Iracký kresťan a utečenec Morees Gaggi: Nikto neopúšťa svoju krajinu len tak

V Iraku si prežil detstvo a časť mladosti. Ako si spomínaš na život tam?

Niekto povie Irak, ale my sme mali pokojný život. V našom meste vždy bol pokoj, nemali sme vojny ani konflikty. Takže som normálne chodieval do školy, hrávali sme sa spolu s ostatnými či už v škole alebo po škole. Mali sme spoločenský život, vo veľkom sme sa stretávali každý deň, nik neriešil, že teraz zavolám, či môžem prísť alebo nie. Prišli sme, zaklopali na dvere a už sme sa rozprávali. Prijatí boli všetci.

Mnoho ľudí vníma Irak len cez ropu či nerastné bohatstvá. Vieš povedať viac aj o iných jeho bohatstvách?

Pre nás je naša krajina plná histórie. Tu ležala Mezopotámia medzi riekami Tigris a Eufrat, sama osebe mala bohatú históriu. Rovnako tu bola Babylonská či Asýrska ríša. V meste Ur žil praotec Abrahám. Rovnako je známy prorok Jonáš a mesto Ninive – pochádzam z tejto oblasti. Do našej krajiny prišlo kresťanstvo ešte v 1. storočí, podľa tradície tu bol evanjelizovať apoštol Tomáš. História tejto krajiny je bohatá.

Si z kresťanskej rodiny, ale Irak v súčasnosti nie je kresťanskou krajinou. Mali ste pred príchodom ISIS problémy kvôli svojej viere?

Áno, už vtedy boli problémy, hoci v našom meste, Karakoši, väčšinu obyvateľov tvorili kresťania, možno až 98 percent. No len čo sme šli von mimo mesta, už to bolo cítiť. Najbližšie väčšie mesto je Mosul, čo je moslimské mesto, ktoré je 30 kilometrov od Karakoša. Keď sme tam potrebovali ísť, žena si musela dať šatku na hlavu, aby nik nevedel, že je kresťanka. Ak sme mali krížik alebo kresťanské symboly, schovali sme to pod tričko. Rozdiely v prístupe sme zažívali aj v práci alebo aj v škole, napríklad aj tí, čo študovali na vysokej škole v Mosule alebo aj v iných väčších mestách. Takto to bolo ešte pred príchodom ISIS, niekedy medzi rokmi 2003 až 2014.

Najbližšie väčšie mesto je Mosul, čo je moslimské mesto, ktoré je 30 kilometrov od Karakoša. Keď sme tam potrebovali ísť, žena si musela dať šatku na hlavu, aby nik nevedel, že je kresťanka.

Predtým, ako si bol nútený opustiť Irak, študoval si štvrtý rok arabčinu. Mal si pocit ohrozenia?

Študoval som na pedagogickej škole, to znamená, že by som bol učiteľ arabčiny. Ohrozenie života som veľmi necítil. Škola bola u nás v Karakoši, lenže tým, že som študoval arabčinu a arabčina je spojená s Koránom, študovali sme aj Korán.

Spomínam si na jeden zážitok pri skúške z Koránu, kde sme mali vykladať text. Znamená to, akoby prekladať ho do takej arabčiny, ktorá je zrozumiteľná. Dosiahol som vtedy veľmi dobré výsledky z tohto testu. Napriek tomu som však vtedy dostal známku v hodnote nášho „C“, hoci som mal dostať „A“. Šiel som za lektorom a pýtal som sa, prečo mám také hodnotenie, keď tam nemám chyby. On mi na to povedal: „Nesmieš mať lepšiu známku ako moslimovia, lebo to je ich náboženstvo.“

Rozhodovanie o úteku z domova určite nebolo jednoduché…

Vydržali sme doma celkom dlho. Prvý raz sme utekali na tri dni, keď viackrát začali bombardovať naše mesto. Po návrate znovu prišlo bombardovanie, vydržali sme s tým, že už bude pokoj. Potom sme sa dozvedeli, že zomreli tri deti, v záhrade na ne padla bomba. Čoskoro sa aj pri našom dome začali ozývať silnejšie výbuchy, padali rakety, a tak sme už museli konať. Človek predsa nebude sedieť v dome, kým nezomrie, musí niečo vymyslieť. Preto sme sa rozhodli utiecť. Nemali sme na výber, už to bolo také veľké ohrozenie. V roku 2010 neďaleko nášho domu – 200 alebo 300 metrov – vybuchlo pri bombardovaní auto. Pamätám si, že to bol taký silný výbuch, že sa triasol celý dom a všetky okná sa rozbili.

Čo rozhodlo?

