Poetka Žaneta Morovská: V skutočnom rozhovore sa človek na chvíľu vzdáva samého seba (rozhovor)

Zdroj: Dominik Sepp
„Otázka pomáha druhého človeka otvoriť,“ hovorí poetka a spisovateľka Žaneta Morovská.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

„Na kresťanoch vnímam ich ohromnú štedrosť. No niekedy nám uniká, že najväčšia pomoc druhému človeku môže byť práve pozornosť, ktorú mu venujeme. Moment, keď sa mu dávame bez toho, aby sme ho súdili, keď sa na svet dokážeme chvíľu pozerať jeho očami,“ hovorí Žaneta Morovská.

Poetka, spisovateľka a autorka konverzačnej hry Hlbina v rozhovore opisuje, ako množstvo z nás dnes na sociálnych sieťach ukazuje iba krajšiu stranu svojho života, prečo tak radi odhaľujeme svoje súkromie, no v osobných rozhovoroch máme z otvorenosti často veľký strach.

„Keď človeku kladiete otázku, máte nad ním moc,“ hovorí spisovateľka a poetka. Odkiaľ čerpá hĺbku mladá žena, ktorá učí spoločnosť rozprávať sa hlboko? Kde hľadá Boha a kým by vlastne bola bez možnosti klásť otázky? „Ľudské spojenie je pre mňa zmyslom života,“ hovorí vo veľkom rozhovore pre Nové mesto Žaneta Morovská.

Čo pre teba znamená kladenie otázok druhému človeku?

Moja otázka druhému človeku je pre mňa prejavom lásky, záujmu a pozornosti. A zároveň prejavom mojej osobnej zvedavosti. Každý človek má nejaký príbeh a tento príbeh môžeš v určitom zmysle otvoriť. Otázka ti s tým pomôže. Viaže na seba pozornosť, záujem o druhého. Otázka pomáha toho druhého človeka akoby pootvoriť. Niekedy stačí jedna, niekedy sú aj doplnkové. Ľudia sa často pri mojej otázke zháčia, overujú si, či ma ich odpovede skutočne zaujímajú. Dokážem ich so záujmom počúvať desať, dvadsať aj tridsať minút. Inokedy aj dlhšie. Ľudia na to dnes už nie sú zvyknutí. Zrejme všetci radšej rozprávame. 

Nestáva sa ti, že druhý človek neopätuje tvoju pozornosť? 

Stáva. Aj preto som si uvedomila, že schopnosť počúvať druhého, dávať mu plnú pozornosť je dar. Ľudia to majú, celkom prirodzene, veľmi radi. A ja si vždy musím uvedomiť, komu tento veľký dar vlastne dávam. Stalo sa mi, že po dvoch hodinách rozprávania sa ten druhý človek zháčil, že sa ma vlastne nič nespýtal a celý rozhovor sa viazal iba na neho. A tak rýchlo dodal: „Tak povedz teraz ty niečo naspäť.“ 

Obávam sa, že takto to nefunguje. Človek má mať záujem pýtať sa toho druhého akosi sám od seba. Ako inak si navzájom prejavíme záujem? Otázka je pre mňa spúšťačom rozhovoru, kde sa obaja cítime videní.

„Povedz teraz niečo ty“ znie trochu umelo, akoby ste sa stretli prvýkrát a on vskutku nevedel, čo sa má opýtať.

Je to taký pocit. Aj pocit určitého sebectva, kde človek nedokáže prejaviť konkrétny záujem. Pri pokyne „povedz teraz niečo ty“ vlastne neviem, kde začať. Veď človek má denne vraj až 64-tisíc myšlienok. S ktorou sa podelí? 

„Ľudia to potrebujú počuť: ak v tom vzťahu naozaj chceme byť, majme jeden o druhého záujem.“

Pocítila si kvôli tomu niekedy aj hnev? Z toho, že kým ty sa zaujímaš o životy druhých, oni nevedia alebo ani nechcú prejaviť konkrétny záujem o ten tvoj? 

