Zraniteľnosť nás zbližuje: Reportáž z uvedenia knihy Hĺbkovory (+ fotogaléria)

V knihe Hĺbkovory každý respondent sa odvážil otvoriť a hovoriť o sebe hlbšie a inak, než býva zvykom.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Začiatkom decembra sme do života uviedli knihu Hĺbkovory. Ide o desať veľkých a hlbokých rozhovorov s osobnosťami Slovenska, v ktorých si každý z respondentov dovolil o sebe verejne hovoriť inak, než sme v našej krajine zvyknutí. 

Osobne, úprimne, otvorene a zraniteľne      

Rozprávali sme sa s rôznymi ľuďmi, od exprezidentky Zuzany Čaputovej cez filmovú producentku Wandu Adamík Hrycovú, Františka Mikloška, Petra Podlesného či šéfa slovenskej armády generála Daniela Zmeka až po Zuzanu Petkovú, ktorá vedie Nadáciu Zastavme korupciu.

V rozhovoroch sme sa vyhýbali politike a sústredili sme sa na človeka. Na to všetko, čím si každý z účastníkov rozhovorov v živote prechádzal, aby sa napokon stal tým, kým je dnes. Nie sú to jednoduché rozhovory. V spoločnom dialógu sme v nich otvorili momenty, ktoré človeka donútili zastaviť sa a často aj pod ťarchou bolesti si nanovo premyslieť svoj život.

Kniha Hĺbkovory aktuálne smeruje na dotlač. Nečakaný záujem o toto dielo nás podnietil spísať niekoľko poznámok k jeho uvedeniu – a misii, ktorú na ňom započalo.

Katarzia 

V priestore Galérie Umelka v Bratislave sa 3. decembra stretlo viac než 120 ľudí. Podujatie viedlo moderátorské duo Kateřina Rózsová a Marta Jančkárová a na pódiu sa po úvodných slovách vystriedali autorka, respondenti, fotograf i mnohí ďalší hostia. 

Producentka Adamík Hrycová, generál Daniel Zmeko a novinárka Katarína Strýčková mali v krátkej diskusii počas večera okrem iného odpovedať na dve otázky: Prečo do projektu Hĺbkovorov išli? A na akom Slovensku by každý z nich vlastne túžil žiť? 

Odpovede sa rôznili, no na dvoch veciach sa zhodli všetci: otázky, ktoré v knihe zazneli, človeku vošli do súkromia. Do toho osobného priestoru, ktorý si každý verne stráži a nemá potrebu ho verejne odhaliť. A boli to tie isté otázky a ľudský záujem, ktoré každého z nich napokon viedli jeho vlastným životom.

„Dala som vo svojom živote množstvo rozhovorov,“ uviedla Adamík Hrycová, „no tento bol iný. Tie otázky ťali do živého a prinútili ma nájsť odpovede naozaj v najhlbších zákutiach mojej duše. Moje počiatočné prekvapenie a istý diskomfort z nabúrania intímnej zóny však neskôr vystriedal úplný pokoj – a napokon zvláštny, až očistný pocit… Mala som z toho rozhovoru dlho veľmi silný zážitok.“ 

S úctou k druhému     

Bulvár pozná naša krajina dobre. Priestor, v ktorom bez pozvania vchádzame do životov iných a odhaľujeme ich zlyhania, prešľapy a pády, nám často slúži najmä na to, aby sme morálne nasýtili svoj vlastný sebaobraz. Aby sme si vystavali tú rozprávku o dobrých a zlých, o morálnych a tých, čo zlyhali, kde však máme my čitatelia predsa svoje jasné miesto.

No práve preto môže bulvár len ťažko slúžiť na skutočné poznanie človeka. Nevedie nás k hlbšiemu pochopeniu cesty, akou ktoprešiel, neposkytuje tú vzácnu možnosť inšpirovať sa jeho životom. Nepýta sa totiž to hlavné: ako sa jedinec vyrovnal so svojím pádom a utrpením, ktoré zažíva každý jeden z nás. Ako vďaka nemu rástol a dozrel, hoci je to často práve tá najťažšia pasáž jeho života.

Podobnú zákonitosť si môžeme všimnúť na mnohých príbehoch ľudí z Hĺbkovorov.

„V tejto knihe zistíte, že aj na prvý pohľad silní ľudia majú svoje slabé stránky,“ uviedla Adamík Hrycová. „Že aj oni sú rovnako zraniteľní a krehkí ako ktokoľvek iný.“

Spolu v jednej krajine

„Chcem žiť v krajine, kde sa zíde desať ľudí a dokážu sa zhodnúť aspoň na tom, že sa chceme starať o ten krásny kus role, akým je Slovensko,“ povedal na pódiu generál Daniel Zmeko a sálou Umelky zaznel potlesk.

Ten večer bol neformálny. Prestalo byť dôležité, kto je novinár, politik, učiteľ či marketér. V prvom rade sa tu stretli ľudia, ktorí pili víno, podpisovali knihy a rozprávali sa spolu takmer o všetkom. 

„Dovolili ste prejaviť sa veľmi osobitej energii silných a výrazných osobností, ktoré sa podľa mňa po prvý raz nestretli aktivisticky alebo politicky, ale obyčajne ľudsky,“ napísala mi neskôr jedna z respondentiek Katarína Strýčková. „A to je vzácne. U nás na Slovensku sme skôr zvyknutí postaviť sa zoči-voči, nie vedľa seba.“

Myslím, že Katarína v týchto slovách vlastne vystihla celú podstatu knihy. 

V redakcii želáme Hĺbkovorom šťastnú a zmysluplnú cestu k človeku. Ak by sa im aj ďalej darilo prinášať to, čo sa podarilo na ich uvedení, misiu tejto knihy by sme mohli považovať za splnenú.

Fotografie: Soňa Vozárová

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články