Peter Podlesný z Mužom.sk: Na konci sa chcem vedieť postaviť pred ľudí a povedať, že som tento zápas ustál (rozhovor)

Peter Podlesný vedie od roku 2014 hnutie Mužom.sk, v ktorom mužom nanovo pomáhal objavovať vlastné poslanie vo svete, ktorý sa významne zmenil. Poslanie, ktoré má človeka pevne ukotviť a vštepiť jeho životu zmysel. A tým ho chrániť pred vykývaním, ktoré v živote nevyhnutne prichádza.

„Posledných desať rokov som žil život pre mnoho ľudí, najmä mužov, aby oni mohli žiť lepší život,“ rozpráva Peter, ktorý sa dnes sám ocitol v tvrdej životnej kríze. „Jedna z najťažších vecí pre mužov je priznať si, že prežívajú ťažké obdobie a vôbec naň nemajú riešenie,“ hovorí vo veľkom rozhovore a miesto krízy používa pojem inventúra. A ako vraví, napriek všetkému sa z nej neponáhľa.

„Toto obdobie sme dehonestovali na vtip o kríze stredného veku, ktorou si treba prejsť a vybujačiť sa.“ Pre muža to však podľa neho môže byť priestor, ktorý má svoj zmysel. „Vďaka vlastnej životnej inventúre vstúpiš do priestoru, ktorý ti je naozaj nepohodlný: neznámy, desivý priestor, ktorý celý život odmietaš,“ opisuje. „No v ktorom aj mnohé objavíš.“

Ako človek s poslaním prežíva chvíle nezmyselnosti života? Ako si Peter uvedomil, že nejde o bežnú krízu, a ako sa v tomto období mení jeho vzťah k sebe i tým najbližším?

Vyzeráš inak, ako keď sme sa pred vyše rokom stretli naposledy. Vážnejšie.

Asi áno. Nedávno sa ma pýtala istá žena, ktorú mentorujem, či sa občas neobávam, že ľudí sklamem. Úprimne, je to jeden z mojich zápasov, ktoré aktuálne žijem. Dovolil som, aby si ma niektorí ľudia postavili na oltár a urobili zo mňa takmer poloboha. Posledné obdobie žijem s tým, že ľudí sklamávam. Je to pre mňa niečo nové, nepríjemné. No uvedomujem si, že je úplne v poriadku, keď nespĺňam ich predstavu o mne. O tom, kto som.

Si v tom slobodný?

Veľmi dlho som nebol. No postupne sa stávam stále slobodnejším. Je to paradox, keďže na začiatku celého procesu to bol môj najväčší des. Mal som strach, že niekoho sklamem tým, kto som alebo čo cítim. Tak ako mnohí v našej krajine, aj ja som vyrastal pod naším tradičným slovným spojením: „Nieže ma sklameš!“ Nikdy som nechcel nikoho sklamať svojím životom.

Kedy prišlo k počiatku akéhosi „oslobodzovania“ sa z takého odhodlania?

Posledných desať rokov som žil život pre množstvo iných ľudí, predovšetkým mužov, aby oni mohli žiť lepší život. Nikdy som to nebral ako obeť. Skôr ako záväzok, že ich nesmiem sklamať. Mnohým dávalo zmysel to, že hovorím o konkrétnych životných princípoch a tieto princípy aj sám žijem. Zákonite mi pritom občas napadlo, že ak sa niektorý z týchto hlásaných princípov zmení, čo bude s týmito mužmi? Sú schopní udržať ich ďalej sami? Alebo zahodia všetko spolu so mnou? 

Na čo si prišiel? 

Najťažšie pre mňa bolo začať sa od toho oslobodzovať. Ako keď nechceš sklamať svojich blízkych. Vo mne to bolo skôr o nedôvere v ich silu. Nechceš sklamať ľudí, aby si im neublížil. Čo keď to nezvládnu? Súčasťou toho procesu, v ktorom si dovolím niekoho sklamať tým, že začnem žiť inak – autentickejšie –, bolo, že sa naučím viac dôverovať ľuďom okolo seba. Dôverovať im, že sú dosť silní na to, aby zvládli čokoľvek.

Slovo „kríza“ pre mňa znamenalo bytostné ohrozenie, nebezpečenstvo. Kým som sa na ňu díval takto, radil som chlapom, ako z nej čo najrýchlejšie vyviaznuť a odísť bez ohrozenia seba či svojho okolia.