Áno. Niekedy som mala pocit, že sú jednoducho sebeckí. Keď som odchádzala z takéhoto stretnutia, uvažovala som, ako vôbec môže na tomto svete existovať človek, ktorý dokáže hodinu a pol rozprávať výlučne o sebe a toho druhého sa nespýta nič. Nezaujíma sa o neho. 

Vedela si to v takých prípadoch úprimne a jasne odkomunikovať alebo si sa z takého vzťahu skrátka potichu stiahla? 

Kedysi som to nedokázala povedať otvorene. Skôr som sa tomu človeku naozaj podvedome začala vyhýbať. Dnes by som mu to už v pokoji povedala. Dokonca si myslím, že ten druhý človek má právo vedieť, prečo s ním viac nechcem tráviť čas. Ľudia to potrebujú počuť otvorene: ak v tom vzťahu naozaj chceme obaja byť, majme jeden o druhého záujem.

Niekde som čítala, že si vyrastala v kresťanskej rodine. Kde dnes obvykle hľadáš Boha?

Hľadám ho v každom človeku. Väčšina mojich hlbokých priateľstiev je spojená rozhovormi, kde sa rozprávame o presahu, aký má tento život. Že to nie je iba o aktuálnom prežívaní, o tej pomyselnej každodennosti, v ktorej sa všetci denne nachádzame. 

Páči sa mi prirovnanie, že „čím bližšie si k Bohu, tým krajší si človek“. Zdá sa mi, že sa to prejavuje aj na fyzickej úrovni. Boh je veľmi prítomný v mojom živote a verím, že aj vo mne. Že aj ja som jeho odrazom. Som veriaca, no nepotrebujem o tom hovoriť spôsobom, aby to každý počul. Má to ideálne presakovať z môjho žitia.

Zdroj: Dominik Sepp

Sú pre teba otázky akýmsi prostriedkom, pomocou ktorého objavuješ čosi v ľuďoch okolo seba? 

Áno. Túžim, aby sa mi ľudia otvárali. Teší ma viesť s nimi hlboké rozhovory. No dokážem svoj záujem o druhých prejaviť prirodzene a nenásilne. Otázky mi prichádzajú na myseľ samy vo chvíli, keď sa na druhých ľudí so záujmom napájam.

Potreba hĺbky v ľudských vzťahoch z teba vychádza prirodzene. Prečo ju potrebuješ?

Je to pre mňa istý zdroj duchovnej výživy. Potrebujem vo svojich vzťahoch vnímať ľudskú blízkosť a tú cítim vtedy, keď sa mi druhý človek akoby poodhalí a povie o sebe možno aj čosi viac. Čosi, čo nikdy nepovedal. Nejde mi o nejaký bulvár, tajomstvá, ktoré potrebujem získať. Nie. Keď človek oproti mne hovorí o tom, čo cíti, a ja mu hovorím, čo cítim či žijem ja, vzniká medzi nami ľudské spojenie. A to je výživné. Ľudsky i duchovne je to veľmi spájajúce. Nie som si istá, či bez toho môžu existovať vzťahy. Aspoň nie tie skutočné, napĺňajúce.

Keď tento typ ľudského spojenia prežívaš, čo je to za pocit? 

Je to niečo, prečo sme tu, na tomto svete. Prečo existujeme. Ľudské spojenie je pre mňa niečo ako zmysel života, hoci si uvedomujem, že to môže znieť trochu prekvapujúco.

Ak je toto ľudské spojenie také dôležité, prečo ho potom nemáme v našej spoločnosti viac?

Lebo ho my ľudia často nevieme tvoriť. Mnohí z nás niečo podobné ani nikdy nezažili a nemáme preto na tvorenie skutočných vzťahov potrebné nástroje. Niektorí ľudia nemajú zrejme ani nádej a vieru, že im to tiež prináleží, že to môže zažívať každý jeden z nás. Základným predpokladom hlbšieho vzťahu a budovania napĺňajúceho ľudského spojenia je ochota otvoriť svoje srdce. Byť zraniteľný a obnažiť sa. Vypovedať úprimne to, kto som, celým svojím srdcom. 

