a uzatvárať sa nevychováva z kresťanov zrelých ľudí. Dnes sa mi to zdá nepochopiteľné.

Cirkev nás po celé storočia vychovávala v pocite hroziaceho hriechu, čo je dosť zväzujúce. Dejinami sme dospeli až do momentu, že v Cirkvi prevládalo zákonníctvo. Samozrejme, držať sa v živote neustále jasných predpisov je v čomsi aj uľahčujúce. Človek má pocit, že keď sa drží zákona, spravodlivo smeruje k Bohu. No súčasne je to ľudsky veľmi zväzujúce.

Zažil si to vo svojom živote aj ty?

Možno aj mňa to sprevádzalo celý život. A až teraz nachádzam radosť a šťastie v inom pohľade na Cirkev. Nehovorím, že som bol nešťastný. Možno ma to uchránilo od mnohých ľudských poblúdení. No ten rozmer Cirkvi, keď sa slobodne pre niečo rozhoduješ, keď vidíš vzťah k druhému človeku, keď odhaľuješ krásu života je podstatne iný ako rozmer, ktorý sústavne poukazuje iba na to, čo je povolené a čo zakázané, čo je správne a nesprávne.

Až pápež František – a v tom vidím jeho pontifikát ako skutočne prelomový – predpovedá úplne novú paradigmu života Cirkvi. Pozerá sa na svet cez každého človeka osobitne. Svätý Otec sa mi v tomto zdá ako dar Boží, ktorý predpovedá novú epochu. V histórii už zazneli vyjadrenia, najmä od pápeža Pia XII., že sa blíži čas, keď budeme znovu zažívať jar Cirkvi. Osobne ju chápem ako niečo, čo znovu zažiari, ukáže obrovské svetlo pre celú európsku civilizáciu.

Keď sme v minulosti spolu so Silvom Krčmérym, Jánom Čarnogurským a jeho manželkou Martou dostali od pápeža Jána Pavla II. pozvanie na súkromnú večeru, ku koncu som Svätému Otcovi spomenul práve slová Pia XII. Opýtal som sa ho, či sa už blíži jar Cirkvi. On sa usmial a odpovedal: „Nuž, ešte nás nejaký ten mrázik neminie.“

Jar Cirkvi vidím ako čas, keď Európa i svet znovu objavia, že bez kresťanstva a Cirkvi sa ďalej nepohne. Dokonca i všetky problémy a hriechy, ktoré dnes v Cirkvi zažívame, vnímam ako čas očisty pred touto érou.

Svet sa aktuálne rýchlo mení. Hovorievaš, že si dnes v kolektíve často najstarší. Rád diskutuješ aj s mladou generáciou, ktorej by si z podstaty už nemusel rozumieť. Čím to je?

Rád počúvam druhých ľudí. Možno aj z istej lenivosti, že sa mi prosto nechce stále rozprávať. (Smiech.) V súčasnosti je veľmi zaujímavé sledovať, aká generačná vlna dnes nastupuje. Je dôležité vnímať to, pretože svet sa stále mení. Keď sa človek izoluje, život mu uniká. Následne už iba spomína na prežité a chce presadzovať iba to svoje – čo zažil, videl, čomu rozumie. Keď je však človek stále na hranici toho nového, čo prichádza a sám seba aktualizuje, nachádza veľmi veľa inšpirácie a možností.

Videl som to aj v tom pamätnom ´89. Boli to disidenti, ktorí boli za komunizmu v prvej línii a boli bití, no boli nútení svoj život stále vnímať a aktualizovať. Boli pripravení ísť ďalej. A boli aj ľudia, ktorí iba čakali, čo sa stane. Tým chýbala aktualizácia, videnie situácie, ktorá sa mení. To sa deje aj v Cirkvi.

Keď sa niekto nezaujíma o to nové, čo prichádza a čomu sa musí postaviť, zostáva vo svojom začarovanom kruhu. Opakuje sa a nedokáže na dianie okolo seba aktuálne reagovať. Zažívam to, keď som vo verejnom živote konfrontovaný s postojmi iných v aktuálnych otázkach, o ktorých sa v spoločnosti vedie polemika. Je to aj riskantné, no nedá sa tomu vyhnúť. Pre mňa je toto zdroj, za ktorý som veľmi vďačný. Baví ma život na hrane, kde sa rodí niečo nové.

V našom slovenskom prostredí si niečo ako vnútorný hlas Cirkvi, vieš ju láskavo napomenúť i oceniť. Cirkev, aspoň tá katolícka, akoby dnes strácala svoju pozíciu, hoci má stále čo ponúknuť. Nedochádza u nej k akémusi uzatváraniu?

Opäť by som povedal, že človek si tým – túžbou či schopnosťou mať kontakt s rôznymi svetmi – prechádza celý život. Ani v mladosti som sa nepohyboval len v malom uzavretom katolíckom prostredí. Súťažne som hrával hokej a bol som preto často v kontakte aj s ľuďmi, ktorí neboli veriaci.

Aj neskôr, počas rokov v katolíckom disente, som sa stretával s množstvom najrôznejších ľudí, napríklad s umelcami a ich pohľadom na svet. Tento rozmer rozličných pohľadov bol pre mňa v istom zmysle veľkým darom. Bez neho by som bol človekom akoby s klapkami na očiach. Celý život ma iné prostredie ľudsky obohacovalo. Vďaka tomu som videl obe strany: to, čo prináša spoločnosti kresťan a jeho svedectvo, a rovnako aj pohľad nekresťana na Cirkev a svet. Ten pohľad zboku je úžasný.

Zdá sa, že táto životná skúsenosť je pre teba určujúca.

Úprimne, neviem si bez toho – bez možnosti pohybovať sa v rôznych prostrediach a nechávať sa nimi obohacovať – predstaviť svoj život. Nedávno som bol na jednom zhromaždení, kde som citoval Milana Šimečku staršieho z obdobia, keď sa počas normalizácie vrátil z väzenia. Dostal v ňom zelený zákal a strácal zrak. Keď kráčal, bolo vidieť, že sa potkýna.

Celá tá situácia s normalizáciou v Československu sa nehýbala, bolo to celé akési statické, zadubené. Stretli sme sa raz viacerí takí frustrovaní a on nám povedal: „Viete, išiel som po meste a zbadal som na druhej strane cesty mladú mamičku s kočiarom. Videl som, aká je šťastná, ako sa rozpráva so svojím bábätkom. Vtedy som si povedal, že život je viac ako všetky ideológie. Ideológie pominú, no to základné ľudské je krásne, a to zostáva.“

Do dnešného dňa tieto jeho slová často a rád citujem. Aj v tejto súčasnej situácii, keď v našej krajine opäť cítiť veľkú frustráciu. Život je viac ako všetky ideológie. A o toto presvedčenie ma obohatil človek, ktorý celý život hľadal vieru, ale nevedel ju celkom nájsť.

V hlbokých rozhovoroch s osobnosťami Slovenska sa rozprávame o udalostiach, ktoré ich vytvarovali nanovo. Ako sa stali tým, kým sú dnes? Akým spôsobom sa vysporiadali s utrpením, ktoré stretáva každého z nás? 

Viac o novej knihe Hĺbkovory nájdete v našej knižnej ponuke.