Generálny vikár Pražskej arcidiecézy: Farár nemá behať po poli a robiť developera

Po rokoch strávených v pastorácii mladých v diecéze bol poverený vedením novej hospodárskej stratégie Mons. Jan Balík (58). Tento rok to znamená nielen vygenerovať 270 miliónov korún či myslieť aj na správu a opravu množstva starých kostolov a ešte starších fár, ale aj hľadať podporu stratégie, ktorú nemali odkiaľ odkukať.

Cirkev v Českej republike je postavená pred výzvu postarať sa o svoje financie. Máte odniekiaľ inšpiráciu?

Nie je krajina v Európe, ktorá by to mala podobné ako druhá. Každá má nastavené cirkevné hospodárenie úplne inak. Od situácie, keď kňaz nedostane od štátu ani korunu a od biskupstva len zdravotné a sociálne poistenie, ostatné živia veriaci, až po nemecký model, kde je cirkevná daň a kňazi majú pomerne vysoké platy. To, čo sa stalo v Českej republike, je úplne historický zvrat – nikdy tu kostoly nevlastnili farnosti v takom meradle ako dnes. Často patrili patrónom, obciam, fondom, nadáciám. A nikdy v Čechách neplatil kňaza biskup.

Míľnikom pre Cirkev v Česku je rok 2030. Čo bude iné?

Cirkev nedostane od štátu na chod ani korunu. Presne povedané, štát bude naďalej financovať školstvo, charitu a čiastočne aj opravu kultúrnych pamiatok, ale financie na základný chod Cirkvi si budeme musieť vygenerovať z hospodárskej činnosti. V súčasnom období musí biskup platiť kňazov, farnosti musia nájsť zdroje na prevádzku a údržbu kostolov. Mimo Prahy je úplne bežné, že kňaz spravuje pätnásť kostolov, aj viac. Cirkvi však dostali rozpočet majetku a rozpočet financií.

Ak teda štát vrátil Cirkvi majetok, dá sa s ním počítať?

Majetok, ktorý štát vrátil, je väčšinou vydrancovaný a zničený, budovy schátrané. Je potrebné si tiež uvedomiť, že veľa farností nedostalo v reštitúciách vôbec nič. Okrem niektorých farností – a môžem počítať do päť – sú všetky aj po reštitúcii chudobné. Nejaký majetok sme dostali na biskupstvo, niečo do farností, máme ešte kapituly. Je potrebné majetok získaný v reštitúciách pasportovať a rozdeliť na výnosový a ten, ktorý je potrebné predať. Okrem toho štát vypláca takzvanú náhradu za nevydaný majetok až do roku 2042. Tieto financie sa však ostro sledujú, aby nešli do ničoho iného ako do budúcich investícií.

Okrem niektorých farností – a môžem počítať do päť – sú všetky aj po reštitúcii chudobné.

Ekonomická činnosť je kolos. Ako sa dá zlúčiť s hlavným poslaním Cirkvi?

To je otázka: pretože Cirkev a farnosti sú tu preto, aby hlásali evanjelium, slávili sviatosti, spájali ľudí, vytvárali spoločenstvo, slúžili. Nie sme tu preto, aby sme sa stali hospodármi. Cirkev v Čechách je braná ako verejnoprospešná organizácia, má nejaké úľavy, aj daňové, no v oblasti hospodárskej činnosti nie. Hlavnou úlohou Cirkvi je robiť duchovnú službu. Hneď ako ju hospodárska prevyšuje, začne to robiť problém. Po hľadaní a aj nezdaroch v našej diecéze sme prišli s modelom, ktorý vyčlenil hospodársku činnosť do hospodárskych subjektov bežných vo svete. Tie sa majú starať o to, aby Cirkev uživili. Tu je miesto pre poctivých, skúsených a odborne zdatných laikov. Máme niekoľko nadácií, fondov, to nie je v Cirkvi nič nového. Každá má svoj účel – od zabezpečenia financií predovšetkým na platy duchovných cez podporu školstva až po stavbu kostola. Sú nastavené v medziach civilného práva a podľa pravidiel ekonomiky. Zároveň spĺňajú aj požiadavky cirkevného práva. Je to transparentné, kontrolovateľné, ochránené tak ako kdekoľvek inde vo svete.

Farnosti sú podľa vás chudobné, nemajú skoro nič. Je aspoň Pražská arcidiecéza bohatá?

V Pražskej arcidiecéze máme na biskupstve v súčasnom čase menej majetku, ako je vo farnostiach a kapitulách. Ale v skutočnosti z tej menšiny živíme diecézu. Robíme veľkú konsolidáciu majetkov – postupne z neho predávame a premieňame majetok do výnosových aktív.