Toto je pre mnohých ľudí veľmi ťažké, nekomfortné. A tak sme sa uzavreli. Vystavali sme si ochranné múry a schovali sa medzi ne do svojej bezpečnej zóny. Súčasne v nej zažívame izoláciu, opustenie a do určitej miery občas až veľmi bolestný a smutný život. Myslím si, že človeku stačí zažiť aspoň jeden hlbší ľudský vzťah, v ktorom si otvorí srdce, a už nemá ten pocit životnej osamelosti. Samozrejme, ten vzťah nemusí byť iba partnerský. 

Prečo sa hlbokých ľudských vzťahov vlastne bojíme, keď po nich tak veľmi túžime?

Myslím, že spojenie s druhým človekom je našou základnou ľudskou potrebou. Hlbokou, bytostnou potrebou, s ktorou sa rodíme. Poviem to ako poetka, ktorá môže byť aj naivná: verím, že človek prišiel na tento svet, aby si to tu zažil – a to žitie je skutočne krásne iba vtedy, keď sa oň môžem s niekým podeliť. Veď načo by tu bol človek sám? Drvivá väčšina z nás potrebuje ľudskú blízkosť, spojenie a lásku. To je naša primárna ľudská potreba. 

Mnohým ľuďom sa táto potreba naplní už v detstve a títo šťastlivci potom vedia, poznajú, čo vlastne hľadajú v dospelom živote. Majú vybudované pevné hodnoty, ktoré ich následne sprevádzajú po celý život. Väčšinou je tou hodnotou láska, aspoň tak to vnímam vo svojom najbližšom okolí. Panuje v ňom zhoda, že vzťahy a spoločnosť okolo nás je to, čo na konci dňa a celého života dáva zmysel. Dôvod, pre ktorý žijeme.

No existujú aj ľudia, ktorým boli láska a prijatie v rodinnom prostredí odopreté. Títo rovnako túžia po hlbokých vzťahoch, no nevedia ich tvoriť. Nevedia, ako si ošetriť hlboké rany, ktoré si nesú z detstva. Nedokážu budovať plnohodnotné vzťahy, keďže to nevideli doma. A tak sa s tým zmieria. Osobne si myslím – a tu budem prísna –, že tam neskôr často hrá rolu aj pohodlnosť a nedostatok odvahy vystúpiť zo zažitých vzorcov. Akási neochota sa vzdelávať, hoci dnes už máme k dispozícii neuveriteľné možnosti – knihy, podcasty či blízkych ľudí, s ktorými sa o tom možno otvorene rozprávať.

Zdá sa mi, že mnohí si časom zvyknú na svoju pohodlnú, bezpečnú zónu aj napriek tomu, že sa v nej necítia dobre. Budú aj klamať, že sú v tomto prežívaní spokojní a je to tak v poriadku. Občas však stačí len malý krok, napríklad stretnutie s človekom, ktorý svoje vzťahy prežíva inak. A otvorí sa nám nová skúsenosť ľudských vzťahov.

Vravíš, že ľudia sa boja otvorenosti. Na sociálnych sieťach však súčasne prebieha až akýsi „výpredaj súkromia“. Ako tieto dve veci spolu súvisia?

Druhým ľuďom sa často neotvárame úprimne, pretože sa prirodzene bojíme odsúdenia. Bojíme sa druhým ľuďom, hoci aj blízkym priateľom, prejaviť skutočné city. Povedať tomu druhému iba: „Mne na tebe záleží.“ Máme strach, že to bude trápne, nevhodné. Ísť napriek tomu do tejto zraniteľnosti je úplne iný typ odvahy.

„Každý z nás ukazuje radšej tie páčivé momenty než chvíle, keď sa mu nedarí.“

Mnohí z nás dnes majú na svojich verejných profiloch masku. Ponúkajú cez ňu ostatným len to, čo chcú: akúsi modifikovanú verziu prikrášlenej reality.

