Gladiátor II: Dobrý film, no na kultové diela sa vždy nadväzuje ťažko (recenzia)

Povedzme si to na rovinu: ten film vlastne vôbec nemusel vzniknúť.

Prvý diel Gladiátora z roku 2000, o ktorom sme písali minulý týždeň, sa skončil v podstate otvorene, no uspokojivo. Gladiátor Maximus zomiera a pri tom v podstate povalí tyranský režim uzurpátora moci Commoda. Maximov sen, ktorý mu nedal pokoja už od začiatku filmu – znovu prísť k svojej rodine na svoj statok –, sa konečne naplnil.

Asi nikomu nenapadlo, že by sa Ridley Scott mal vrátiť do Kolosea a znovu otvoriť dejové línie z jednotky. No pred šiestimi rokmi sa začalo rozprávať o pokračovaní, ktoré tento mesiac dorazilo do kín.

Z môjho tónu sa asi dá vyčítať, že som na Gladiátora II nešiel s veľkými očakávaniami. Dúfal som však, že pokračovanie bude aspoň dôstojné, že nepošliape pôvodný film podobne, ako to nedávno spravil Joker: Folie à Deux.

To sa mu podarilo. Hoci Scott vo svojom presvedčení, že ide o jeho najlepší film, zostane asi sám.

Dekadencia

Film sa odohráva takmer o 20 rokov neskôr ako jednotka. Éra Pax Romana sa už skončila a v období všeobecnej dekadencie a úpadku vládnu dvojičky Geta a Caracalla.

Ich pýcha vedie k tomu, že sa ríša rozpína ďalej a ďalej oveľa viac, ako je potrebné kvôli bezprostredným záujmom Ríma. Vojská v týchto bojoch vedie generál Acacius, ktorý má podobné túžby ako Maximus v jednotke – chce sa len vrátiť domov, k svojej manželke. Tou je Lucilla, sestra cisára Commoda z prvého dielu. 

Kvôli útoku Rimanov na Numídiu (dnešné Alžírsko) sa ako zajatec do Večného mesta dostane aj hlavný hrdina Hanna, ktorý počas boja v efektnej úvodnej scéne príde o manželku. To ho naplní hnevom, ktorý ho neskôr predurčí na to, aby sa v otroctve stal gladiátorom.

Zvratom je však to, že „Hanna“ je v skutočnosti Lucius, Lucillin syn z jednotky. Ten po udalostiach z prvého filmu utiekol, aby sa v atmosfére mocenského chaosu ako dedič trónu nestal obeťou politickej vraždy.

Lucilla ho aj spozná, no on sa s ňou odmietne rozprávať. Rím mu zobral príliš veľa. Podobne sa zachová v jednej gladiátorskej scéne, kde je naklonenejší možnosti umrieť, ako prijať milosť od Rimana.

Jeho „manažérom“ je Macrinus, ktorý má zároveň svoje vlastné mocenské ambície. To otvára priestor na rôzne intrigy a podrazy, podobne ako v jednotke.

Nádherná výprava

Odkazov na jednotku nájdeme naozaj hojne. Dva filmy som si pozrel tesne po sebe a potom som mal dokonca miestami zmätok v tom, čo sa odohralo v ktorom filme. 

Je tu muž túžiaci najviac zo všetkého po domove, vzbura, zhýralí cisári, scéna triumfálneho príchodu do Ríma, skrátka scény, ktoré akoby napodobňujú nezabudnuteľné výjavy z jednotky. 

V niektorých zimomriavkových momentoch počujeme citácie z jednotky. Aj soundtrack oživuje jej motívy, hoci ho nerobil Hans Zimmer (vraj preto, lebo sa nechcel opakovať).

Z vizuálneho hľadiska je film nádherný, veľká výprava dýcha každým záberom. Tvorcovia naplno využívajú možnosti obdobia rímskej dekadencie.

