Profesorka Szomolányi: Nejaký čas mi trvalo, kým som dokázala povedať slovo rakovina (rozhovor)

„Nedokázala som myslieť na nič iné, len na to, ako prežiť,“ hovorí profesorka politológie Soňa Szomolányi.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Poznáme ju ako profesorku politológie, osobnosť Novembra ´89 a členku VPN, ktorá roky komentuje spoločenské dianie na Slovensku a na Katedre politológie v Bratislave vychovala už niekoľko generácií politológov. No tentoraz sme sa s ňou rozprávali inak.

Spoločne sme sa vrátili do obdobia, keď sa dozvedela, že má rakovinu, a svet výkonnej ženy sa náhle zmenil. „Je jasné, že všetci musíme hrať s kartami, aké sme dostali. No rovnako mi šlo hlavou, že síce nie som svätá, no až toľko bolesti som si nezaslúžila,“ rozpráva prvýkrát verejne o období, keď – ako sama vraví – nedokázala myslieť na nič iné, len na to, ako prežiť. 

„Pamätám si, ako som v jeden deň išla ráno na odber krvi, potom rýchlo na fakultu na obhajobu doktorskej práce. Keď ostatní začali popíjať a oslavovať, ja som musela odísť na ožarovanie,“ spomína. „Striedanie týchto dvoch svetov na mňa doľahlo. Cítila som sa vyradená zo života.“

Ako rakovina menila ju, jej manželstvo i širšie vzťahy? A kde hľadala útechu v časoch akútnej bolesti? „Možno prvý raz v živote som si dovolila byť slabou a neskrývať svoju zraniteľnosť,“ hovorí vo veľkom rozhovore profesorka Soňa Szomolányi.

Počas choroby, ktorou si si pred rokmi prešla, si pocítila aj blízkosť smrti. Nie je pre teba nepríjemné na to spomínať?

Nie. Práve preto, že to dopadlo dobre. Aj keď niektorí hovoria, že z rakoviny človek nikdy nemôže celkom vyviaznuť. Potešilo ma nedávne stretnutie s profesorom Pechanom, ktorému som vďačná za vyliečenie. Vravela som mu: „Musí byť satisfakciou vidieť takto výsledky svojej práce, však?“ A on mi vraví: „Nie každý skončí tak dobre ako vy.“ Už je to štrnásť rokov, vraj som za vodou. 

Je to happyend, aj preto sa mi o tom hovorí ľahšie. Sama som prekvapená, ako rýchlo človek zabudne na fyzickú bolesť. Duševnú bolesť si pamätám dobre. No fyzickú nie, aj keď každý deň cítim isté dôsledky svojej choroby. A keby som mala zlatú rybku, tak by som ju poprosila, aby ich odstránila. No hneď si pomyslím: Buď rada. Je to len malá daň za to, že žiješ. A že žiješ naplno.

Poďme naspäť do tých okamihov, konkrétne do roku 2009. Ľudia ťa poznajú ako zdravú, aktívnu a výkonnú ženu – ako politologičku, komentujúcu spoločenské dianie. Ako si vôbec prišla na to, že máš možno rakovinu? 

Začala som mať problémy tráviaceho charakteru. Počas vyšetrenia, aj keď som bola utlmená, som vnímala, ako lekárka vraví, že sú tam nejaké polypy, ktoré treba chirurgicky odstrániť. Už toto zistenie sa mi ťažko prijímalo, hoci slovo nádor nepadlo. Až následne pri vyšetrení v Národnom onkologickom ústave (NOÚ) na Klenovej lekár potvrdil, že ide o malígny nádor. 

Pamätám si, že som bola vo svojej pracovni na katedre politológie, keď som sa telefonicky pýtala na výsledok histológie. Keď som sa ho dozvedela, vošla do mňa taká zlosť, že som rukou buchla do sklených dverí. Bolo tvrdé. 

Kto ťa pozná, vie, že toto nie je tvoj bežný prejav. Bola v tom bezmocnosť?

