František Mikloško: Baví ma život na hrane, kde sa rodí niečo nové (rozhovor)

„Vďaka tomu, že som sa vždy pohyboval v rôznych prostrediach – kresťanských i sekulárnych –, som mal možnosť vidieť obe strany: to, čo prináša kresťan a jeho svedectvo, a rovnako aj pohľad nekresťana na Cirkev a na svet,“ hovorí František Mikloško.

Vo veľkonočnom čase sme sa rozprávali o tom, akú úlohu v jeho živote zohráva viera, vlastné detstvo i rôznorodí ľudia, ktorých na svojej ceste stretáva. Pýtali sme sa ho, čo si predstaví, keď sa povie „Boh“, a akým človekom by možno teraz bol, ak by ho v živote nemal.

„Tajomstvo zrenia človeka zrejme je, aby našiel svoju najlepšiu charizmu, a tým vlastne plnil vôľu Božiu,“ hovorí vo veľkom rozhovore František Mikloško. Čo mu dáva v živote odstup od seba i okolia a ako nazerá na kresťanov, ktorí si viac nekladú tie kľúčové otázky?

Keď ťa človek sleduje, cíti, že máš rád život. Odkiaľ to pramení?

Áno, mám. Myslím, že veľmi dôležitým, ba až rozhodujúcim životným obdobím človeka je jeho vlastné detstvo a ja som mal veľmi radostné detstvo. Žili sme skromne, v 50. rokoch u nás v podstate ani nebolo bohatého človeka. Najmä vďaka matke sme však mali veľmi radostné detstvo plné humoru. Myslím si, že radosť do života prináša práve láskavý humor, lebo ten človeka naučí mať odstup – od druhých, od sveta. Aj od seba. A to sa človeku zíde, vieme (úsmev).

Predpokladám, že dávať si odstup ti pomáha nielen humor, ale aj viera, ktorá je pre teba ako človeka v istej miere určujúca.

Iste, podobne ako detstvo, aj viera v Boha človeka sprevádza životom. Matka nám urobila vieru radostnou. Nebola to viera nasilu, mama nás do ničoho nenútila. V evanjeliu je krásna myšlienka, ku ktorej sa stále vracia pápež František. Ježiš sprevádzal učeníkov do Emauz. Akoby tajomstvo života spočívalo v sprevádzaní. Stále nás niečo sprevádza – detstvo, viera, iní ľudia, ktorých na ceste stretávame. A práve toto sprevádzanie životom môže prinášať človeku veľkú hĺbku, radosť a pokoj.

Niekedy však na ľuďoch, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, vidím skôr určitú tvrdosť. Ich život je akoby ukotvený v príkazoch a zákazoch, ktoré aplikujú aj na ostatných. Vždy sa mi zdalo, že viera pozýva človeka primárne k zvedavosti a nádeji, premieňa ho na niečo inšpirujúce pre seba i okolie.

Človek má pocit, že keď sa drží zákona, spravodlivo smeruje k Bohu. No súčasne je to ľudsky veľmi zväzujúce.

Trošku sme tak boli vychovávaní aj Cirkvou. Keď v čase osvietenstva či možno ešte protestantizmu začala byť Cirkev prenasledovaná a vytláčaná, musela sa brániť. Dlhé stáročia bola potom v akejsi obrannej pozícii. Bránila seba i veriacich. Vydávala dokonca indexy zakázaných kníh. Pamätám si ešte, ako si napríklad moja mama, profesorka francúzštiny a slovenčiny, musela v 30. rokoch pýtať od biskupa Kmeťka povolenie, aby mohla čítať knihy z takéhoto zakázaného indexu. Išlo pritom o základnú francúzsku literatúru. Iste, aj vtedy existovali tiež autori, ktorí sa z Cirkvi otvorene vysmievali, no zakázať ich a uzatvárať sa nevychováva z kresťanov zrelých ľudí. Dnes sa mi to zdá nepochopiteľné.

Cirkev nás po celé storočia vychovávala v pocite hroziaceho hriechu, čo je dosť zväzujúce. Dejinami sme dospeli až do momentu, že v Cirkvi prevládalo zákonníctvo. Samozrejme, držať sa v živote neustále jasných predpisov je v čomsi aj uľahčujúce. Človek má pocit, že keď sa drží zákona, spravodlivo smeruje k Bohu. No súčasne je to ľudsky veľmi zväzujúce.

Zažil si to vo svojom živote aj ty?