Krízy sú súčasťou života, prežívame ich všetci. Kedy si si uvedomil, že nejde o bežnú krízu, ktorá čoskoro pominie?

Súčasťou mojich prednášok pre mužov boli aj vtipy o kríze stredného veku. Keď som sa blížil k štyridsiatke, počúval som od mužov, že to už príde. „Čo by malo prísť?“ pýtal som sa, veď som na to predsa pripravený. Posledných desať rokov pracujem na kvalite svojho charakteru a na osobnom povolaní, aby mal môj život pridanú hodnotu. Toto všetko som mal a aj mám. 

A potom to prišlo.

Áno. Keď prišlo to, čo sa nazýva „kríza stredného veku“, rozhodol som sa na to nepozerať ako na krízu. Slovo „kríza“ pre mňa znamenalo bytostné ohrozenie, nebezpečenstvo. Kým som sa na ňu díval takto, radil som chlapom, ako z nej čo najrýchlejšie vyviaznuť a odísť bez ohrozenia seba či svojho okolia. Teraz sa krízu učím vnímať už celkom inak. Beriem ju ako akúsi životnú inventúru.

Takto to znie omnoho lepšie. 

Áno. Krízu stredného veku totiž často vnímame ako bonmot alebo ohrozenie, z ktorého sa musíš dostať čím skôr. Keď som to však začal vnímať ako inventúru svojho života, dostal som sa do akéhosi nesúladu so svojimi najbližšími. Nemám problém pri tejto pre mňa veľmi dôležitej inventúre zotrvať, ale povedzme si na rovinu – človek sa pri nej necíti dobre. No napriek všetkému to potrebujem skúmať. 

Postupne sa pritom mením, už sa toľko nesmejem. Je na mne vidieť, že sa nemám dobre, a ľudia – moja rodina, blízki aj muži, ktorí sú okolo mňa a ktorým na mne záleží – prirodzene chcú, aby som z tohto bolestivého priestoru vyviazol čím skôr. Odpovedám im preto, že v tomto stave možno budem celé dni, mesiace, možno aj rok či dva. Ktovie. No neponáhľam sa odtiaľ preč. A moje okolie nerozumie. Vníma to ako problém. Lebo pre nich je ohrozenie nebezpečné.

Čím sa vlastne začala tvoja hĺbková inventúra vlastného života?

Mojou vlastnou otázkou, či mi dáva zmysel to, čo som doteraz vo svojom živote vybudoval. Mám svoju víziu a poslanie: chcem, aby muži na Slovensku objavovali, čo je maskulinita, aké schopnosti a talenty v sebe majú, čo im je prirodzené a ako to všetko môže byť užitočné pre iných. A toto poslanie trvá naďalej. No moja otázka smerovala predovšetkým k tomu, či to robím správne. Pretože tá potreba tu bude bez ohľadu na to, či to budem robiť ja, alebo niekto iný.

Bol tam nejaký konkrétny dôvod, ktorý všetko spustil?

Bolo to veľmi pragmatické. Šlo o naše centrum voľného času Mužom.sk, kam po práci chodievam venovať čas iným ľuďom. Začal som uvažovať, kedy to začne prinášať nejaký benefit mne. Venoval som tomu desať rokov, čo z toho teda budem mať? Uvedomil som si však, čo ma táto moja životná misia stála, čo som jej obetoval: vzťahy, čiastočne aj tie rodinné. Celé tie roky som nefungoval štandardne. Žil som s presvedčením, že to svojej manželke a rodine neskôr nejakým spôsobom vynahradím.

Na materiálnej úrovni? 

Áno, aj tej. Hovoril som si, že mnohým mužom som niečo dal, no svojim najbližším som niečo vzal. Budem to teda ďalej robiť, hoci sa žiaden benefit pre mojich najbližších nedostaví? A to vo mne podnietilo otázku, či to robím dobre. V centre voľného času robí ďalších dvadsať chlapov – od technikov cez web po merch a grafiku. Uvedomil som si, že to nemôžu robiť zadarmo, lebo aj im hrozí to, čo mne: že obetujú všetko. Osvojili si moju víziu, ktorá sa stala ich víziou, stali sa súčasťou môjho sna. 

No ja som zrazu videl, o čo všetko môžu prísť. Tak som sa začal pýtať, či to robím dobre, a to bola tá prvá otázka, ktorá spustila všetky ďalšie. Otázka, ktorá ma donútila rozmýšľať, kto som ja, či som úplne úprimný, až po otázky, či to všetko, čo som dosiaľ vybudoval, chcem.