Áno, sociálne siete dnes dávajú človeku možnosť režírovať svoj život a ukázať predstavenie vytvorené iba pre dav. Iste, každý z nás radšej ukazuje tie páčivé momenty než chvíle, keď sa mu nedarí. Stalo sa mi, že som stretla niekoho, koho som poznala iba na internete. V realite pôsobil úplne inak a aj otvorene priznal – že tie reality sú dve: jedna, ktorú žije, a druhá, ktorú tvorí pre svoje publikum. Radi ukazujeme len tú krajšiu stranu svojho života často preto, lebo tomu sami potrebujeme uveriť. Množstvo ľudí dnes klame seba samých.

Zdroj: Dominik Sepp

„Režírovať si svoj život,“ to je veľmi pekne povedané. 

Vieš, poznám to dobre, pretože som to robila aj ja sama. Dávala som na Instagram svoj nablýskaný život, ale nie okamihy, keď sa trápim. Pričom aj tie sú bežné. Život je ich plný. Aj ten môj. Chcela som, aby ľudia videli, že život sa dá žiť aj šťastne. No hneď ako niečo robíš z pozície „aby ľudia videli“, je to toxické. Minulý rok som sa aj preto na určité obdobie stiahla zo sociálnych sietí a dodnes sa snažím udržiavať si od nich aspoň nejaký odstup.

Je tvoj súčasný odstup od sociálnych sietí určitým návratom k pravdivosti?

Keď vidím, ako niektorí ľudia vedome ponúkajú iba tú prikrášlenú a nie celkom pravdivú časť svojho života, strácam chuť sa na tom celom podieľať. Zároveň som si začala viac vážiť svoje súkromie. Začalo mi prekážať, že keď som veľa zdieľala informácie, kde či s kým som, ľudia si o mne na tom základe utvorili určitý obraz. Keď som sa s nimi následne stretla, boli presvedčení, že všetko už vedia. To viedlo k tomu, že sa ma na nič nepýtali. Nekládli mi otázky. Videli iba úlomky, no mysleli si, že je to kompletný obraz toho, ako sa mám. Tak som sa rozhodla zmeniť stratégiu. 

Nepublikovala som nič a iba pozorovala, čo to spraví. Uverejňovala som len svoju poéziu a vtedy mi ľudia začali písať a volať s otázkami: Ako sa máš? Čo teraz zažívaš? Zdalo sa mi to oveľa hlbšie a vtedy som si uvedomila, že túžim rozprávať svoje príbehy ľuďom, ktorých to skutočne zaujíma a ktorí ma požiadajú, že to chcú počúvať a dajú mi priestor. Lebo ja im o tom chcem porozprávať. 

Uvažovala si niekedy nad tým, že niekto možno nedokáže položiť skutočnú otázku?

Nie. Nenapadlo mi, že sa niekto nevie spýtať otázku. Keď ma niekto má rád, tak by sa ma hádam mal vedieť opýtať, čo pekné som zažila a čo plánujem ďalší mesiac. Osobne pracujem s tým, že každý človek sa toho druhého vie spýtať aspoň túto základnú otázku… A možno vlastne nie je až taká obyčajná. Zrejme preto som vytvorila Hlbinu. Ale tu treba povedať, že ja som vôbec nemala v pláne ju vymyslieť. Ona sa priam vypýtala na svet prostredníctvom môjho vtedajšieho partnera, ktorý rozpoznal môj talent a prišiel s týmto nápadom. Veľmi mu za to ďakujem. A vždy budem. Osobne by som si takú hru ani nekúpila. Hlbinu v živote nepotrebujem zrejme preto, že ju už stelesňujem. 

Iným však tieto hlboké otázky pomohli prehĺbiť vzťahy aj vlastný život.

Chápem, že mnohí ľudia ju potrebujú a naozaj ju aj často nosia so sebou. Niektorí mi vraveli, že sa im vďaka tejto hre zlepšili vzťahy. Lepšie spoznali človeka, s ktorým žijú, či svoju širšiu rodinu a známych. Sú prípady, keď na oslave či stretnutí odrazu prehovoril dovtedy úplný introvert. To je veľmi pekná spätná väzba. 