Možno aj mňa to sprevádzalo celý život. A až teraz nachádzam radosť a šťastie v inom pohľade na Cirkev. Nehovorím, že som bol nešťastný. Možno ma to uchránilo od mnohých ľudských poblúdení. No ten rozmer Cirkvi, keď sa slobodne pre niečo rozhoduješ, keď vidíš vzťah k druhému človeku, keď odhaľuješ krásu života je podstatne iný ako rozmer, ktorý sústavne poukazuje iba na to, čo je povolené a čo zakázané, čo je správne a nesprávne.

Až pápež František – a v tom vidím jeho pontifikát ako skutočne prelomový – predpovedá úplne novú paradigmu života Cirkvi. Pozerá sa na svet cez každého človeka osobitne. Svätý Otec sa mi v tomto zdá ako dar Boží, ktorý predpovedá novú epochu. V histórii už zazneli vyjadrenia, najmä od pápeža Pia XII., že sa blíži čas, keď budeme znovu zažívať jar Cirkvi. Osobne ju chápem ako niečo, čo znovu zažiari, ukáže obrovské svetlo pre celú európsku civilizáciu.

Keď sme v minulosti spolu so Silvom Krčmérym, Jánom Čarnogurským a jeho manželkou Martou dostali od pápeža Jána Pavla II. pozvanie na súkromnú večeru, ku koncu som Svätému Otcovi spomenul práve slová Pia XII. Opýtal som sa ho, či sa už blíži jar Cirkvi. On sa usmial a odpovedal: „Nuž, ešte nás nejaký ten mrázik neminie.“

Jar Cirkvi vidím ako čas, keď Európa i svet znovu objavia, že bez kresťanstva a Cirkvi sa ďalej nepohne. Dokonca i všetky problémy a hriechy, ktoré dnes v Cirkvi zažívame, vnímam ako čas očisty pred touto érou.

Svet sa aktuálne rýchlo mení. Hovorievaš, že si dnes v kolektíve často najstarší. Rád diskutuješ aj s mladou generáciou, ktorej by si z podstaty už nemusel rozumieť. Čím to je?

Rád počúvam druhých ľudí. Možno aj z istej lenivosti, že sa mi prosto nechce stále rozprávať. (Smiech.) V súčasnosti je veľmi zaujímavé sledovať, aká generačná vlna dnes nastupuje. Je dôležité vnímať to, pretože svet sa stále mení. Keď sa človek izoluje, život mu uniká. Následne už iba spomína na prežité a chce presadzovať iba to svoje – čo zažil, videl, čomu rozumie. Keď je však človek stále na hranici toho nového, čo prichádza a sám seba aktualizuje, nachádza veľmi veľa inšpirácie a možností.

Videl som to aj v tom pamätnom ´89. Boli to disidenti, ktorí boli za komunizmu v prvej línii a boli bití, no boli nútení svoj život stále vnímať a aktualizovať. Boli pripravení ísť ďalej. A boli aj ľudia, ktorí iba čakali, čo sa stane. Tým chýbala aktualizácia, videnie situácie, ktorá sa mení. To sa deje aj v Cirkvi.

Keď sa niekto nezaujíma o to nové, čo prichádza a čomu sa musí postaviť, zostáva vo svojom začarovanom kruhu. Opakuje sa a nedokáže na dianie okolo seba aktuálne reagovať. Zažívam to, keď som vo verejnom živote konfrontovaný s postojmi iných v aktuálnych otázkach, o ktorých sa v spoločnosti vedie polemika. Je to aj riskantné, no nedá sa tomu vyhnúť. Pre mňa je toto zdroj, za ktorý som veľmi vďačný. Baví ma život na hrane, kde sa rodí niečo nové.

V našom slovenskom prostredí si niečo ako vnútorný hlas Cirkvi, vieš ju láskavo napomenúť i oceniť. Cirkev, aspoň tá katolícka, akoby dnes strácala svoju pozíciu, hoci má stále čo ponúknuť. Nedochádza u nej k akémusi uzatváraniu?

Opäť by som povedal, že človek si tým – túžbou či schopnosťou mať kontakt s rôznymi svetmi – prechádza celý život. Ani v mladosti som sa nepohyboval len v malom uzavretom katolíckom prostredí. Súťažne som hrával hokej a bol som preto často v kontakte aj s ľuďmi, ktorí neboli veriaci.

Aj neskôr, počas rokov v katolíckom disente, som sa stretával s množstvom najrôznejších ľudí, napríklad s umelcami a ich pohľadom na svet. Tento rozmer rozličných pohľadov bol pre mňa v istom zmysle veľkým darom. Bez neho by som bol človekom akoby s klapkami na očiach. Celý život ma iné prostredie ľudsky obohacovalo. Vďaka tomu som videl obe strany: to, čo prináša spoločnosti kresťan a jeho svedectvo, a rovnako aj pohľad nekresťana na Cirkev a svet. Ten pohľad zboku je úžasný.