A začala sa inventúra. Keď sa hovorí kríza stredného veku, predstavím si pod kultúrnym nánosom novú partnerku, motorku a cestu do Thajska. Všetky tie obrazy z béčkového magazínu.

Áno, a to je škoda. Takúto dôležitú vec v živote muža sme dehonestovali na spoločenský vtip o kríze, ktorou si treba prejsť. A vybujačiť sa. A pritom pre veľkú časť mužov je to veľmi dôležitý priestor. Nechcem byť priveľmi spirituálny, no pre mňa to môže byť aj posvätný priestor. Moment, keď prichádza čas, v ktorom sa môžeš stiahnuť z vecí, ktoré ti dávali doteraz zmysel. Pre muža to môže byť oddelený priestor, kde si prejde inventúrou hodnôt, významu, zmyslu. Tento priestor míňame, a to je škoda.

Máš po tom všetkom, čo si v tomto priestore dosiaľ navnímal, pocit, že nenapĺňaš očakávania ľudí okolo teba?

Viem, že nenapĺňam očakávania druhých. A nielen v manželskom vzťahu, ale aj vo všetkých ostatných. Lebo nie som ten, koho si ľudia postavili na oltár. Ale nezazlievam im to. Ten obraz o mne je aj mojím dielom. Nechcem povedať, že je falošný, ani doteraz som sa na nič nehral. Len som aktuálne začal otvárať celkom nové otázky a témy. Nielenže už nenapĺňam ich predstavu, ale ani s tým nemám žiadny problém, a to je možno ešte šokujúcejšie.

Ten problém už nemáš alebo tam ani nikdy nebol? 

Už ho nemám. Prvé mesiace som prežil v bolestivom sebaobviňovaní, že už nespĺňam očakávania iných, že nie som dosť dobrý a že ich sklamem. Až potiaľ by bolo všetko v poriadku. Až na tú koncovku, keď som sa obával, že to tí ľudia nezvládnu.

Nechcel si zlyhať sám pred sebou alebo pred tisíckami očí, o ktorých vieš, že ťa sledujú a mohol by si ich strhnúť so sebou?

Presne. Nemám problém zlyhávať sám, prosto nebyť najlepší a podobne, to je súčasť procesu osobného dozrievania. No nechcel som byť na škodu ľuďom okolo seba. Nikdy som netúžil po svätožiare. Vždy som chcel prinášať iba myšlienky, vzory a ideály, nad ktorými sám premýšľam. Predstavoval som si, že pôjdeme všetci jedným smerom a ja budem len jeden z mnohých, ktorí spolu kráčajú, a budem vpredu preskúmavať terén. Ale niektorí ľudia si ma postavili ako vzor, a to nie je ok.

Kto prvý si všimol, že s Petrom Podlesným sa niečo deje?

Našťastie ja sám a začal som o tom hovoriť. Nie explicitne, hoci ľuďom, ktorí pravidelne počúvajú moje podcasty na Mužom.sk, som mal povinnosť povedať, že neprežívam najlepšie obdobie svojho života. Dotýka sa to totiž aj mojich najbližších. Od nich by som potreboval súhlas, že môžem hovoriť o veciach, ako napríklad o vzťahu či o svojich pracovných mentoringových stretnutiach. Nikto nevie, o čom rozprávam s ľuďmi na mentoringu, pretože to je ich svet, do ktorého ma pozvali, a ja cítim, že je to niečo…

… ako spovedné tajomstvo? 

Áno. Ale teda všimol som si, že so mnou niečo nie je v poriadku, a začal som o tom hovoriť ľuďom, ktorých sa to najviac dotýkalo. 

Komu a ako si sformuloval, že „nie si ok“?

Na začiatku som to nedokázal svojmu okoliu vysvetliť bližšie. Hovoril som iba „nemám sa dobre“.

Vieš ten pocit opísať hlbšie?

Volám to, že som sa zrazu zobudil sýty životom. Bol to moment, keď som si naplno uvedomil, že som urobil dosť. Aj keby som hneď teraz skončil so všetkým, čo som robil a robím, som spokojný. Niekto má po spoznávaní nového prirodzený hlad, no ja nepotrebujem cestovať na nové miesta. Videl som domy, stromy a ľudí aj inde na svete a ani nemám takú vnútornú potrebu. Som presvedčený, že ak by som aj dnes zastavil práce v komunite Mužom.sk, urobil som pre druhých už dosť. Napísal som knihu pre mužov, zverejnil 500 článkov a nahral 350 podcastov o mužskej formácii. Nemám dlh ani potrebu urobiť viac.