Pomáha farnostiam vašej diecézy to, čo im ostane?

Odhadom len približne desatina majetku farnosti je hospodársky využiteľná. Často ide o hektáre polí. Nie je to niečo, čo tú farnosť uživí, ide skôr o príspevok na réžiu, ale Bohu vďaka aj za to. Ak je niekde pozemok, dá sa dá zmeniť územné rozhodnutie, zosieťovať, predať ako parcely, ide o lukratívny majetok. To už chceme robiť cez naše s. r. o., aby sme nezaťažili farnosť a využili všetky možnosti, ktoré bežne dáva holding.

Prečo to riešite takto plošne cez s. r. o. diecézy?

Nie je dobré, aby sa farár stal developerom namiesto toho, aby sa staral o ľudí, bol im k dispozícii a pripravoval kázne. Nemá behať po poli a robiť investora. Aj tak musí na to dohliadať, ak tým niekoho poverí. Ak však máme pod zvereneckým fondom diecéznu s. r. o., ktorá už je kontrolovaná, už sa to rieši iným spôsobom. Niekto z farnosti si musí reálne vziať na seba zodpovednosť byť konateľom s. r. o. farnosti. To už nie je len rozprávanie pri káve, ale reálna zodpovednosť, za ktorú ten človek potrebuje dostať zaplatené. A ak tú prácu neurobí dobre, je za to zodpovedný, je tam normálny pracovnoprávny vzťah.

Neboli by na túto činnosť vhodnejšie farské ekonomické rady? Sú priamo v teréne…

Ale áno, no farská ekonomická rada sa často skončí tak, že sa dobre rozpráva, kritizuje, všetci všetkému rozumejú a všetko vedia. Ale vo chvíli, keď niekto niečo podpisuje a je konateľom, preberá zodpovednosť, situácia sa mení. Aj teraz konkrétne dohadujeme v dvoch farnostiach, že sa bude robiť zasieťovanie pozemkov, takže v jednej z farností sa farník stane konateľom s. r. o., ktorá to bude robiť s plnou zodpovednosťou tohto človeka.

Farská ekonomická rada sa často skončí tak, že sa dobre rozpráva, kritizuje, všetci všetkému rozumejú a všetko vedia. Ale vo chvíli, keď niekto niečo podpisuje a je konateľom, preberá zodpovednosť, situácia sa mení.

Do akej miery je farnosť vtiahnutá do rozhodovania o svojom majetku?

Áno, majetok je vždy toho, kto ho má napísaný na svojom IČO, ale zároveň je súčasťou diecézneho majetku. V súčasnom čase sa v diecéze učíme žiť tiež solidárne. Ak niekoľko farností môže pomôcť celej diecéze, hlavne tam, kde majetok nemajú, nie je možné, aby jedna farnosť povedala: „To je naše. Nech si druhí poradia sami.“ Nie je to jednoduché a nie všetci to chápu. Niekedy aj kňazi a členovia ekonomických rád nie sú schopní vnímať, že reštitúcie boli ako ruleta a väčšina farností nedostala nič. Prináša to množstvo nedorozumení a nepríjemností. Je treba veľa trpezlivosti, dialógu a vysvetľovania. O to sa usilujeme.

Sú farnosti vašej diecézy schopné sa uživiť?

Iná situácia je v Prahe a iná mimo nej. Pražské farnosti nemajú skoro žiadny majetok, ale vo väčšine sú bohaté na ľudí. Ak je tisíc ľudí v kostole, niečo vyberieme. Mimo Prahy sú farnosti veľmi malé. Máme farnosti, kde príde menej než 50 ľudí, za nedeľu nevyberú ani na elektriku. Preto sme farnosti zlučovali, bolo ich 400, teraz ich je 146. Je to menej administratívy, ale viac kostolov a bývalých fár. Ak by sme povedali, že farnosti budú samostatné, drvivá väčšina by skrachovala. Neboli by schopné uživiť ani kňaza, nieto nejaký ďalší personál, o opravách ani nehovoriac.

Ak by mali farnosti živiť kňaza – aký je jeho plat v Česku? Je porovnateľný s priemernou mzdou?

Kňazi sú úplne podhodnotení. Majú priemerne 23-tisíc českých korún v hrubom. Je to veľmi nízka mzda, ale kňaz stále žije sám, nemá rodinu a hypotéku. Okrem toho má rôzne benefity, ktoré mu priznáva aj štát. Nie je odkázaný na to, aby žil len zo svojho platu. Áno, platy sú malé, ale žeby kňazi treli biedu, to nie.