Skôr hnev, že ma moje telo takto zradilo. Veď som sa oň starala a žiadne z faktorov ako fajčenie, obezita či ťažká strava sa u mňa nevyskytovali a v nemocnici som krátko pobudla iba pri pôrode.

Komu si to povedala ako prvému?

Samozrejme, manželovi Janymu a ostatným najbližším z rodiny. Potom dlhoročnej priateľke Saške a dvom kolegyniam na katedre. Ďalším krokom bolo zistiť, či sú niekde v tele metastázy. Jedným z najhorších momentov bolo, keď som ráno nalačno vošla do čakárne na vyšetrenie CT. Bola plná deprimovaných a zúbožených ľudí. To ma zdeptalo. Mám patriť medzi nich? 

Mojou prvou reakciou v afekte bolo: Nie, ja to nebudem. Vybehnem do lesa nad Klenovou, stratím sa a žiadne liečenie nepodstúpim. Nech to príroda sama rozhodne. No napísala som správu priateľke Saške. Hneď mi zavolala, aj keď som nebola od plaču schopná rozprávať. Pomohla mi cez to prejsť– prijať, že som len na začiatku cesty a ďalej sa uvidí.

Zažila som predtým rôzne zlomeniny – nôh, rúk, stavcov. No toto bolo niečo celkom iné. Tomuto sa nedalo nijako utiecť.

Vrátila si sa vtedy do nemocnice?

Áno. Keď som si ľahla do CT prístroja, triasla som sa od zimy ako osika. Personál sa tomu čudoval, lebo všetkým ostatným pacientom je z vypitej kontrastnej látky práveže teplo. To však zrejme bola moja obvyklá reakcia na príliš veľký stres.

Ďalej som už v procese liečby postupovala krok po kroku – po termínoch ďalšej procedúry či vyšetrenia, deň po dni. Neuvažovala som v dlhšej časovej perspektíve. Nemyslela som na to, či sa z toho vyliečim. Iba na to, že zajtra musím ísť tam a tam. 

Dá sa tá fyzická bolesť vlastne opísať?

Tým, že nádor bol v centre tela, v tráviacom trakte, bolesť vyžarovala všade. Zažila som predtým rôzne zlomeniny – nôh, rúk, stavcov. No toto bolo niečo celkom iné. Tomuto sa nedalo nijako utiecť. 

Keď som mala po resekcii nádoru stómiu, teda umelý vývod z tenkého čreva, bolesti som nepociťovala. Bol to skôr praktický problém. Stále som musela riešiť, čo si oblečiem. A koža okolo začala svrbieť alebo sa zapaľovať. Stalo sa mi tiež, že sa tekutina zvnútra dostala von a musela som sa prezliekať. Komplikovalo to pohyb na verejnosti. 

Pamätám si aj moment, keď som si raz pri zaspávaní uvedomila, že som bez bolesti. Vtedy som si povedala: Keby mi niekto pred polrokom povedal, že budem mať stómiu, tak upadnem do depresie. A ja tu vlastne zažívam tichú radosť, že som bez bolesti, hoci s nepohodlnou stómiou. Človek si naozaj zvykne na všeličo, čo si v dobrých časoch nevie ani predstaviť.

Moja lekárka bola racionálny typ ženy s veľkou empatiou. Keď som jej vravela, že neviem, či to zvládnem, povedala mi: „Ale vy ste skutočne železná žena. Vy to zvládnete.“

Foto: Dominik Sepp pre nm.sk

Podľa čoho tak usúdila?

Neviem, asi ma chcela len povzbudiť. Neskôr som si uvedomila, že ma ľudia poznali ako dynamickú a výkonnú ženu. Zrejme preto očakávali, že tak pristúpim aj k chorobe. Tieto očakávania na mňa pôsobili sugestívne, bola som zvyknutá plniť nielen tie vlastné, ale aj očakávania ľudí, ktorí boli pre mňa relevantní. Predsavzala som si, že to nemôžem vzdať. 

Iste, prišli chvíle, keď to bolo horšie. Vyšetrenia, výsledky, operácia, pooperačné obdobie – striedali sa rôzne fázy. Najťažšie však bolo pre mňa zvládať bolesť po resekcii a odobratí stómie.