Byť nasýtený životom znamená naplniť aj svoju misiu?

Tá vízia tu zostane. Nešiel som do nej s tým, že mám šancu ju naplniť. Pre mňa bolo a je v živote dôležité mať zmysluplnú víziu, ktorá ma presahuje a ktorú nikdy nenaplním. Viem, že by som mohol dať aj viac a priniesť novú kvalitu, no aj keby som to neurobil, tak „je dokonané“. Je to v poriadku. Dal som už toľko, že z toho môžu čerpať ostatní, aj keby som už ďalej neurobil nič.

Veľký rozhovor o človeku každý mesiac na portáli nm.sk:

Prezidentka Zuzana Čaputová: Často si uvedomujem, aké veľmi dočasné to všetko je

Čo sú najväčšie strachy alebo negatíva, ktoré s tým súvisia? 

Ak ti niečo dáva taký zmysel ako mne naše mužské hnutie, ktoré vediem a ktorého som tvárou, tak čo nastane, keď z neho odstúpim? Nikdy mi nič nedávalo väčší zmysel ako toto. A stále neprestalo. No napriek tomu som úplne slobodný v tom, že ak to bude robiť niekto lepšie ako ja, nech sa páči.

Prečo sa vlastne s touto krízou tak často spája akási túžba človeka po reorganizácii života či občas, keď je to nezvládnuté, po „utrhnutí sa“?

Priestor veľkej krízy či inventúry je akousi pomyselnou poslednou šancou začať veci, ktorých ovocie môžeš vidieť ešte ty sám. Čokoľvek, čo stojí za to, ale začneš na tom pracovať až o desať či dvadsať rokov neskôr, už neuvidíš. Nespoznáš výsledok. Rozprával som aj s inými mužmi, všetci to zažívame podobne. Človek si síce môže povedať, že by chcel začať v živote niečo nové, lebo dobre vie, koľko ho stálo to, čo dosiahol doteraz a aké to bolo vyčerpávajúce. A ďalších tridsať-štyridsať rokov už chce mať len akýsi pokojný dojazd. 

Sú muži, ktorí si už v štyridsiatke povedia – „stačí“: nebudem meniť seba ani veci. No potom sú takí, ktorí si v čase takejto inventúry povedia – „ja to ešte skúsim“. Buď začnú nový vzťah, novú kariéru, alebo začnú jazdiť na motorke, či behať. Vyskúšal som behanie.

… a nestačilo to.

Veril som, že odpovede nájdem vo fyzickom vyčerpaní: keď vyčerpám telo, moja myseľ bude slobodná v nachádzaní odpovedí. Niektorí vravia, že pri behu nachádzajú pokoj, čas so sebou, naplnenie. Myslím si, že fyzický pohyb má veľký význam pri riešení duše, no u mňa sa tak nestalo. Bežal som až na hranicu fyzickej bolesti. A hoci som zabehol aj sto kilometrov, odpovede som nenašiel. Čo mi však pomohlo, bola psychoterapia a terapeut, s ktorým sa o všetkých tých veciach rozprávam. 

Je to nová skúsenosť v tvojom živote?

Je to niečo celkom nové a je pre mňa veľmi zaujímavé vidieť človeka, ktorý si drží odstup od môjho sveta. 

Čo to znamená?

Všetci ľudia, ktorí majú radi mňa či moje aktivity, sú nejakým spôsobom do môjho života zainteresovaní. Chcú, aby som svoj život žil čo najlepšie, pretože aj oni z neho čerpajú. V poslednom čase od nich počúvam: „Buď taký, aký si bol, lebo tak to bolo dobre.“ Rozumiem tomu, pretože tak sme to naše spoločenstvo spolu vytvorili a bolo nám dobre. Tak doteraz fungovali naše priateľstvá a naše vzťahy. Keď však zrazu chceš byť iný, zmení sa to, na čo sme si zvykli. A to pre okolie nie je v poriadku.