Zdá sa, že táto životná skúsenosť je pre teba určujúca.

Úprimne, neviem si bez toho – bez možnosti pohybovať sa v rôznych prostrediach a nechávať sa nimi obohacovať – predstaviť svoj život. Nedávno som bol na jednom zhromaždení, kde som citoval Milana Šimečku staršieho z obdobia, keď sa počas normalizácie vrátil z väzenia. Dostal v ňom zelený zákal a strácal zrak. Keď kráčal, bolo vidieť, že sa potkýna.

Celá tá situácia s normalizáciou v Československu sa nehýbala, bolo to celé akési statické, zadubené. Stretli sme sa raz viacerí takí frustrovaní a on nám povedal: „Viete, išiel som po meste a zbadal som na druhej strane cesty mladú mamičku s kočiarom. Videl som, aká je šťastná, ako sa rozpráva so svojím bábätkom. Vtedy som si povedal, že život je viac ako všetky ideológie. Ideológie pominú, no to základné ľudské je krásne, a to zostáva.“

Do dnešného dňa tieto jeho slová často a rád citujem. Aj v tejto súčasnej situácii, keď v našej krajine opäť cítiť veľkú frustráciu. Život je viac ako všetky ideológie. A o toto presvedčenie ma obohatil človek, ktorý celý život hľadal vieru, ale nevedel ju celkom nájsť.

Mám pocit, že mnoho veriacich ľudí sa bojí žiť aj v sekulárnom prostredí. Nikdy si sa nebál, že ťa pohltí?
Je nesmierne dôležité mať priateľov, ktorí ťa upozornia, keď kráčaš niekam mimo. A mať tých priateľov ako v sekulárnom, tak aj v tom kresťanskom prostredí. Takých som v disente mal. Veľmi mi pomohli, keďže mi vedeli povedať: Pozor! Veľmi ďakujem predovšetkým biskupovi Korcovi, ktorý bol v neľahkých časoch mojím spovedníkom a mal obrovské porozumenie zrejme aj tým, že on sám bol otvorený umeniu a kultúre. V mojom živote znamenal veľmi veľa.

Na jednej strane takmer vítal, že som v kontakte s disidentmi, no zároveň mi vedel múdrym spôsobom naznačiť, na čo si mám dať pozor. Teraz je takým mojím svedomím moja žena, ktorá je krásne vychovaná vo viere a je ľudsky veľmi spravodlivá. Má ma rada, no vie jasne povedať, s čím nesúhlasí. Mať v živote taký „korektor“ je veľmi dôležité.

Keď sa pohybuješ v rôznych prostrediach, nenachádzaš napokon všade ľudí, ktorí si kladú rovnaké otázky? Tie veľké otázky: „Čo tu robím? Kam smerujem? A čo chcem po sebe zanechať?“

Myslím si, že tí premýšľajúci, tvoriví ľudia majú napokon naozaj veľmi podobné otázky. Len sa k nim každý približuje z nejakého iného pohľadu. Nie každý z nás nachádza oporu vo viere, nie každý nachádza oporu v historickej udalosti, ktorú prežil a zmenila ho. To, čo som napríklad ja zažil počas pádu komunizmu, je pre mňa dodnes obrovským zdrojom múdrosti a nádeje.

Komunistický systém sa zdal nezničiteľný, no nakoniec padol ako domček z karát. Dnes prichádzajú najmä zo Západu rôzne prúdy a mnohí kričia, že je po nás, že sme ako spoločnosť skončili. No počas komunizmu bolo väčšie násilie, išlo o život. Boli sme toho svedkami. V tomto smere sa teda ako kresťan nebojím žiadnej konfrontácie.

Hovoríš ako človek, ktorý sleduje svet z určitej vzdialenosti. A nebojí sa ho.

Je to spojené s radosťou, ktorá ma v živote sprevádzala a s dobrými priateľmi. Tí síce v priebehu môjho života prichádzali a odchádzali, no to zásadné zostávalo. V každom veku, v každom prostredí nachádzaš priateľov, s ktorými ťa viaže spoločná práca a úsilie. Spoločenské zriadenia a prostredia sa menia, a tak sa menia aj ľudia v tvojom živote. Na všetkých rád spomínam a rád sa s nimi stretnem, ale nové životné situácie ťa nútia hľadať aj iných ľudí, s ktorými ťa viaže spoločné úsilie a hľadanie.