Zo športu som bola zvyknutá na zdravú záťaž, ísť niekedy v súťaži až na doraz. No táto bolesť bola objektívne taká silná, že jeden z lekárov, ďalší z mojich anjelov strážnych, ktorých som v ústave stretla, mi až dodatočne povedal, že si vtedy myslel, že to nezvládnem. Že to vzdám a požiadam o návrat k trvalej stómii.

Vo chvíli, keď som mala ešte pooperačnú triašku, som napriek svojmu rešpektu k vede potrebovala na povzbudenie skôr trochu ilúzie.

Mala si radšej, keď s tebou lekári hovorili priamo a nič neprikrášľovali?

Určite. Človek sa takto aspoň vyhne neskoršiemu sklamaniu. Ale neplatí to pre všetky situácie. Keď som sa už po zákroku preberala z anestézie, prišiel ma skontrolovať hlavný chirurg. Vravel mi, že existujú štyri scenáre ďalšieho vývoja. Tri neboli priaznivé. Pristupoval k tomu racionálne, zodpovedne a vedecky. 

No v danej chvíli, keď som mala ešte pooperačnú triašku, som napriek svojmu rešpektu k vede potrebovala na povzbudenie skôr trochu ilúzie. Nevyčítam mu to. Trochu ma precenil.

Do svojich denníkov si si v tom čase napísala: „Nepotrebujem utešovať. No potrebujem sa o svojich obavách s niekým blízkym porozprávať.“

Áno, potrebovala som sa vyventilovať. Aj preto dnes už viem, že v kontakte s chorými ľuďmi je dôležité nikdy nedávať nevyžiadané rady. To nie je pomoc. Dávanie rád je vlastne iba spôsob zvládania vlastnej bezmocnosti. Oveľa lepšie je komunikovať otázkami a najmä veľa počúvať. 

Najhoršie je chorému povedať: „Neopúšťaj sa, to sa dá zvládnuť“ alebo ho porovnávať s inými chorými. Postihnutý potrebuje byť predovšetkým vnímaný vo svojej jedinečnosti.

Foto: Dominik Sepp pre nm.sk

Čo vtedy najviac pomáhalo tebe?

Podpora od mojich najbližších, predovšetkým od manžela Janyho a dcéry Janky. Vo chvíľach upadnutia do pasivity ma dcéra na diaľku z Prahy, kde žije, manažovala: zavolaj lekárovi, požiadaj o vyšetrenie. Spomínam si, že keď som mala pochybnosti, či v oslabení stihnem odoslať príspevok na seminár vo Viedni, ona ma povzbudila „Mami, veď to nemusí byť excelentné. Stačí, aby to bolo.“ Vedela, že účasť na seminári mi psychicky urobí dobre. Občas jej to pri jej sklone k perfekcionizmu zvyknem s humorom vrátiť. 

Samozrejme, tiež pri mne stála moja sestra, ktorá navyše sama zápasí s ťažkou nevyliečiteľnou chorobou, a mamka, ktorá vtedy ešte žila. Nemôžem nespomenúť aj podporu širšieho okruhu ľudí. Napríklad aj mladí kolegovia na Katedre politológie UK si ochotne podelili moje kurzy a suplovali moju výuku.

Pri čítaní príbehov iných ľudí postihnutých rakovinou si uvedomujem, že som mala vlastne šťastie na dobré podmienky na uzdravenie.

Opísala si chronológiu procesu diagnostiky a liečby aj reakcie okolia. Ako však dokáže prijať takúto realitu sám človek?

Prvé zistenie sa udialo koncom apríla 2009. Nejaký čas mi trvalo, kým som dokázala povedať slovo rakovina. Jeho konotácia bola aj v mojom vedomí zlá. Ešte tridsať rokov pred mojím ochorením znela diagnóza rakoviny fatálne. Pred štrnástimi rokmi na kolorektálny karcinóm zomierala približne polovica postihnutých a neviem, či je ich dnes menej. 