V terapeutovi zrazu stretneš človeka, ktorý s tebou nemá nič. Nezáleží mu na tom, či existuje môj projekt Mužom.sk. Ani na tom, čo povedia moji kamaráti na moje zmenené správanie. Je pre mňa veľmi občerstvujúce sedieť s človekom, ktorý nemá žiaden benefit z toho, ako ja robím v živote veci, a môžem pri ňom slobodne rozprávať. 

Aké to bolo?

Na prvej terapii to bolo ako z filmového klišé, keď som prišiel a terapeutovi povedal, že ja vlastne ani nemám problém. Prichádzam s tým, že som prežil štandardný život, všetko v zásade funguje a určite sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie.

Aká bola reakcia terapeuta?

Zasmial sa a povedal: „Tak sa poďme rozprávať.“ Po prvom stretnutí som mu oznámil, že rád prídem znova, lebo veci, ktoré som terapeutovi vymenoval, som predsa považoval za vyriešené. A on na to: „A prečo si to tridsaťštyri rokov pamätáte a teraz ste o tom hovorili?“ A začali sme tie veci – spomienky a zážitky – postupne otvárať. Zrazu som zistil, koľko vecí si so sebou ťahám. Uvedomil som si napríklad, že som si racionalizoval strachy – k veciam, ktoré ma celý život desili, som si vytvoril akési oporné konštrukcie. A terapeut ich začal zrazu postupne odkrývať. Prišli sme na to, že tieto veci sa podieľajú na tom, ako sa dnes cítim.

Jednou z oblastí, kde som dovtedy hľadal odpovede, bol diskomfort. Problém mnohých mužov, ktorí sa vystavia diskomfortu, je, že ho v skutočnosti hľadáme vo svojich komfortných zónach. Bol to aj môj problém. Diskomfort pri behu nebol ten ozajstný, ktorý ti pomôže nájsť odpovede. Keď má niekto rád šport ako ja, tak beh je pohyb v zóne, v ktorej ti je v skutočnosti dobre bez ohľadu na to, že ťa bolí celý človek.

Takže tvojím najväčším diskomfortom v živote boli rozhovory u psychoterapeuta?

Presne. Vďaka vlastnej životnej inventúre vstúpiš do priestoru, ktorý je ti naozaj nepohodlný. Neznámy, desivý priestor, ktorý celý život odmietaš.

Bolo to veľmi desivé?

Bolo. Plakal som od strachu.

Až v štyridsiatke som naozaj spoznal strach, keď som sa otvoril veciam, ktoré som celé roky obchádzal. 

Na sedení u terapeuta?

Nie, na prechádzke so psom. Keď som sa rozprával sám so sebou o tom, čo vlastne hľadám a čoho sa desím. Náznaky odpovedí som začal nachádzať až vtedy, keď som sa vlastným strachom vedome postavil. Myslel som si, že čokoľvek ťažké, ako napríklad vliezť do jazera v mrazivom januári, znamená čeliť strachu. Nebola to pravda. Pravda bola, že až v štyridsiatke som naozaj spoznal strach, keď som sa otvoril veciam, ktoré som celé roky obchádzal. To sú situácie, keď sa doslova desíš toho stavu. Ostatným problémom, ktoré sa nachádzali okolo mňa, som obvykle s odvahou čelil. Hoci to miestami bolo náročné, stále tu bola radosť skrytá za spokojnosťou zo seba samého. 

Netušil som však, že sa dokážem tak báť niektorých vecí vo svojom vnútri. Dodnes ma desia tak, že jediné, na čo dokážem vtedy myslieť, je, že našťastie dýcham. Máš takú paralýzu z toho všetkého, čo sa môže udiať a udeje v tvojom živote ďalej, že zrazu nedokážeš robiť ani najjednoduchšie úkony a potrebuješ pomoc zvonku. Potrebuješ, aby ti povedali: „Buď tu a neuteč, nevzdoruj.“ Myslím si, že mnoho mužov to vo vlastnej životnej inventúre ani neobjaví alebo radšej zďaleka obíde. 

Bolo to natoľko desivé?

Áno, lebo zrejme všetci tušíme, čo sú tie naše najväčšie strachy. Aj keď ich aspoň načas dokážeme maskovať. Dávame si na ne sošky a obrusy, aby ich nebolo vidieť. No vnímame ich, v tej miestnosti sú vždy s nami. Možno ich zatiaľ nevieš pomenovať, no dobre vieš, že je to stále s tebou. Len sa s tým treba naučiť žiť tak, aby všetky tvoje príbehy a tvoje myslenie, to všetko bolo v poriadku. 