Ten nadhľad, ktorý možno v živote mám, je tiež spojený s vnútornou skúsenosťou, že v rozhodujúcich chvíľach som vo svojom živote vždy vnímal prst Boží. Pán Boh zasiahol. Nakoniec bolo všetko tak, ako má byť. Je to obrovská skúsenosť, keď vnímaš, že Pán Boh nie je pasívny, neprizerá sa, ale nejakým spôsobom vytvára a posúva udalosti v tvojom živote tak, že napriek všetkému môžeme napokon povedať, že sa nám darí. Prekonávaš sa, dostávaš sa z problémov a ťažkostí a Boh ti ponúka novú radosť, nie smútok.

Táto moja skúsenosť je celoživotná. Keď sa pozerám na svoj život, bez Pána Boha by bol veľkým blúdením. Každý sme nejakým spôsobom spontánny. No nakoniec to vždy dopadlo dobre. Ako by ma on vždy zachránil, posunul ďalej. Nenechal ma zatrpknutým. Práve naopak.

Boli v tvojom živote prítomné momenty, keď si mohol na svoj život zatrpknúť?

Možno je súčasťou môjho života aj to, že som zatiaľ nezažil veľa porážok. Napríklad som za bývalého režimu nebol vo väzení. Neviem, akým by som bol človekom, ak by som zažil to, čo niektorí ľudia v mojom okolí. Videl som, koľko zatrpknutosti a smútku v nich bolo. Väzenie ich zmenilo. Mali pocit, že o niečo v živote nenávratne prišli. Tie momenty boli navyše často spojené s ľudským ponížením, a to človek prirodzene znáša veľmi ťažko. Žiada si to obrovskú múdrosť, silu a možno aj milosť, aby sa cez to človek dokázal preniesť. Aby dokázal všetko odpustiť a všetky krivdy prenechať Pánu Bohu.

Občas zvyknem hovoriť, že som dieťa šťasteny. Pán Boh mi pomohol vyhnúť sa vážnym porážkam. Viedol ma radostným životom a neviem, akým človekom by som bol, keby som zažil mnohé pokorenia. Neviem však, či moje svedectvo môže byť svedectvom pre každého.

Každý má svoj životný príbeh. V tom tvojom sú viera a osobný vzťah s Bohom dominujúce. Keď sa povie Boh, čo si pod týmto pojmom vlastne predstavíš?

Predstavujem si obrovský obraz zo Starého zákona, na ktorom nikto nemohol uvidieť Božiu tvár. Pod slovom Boh si neviem predstaviť tvár. Kristovu áno, vďaka maľbám a umeniu. Božiu nie. Vôbec mi to však neprekáža, aby som Boha cítil vo svojom vnútri, rozprával sa s ním. Akoby tá tvár nebola ani podstatná. Podstatný je duch, ktorého sa ako človek dotýkaš. Cítiš ho.

Vieš to prihováranie popísať?

Jeho súčasťou je akýsi pokoj. Napríklad keď si sám v kostole alebo v prírode a zachváti ťa úžasný pokoj. Nie je to iba prázdny pokoj a ticho. V tomto pokoji máš pocit, že je v ňom niekto prítomný. Je to jedna „tvár“ Boha, že vnáša do duše človeka tento obrovský pokoj.

Druhá jeho „tvár“ je, že ti ponúka príležitosti, udalosti, po ktorých ťa vedie. Keď sa pozerám na svoj život, tak to, po čom som túžil a za čím som sám kráčal, mi väčšinou nevyšlo. No do môjho života súčasne prichádzali aj príležitosti či udalosti, na ktoré som iba kladne odpovedal. A to šlo samo. Malo to požehnanie. Boh akoby človeka viedol, ukazoval mu cestu. Neprihovára sa mu len cez udalosti, ale aj cez okolitých ľudí, ktorí mu dávajú odpovede na otázky, aké si sám kladie.

Ako hovoria otcovia púšte – „ovocím Ducha je pokoj a tichá radosť v srdci“. Vtedy človek vie, že ide cestou, ktorou má ísť. Nezažíva burácajúcu radosť, ale tú tichú, pokojnú. V tom je svedomie pre človeka obrovským kompasom. Je niečím, čo k nám prichádza zvonka.

Toto, čo opisuješ, je aj istou schopnosťou stíšiť sa a počúvať. Dokážeme aj v dnešnom zrýchlenom svete zachytiť tento vnútorný hlas? A reagovať naň?