Nemyslím, že by som vtedy realitu neprijala či vytesnila. Najskôr však prišiel pocit hnevu, že ma telo zradilo. Zapísala som si vtedy do svojho zápisníka, že mám pocit nespravodlivosti, hoci to takto pomenovať nemalo žiadny zmysel. Aj keď mi je jasné, že všetci musíme hrať s kartami, aké sme dostali. Tiež mi šlo hlavou, že síce nie som svätá, ale až toľko bolesti som si nezaslúžila. Bola to iracionálna reakcia na akútnu bolesť, ktorá mi zaplnila vedomie.

Vieš to podrobnejšie opísať?

Nedokázala som myslieť na nič iné, len na to, ako prežiť. Neexistovalo nič, len myšlienka na ukončenie tej fyzickej bolesti. V nemocnici som bola v priebehu liečby celkove asi štyrikrát, dohromady to boli asi dva mesiace. Keď som prišla domov po odobratí stómie, bolesti boli najväčšie, ale morfium, ktoré mi dávali v nemocnici, som doma nemala. Až neskôr mi pomohla ópioidná náplasť. 

Odpútať myseľ od zlých stavov mi najlepšie pomáhali knihy s príbehmi ľudí z ruských gulagov či z nacistických koncentrákov, ktorí dokázali prežiť aj v takých drastických podmienkach. Viem, ako to zrejme znie, no porovnávanie s nimi bolo zdravo relativizujúce.

Veľmi dobre si pamätám aj na to, ako som po prepustení z nemocnice zaľahla v bolestiach a povedala Janymu, že už ďalej nechcem žiť. Našťastie, on to nevnímal. Bol taký sústredený na konkrétnu starostlivosť o mňa, že si to už dnes ani nepamätá. 

Po náročnej operácii mi doktorka povedala: „Zažijete ešte peklo, no dostanete sa z toho.“ Dôverovala som jej.

Ako vôbec prebiehal váš prvý rozhovor o tejto téme?

Keďže Jany je silný introvert, verbalizuje veľmi úsporne. Nebol naučený prejavovať emócie. Zareagoval navonok pokojne, no cítila som v ňom silnú oporu. Robil všetko, čo bolo v tých chvíľach potrebné. Zároveň počas celej mojej liečby učil na Katedre logiky a metodológie vied UK, kde v tom čase naplno pôsobil.

Do svojich zápiskov si si poznačila: „Doľahla na mňa ťarcha bolesti a uvažovala som o svojom konci. Boli chvíle, keď som si hovorila, že som žila naplno a už stačilo.“ Cítila si vtedy strach?

Pocity ohrozenia som zažívala len na začiatku liečby. Keď som uvažovala o konci života, bolo to v dôsledku bolesti, ktorú som už nezvládala. Neskôr, po operáciách, to už boli skôr obavy o kvalitu môjho ďalšieho života. 

Po náročnej operácii bez následných metastáz mi doktorka z paliatívneho oddelenia povedala: „Zažijete ešte peklo, no dostanete sa z toho.“ Dôverovala som jej. Bola som pripravená na to, že to bude ťažké. Dala mi však nádej.

Dôvera k lekárom nie je v našej spoločnosti veľmi bežná. Odkiaľ u teba pramení?

Z detstva. Vyrastala som v Tatrách. V Smokovci, plnom liečební, sa zachovala ešte tradícia rodinného lekára, ktorý prišiel k deťom domov. Nebola som chorľavá a nemala som s lekármi žiadne nepríjemné zážitky. Aj personál na Klenovej v Bratislave bol veľmi ohľaduplný k chorým bez ohľadu na ich sociálne postavenie. Ja som však celkovo veľmi dôverčivá, patrím k tým necelým 22 percentám ľudí, čo v prieskume súhlasia s tvrdením, že ľuďom sa dá vo všeobecnosti dôverovať. 

Nehovorím, že som niekedy aj nenarazila. No pozitív mi to prináša nepomerne viac. Aj dôvera k lekárom mi pomohla znížiť obavy pred operáciami.

Nepociťovala si v čase terapie nevoľnosti?

