Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Keď je šťastie unavené… nuž poznáte to.. A tak si vo fanúšikovskej lotérii európskeho futbalového zväzu UEFA sadlo aj na autora tohto článku a prihralo mu štyri lístky na zápas Slovensko – Rumunsko vo Frankfurte. Skúsme sa preto na tento dlho skloňovaný duel o víťazstvo v skupine Majstrovstiev Európy pozrieť očami radového fanúšika.
Keď sme už pri tých lístkoch, možno je dobre spomenúť, ako sa vlastne záujemcom prideľovali. Mnohí o možnosti získať fanúšikovské lístky ani netušili. Bolo sa treba zaregistrovať cez web UEFA ešte niekedy v novembri a požiadať o vstupenky. Iba na zápasy svojej krajiny a maximálne štyri na osobu, ale zasa za ľudovú cenu – 30 euro kus.
Koncom januára potom prišla odpoveď – lístky nám vylosovali alebo aj nie. V prípade zápasu s Rumunskom nám šťastie prialo, pri zápase s Belgickom nie. Čo už, nemôžeme mať všetko. Ide sa do Frankfurtu.
Cieľom vstupenkovej lotérie bolo podľa UEFA rovnomerne rozdeliť lístky medzi fanúšikov oboch táborov a zabrániť kšeftovaniu s nimi. Celkom to nevyšlo. Na čiernom trhu sa ceny lístkov pohybovali okolo 200 až 300 eur a na štadióne bola asi štvrtina Slovákov, zvyšok Rumuni. Nevadí, nedáme sa.
V stredu sa fanzóna na brehu Mohanu v centre Frankfurtu plní fanúšikmi už doobeda. Maľovanie národných farieb na tvár zadarmo, stánky so súťažami v streľbe na bránku, plávajúce miniihrisko aj s minihľadiskom, kde si fanúšikovia mohli zahrať proti sebe. A kopa stánkov s jedlom a pitím. Na prekvapenie s cenami ako inde – pivo za 6-7 eur, kebab za desať.
Dusno sa rýchlo zväčšuje, teplota sa už doobedu prehupne cez 30 stupňov. Maličké historické jadro Frankfurtu je husto obsadené Rumunmi – námestie Römerberg úplne svieti nažlto a doďaleka sa ozývajú pokriky a spevy rumunských fanúšikov. Aj terasy sú naplnené na prasknutie a počet prázdnych fliaš a pohárov od piva svedčí o poctivom pitnom režime a nepodcenenej príprave na ťažký zápas.
Atmosféra je však priateľská. Pri stretnutiach slovenských a rumunských fanúšikov sa ozývajú vzájomné pokriky, víťazné gestá, ale s úsmevom, len v rámci športového hecovania.
Niektorí slovenskí fanúšikovia si dokonca neodpustia provokovanie kartónovými ceduľkami typu „Jánošík je viac ako Dracula“, prípadne „Dracula je fejk“, či dokonca „Naše ovce majú lepšie mlieko ako vaše“. Napriek tomu však všetko nakoniec končí úsmevmi, objatiami a dohodou, že „veď postúpime obaja“.
Okolo tretej popoludní sa masa fanúšikov začína posúvať smerom k stanici. Ešte fotka pri mrakodrape Európskej centrálnej banky a za stáleho hluku rumunských chorálov sa dostávame k vlakom. Navigácia davu zjavne nie je práve silná stránka nemeckých organizátorov, hlavne železničiarov. Ale nakoniec sa dopýtame a nastupujeme.
Vlak je asi z 95% plný Rumunov, navyše poriadne posilnených pivom a patrične spotených. Desať minút čakania, kým sa vlak pohne a spustí sa klimatizácia, to je nekonečný zážitok. Ani nie dobrý, ale silný. Mocné hulákanie okolostojacich v žltom neprestáva, len občas sa niekde z vedľajšieho vagóna ozve nesmelé „Slovenskoooo…“ Našťastie všetko s úsmevom a predzápasovým nadšením.
Konečne vystupujeme pri štadióne. Nevyhnutné kontroly a viac ako hodinu pred zápasom nájdeme svoje miesto za bránkou. Štadión sa pomaly plní, podobne ako rady pred bufetmi. Horúčava nepoľavuje. Už pri rozcvičke je jasné, že Slováci budú v hľadisku tentoraz vo výraznej menšine. Hymnu si však zaspievame na plné hrdlo a na vyše 50-tisícovom štadióne sú to riadne zimomriavky.
Rumunská hymna ešte väčšie, väčšina štadióna je žltá a stále skanduje. Snažíme sa ich prekričať, ale sú v presile. Keď však spustíme tradičného Macejka alebo Hej, hej, hej sokoli, štadión sa tiež otriasa v základoch.
Zápas sa začína. Nie som futbalový expert, ale musím povedať, že odkedy Slovensko trénuje taliansky tréner Calzona, hráme ako veľký tím. Sebaisto, odvážne a hlavne naša hra má jasný systém a poriadok. Zjavne každý hráč vie, kde má byť, čo má robiť a keď tam náhodou nie je, kto ho má zastúpiť. Aj vďaka tomu preberáme iniciatívu a zatláčame prekvapených Rumunov do obrany.