A potom, keď to niekto náhodne odkryje alebo jednoducho chceš byť poctivý k sebe samému, začneš sám tie obrusy strhávať a zistíš, že to tam celý čas bolo. Teraz je to demaskované: ešte stále máš možnosť otočiť sa tomu chrbtom alebo s tým začať niečo robiť. 

Vieš niektorý z týchto strachov pomenovať?

Bude to možno triviálne, no poviem ti, čo som objavil naposledy. Pred dvadsiatimi rokmi som si urobil vodičský preukaz, a dvadsať rokov som nešoféroval. A úplne to sedí v mojom svete – vedel som, prečo to nepotrebujem a ako môj život bez toho funguje. V inventúre som prišiel na to, a dlho som si to nechcel priznať, že to bol v skutočnosti môj vlastný zápas s mojím otcom. Nechcel som mu dať za pravdu, keď trval na tom, že musím šoférovať, dlhodobo som chcel víťaziť a držal som náš vzťah v rámci tejto témy v napätí. Vidieť seba ako takéhoto sadistu je desivé aj v súvislosti s tým,že som sám sebe dvadsať rokov robil takýto diskomfort. Na takéto veci zrazu prichádzam a menia ma.

Vedel by si definovať, ako ťa menia? Čo to je za proces?

Človek by si mal po celý život zachovať schopnosť nechať sa životom prekvapovať. V momente, keď si povie, že už ho nič neprekvapí, stáva sa z neho cynik. A to by som bol nerád. Chcem prejsť týmto procesom tak, aby sa zo mňa stal nový človek. Celé je to o demaskovaní. Chcem sa odmaskovať. Úplne.

Prečo po tom túžiš? Veľa ľudí to nechce robiť, hoci vieme, že podliehame rôznym strachom. Keď sa aj objavia, často ich skryjeme a potlačíme ešte viac. 

Neprekážalo mi nosiť masku, kým to nebolo pomenované. Kým nebola priznaná. A teraz mi to prekáža. V momente, keď som odhalil, že toto je maska a nosil by som ju ďalej, pociťoval by som, že klamem život. Cítil by som sa ako zbabelec. Hrozilo by mi, že prežijem zvyšok života v klamstve. 

Masky do istej miery nosíme všetci. Prečo teba začala tá tvoja ťažiť?  

Vďaka svojej maske som bol v bezpečí za svojím falošným ja. Chránila ma, bola obranou proti tomu, čo sa dialo a čo som nechcel. Na druhej strane mi však nedovolila prijať ocenenie a uznanie od iných ani samého voči sebe. Keď mi druhí vraveli, že ma majú radi, vnímal som, že nemajú radi skutočného mňa, ale moju masku, ktorú im každý deň kladiem pred oči. A ktorá ma chráni dokonca aj pred tým, aby som plne prijal lásku, uznanie, čokoľvek pozitívne. Zistil som, že ani radostné a pozitívne veci sa ku mne nedostávajú práve kvôli nej. A toto už nechcem.

Ako na proces reaguje tvoja rodina? Je to pre teba určite nemalá premenná. 

Zaiste je. Jednou z dôležitých otázok je, či mi dáva zmysel to, čo sa so mnou deje. Aj bez akéhokoľvek iného vzťahu, ktorý by som mohol mať. Nemyslím tým len vzťah so svojou ženou, so svojimi deťmi a s mužmi, ktorých vediem. 

Je to veľmi teoretické, ale chcel by som tým prejsť, aj keby ma všetci opustili a povedali, že so mnou nechcú viac nič mať. Aj tak by som týmto procesom prechádzal ďalej. Musím veľmi poctivo skúmať, že motívom toho, čo sa so mnou deje, nie je spokojnosť nikoho iného ako mňa samého. Pretože pre spokojnosť ľudí okolo mňa som robil dosť.

Znie to trochu ako únik pred všetkým, čo si posledných desať rokov robil.

Rád by som aj naďalej viedol svoju komunitu mužov. S radosťou ich povediem aj naďalej, ak ich ešte dokážem v niečom inšpirovať. Nechcem tým povedať, že by som to doteraz hral. Stále platí, čo som napísal v knihe Odovzdávanie ohňa: Čo ti otec nepovedal, o čom som sa rozprával s ľuďmi v podcastoch Mužom.sk a dnes hovorím tiež to isté. 