Boli sme doma, videli sme, ako sa začal posledný útok pred začatím vojny, prišlo bombardovanie. Videli sme, ako armáda odchádza z nášho mesta, a počuli sme od ľudí v okolí, že obyvatelia mesta začali utekať. Vojna bola veľmi intenzívna, bolo potrebné sa rozhodnúť. Keď sme sa rozhodli odísť, otec nebol v ten deň doma, bol v práci v inom meste. Rozhodnutie odísť som urobil ja, volal som mu, že pôjdeme do Erbilu, ďalšieho mesta, že to tam bude pokojnejšie. Otec nás prehováral, že nemusíme, nech vydržíme. Bol presvedčený, že nepokoj bude trvať len túto noc, a zajtra bude zas lepšie. Napriek tomu som povedal: „Nie, odchádzame. Berieme to ako výlet, a ak bude zajtra dobre, vrátime sa.“ No v podstate sme už odvtedy utekali a môj otec už nikdy nevidel Karakoš, vlani zomrel na Slovensku.

Žili tvoji rodičia nádejou, že by sa raz mohli vrátiť?

Áno, samozrejme. Predtým sme museli utiecť na jeden-dva dni. Potom prišiel tzv. Islamský štát, obsadil mesto a už sa nedalo vrátiť. Tým, čo tam ostali ako kresťania, dal tzv. Islamský štát tri možnosti: buď konvertovať na islam, alebo platiť daň, ktorá sa platiť nedala. Nebola totiž nastavená jej výška. Vojaci prišli a povedali: Dajte nám polovicu toho, čo máte. Potom chceli všetko. Nemáte peniaze? Zoberieme nábytok. Prišli aj na tretí deň: Nemáte nič, vezmeme auto. O mesiac, keď už nebolo čo dať, vzali deti. Tretia možnosť bola jednoduchá: neplatíš, nekonvertuješ, tak ťa zabijú. Najmä pre kresťanov teda nemalo zmysel ostať.

Ako to vaši rodičia niesli? Zanechali predsa za sebou celý život, starali sa, aby vás mohli zabezpečiť, a zrazu nebolo nič…

To je dlhá história. Rozprával nám to môj dedko, že ešte jeho dedko musel utekať z jedného mesta do druhého, tiež to bolo prenasledovanie kresťanov. Hľadali miesto uprostred Iraku, kde by mohli žiť, pretože tiež boli súčasťou genocídy. Keď prišli do Karakoša, bola to malinká dedina, možno tak šesť-sedem domov. Naši predkovia budovali Karakoš, a keď tam niekto prišiel, videl krásne malé mesto. Bolo to úžasné: okolité dediny mali domy z hliny a viedli úplne jednoduchý život. Karakoš bol a je na tom tak dobre, akoby bol v Európe. Keď sme teda museli odísť, neboli sme prekvapení. Počuli sme, zažili to rovnako ako aj naši predkovia. Rátali sme s tým ako s možnosťou.

Ostal tam niekto z vašej rodiny, blízkych, priateľov? Ak áno, čo prežili?

Keď bola vojna, vtedy, keď sme utekali my, tak utekalo v podstate celé mesto, aj vedľajšie dediny a kresťania odtiaľ, v rovnaký deň všetci. Dokopy v Karakoši neostal nikto, možno traja-štyria ľudia, ktorí buď nevedeli odísť, alebo nemohli. Pamätám si istého známeho, mal psychické problémy, ostal tam a ani najbližšia rodina nevedela, kde sa nachádza. Nevieme nič o nikom, kto tam ostal, ani o tomto – keď sa ľudia vrátili do mesta, nenašli ho. Preto neviem povedať, čo zažili.

Čo je pre utečenca najhoršie? Strach?

Väčšina ľudí v tom momente nemá čas rozmýšľať. Je to boj o život. Predstav si, že dávaš ruku do ohňa, vieš, aká je reakcia, musím utekať alebo musím bojovať, alebo niečo urobiť. Keď sme boli rok a pol v utečeneckom tábore, či trištvrte roka v stane, potom ďalšieho trištvrte roka v kontajneri, bolo to náročné. Pre veriacich je to určitá očista, prosto nemám nič, nemám ani vlastné bývanie, ani školu, ani neviem, čo bude v budúcnosti, no zároveň žijem a chcem žiť, chcem zažívať vieru. Ako sa to dá? Prosto mám iba Pána Boha. No pre mňa to bol taký radostný čas. Pre mňa to nebolo utrpenie, ale viem sa pozerať aj na iných, ktorí stratili všetko a nepoznajú Pána Boha. Mnohí z nich naozaj začali mať zdravotné problémy, niektorí dostali infarkt, iní zomreli, niektorí z toho, čo prežili, mali obrovské problémy. Veriaci však boli iní: nie ich zásluhou. Pán Boh im pomáhal, viedol ich, zažili rôzne zázraky. Takže je rozdiel, ako to prežíva veriaci a neveriaci utečenec.