Z chemoterapie nie, pretože mi ponúkli možnosť stať sa súčasťou klinickej štúdie, v ktorej sa miesto chemoterapie brali tabletky. Bez váhania som túto možnosť prijala. Bolo to síce šesť obrovských tabliet za deň, no táto liečba bola k organizmu šetrnejšia. Vlasy mi zredli, no nevypadali. Mala som isté nevoľnosti, no nebolo to až také zlé. Navyše, takúto liečbu som mohla užívať aj doma.

Jany sa po celý čas mojej liečby obetavo staral, aby som mala primeranú stravu. Sama – pri svojej nechuti k vareniu – by som asi nebola taká disciplinovaná. Keď som sa vrátila z operácie, mala som len štyridsaťdeväť kíl. Do zrkadla som sa radšej ani nepozerala. Aj som sa pobavila na tom, že prvý raz v živote som mala za úlohu pribrať a nie zhodiť nejaké to kilo navyše. 

Foto: Dominik Sepp pre nm.sk

Ako toto obdobie menilo váš manželský vzťah?

Mali sme už vtedy za sebou dlhodobý vzťah na báze rovnocenného partnerstva a dôvery. Aj s obdobím krízy, ktoré v takomto dvojkariérnom manželstve nie je ničím výnimočným. Bola som to ja, kto naštrbil dôveru. A nebolo jednoduché ju obnovovať. 

Som si vedomá, že manželova starostlivosť o mňa počas choroby nebola samozrejmá. Dosť ho to vyčerpávalo. Videla som na ňom, že moje obavy a bolesti ho trápili. On o svojich nikdy nehovoril. Verím, že Jany by to možno celé radšej zobral na seba. Aj preto som si napĺňala potrebu ventilovať mnohé svoje obavy písaním. Aby som ho tým nezaťažovala.

Ako ďalej prebiehal tvoj zápas s chorobou? 

Po poslednej rádioterapii sa ožarované miesto bolestivo zapálilo. Keď som s tým išla na druhý deň na kontrolu – ako vždy sama autom –, na chodbe nemocnice som už od bolesti nevládala chodiť a musela som si ľahnúť na stoličky v čakárni. Lekárka okamžite rozhodla, že tento ťažký zápal si vyžaduje morfium, a hneď ma aj hospitalizovali. Zostala som tam desať dní. 

Chirurg vtedy uvažoval, či neurobiť predčasný vývod, pretože dôvodom mojich bolestí bolo vyprázdňovanie. To by však znamenalo ďalšiu operáciu v anestézii. V tom čase mi bol veľkou oporou dávny kamarát z Tatier, ktorý sa medzitým stal špičkovým onkológom. Radil mi, aby som sa predčasnému vývodu vyhla. A najmä mi prízvukoval: „Nedaj sa posunúť do roly pacientky. Ži tak normálne, ako sa len dá.“ 

Bola to veľmi múdra rada. Napriek tomu, že ráno som sa ešte doma zvíjala od bolesti a pred obedom šla na ožarovanie, v podvečer som si šla k jazeru s kamarátkami zaplávať. Keďže som veľkou milovníčkou slnka a vody, boli tie okamihy pre mňa veľkou vzpruhou. 

Navonok si žila normálne. No vo vnútri to bolo abnormálne vo všetkých smeroch.

Každé ďalšie ožiarenie intenzívnejšie zasiahne nádor a jeho okolie, preto je aj bolestivejšie a náročnejšie. Deň pred mojím posledným, dvadsiatym piatym ožiarením, ktoré ma už zložilo, som zabehla svoj každodenný bežecký okruh. Mnohé ženy v šesťdesiatich troch rokoch už nemajú ambície podávať fyzické výkony. No pre mňa bol takýto pohyb zdravým antidepresívom a dopingom. 

Našla som si svoj záznam z toho obdobia: Tempo je síce pomalšie, no som rada, že som to ešte dala. Až kým ma nezložila bolesť na stoličkách čakárne, brala som to ako experiment, čo moje telo ešte vydrží. (Smiech.)