Pár šancí nedáme a potom to príde. Center sprava, krásna hlavička k žrdi a Ondrej Duda dáva gól! Slovenský sektor okolo nás vybuchne nadšením. Postupujeme a pri tomto stave sme víťazom skupiny! Kdeže sú tie reči o vopred dohodnutej remíze? Kto videl, ako chceli oba tímy vyhrať, sa na tom len zasmeje.
Hrá sa ďalej a Rumuni útočia. Stratíme loptu, Hancko fauluje prenikajúce krídlo a dostáva žltú. Rozhodca ukazuje priamy kop, potom však má iné pokyny v slúchadle a píska penaltu proti nám! Ani sa nejde pozrieť na monitor. Ak by sa šiel, asi by videl to, čo neskôr celý svet v zostrihu – že ak to vôbec faul bol, tak asi 20 centi pred šestnástkou. Ale chyby sa stávajú a tak z penalty dostávame gól.
Rumuni skáču ako šialení, dobre že nespadne štadión. Dokonca prepašovali aj žlté dymovnice. Po polčase nás aj zatlačia, ale nevymyslia nič výrazné. Naopak, viac šancí máme my. Krásna Haraslínova strela kúsok pod nami tesne míňa tyč rumunskej brány. Šťastie má rumunský brankár aj pri šikovnom Strelcovom pokuse, ktorý ho trafí do nohy.
V polovici druhého polčasu prichádza búrka. Leje na trávnik aj časť hľadiska. Blýska sa nielen nad Tatrou. Neskôr sa dočítame, že jeden výboj trafí mediálnu vežu pri štadióne a vypadne aj elektrina. My to nevidíme, svetla je stále dosť, akurát na tráve stoja mláky, lopta sa v nich občas zabrzdí. Pre nás je pár kvapiek vítané osvieženie, hráči sú však mokrí ako kurence a rozhodca má úplne zničený účes.
Po 20 minútach búrka prejde, trochu sa ochladí a zápas šťastne končí. Postupujeme my aj Rumuni, oslavujeme spoločne. Úsmevy, objatia, želania úspechu v ďalšom zápase. Rozmýšľam, či by nám Rumuni gratulovali, ak by prehrali. Pri ich vášnivosti by sme asi strávili na štadióne ďalšie dve hodiny, kým by boli všetci preč.
Dav sa pomaly plazí na stanicu za stáleho hulákania rumunských chorálov. Zasa chýbajú jasné pokyny, odkiaľ a kam vlaky idú. Nič nevedia policajti, zmätení sú železničiari. Plné vlaky stoja dlhé desiatky minút na perónoch, vnútri to musí byť sauna zadarmo. My našťastie potrebujeme ísť opačne ako väčšina – von z mesta. Konečne zistíme, odkiaľ náš vlak pôjde a po polhodine čakania sa vezieme.
V mestečku kde sme ubytovaní, si sadneme na terasu. Pri nemeckom pivku a kebabe sledujeme na veľkom televízore skazu českého tímu v zápase proti Turecku. Hovoríme si, aká je to veľká vec, že my sme v osemfinále. Nedostali sa tam Česi, Maďari, Poliaci, Ukrajinci, dokonca ani Chorváti. Boli sme svedkami veľkého a zaslúženého úspechu.
Prechádzku do hotela nám potom spestrujú okoloidúce trúbiace autá s tureckými vlajkami v oknách. Oslavuje, kto môže, raz s Nemcami, potom s Turkami. V Nemecku je to tak, nikto nevie, čo si zač. Veď aj pred obrazovkou sa pýtal jeden Nemec druhého: „Bist Du auch ein Türke?“ (aj Ty si Turek?)
Na druhý deň nás čaká 13-hodinová cesta upchatými a prerábanými diaľnicami dole Dunajom až domov. Stálo to za to. Nielen pre radosť z futbalu a úspechu Slovenska. Aj pre dobrý pocit z toho, ako sa futbaloví fanúšikovia vedia spolu zabávať s úsmevom a rešpektom, aj keď sú súperi a ide o veľa. Dokonca aj my z bývalého „ostbloku“.
Tí slovenskí možno aspoň príchodom do veľkého sveta pochopili, že tu je to už inde. Že tu je futbal hra, nie vojna. A že súperi nie sú nepriatelia, ale rovnakí ľudia milujúci futbal, len v iných farbách. Dá sa s nimi aj zasmiať, aj pivo vypiť, aj sa potešiť, keď postúpia obaja.
Stálo to za to. Vždy je dobré zažiť, že keď sa Slovensko spojí, drží spolu a nechá sa viesť múdrymi ľuďmi, dokáže držať krok s najlepšími. A nielen vo futbale. Na jednotu, vieru, svornosť a poriadok nabádali už štúrovci, aj keď tí to nazývali trochu inak. Stále sa k tomu vraciame. Lebo nič lepšie ešte nikto nevymyslel.
Foto a video: autor a aktuality.sk
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