Ale zároveň vnímam, že rastiem a že je to pre mňa dôležité bez ohľadu na to, či by ma to diskvalifikovalo, alebo robilo lepším na tejto pozícii. Ak má z toho niekto profitovať, tak nech majú pridanú hodnotu z naozajstného mňa. Nesiem so sebou všetky tie princípy a súčasne sa aj sám vyvíjam.

Keď mi druhí vraveli, že ma majú radi, vnímal som, že nemajú radi skutočného mňa, ale moju masku, ktorú im každý deň kladiem pred oči.

Ako s týmto pracuješ, aby si mohol slobodne smerovať k tomu, kým chceš byť, a súčasne tým nikoho nezraňoval?

Neviem, či je pri procese životnej inventúry možné nikoho nezraniť. Ja som to nedokázal. Myslím si, že to zraní ešte veľa ľudí. Aj mňa samotného ten proces zraňuje. Preto uvažujem v duchu, aby to celé bolo čo najviac o mne, aby som sa radšej izoloval a ľuďom okolo mňa tak spôsobil čo najmenšie škody. Ale tomu sa asi celkom nevyhneš. Musel som sa tým myšlienkam postaviť. 

Nachádzam sa v momente, keď som odhodlaný aj nahlas hovoriť o tom, že moje vzťahy sú v tomto momente pre mňa záťažou. Rovnako je pre mňa namáhavý každý nový ľudský vzťah, ktorý otváram. Som zo vzťahov vyčerpaný. Lebo aj to je záťaž. A ja teraz musím pracovať na tom, čo potrebujem, a robiť si tú inventúru.

Vidím v tebe muža s neľahkou misiou, ktorý sa sám významne vyvíja. Nie je problém v tom, že ľudí príliš predbiehaš? 

Neviem, znelo by to namyslene, že som kdesi vpredu či inde ako všetci ostatní. Nie je to tak, že ja by som exceloval. Naopak, mám pocit, o koľko lepšie by mi bolo, ak by sa mi to nedialo. Koľkokrát som si povedal, že by som sa chcel vrátiť do toho, čo bolo pred rokom. Veci boli jednoduchšie,

pohodlnejšie, štandardnejšie. Lenže už s týmto poznaním, ktoré mám, sa tam neviem vrátiť. Niekto by mi musel zresetovať hlavu, aby som sa tam mohol vrátiť a žiť v bezvedomí o tom, kto vlastne som.

Čo by bolo doteraz najväčším zlyhaním Petra Podlesného?

Poviem dve. Jedno by bolo, ak by som oklamal sám seba a tento proces skrátil alebo ukončil práve kvôli všetkým ťažkým veciam, ktoré sa v ňom odohrávajú. To druhé s tým súvisí. Je to možnosť, že by som to, že bolesť objavovania sa má skracovať, lebo je nepríjemná, naučil svoje deti a ony by to neskôr vo svojom živote zopakovali. 

Mám pocit, že deti sú do veľkej miery odsúdené opakovať chyby svojich rodičov, kým sa z toho nevymania. My im svojím životom nastavujeme vzorce. Mojou obavou je, že by som svoje deti naučil žiť neúprimne voči sebe. Moje deti musia vidieť aj moje bolesti, pády a strachy. Sám aktuálne hľadám, som uprostred toho procesu. Hranicou je však pre mňa moment, keď človek začne ubližovať iným. Platí: hľadaj sa, koľko chceš, utráp sa, keď chceš. No neubližuj ľuďom okolo seba.

Je nejaký ideálny scenár, ako má toto všetko dopadnúť? Aký je ideálny život Petra Podlesného? Dať na všetko pauzu a byť chvíľu sám so sebou a prejsť tým, čo je potrebné?

Je to jedna možnosť, ale nie je to ideálny život. Ideálny život je pravdepodobne až za tým procesom. Vedieť sa pred ľudí postaviť a povedať: „Prešiel som si zápasom o seba samého. Neušiel som z neho a spoznal som sa.“ Musím nájsť lepšie slovo pre autentickosť, lebo to mi nestačí. 

Mám pocit, že každý chce byť dnes autentický, no to nie je to slovo. Chcem stáť pred ľuďmi ako ja bez ohľadu na to, či sa to bude niekomu páčiť, a bez ohľadu na to, čo ma to bude stáť. Je to nesmierne namáhavý proces, keď sa máš starať o seba, a zároveň nemáš byť centrom vesmíru. Máš zostať empatický, ale súčasne brať ohľad aj na seba. Je to namáhavé.