Možno prvý raz som si dovolila byť slabou a neskrývať svoju zraniteľnosť. Bolo to aj príjemné, aj istým spôsobom oslobodzujúce.

Vraveli ti, aby si sa nedala vtlačiť do roly pacientky, no zároveň ťa nechcene trochu „tlačili“ do roly silnej ženy. Chcela si ňou byť alebo si skôr napĺňala očakávania druhých ľudí?

Bolo to aj – aj. Možno prvý raz som si dovolila byť slabou a neskrývať svoju zraniteľnosť. Bolo to aj príjemné, aj istým spôsobom oslobodzujúce.

Ako to vyzerá, keď je príjemné byť slabou?

Bolo to uvoľňujúce. Nemusela som sa stále o niečo snažiť. Chvíle, keď som ležala v nemocnici a nemala bolesti, boli dokonca pohodlné. Nič sa odo mňa neočakávalo, len sa regenerovať. Tak sa mi podarilo prečítať úžasné dva hrubé zväzky Denníkov od Sándora Máraia.

Ako rakovina menila tvoje širšie vzťahy?

Myslím, že som si svoje vzťahy s viacerými ľuďmi prehĺbila aj tým, že som prejavila svoju slabosť a zraniteľnosť a tým sa im viac otvorila. V tom fyzickom oslabení, keď som bola zrazu odkázaná na pomoc iných, som začala ľudí vnímať aj cez optiku emocionality, nielen z hľadiska ich intelektuálnych kvalít. Empatia, prejavy pomoci, vzájomné pochopenie sa pre mňa stali pri hodnotení človeka omnoho významnejšími. Skrátka, rozšírilo to moju citlivosť i vzťahy.

Ako v tomto období vyzerali tvoje dni?

Rôzne. Pamätám si, ako som v jeden deň šla ráno na odber krvi na Klenovú, potom rýchlo na fakultu na obhajobu doktorskej práce. Keď ostatní začali popíjať a oslavovať, ja som musela odísť na ožarovanie. Striedanie týchto dvoch svetov na mňa niekedy psychicky veľmi doľahlo. Cítila som sa vyradená zo života.

Čo ťa vtedy držalo? Bola to tvoja povaha, výchova či viera?

Asi všetko dohromady. Vieš, že nie som nábožensky veriaca a ani som k viere nebola vychovávaná. Jedna staršia kamarátka v detstve chodila do kostola a čudovala sa, že ja nie. Ja som zase nerozumela jej. Pripadalo mi to vtedy neracionálne. A nepochopiteľné.

Až neskôr som sa vďaka sociologickému vzdelaniu postupne prepracovala k pochopeniu a akceptácii skutočnosti, že náboženská viera môže v spoločnosti plniť aj viaceré pozitívne funkcie. A pre jedincov môže byť oporou. 

Je pre teba viera povestnou barličkou, ktorú ty nepotrebuješ?

Slovo barlička je znevažujúce, to by som nepoužila. Vnímam to skôr ako spôsob akejsi „samoterapie“, ktorá dodáva veriacemu silu zvládnuť ťažké životné situácie. Mne to bolo vždy cudzie. Náboženstvo nebolo súčasťou mojej výchovy.

Predstava Boha je pre mňa mentálnou konštrukciou, ktorá mi nechýba. Už však nemám potrebu ju nikomu vyvracať tak ako v mladosti. Nakoniec som prijala dictum Maxa Webera, že sociológ by mal vedieť racionálne vysvetliť iracionálne správanie. (Smiech.) Mám pochopenie pre psychologicko-spoločenské funkcie náboženstva a viery. Chápem a prijímam, že to môže prispievať k súdržnosti, ale aj ku konfliktom v spoločnosti. Závisí to od toho, aké poňatie Boha v spoločnosti dominuje. Či Božiu ruku ľudia chápu skôr ako tú dobrotivú a láskavú, alebo ako trestajúcu. Na to, čo u ľudí nakoniec preváži, má silný vplyv cirkevná inštitúcia.