Ako ste znášali nepohodlie, stratu zázemia, domova, svojich blízkych počas pobytu v tábore?

Bolo leto, vonku 50 stupňov, v stane sa nedalo vydržať. Tak sme sedeli jednoducho pod stromom, v noci sme šli spať do stanu, no nedalo sa byť dnu. Potom zas, keď bola zima, nebola teplá voda, mali sme tam iba také kontajnery ako sprchové kúty, predsa to bol len tábor. Takže ľudia nemali inú možnosť, len sa umyť v studenej vode. Ja som zvolil takú taktiku, že som sa sprchoval o piatej ráno, vtedy väčšina ľudí spala. Vedel som, že potečie voda a nebude tam veľa ľudí, lebo cez deň bol problém sa do sprchy dostať. Čiže tam tiež prebiehal boj o život.

Bolo to cítiť aj na vzťahoch v utečeneckých táboroch?

Veriaci ľudia boli voči sebe veľmi nápomocní. Kto mal jedlo na dva dni, podelil sa s tým druhým, aby aj on mal v ten deň čo jesť a potom v iný deň Pán požehnal, že jednoducho niekto prišiel. Pre bohatších to bol taký životný boj, keď sa rozdávala potravinová pomoc, chceli mať viac, istotu na viacero dní, lebo sa nevedelo, čo bude zajtra. Pre veriacich bola istota u Pána Boha, na neho prenechali tieto materiálne veci.

Veriaci ľudia boli voči sebe veľmi nápomocní. Kto mal jedlo na dva dni, podelil sa s tým druhým, aby aj on mal v ten deň čo jesť.

V roku 2015 ste prišli na Slovensko s celou rodinou. Čo bolo pre vás náročné a čo bolo príjemným prekvapením?

Náročné bolo nájsť si kamarátov a naučiť sa jazyk. A tiež nájsť si prácu. Ľudia sa aj báli nás zamestnať. Príjemné je to, že som si tu našiel manželku a nový domov. Som rád, že aj na Slovensku sú takí veriaci ľudia, ktorí nám naozaj pomáhali, napríklad naši susedia, tam, kde sme bývali. Neriešili žiadnu politiku, boli príjemní, pýtali sa, zaujímali, pomáhali nám. Za to som veľmi vďačný.

Slovenčinu si sa naučil celkom rýchlo a dobre, dokonca si tu vyštudoval vysokú školu. Zažil si niekedy nepríjemnosti kvôli tomu, že nie si Slovák a nie si odtiaľto?

Také zážitky mám, ale neberiem to osobne. Vždy hovorím, že takéto problémy môže zažiť každý Slovák rovnako. A tí, ktorí sa takto správajú, majú problém s inými, aj so Slovákmi, či už kvôli národnosti, vierovyznaniu alebo niečomu inému. Taký človek, ktorý má nenávisť vo vnútri, nenávidí tak mňa a rovnako aj iného Slováka, lebo má niečo proti nemu.

Spomínal si vaše široké rodinné väzby, ktoré boli silné a pekné. Ak ste teda všetci odišli, stretávate sa, komunikujete so zvyškom rodiny?

Rodinu mám všade vo svete. Máme príbuzného v Austrálii, v Kanade, Amerike aj v Nemecku, vo Švédsku, všade. Prídu k nám raz za čas, nie je to ľahké, nedá sa to raz mesačne, ani raz ročne. Predsa je to len veľká vzdialenosť a je to aj finančne náročné, plus treba na to dovolenku. S najbližšou rodinou si však aspoň voláme skoro každý deň a sme spojení aj cez sociálne siete.

Máš skúsenosti utečenca a zároveň si často nápomocný v mnohých projektoch a hnutiach, ktoré slúžia utečencom. Videl si mnoho podobných príbehov, ako bol ten tvoj. S čím utečenec najviac zápasí v sebe, čo prežíva od okolia tu na Slovensku?

Zažil som toho s utečencami naozaj veľa. Naposledy to boli utečenci na hranici s Českom, keď boli hranice z českej strany zatvorené. Bol som tam pomáhať, predovšetkým prekladať. Tí ľudia potrebujú pocítiť bezpečie, byť si istí, že im nikto nechce robiť zle. Títo ľudia často nemajú nič, preto potrebujú jedlo, vodu, byť v bezpečí. Sú takí, ktorí hľadajú lepší život, neprišli preto, aby robili zle.