V nejakom zmysle áno. Hoci sa blížim k 80-tke, stále mi robí radosť, keď sa niečo nové zmysluplné dozviem. Čítam knihy, ktoré mi otvárajú oči a napríklad aj chápanie evanjelia. To, čo sa nazýva mystické telo Kristovo, je súčasťou celého posolstva svätého Pavla a nachádzame ho aj v evanjeliách.

Avšak to, na čo sa dosiaľ nekládol dôraz, je, že my sami sme súčasťou tohto mystického tela Kristovho. To ťa formuje, a zároveň tam môžeš byť sám sebou. To je nové poznanie, ktoré mi prináša obrovskú radosť.

Poviem to na príklade. V súčasnosti sa zaoberám príbehmi rehoľných sestier na Slovensku v čase komunizmu. Jedna sestra z rehole vykupiteliek, pri pohľade na všetky útrapy, ktorými v živote prešla, hovorí: „V noviciáte nám magistra hovorila, aby sme vedeli každú obetu prijať, lebo možno v Afrike, Amerike či v Indii čaká duša na moju obetu, aby bola zachránená. Toto ma od noviciátu držalo, že každá obeta je potrebná, lebo možno v danej chvíli niekomu pomôže.“ Jednoduchšiu a zrozumiteľnejšiu definíciu mystického tela Kristovho, ako predniesla táto sestrička, som v živote nepočul.

Je pre teba prijateľné, keď ťa oslovujú „intelektuál“?

Pamätám si, ako si kedysi za komunizmu robievali z intelektuálov „švandu“.

Prečo? Nie je to tým, že intelektuál je na Slovensku aj dnes vnímaný trochu ako povýšenecký človek?

Možno aj preto sa k tomu nestaviam pozitívne, lebo Slovensko má dnes málo intelektuálov.

V našej krajine sa naozaj veľmi neučíme vážiť si vzdelanie a múdrosť a tešiť sa z ľudí, ktorí ich našej spoločnosti prinášajú.

Máme síce veľa vzdelaných ľudí, no málo integrálnych osobností. Vzdelanie je iba jedna súčasť zrelej osobnosti. Integrálny znamená, že nie je iba špecialistom v konkrétnom odbore. Dnes máme dobu špecialistov. Integrálny človek je ten, ktorý sám už čosi zažil, vie sa s pokorou vyjadriť k celému životu. Kedysi boli takýmito osobnosťami napríklad lekári. Medicínu neprežívali iba ako svoj špecializovaný odbor, ale ako každodenné stretávanie sa s veľkým tajomstvom človeka a života. Z rozprávania mojich rodičov viem, že v 30. rokoch to boli aj univerzitní profesori. Alebo aj veľkí kňazi a rehoľníci. V disente rástli tiež veľké osobnosti. Dnes už takých veľa nemáme.

Čím to je?

Komunizmus túto kontinuitu života človeka, teda jeho dozrievanie v múdrosti, veľmi narušil. Na to, aby človek mohol byť integrálny, nevyhnutne potrebuje žiť v slobode. Alebo si tú slobodu musí udeliť sám.

Od komunizmu uplynulo 34 rokov. Ešte stále na nás vplýva v takej miere?

Osobne by som neveril, ako dlho môže trvať, kým sa z narušenej kontinuity vytvorí nová. Kľúčové je držať v krajine kontinuitu a rozvíjať ju. Lebo začať niečo odznova je veľmi ťažké. Za čias bývalého režimu bolo všetko narušené.

Možno na okraj, no jedna z vecí, ktorej dnes nerozumiem, je súčasný systém práce. Ľudia musia byť vo svojom zamestnaní často od rána do večera. Svojím vzácnym časom musia preukázať, že im na ich zamestnaní záleží. Ten obrovský, rýchly rast technológií a snaha byť na trhu práce stále konkurencieschopný oberá človeka v živote o niečo veľmi zásadné.

U nás existuje poznanie toho, čo je to nesloboda. Na Západe poznanie toho, kam až môže sloboda dospieť.

Je pravda, že komunizmus nám niečo vzal a má to svoje následky. No fenomén tohto novodobého systému práce, ktorý popisuješ, nie je iba problémom Slovenska.

Máš pravdu. Narušenie kontinuity sa týka zrejme aj Západu. U nás existuje poznanie toho, čo je to nesloboda. Na Západe poznanie toho, kam až môže dospieť bezbrehá sloboda. V obrovskom globálnom systéme, v ktorom sa ponáhľame za úspechom a túžime sa presadiť, nastáva degenerácia ľudí ako integrálnych osobností.