Domnievam sa, že nie je náhoda, ak obe úžasné lekárky na paliatívnom oddelení – MUDr. Križanová a MUDr. Škripeková, ktorým som vďačná – sú osvietené kresťanky s otvorenou mysľou. Verím, že individuálna viera v Boha je pre obe výdatným zdrojom odolnosti v ich náročnom povolaní. 

Foto: Dominik Sepp pre nm.sk

Čo bolo pre teba v tomto náročnom období  rozhodujúce? 

Pre mňa bola dôležitá viera v seba a dôvera v lekárov. Rozhodujúci moment sa udial, keď som bola po štvrtej hospitalizácii, zoslabnutá a chudá. Bol krásny, nezvykle zasnežený január a tretí deň po príchode z nemocnice som sa vybrala na prechádzku s paličkami. Pomaly som kráčala k blízkemu jazeru. Keď som sa vrátila domov, povedala som si, že keď som vládala kráčať, tak by som sa možno vládala po snehu aj šmýkať na bežkách. 

Na druhý deň som sa obliekla do zimného, tajne zašla do pivnice, aby ma nevidela rodina, zobrala si bežky a šla do lesíka. Slnko presvecovalo pomedzi stromy, všetko žiarilo. Sneh sa neuveriteľne trblietal. Pozrela som sa do januárového slnka a nahlas vyriekla: Dám to. 

Dovtedy som bola na pochybách, kolísalo to. A zrazu mi sila slnka, žiara snehu okolo a schopnosť pohybu priniesli toto silné presvedčenie.

Keď mi Ferko Mikloško v čase terapie povedal, že sa za mňa aj so ženou modlí, tie slová ma dojali. Vnímala som ich ako morálnu podporu.

Dovtedy si si „nechcela dovoliť“ nádej?

Mala som pochybnosti. Moja realistická stratégia bola neuvažovať príliš do diaľky a riešiť len nasledujúci krok. Možno veriaci človek by povedal, že ma vtedy osvietil Pán Boh. Ja som však skôr taký prírodný človek. Pre mňa to bol vtedy predovšetkým intenzívny pocit krásy, sily prírody a pohybu. 

Odvtedy som bežkovala každý deň a pridávala si minúty. Prvý deň dvadsať minút bežkovania, neskôr viac a viac. Ten kĺzavý pohyb mi robil dobre. Asi sa tak naťahovali a posilňovali aj nejaké svaly a nervy. Niekomu azda pomôže modlitba, mne pomáhal pohyb v bielom lese. 

Žiada sa mi však dodať, že keď mi Ferko Mikloško v čase terapie povedal, že sa za mňa aj so ženou modlí, tak ma tie slová dojali. Vnímala som ich ako morálnu podporu.

Pomáhal ti pohyb napriek tomu, že človek je po liečbe veľmi krehký?

Áno, aj keď vtedy to ešte nebolo bežné odporúčanie. Akosi intuitívne som to skúsila, pretože mi pohyb vždy robil dobre a bola som naň od detstva zvyknutá. Až neskôr som sa dočítala, že mierna fyzická námaha je práve pre pacientov s rakovinou vhodná kvôli posilneniu imunity. Pre moju následnú rekonvalescenciu bolo tiež dôležité, keď som začala už aj niečo akademicky produkovať. 

Pocit, že si opäť užitočná.

Áno. Napríklad keď som napísala odborný posudok a splnila pracovnú úlohu, bolo to silné analgetikum. Isté obdobie som totiž mala pocit, že som ľudsky aj profesionálne na kolenách a zo všetkého som vypadla. 

Zaujímavé však je, že ma rovnako trápilo, či sa budem môcť vrátiť na lyže. V januári som sa vrátila z nemocnice posledný raz a v marci sme šli so sestrou na lyžovačku. Hoci som si deň predtým myslela, že sa ani nepobalím, pretože znova prišli bolesti. Domov som sa však vrátila ako znovuzrodená. 

Ako vyzeral tvoj postupný návrat do verejného priestoru?