Hoci sa na uliciach v noci pri ohni ohrievajú chudobní žobráci (scenéria v podstate na nerozoznanie od centier súčasných miest v Kalifornii) a v ovzduší už pomaly cítiť zánik ríše, Rím má ešte stále svoju smutnú krásu.

Podobne strhujúce sú akčné scény. Ak si odmyslíme pár technických výhrad (viac o tom ďalej), choreografia bojov je nádherná a prehľadná. Nečakajte modernú roztrasenú kameru. Hoci sú scény postrihané presne tak, aby čo najviac stimulovali vaše dopamínové receptory, nestratíte sa.

Škaredé CGI a násilie

K technickej stránke filmu mám však dve výhrady. Po prvé počítačové efekty. Chápem, také špeciality ako súboj so zmutovanými paviánmi či žraloky pri morskej bitke v Koloseu sa nedajú spraviť praktickými efektmi.

Z nejakého dôvodu sa však CGI (počítačom generované snímky) vo filmoch stávajú škaredšie a škaredšie. Na tie paviány sa napríklad fakt nedalo pozerať. Akčné scény, kde použitie CGI nebolo až také citeľné, boli oveľa znesiteľnejšie.

Po druhé násilie. Jednotka bola tiež drsným filmom, no množstvo násilia bolo iba naznačené – vrátane Commodovej smrti v závere. V dvojke je omnoho viac explicitného násilia, odťatých hláv či podrezaných tepien.

Možno som príliš útlocitný, ale po čase som už mal pocit, že to množstvo explicitného násilia diváka otupuje a nemá taký šokujúci účinok ako pár brutálnych scén z jednotky. A premýšľal som, čím okrem coca-coly v ruke sa ako divák takéhoto filmu líšim od rímskeho občana, sledujúceho dianie v aréne.

Viac postáv, viac intríg

Čo sa deja týka, dvojka priniesla o dosť komplikovanejší príbeh ako jednotka. Niekto na internete poznamenal, že sa Gladiátor „gameofthronesifikoval“.

Zatiaľ čo jednotka kládla dôraz skôr na hlboko napísané postavy, ich ambície, cnosti a neresti, dvojka ide skôr po komplikovanom príbehu, intrigách a veľkolepých scénach.

Možno to bude znieť paradoxne, ale to z nej podľa mňa robí v porovnaní s jednotkou zabudnuteľnejší film. Po niekoľkých rokoch si diváci nezvyknú pamätať všetky dejové zákutia a zvraty – koniec koncov, preto môžeme filmy pozerať opakovane.

S postavami je to inak. Ak sú dobre napísané, dostanú sa nám hlboko do pamäti. Keď som si nedávno znovu pozrel jednotku, uvedomil som si, aké veľké množstvo scén som už pozabúdal. No na Maxima či Commoda, na ich charaktery, na to som nezabudol.

Nebude to kult

Keď po sebe čítam túto recenziu, uvedomujem si, že Gladiátora II naozaj skôr kritizujem ako chválim. Môže to vyznievať, akoby som si ho veľmi neužil.

To však nie je pravda. Z kina som odišiel s pocitom, že som videl dobrý a strhujúci akčný film z atraktívneho prostredia starého Ríma. Je o dosť lepší, ako väčšina súčasnej produkcie hlavného prúdu.

Ide však o to, že to nie je samostatný film. Ide o pokračovanie jedného z najlepších filmov svojho žánru. Preto bude podľa toho aj primerane hodnotený.

Je to dobrý akčný zážitok, ktorý si rád zopakujem, no kvality jednotky skrátka nedosahuje. Gladiátor II vďaka negatívam opísaným vyššie nedosiahne kultový status jednotky.

Tá sa stala žánrovým prototypom a dodnes ju nadšene púšťajú otcovia svojim synom ako archetypálny príbeh o spravodlivosti, umiernenosti, odvahe a múdrosti.

Veru, ťažko sa nadväzuje na kultové diela. A to dokonca aj vtedy, keď v konečnom dôsledku natočíte dobrý a prudko pozerateľný film.