V každej partii sa nájdu prirodzene tichší ľudia, ktorí skôr mlčia. Keď však na nich príde rad a v ruke majú jednu z otázok, tak na ňu jednoducho odpovedia. Možno si o introvertoch často myslíme, že sa neradi delia o svoje prežívanie, a tak sa ich často prestávame pýtať. A to je chyba. Keď sa vrátim k tvojej téze, že ľudia sa nevedia pýtať otázky, napadá mi, či nie sú len leniví položiť zmysluplnú otázku. Alebo sa možno hanbia, keďže otázka môže byť aj príliš osobná. 

Áno. Keď sa druhého človeka niečo pýtaš, rátaš s tým, že ti tiež možno položí otázku – intímnu či takú, ktorú si človek sám zrejme nikdy nepoložil. Kladenie otázok prináša riziko potreby zmeny, a to vie byť nepríjemné. 

Áno. Otázka často vrhá svetlo a človek je náhle obnažený. Otvára sa priestor, kde má byť pravdivý sám k sebe. A to je bolestivé. Otázka občas spôsobí, že v človeku začne odpoveď iba klíčiť. Nemusí ju mať hneď, niekedy stačí, že s otázkou prešiel do akejsi konfrontácie. Keď si človek neodpovie, je to na ňom. No ja verím v silu jednej obyčajnej otázky v pravej chvíli. Verím, že naozaj môže zmeniť život. Nemusí to byť hneď, pokojne to môže byť aj o rok. Otázky však majú túto silu. 

Zdroj: Dominik Sepp

Vnímam, že ty sa otázky nepýtaš ako novinárka, ktorá čaká odpoveď. Dávaš ich ako dar bez nároku na čokoľvek.

Kedysi to tak nebolo. Chcela som dostať odpoveď. Mala som pocit, že mám na ňu nárok, že mi akosi prináleží. Najmä v písomnej komunikácii, keď mi ten druhý človek odpovedal iba na to, čo mu bolo pohodlné. Vedela som sa vtedy až uraziť. Potom som pochopila, že nemôžem na ľudí tlačiť. Porozumela som, že na ich odpovede nemám nárok.

Keď totiž človeku kladiete otázku, máte nad ním moc. Najmä ak je to otázka v osobnej rovine a v druhom spôsobí nejaké pnutie. Je to vtedy tak trochu mocenský boj. To sa mi vďaka psychoterapii ukázalo ako môj tieň. Uvedomila som si, že keď položím otázku a v druhom človeku vďaka nej začne niečo klíčiť, je to môj dar. V tom istom momente sa však snažím odpútať od vlastného ega, vnímať, že zaň nemusím byť nijako ocenená.

Iste, je fajn byť ocenená. No dnes to robím preto, lebo mi je to prirodzené. Kladenie otázok a schopnosť dávať druhému pozornosť je súčasťou môjho bytia. Schopnosť byť dobrým poslucháčom je môj dar a budem ho žiť. Budem ho dávať druhým ľuďom, lebo na to dary slúžia. Bez ohľadu na to, či dostanem odpoveď.

Kým by bola Žaneta Morovská bez otázok? 

Na to neviem odpovedať. Bol by to pre mňa zrejme cudzí človek. Verím, že by som vo svojej podstate bola rovnako hĺbavá a túžiaca po spojení, no musela by som hľadať iné cesty. Možno cez očný kontakt, dotyk. 

Ako vravíš, s kladením otázok sa spája aj schopnosť počúvať. Je to niečo, čo sa musíme učiť? Čo je to vlastne počúvanie?

To je krásna otázka. Ako sa hovorí aj v kresťanstve, „človek má dve uši a jedny ústa“. V počúvaní však môže byť veľký rozdiel. Existuje aktívne počúvanie a potom je také, keď iba čakáme, kým druhý dohovorí, aby sme znova mohli rozprávať my. Všimla som si, že mnoho ľudí v skutočnosti ani nepočúva, iba ten čas využíva, aby naformulovalo svoju odpoveď.