Máme v tej rýchlosti, v akej aktuálne žijeme, vlastne čas si to uvedomiť?

Myslím si, že si to možno začneme uvedomovať návratom k tomu, aby sme znovu trávili viac času vo svojom prirodzenom prostredí, s rodinou, v záhrade či v prírode. Potrebujeme znovu nájsť tie celkom obyčajné pravdy života. Západ je uletený, no stále má množstvo veľa krásnych ľudí, ktorí idú do sveta, nezištne pomáhajú ako lekári, misionári. Aby som odbočil aj na opačný pól Európy, aj dnešné Rusko má krásnych, statočných ľudí.

Znovu by som povedal, že sa na to pozerám akoby trochu dejinne – cez udalosť Sodomy a Gomory a desiatich spravodlivých, ktorí v podstate rozhodovali o osude ľudstva. Ja si stále myslím, že aj na Západe i v Rusku stále tých desať spravodlivých existuje. Preto tie naše ľudské dejiny ešte nie sú celkom stratené.

Teória svätého Augustína je, že dejinami prechádzajú dve línie. Jedna je tá veľká, ktorá píše históriu – dejiny vojen, porážok, objavov veľkých architektúr a civilizácií. A medzitým sa však tiahne línia možno na prvý pohľad neviditeľná – línia budovania dobra, pravdy a krásy. Svätý Augustín vraví, že tie veľké dejiny sú v mnohom určujúce. No o ich zavŕšení pri druhom príchode Krista, ako veríme my kresťania, budú napokon rozhodovať tie malé dejiny, keď sa naplní tento rozmer v ľudstve v kontinuite dobra, pravdy a krásy. Ideálne je, keď sa tieto dva svety vedia spojiť.

Dnes prežívame na Západe veľké vyhorenie. Vidieť to na tých ľuďoch. Oni sú milí, dobrí, no zrazu vidíš, že človek je natoľko zviazaný svojím zamestnaním a povinnosťami, že je prosto obmedzený, že u neho neexistujú nejaká voľnosť, nejaké uvoľnenie. Na druhej strane, najradšej chodíme na dovolenku na Západ. Je tam poriadok, slušnosť, služby. Jediné riešenie asi je, ako som už hovoril, aby kresťanstvo znovu prekvasilo Západ.

Často spomínaš koncept osobnej slobody. Nemyslíš tým však v prvom rade politickú, ktorá po páde komunizmu nastala, ale ľudskú. Tú, v ktorej sme každý pozvaný dozrievať: stať sa čo najviac človekom, akým máme byť.

Áno, je to v istom zmysle zvláštne, že ten príbeh ľudskej slobody a ľudského zrenia je vždy ten istý. Spomínam si, ako som ešte za komunizmu čítal jeden poľský časopis. Stretol som sa v ňom s príbehom Švéda Daga Hammarskjölda. Už ako mladý sa stal ministrom zahraničných vecí, neskôr generálnym tajomníkom OSN. Bol to výnimočný zjav, intelektuálne i politicky. Zomrel predčasne pri páde lietadla, na ktoré bol spáchaný atentát.

Po jeho smrti sa našli jeho denníky, kde bol zaznamenaný aj jeho ľudský vývoj. Ľudia ho mali radi, obdivovali ho, no mali pred ním rešpekt. Nie vždy mu rozumeli. Bol to zvláštny človek. Vo svojich denníkoch písal, ako dosiahol v živote všetko – už nemá čím byť. Neexistuje už nič, za čím by sa ťahal. A predsa nenašiel v sebe pokoj.

Ako píše, „až do momentu, keď som objavil akýsi vnútorný bod, teda som sa dotkol nejakého najhlbšieho bodu vo svojom vnútri, uveril som mu a začal som za ním kráčať. Ale odvtedy sa môj život zmenil na bludisko, v ktorom ma vedie len jemná Ariadnina niť. Držím ju, no môžem ju kedykoľvek pretrhnúť a som stratený. Neukazuje mi, čo bude za rohom alebo kam idem. No v tejto chvíli som našiel sám seba. Našiel som svoju životnú cestu“.

Toto je zrejme tajomstvo zrenia človeka, aby našiel svoju najlepšiu charizmu a tým plnil vôľu Božiu. Pán Boh chce, aby každý z nás bol originál. Aby bol tým, kým má byť.

Máme čas to v dnešnom zrýchlenom svete hľadať?