Na druhej strane je pravda, že je zodpovednosťou štátu všetko preveriť. Napriek tomu však hovorím, že nikto neopúšťa svoju krajinu, prácu, školu, príbuzných len tak, najmä ženy a deti, ak by tam nebola náročná životná situácia. To, že odídu, je vrchol, dôkaz, že sa tam už naozaj nedá žiť.

Ostal v tebe z tejto pomoci nejaký silný príbeh?

Áno, napríklad teraz to bola jedna rodina, žena s tromi deťmi, najmenší mal päť mesiacov. Tri dni boli bez jedla, chodili pešo. Tá žena mala červené opuchnuté nohy. Vlastne ani neviem – bolo vtedy dosť zima –, ako to bábätko prežilo. Ponúkli sme im jedlo a všetko, čo potrebovali. Takéto príbehy sú pre mňa nepredstaviteľné, odkedy viem, čo znamená starostlivosť o malé dieťa. Tri dni chodiť vonku pešo, nemať jedlo, pitie a nevedieť, či nejaké jedlo vôbec dostanú, či nezablúdili, či im niekto neublíži. Musí to byť obrovský strach.

Vy ste na Slovensko prišli ako utečenci legálnou cestou. Určite si však stretol ľudí, ktorí zažili nelegálne spôsoby prevádzania a často ostali opustení. Čo títo ľudia prežívajú?

Väčšina ľudí zažila vojnu, prenasledovanie alebo aj oboje. Sú to veľmi ťažké situácie, nebolo možmé tam ostať. Buď prejdem cez more, pôjdem cez lesy a dostanem sa niekde, alebo tam zomriem. Nie je to tak, že idem to skúsiť. Skúsme si predstaviť: teraz som na Slovensku, žijem tu. Rozhodol by som sa ísť do Iraku pešo, cez more, cez hranice krajín, cez kontroly? Prečo to Slováci nerobia? Nepotrebujú to urobiť, ale keby tu bola vojna, museli by ste. Mnohí z utečencov zažili rôzne traumy a treba im pomôcť. Treba sa na nich pozerať nie podľa toho, ako sa správajú, ale čo naozaj zažili.

Dôležité je prijímať ich a naozaj pozerať na nich cez okuliare toho, aké ťažkosti zažili.

Dnes si zamestnancom Slovenskej katolíckej charity a pomáhaš aj svojim krajanom…

Úžasné je, že taká malá krajina, ako je Slovensko, dokáže pomáhať Iraku, ktorý je obrovský a približne desaťkrát väčší ako Slovensko. A na Slovensku je toľko veriacich, že máme pre mojich krajanov od nich peniaze – väčšina financií je totiž zo zbierok cez Konferenciu biskupov Slovenska a Charitu. Ako Charita realizujeme projekty cez našich partnerov, ktorí sú či už v Iraku, Sýrii či Libanone. Pre mňa je to veľmi, veľmi zaujímavé pomáhať aj takýmto spôsobom tým, ktorí sa rozhodli tam ostať.

Aké to bolo vrátiť sa domov ako človek odtiaľ a zároveň priniesť pomoc od Charity?

Bol som veľmi šťastný a rád, že som sa mohol vrátiť a znova vidieť domov. No teší ma aj to, že sa začalo obnovovať naše mesto. Už je to lepšie. Z tých ľudí, čo odišli pred vojnou, sa však vrátilo málo, možno len jedno percento, ostatní ostali tam, kde sú teraz. Nie je to jednoduché, ak žijú na Slovensku alebo v Nemecku, začnú študovať na vysokej škole, nájdu si prácu, niektorí si založili rodiny, majú svoj systém. Doma je ťažké nájsť si toto všetko – školu, prácu, bývanie…

Cítiš sa ty sám ešte ako utečenec?

Momentálne veľmi nie. Tým, že mám polovičku zo Slovenska. Stále však viem, čo prežívajú utečenci, ktorí naozaj utekajú pred vojnou, či už sú to Ukrajinci, alebo tí zo Sýrie. Stále je tam vojna, v Iraku sú stále nepokoje. Takže viem, čo prežívajú, čo potrebujú. Stále som teda utečenec, z toho, čo som zažil, no zároveň som občan Slovenskej republiky.

Čo môžeme urobiť my, obyčajní ľudia, pre utečencov, ktorí stále pribúdajú?

Dôležité je prijímať ich a naozaj pozerať na nich cez okuliare toho, aké ťažkosti zažili. Väčšina nemá istoty, ktoré potrebujú. Ak tomuto budeme rozumieť, potom bude človek inak vnímať ich správanie a bude na to brať ohľad. Máme mať postoj samaritána, či je pred nami kresťan alebo moslim ako utečenec. Ak prijmem seba, budem schopný prijať druhého.