Je pravda, že ja osobne celý život častejšie počúvam. Po mnohých stretnutiach sú ľudia v úžase, že som ich doteraz v celom ich živote zrejme najdlhšie počúvala. Alebo ma pochvália, že dobre počúvam, a ďakujú mi za to. Poviem „wau“. Znamená to, že človek už vníma, aké je úžasné byť vypočutý. Tak to môže otvoriť nový obzor, kde si povie, že aj on bude teraz niekoho počúvať a dávať mu plnú pozornosť.

Môže z toho vniknúť taká reťazová reakcia, ktorú musíme my, ktorí to máme ako dar, iba naplno žiť. Ukazovať, že sa to dá kultivovať, že dve uši má predsa každý z nás. Tak poďme počúvať. Podľa mňa by sme mali my, čo to v sebe máme prirodzene, pozývať ľudí a byť v tom sebavedomejší. Robiť v tomto smere akúsi osvetu. Keď ti niekto kladie otázky a dáva ti svoju plnú pozornosť, je to jazyk lásky. Možno je aj mojou úlohou povedať ľuďom, že aj takto sa dá prejavovať láska a že to môžu skúsiť.

„Aj Boh sa k nám vlastne prihovára v tichu.“

Prečo v kresťanských kruhoch často zaznievajú odporúčania, ako má ten druhý žiť, bez toho, aby sme ho ako prvé skôr počúvali a skutočne spoznali? Kde je hranica medzi záujmom a moralizovaním? 

Páči sa mi, že v kresťanstve sme vedení k tomu, aby sme sa vedeli s druhými podeliť, a to nielen materiálne, ale aj o svoj čas. Osobne sa na chvíľku rozdelím, zabudnem na seba a budem celá tvoja. To sa vlastne deje v tom rozhovore, že človek sa na moment vzdáva seba samého. Vzdávaš sa toho, kým si, a úplne vnímaš príbeh toho druhého, do ktorého si vtiahnutý aj emočne. Mne sa deje, že sa tak nacítim na toho človeka, že zabudnem, kto som, a v tej chvíli je osoba predo mnou tým najdôležitejším človekom na svete. 

Avšak späť ku kresťanstvu. Vlastne aj Boh sa k nám prihovára v tichu či cez slová Svätého písma. Keď si ho čítame, mnohé texty sú kazateľské, majú v sebe tón toho, čo sa má a čo sa nesmie. Možno to povedome preberáme. A tlačíme na druhého človeka bez toho, aby sme poznali jeho život. Hoci verím, že to často robíme s dobrým úmyslom.

Zdroj: Dominik Sepp

Páči sa mi, ako si povedala, že Boh je v tichu. Prečo nás to neučí viac počúvať? 

Nemám na to odpoveď. Podľa mňa sa to málo zdôrazňuje v kostoloch a náboženských kruhoch. Viac sa zdôrazňuje láska a konanie dobrých skutkov či almužna – dávať zo svojho prebytku a pomáhať ľuďom v núdzi. No počúvanie druhého človeka ako formy dávania pozornosti a lásky sa nezdôrazňuje. Pritom je to ohromný dar.

Nie je to trochu tým, že nie sme naučení, že druhý človek nás môže hlboko obohatiť? Práve v tom, že na svet nahliada možno trochu inak, než sme zvyknutí?

Áno. Možno si myslíme, že naša verzia žitia je tá jediná správna. A že ju už predsa žijeme. Existuje aj akýsi duchovný narcizmus, póza, keď sa identifikuješ s tým, že si veriaci človek, a uveríš, že si preto rovno dobrým človekom. Je tam akési „rovná sa“. A tí ostatní sú pre nás stratení ľudia, ovečky, ktoré treba jednoducho vziať a priviesť k Bohu – bez ohľadu na to, či po tom túžia, alebo nie. 