Neviem. No je fakt, že nie každý si to zrejme môže dovoliť, keď má rodinu a musí zarábať peniaze, aby ju uživil. O takomto stíšení a nájdení určitého bodu v sebe, ktorý je pre človeka rozhodujúcim a ktorým je on sám – hovoril už Ladislav Hanus. Myslím si, že pokiaľ sa človek celkom nevzdá tohto svojho vnútorného sveta, tejto vernosti sebe, môže byť aj vo väzení, a napriek tomu si dokáže udržať tú slobodu.

A rovnako dnes môže aj ťažko pracovať, aby uživil rodinu, no napriek tomu dokáže súčasne kráčať aj svojou vlastnou cestou. Tou, ktorá je iba jeho.

Dnes zaznievajú hlasy rôznych koučov, ktorí učia ľudí hľadať svoju slobodu, svoje poslanie, svoju hodnotu, byť najlepšou verziou seba samého. Keď to nejde do hĺbky človeka, sú to len techniky. Je to technológia.

Kde má potom človek objaviť vlastnú unikátnosť – ten bod, ktorý spomínaš?

V stíšení. My veriaci možno v modlitbe, no predovšetkým v stíšení. V počúvaní seba. Myslím si, že keď sa človek v svojom živote stíši, zrazu mu niečo hovorí, že toto nie je on. Toto už nie som ja. V tom stíšení a načúvaní sa ti akoby prihovára sám Boh – cez ľudí okolo teba, cez udalosti, ktoré zažívaš. Správnosť osobného smerovania cítiš v tom, či v sebe zažívaš ten pokoj. V tomto smere je každý človek ozajstný originál.

To bol zrejme aj Boží zámer, aby bol každý z nás sám sebou, človekom, ktorým má byť. Zrejme to však dnes nie je také jednoduché. Dav človeka pohlcuje. A, samozrejme, byť sám sebou iste neznamená byť egoistom.

Nemajú to však ľudia, ktorí veria v Boha, predsa trochu jednoduchšie? Stíšenie či modlitba je posilňujúcou výbavou veriaceho človeka.

Áno. Iste, ale neveriaci si to neuvedomuje, a preto má možno pocit, že to nepotrebuje.

Je to tak? Osobne okolo seba vnímam ľudí, ktorí majú všetko – rodinu, dobrú prácu, byt, auto, no nie sú vo svojich životoch spokojní. Nemajú v sebe ten pokoj.

Poznám ľudí, ktorí nie sú veriaci, ale vedia vysloviť jednu vetu, ktorá je veľmi zaujímavá. Vravia, že viera je dar. Pochopil som to aj vo svojom živote. Znamená to, že si ju nemôžem vynútiť, nemôžem si ju privolať. Je to dar. Znamená to, že sa ti musí niekto prihovoriť. To je to, čo možno tým ľuďom chýba. Že musia vlastne čakať na ten dar.

Neznamená to v prvom rade, že sa musí človek stíšiť, „nastaviť sa na príjem“?

Iste. Najmä dnes, keď sme z každej strany doslova zasypávaní hlukom a informáciami. A to rôznej kvality.

Každý z nás potrebuje aspoň občas ticho, aby sa v ňom pýtal, či vo svojom živote kráča dobre. Možno sa mýlim, no v poslednom čase vnímam, že kresťania okolo mňa si už nekladú otázky. Akoby sme to ticho už nepotrebovali. Mali vďaka viere vlastne už všetko zodpovedané.

Ono to prichádza postupne. Človek môže byť takto, povedal by som, vytrhnutý a viezť sa na nejakej vlne povinností a udalostí života. No potom zrazu príde ťaživá smrť blízkeho alebo, naopak, vníma krásu ľudského vzťahu, keď na svadbe vidí, ako sa berú dvaja mladí ľudia. A zrazu sa niečoho hlboko v sebe dotkne. A uvedomíš si, že ti v živote niečo podstatné uniká.

Ono to k človeku prichádza akoby samo. Avšak iste, dá sa pred tým utekať, a to často aj bez toho, aby si toho bol človek sám vedomý. Ten život ťa nejako vedie, akýmsi samospádom, a zrazu príde ten okamih – silný, ľudský. A ty zrazu zbadáš, že to, čo žiješ, nie je ono.

Naša civilizácia sa nachádza v epoche zrýchleného života. Občas bežíme a ani sami celkom presne nevieme kam. Prežívame akurát obdobie Veľkej noci, čo je určitým symbolom obnovy. Ako vnímaš odkaz Veľkej noci v našich bežných životoch?