Tomuto rozumiem, obzvlášť pri tvojej misii, kde je to veľmi prepojené: lebo to, čo ty sám preskúmaš, posúvaš ďalej mužom. 

Viem, že tým, čím si prechádzam ja, si prechádza veľa mužov. Rád tým chlapom hovorím: Čímkoľvek vo svojom živote prechádzaš, jedného dňa sa to môže stať príbehom, ktorý pomôže iným. Len si tým musíš prejsť poctivo, aby to bola poctivá odpoveď.

Ako dlho už trvá toto tvoje prechodné obdobie?

Možno rok. To nie je veľa. No zrejme prežívam veci turbulentnejšie. Občas sa však pýtam, čo by bolo, ak by to trvalo desať rokov. Na chvíľu som začal podliehať tomu, že už to musím vyriešiť, pretože všetci čakajú. Znova som zistil, že sa chcem zavďačiť všetkým naokolo a musím preto rýchlo nájsť riešenie. 

Prezradím ti o mužoch jednu vec. Keď muži prežívajú nejaký problém, nehovoria o ňom až do momentu, keď ho majú vyriešený alebo nejaké riešenie už aspoň vidia. Pretože je to pre nás o sebahodnote, sebavedomí, o schopnosti riešiť a čeliť problémom a ťažkostiam aj tlaku spoločnosti. 

Áno, priznávam, že mám problém, ale nezlyhal som, lebo už mám riešenie alebo už som to vyriešil. Až vtedy my muži začneme hovoriť o svojich problémoch nahlas. Jedna z najťažších vecí pre mužov je priznať si, že prežívajú ťažké obdobie, a vôbec naň nemajú riešenie. 

Zneisťuje ťa, keď nad tým nemáš kontrolu? Je to tlak na ego?

Áno. Nemáš nad tým moc, nemáš riešenie. Nemáš to, čo sa od teba očakáva, že budeš mať. 

Nie je istým dôkazom ukotvenej vlastnej hodnoty, keď aktuálnu bezmocnosť neriešiš rýchlymi dostupnými náplasťami typu ženy, motorka a výlet do Thajska?

Neláka ma hľadať v tom odpoveď. Viem, že tam nie je. V opojení nie sú žiadne odpovede. Po každom opojení prichádza dojazd a znova si tam, kde si bol. Pocit šťastia nie je žiadnou cieľovou stanicou, môže byť vedľajším produktom života. 

Pridaná hodnota je v živote to, čo ma zaujíma, ako najlepšie využiť vlastné dary a talenty pre iných. Inak to tu môžeme prežiť všetci rovnako – dačo zjeme, vydýchame, skonzumujeme a potom umrieme. Ja by som bol rád, ak by som k tejto spotrebe zdrojov mohol pridať aj niečo navyše, čo sám vytvorím. Čosi, čo bude dávať zmysel mne a ešte lepšie aspoň jednému ďalšiemu človeku. To myslím tou pridanou hodnotou.

Nebál si sa, že keď budeš takto otvorene hovoriť o svojej životnej kríze, že niektorých mužov, ktorí tvoj život sledujú a hľadajú v ňom inšpiráciu, sklameš?

Svojim chlapom poviem, že toto bola moja cesta. Dokonca si myslím, že keď nájdem riešenie, nebude to riešením pre nikoho iného. Najvďačnejší by som bol, keby mi niekto povedal, že si prešiel tým istým a že je v poriadku si tým prechádzať. 

Tých, čo sklamem, tí nakoniec zvíťazia, lebo jeden falošný boh spadne. Ja nepotrebujem, aby ma niekto velebil či nosil na tričku. Možno zo začiatku mi robilo radosť, keď ma niekto na ulici spoznal. No dnes ma to vôbec nezaujíma. Nech ma zhodia z oltára tí, ktorí si myslia, že som niečo viac ako oni, a to bude pre nich obrovská výhra. Hádam s vaničkou nevylejú aj dieťa. Tí, ktorí tomu porozumejú, získajú poznanie, že v ťažkom období svojho života v tom nie sú sami.

Peter Podlesný (1983) študoval na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. V roku 2014 založil webový magazín Mužom.sk. Je autor podcastu a dnes už hnutia Mužom.sk, kde sa venuje formácii mužov. V roku 2022 vydal knihu Odovzdávanie ohňa: Čo ti otec nepovedal. Má manželku a dve deti. Žije v Košiciach.