Profesionálne som mala pocit návratu  asi po roku od začiatku svojho trápenia s rakovinou. V roku 2010 ma oslovili pri príležitosti výročia Novembra ´89 predniesť príhovor. Znamenalo to doslova vrátiť sa na scénu, keďže slávnosť sa konala v starej Opere SND. Našťastie som vystúpila ešte pred poľským disidentom a exprezidentom Lechom Wałęsom, veľkým rétorom.

Môj príhovor mal dobrý ohlas, v polovici bol dokonca prerušený potleskom. Aspoň som sa nadýchla a upokojila hlas. Onen prejav na verejnosti ma stál nemálo síl. Vrátila som sa na svoje miesto úplne rozochvená. Jany ma hneď chytil za chvejúcu sa ruku a upokojil.

Neverila si si?

Počas choroby som stratila potrebné sebavedomie. Dlhšie obdobie som sa cítila, ako keby ma niekto zrazil na kolená. Psychicky i fyzicky. Preto ma zvládnutie aj takej drobnej, predtým bežnej výzvy posilnilo. Stálo to za to.

Pred vystúpením som mávala trému. No vtedy zo mňa hneď opadla: Čo to je v porovnaní s operačným stolom?

Rozumie ti manžel v takýchto situáciách?

Áno. Má silnú empatiu, aj keď ju nedokáže verbalizovať. O to viac to preukazuje svojimi činmi. Bolo to pre mňa ukončenie tohto obdobia. Ešte skôr, v období, keď som žila so stómiou, som bola v Prahe na konferencii pri príležitosti okrúhleho výročia Novembra ´89 za účasti odborníkov z Harvardu a z celého sveta, všetko bolo veľkolepo zorganizované. Tam som mala prvý raz po chorobe vystúpenie na akademickej konferencii. 

Keď som, neistá, kráčala k pódiu, cez okno som videla Vltavu a Pražský hrad. Pred vystúpením som mávala trému, ale vtedy zo mňa hneď opadla, keď som si pomyslela: Čo to je v porovnaní s operačným stolom? Dalo mi to inú, relativizujúcu perspektívu.

Ak je človek nejaký čas vystavený zoči-voči možnému fatálnemu koncu či hendikepovanému životu, vie sa podstatne viac tešiť aj z drobných radostí a krás. To je univerzálna skúsenosť ľudí vyliečených z ťažkej choroby. Aj keď som dovtedy prírodu vnímala veľmi silno, po tejto skúsenosti som ju prežívala ešte oveľa intenzívnejšie. Keď na mňa občas dopadli nepríjemné veci, často som si povedala: Čo chceš? Buď rada, že si tu. A ešte stále žiješ naplno.

Ľudia, ktorí si prešli podobnou skúsenosťou blízkosti smrti, dostali akoby „extra čas“. Je niečo, čo by si chcela ešte zažiť?

Nerada by som odchádzala z tohto sveta v súčasnom štádiu rozvratu našej spoločnosti, v atmosfére emancipácie hlúposti a zloby. Stále si však myslím, že dobra je na Slovensku oveľa viac, len to zlo je príliš hlučné a agresívne. A navyše dnes aj mocensky mobilizované i podporované. 

No nestrácam nádej. Pripúšťam, že je to možno aj preto, že som mala v živote šťastie byť aj v tých ťažších časoch súčasťou spoločenstva správnych a mne hodnotovo blízkych ľudí. Som historický optimista, hoci súčasná situácia doma i vo svete na to veľa dôvodov nedáva. 

Rada by som bola aj súčasťou návratu k overeným hodnotám a normám slušného správania. Zostať civilizovanou krajinou je našou spoločnou výzvou. Osobne si najviac prajem, aby som sa toho dožila vo dvojici aj so svojím manželom.

Foto: Dominik Sepp pre nm.sk

___
Prof. Soňa Szomolányi (1946) je politologička a sociologička, osobnosť Novembra 1989 a členka VPN. Prednášala okrem iného na univerzitách vo švajčiarskom Fribourgu, Umeå vo Švédsku a na Stredoeurópskej univerzite v Prahe. Dodnes pôsobí na Katedre politológie Univerzity Komenského v Bratislave.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Jedna odpoveď

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články