Na kresťanoch však často vnímam ich ohromnú štedrosť. Všetci sme pomyselne bratia a sestry, pomáhame si. No niekedy nám uniká, že najväčšou pomocou môže byť práve tá pozornosť, ktorú venujeme druhému človeku. Moment, keď sa mu dávame bez toho, aby sme ho súdili. Keď sa na svet chvíľu pozeráme jeho očami.

Vnímam, že najmä staršia generácia nie je zvyknutá hovoriť o svojom vnútornom prežívaní. Je to pochopiteľné, nemali to kde zažiť. Komunizmus stál v priamom rozpore s duchovným svetom jednotlivca. Často sa tak stáva, a netýka sa to len kresťanských rodín, že miesto vlastných vzťahov riešime tie okolité. Akoby nám bolo lepšie a bezpečnejšie v cudzích životoch než v našich vlastných.

Áno, a nie je to spojené iba s komunizmom. Evolučne sme boli nastavení tak, že musíme hlavne prežiť. Cítenie šlo bokom. Dnešná doba je prajná, žijeme najväčší luxus, aký doposiaľ ľudstvo malo. Máme postarané o svoje primárne potreby – o jedlo, spánok, strechu nad hlavou, a tak sa konečne môžeme ponárať hlbšie. Už nemusíme život prežívať. Už ho môžeme aj preciťovať. 

No je to pre nás stále nové. Súhlasím s tebou, že staršia generácia rada často miesto vlastných vzťahov rieši druhých ľudí, hlavne ich zlyhania a slabosti, pretože nám to zrejme umelo zvyšuje sebahodnotu. A na chvíľu vylepší pocit z vlastného života. Sme asi prvá generácia, ktorá môže prelomiť tento vzorec a zaplniť citovú plochosť. Len to chce odvahu.

Keď už chceš ísť do hĺbky, treba rátať s tým, že možno budeš prvý, kto to do svojej širšej rodiny či partie vnesie. Vložíš to tam ako zámer, vysvetlíš, že si to želáš. Že rozprávať sa na hlbšej úrovni a spoznať sa vzájomne je tvojou túžbou a potrebou. Ak budú zdráhaví, je to výzva. No možno tam dosiaľ iba chýbal iniciátor. Niektorí ľudia súčasne nie sú pripravení počuť pravdu. Prípadne ju skrátka počuť nechcú.

Už si načrtla, že otázky vedia byť aj rýpavé, dokážu destabilizovať život človeka. Máme právo ich napriek tomu klásť?

Jedna moja kamarátka mi nedávno povedala: „Ja tento svoj život iba prežívam, no neprekáža mi to.“ Sledovala som ju a mala som pocit, že to hovorí skôr sebe, aby seba samu presvedčila, že je to v poriadku. Chcela som sa jej spýtať viac, možno narušiť túto jej výpoveď. No zostala som ticho. Už viem rozlišovať, kedy sa pýtam z lásky a kedy zo svojho ega. 

Samozrejme, keď niektorým ľuďom vyhovuje viesť takýto život, majú na to právo, ale potom nemôžu čakať, že sa s nimi budeme chcieť stretávať a tráviť čas. Ja už seba samu poznám a viem, čo potrebujem pre svoj plný a šťastný život. 

Vyhľadávam ľudí, ktorí oddane milujú, starajú sa o svoju duševnú rovnováhu a rozvíjajú svoj potenciál. Takých, ktorí idú do hĺbky, sú otvorení, pravdiví, pestujú inteligentný humor a čítajú dobré knihy. Náš čas je taký vzácny. Chcem ho tráviť s ľuďmi, ktorí ma obohacujú a dovoľujú, aby som ja zase obohacovala ich. Odmenou je absolútny pocit blízkosti. Vzájomná umocnenosť duší.

Zdroj: Dominik Sepp

Žaneta Morovská (1992)

Nezávislá umelkyňa, spisovateľka a autorka konverzačnej hry Hlbina, ktorá spája ľudí a pomáha nadväzovať hlbší kontakt so sebou a s ľuďmi navôkol. Žije v Prahe, no aktuálne sa presúva do Bratislavy.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články