Zaujímavé na kresťanstve je, že človek tým, že veľkonočný odkaz žije, číta o ňom, počúva v kázni či názoroch iných ľudí, stále viac vniká do jeho tajomstva. V tom sú cirkevné sviatky v roku také dôležité, že cez ne stále hlbšie vchádzaš do tajomstva spásy, do tajomstva mystického tela Kristovho, ktoré smeruje k zavŕšeniu dejín. To je Kristus, ktorý je prítomný v dejinách.

Pamätám si, ako nám raz Dominik Tatarka na sklonku života rozprával, že mal sen, ako ho ležiaceho unáša rieka, až vyústili do nekonečného mora a on zažíval veľký pokoj. Tento pocit, že ako osoby sme súčasťou niečoho veľkého, čo nás presahuje, zrejme v ľuďoch existuje bez ohľadu na to, či sú kresťania alebo nie. Ale to už sa už miešam do remesla teológom…

My ľudia fungujeme spôsobom, že si potrebujeme veci zatriediť: dobré – zlé, čierne – biele. Funguje tak náš mozog. Život v tajomstve preto pre človeka nemusí znieť celkom príťažlivo.

Viera nemôže byť opretá iba o vnútorný pocit.

Túto dilemu pekne rozvinul pápež Benedikt XVI., ktorý hovoril, že viera potrebuje aj racio, teda rozum. V tom je podľa mňa sila západného kresťanstva či kresťanstva všeobecne, že svoju mystickú skúsenosť predsa nejakým spôsobom validuje aj rozumom. Viera nemôže byť opretá iba o vnútorný pocit. Kresťanstvo podlieha racionálnej korektúre, ktorá ho rozvíja a prehlbuje.

Mal si niekedy vážne pochybností o svojej viere? Či si dokonca cítil hnev voči Bohu?

Nie, necítil. Myslím, že to súvisí s tým, že som svoju vieru prežíval radostne. Bola to veľmi príjemná a veľmi radostná súčasť môjho života. Chvála Pánu Bohu, takýto hnev som nezažil.

Samozrejme, keď si dnes položím napríklad otázku, ako to bolo, keď Boh stvoril svet, tak na ňu neviem odpovedať. Tak sa tou otázkou netrápim. Verím Pánu Bohu a nechám si svoju otázku, lebo ju nemôžem vyriešiť. V živote sú momenty a otázky, ktoré nevieš vyriešiť racionálne a musíš len dôverovať a veriť. A ja verím Pánu Bohu. A túto moju vieru mi posilnila v živote moja vlastná skúsenosť, keď som zažíval dobrotu Božiu a jeho blízkosť.

Keď sa dnes spätne pozrieš na svoj život, čo vidíš?

Môj najsilnejší vnútorný pocit je vďačnosť. Napriek tomu, že som bol v politike, že sa o mne niekde píše, že sa niekto ešte zaujíma o moje myšlienky… Ak by som mal stavať iba na tomto, nemôžem byť spokojný. Vieme, že vždy je niečo, čo sme mohli dosiahnuť lepšie. Dosiahnuť viac, byť známejším.

Iste, človeku dobre padne, že nežije niekde v zabudnutí. No ten základný pocit, ktorý cítim teraz na sklonku života a ktorý mi prináša pokoj, je vďačnosť. Vďačnosť voči Pánu Bohu, že som sa vôbec narodil, že som žil život, aký som žil. Často som sa v živote mýlil, no vždy ma nakoniec pritiahol k sebe naspäť. Verím, že aj záver svojho života, prípadne okamih odchodu, ktorý je z ľudského hľadiska veľmi krehký, prežijem v jeho blízkosti. Takže to rozhodujúce, čo v sebe skutočne nosím, je vďačnosť.

Veríš, že v Božej blízkosti prežiješ aj okamih svojej smrti.

Áno. Človek totiž môže umierať aj pomaly. Bolestivo. A môže zomrieť aj rýchlo, keď si to ani neuvedomí a už je tam. A za to sa treba modliť. Treba prosiť. Je úžasné, že svätý Pavol hovoril, že pre mňa je to najväčšie víťazstvo byť s Kristom. Čiže to je dar. Otázka je, kto z nás ho má, žiť tak hlboko v tej blízkosti Božej, že vlastne smrť už je pre teba iba dar. Klamal by som, ak by som tvrdil, že ho už mám. Ale to je dar. To sa nedá vynútiť. Môžeš si ho vymodliť, môžeš ho len dostať.

V niečom je tu predsa ten ľudský strach. Na tento svet a život sme akoby fyzicky uviazaní, máme tu svojich blízkych. A svoje radosti. Napríklad taký pohár dobrého vína a fernetík, ktorý tu pred sebou máme. Tak na to zdravie – a najmä na ten náš život.