Ostane ich plat na rovnakej úrovni, ak ich bude zabezpečovať už iba Pražská arcidiecéza?

Tento rok potrebujeme vygenerovať 270 miliónov korún, aby sa pokryla duchovenská činnosť, z toho pôjde na platy kňazov 82 miliónov. Ďalších 80 miliónov sú laici, ktorí pomáhajú farnostiam – stavební technici, referenti majetku, ľudia, ktorí pomáhajú s opravou pamiatok či s účtovníctvom a právnymi službami. To sú peniaze na to, aby mohli farnosti fungovať. Tiež pomáhame slabším farnostiam financiami na stavebné veci, hlavne na fary, pretože mnoho kňazov býva dosť skromne a farnosti nemajú zázemie na pastoračné aktivity. Zásadné zvyšovanie platov kňazov preto závisí od toho, ako sa bude dariť hospodárskej činnosti.

Na čom je teda hospodárenie vašej diecézy postavené tak, aby bol chod diecézy udržateľný aj po roku 2030?

Opierame sa o hospodárstvo v lesoch, máme ich v diecéze asi 21-tisíc hektárov. Druhým pilierom je nájomné bývanie pod značkou XPlace, na tom teraz pracujeme. No radi by sme mali nejaký doplnok – veterné a fotovoltaické elektrárne, skladovacie haly. Chceme vystavať tri základné piliere financovania Cirkvi. No záleží nám aj na ochote farníkov podieľať sa na celkovom hospodárení. Preto sme z Brna prevzali projekt DONÁTOR, kde ľudia môžu dobrovoľne prispievať na platy kňazov do fondu. Ročný príspevok od jedného človeka je 200 korún, žiadna tragédia. Dúfame, že tento rok vyberieme okolo piatich miliónov korún.

Projekt s bývaním priniesol diecéze uznanie aj kritiku. Prečo?

Musím povedať, že skôr uznanie. Financie cirkvi idú do projektu, ktorý pomáha ľuďom so slušným bývaním, a výnosy zostávajú v našej zemi, neodchádzajú do zahraničia. Pražská arcidiecéza má viac projektov bývania. Pod charitou je štátom dotované podporné, sociálne bývanie. Aj tu staviame nové domy. V nájomnom projekte máme trhové nájomné. V každej lokalite, kde máme bytový dom, sa držíme bežného nájomného v tej zóne. Nájomné v Prahe je vysoké, kto tu chce bývať, musí bývať za tie ceny, ktoré tu sú. Cirkev nemôže povedať, že bude dávať dopingové ceny, pretože je sociálna. Potom nezarobíme peniaze. Nájomné bývanie je veľmi konzervatívny spôsob generovania financií, nebudú z toho obrovské sumy. Berieme to tiež ako službu ľuďom, v Prahe je s bývaním problém, nájomného bývania je málo. Chceme, aby sme sa stali pre ľudí znamením istoty a kvality.

Nakoľko sú tieto byty dostupné aj pre rodiny?

Kúpili sme dva bytové domy v Milovicích, kúsok od Prahy smerom na Kolín. Je to krásna lokalita, lacnejšia a ponúka priestrannejšie byty. To je pre rodiny zaujímavé vrátane priameho vlakového spojenia do Prahy, takže nie je problém dostať sa do práce. Mimo pražskej lokality preberáme prvý dom v Kolíne. Je to tiež na trase vlakov do Prahy, výborná destinácia, v Kolíne je práca. Ceny sú tam o tretinu nižšie ako v Prahe.

Prečo práve bývanie a byty?

Diecézy a rehole mali vždy byty, má to aj Trnavská diecéza, je to tak v Bratislave aj vo Viedni. V Prahe je to určitá forma služby ľuďom, pretože tu je naozaj ťažké získať byt. Kúpiť si tu byť je už mimo reality. Nájomné bývanie je pre mnohých riešením. Navyše, aj niektoré domy, ktoré sme zreštituovali, boli už predtým nájomnými bytmi. Je to jeden zo spôsobov, ako peniaze investovať tak, aby slúžili ľuďom.

Je rok 2024. Dívate sa s nádejou na rok 2030? Uživí sa Pražská arcidiecéza?

(smiech) Keby som sa na to nepozeral s nádejou v Božiu pomoc, musel by som utiecť. Bez Božej pomoci to nepôjde a musí sa k tou pridať aj porozumenie kňazov a laikov vo farnostiach. Snažíme sa preto intenzívne s ľuďmi v diecéze komunikovať a verím, že postupne sa vybuduje potrebná dôvera, že sa cirkev uživí a že zvolená stratégia bola správna.