Istota mníchov v marketingu je očarujúca: V Česku sa neboja zapýtať si (reportáž)

Študujem znovu a znovu stránky trapistického kláštora v Novom Dvore, cieľ našej cesty. Ako môže dvadsaťpäť mužov žiť bez sledovania televízie a rozhlasu, s množstvom modlitby a štúdia a pritom byť ekonomicky sebestační? Benediktínske pravidlo „ora et labora“ je tu plne v rovnováhe, hoci sa zdá, ž sa mnísi viac modlia ako robia. No podľa slov brata Mariána je kláštor samostatnou ekonomickou jednotkou, ktorú už žiadny z bratských kláštorov vo Francúzsku – hoci na začiatku to potrebovali – nedotuje.

Trapisti sú klauzúrnou rehoľou, žijú v prísnej samote ďaleko od „bežného života“. Aj hostia, ktorí prídu stráviť nejaký čas s komunitou, sa musia prispôsobiť prvej základnej požiadavke: tichu. Bratia sa neukazujú radi, počas môjho pobytu som ich vonku zahliadla málo. Ako dokážu propagovať svoje produkty od horčice až po kozmetiku, keď majú pracovať a žiť v tichu, ba prirodzenejšie je im mať znakovú reč?

Odkrytie tohto tajomstva prepojenia minimalizmu sveta a maximalizmu prítomnosti Boha je pre mňa výzvou. Nájdeme ho kdesi v kolorite hôr pred nami?

Pod oknami neba, mimo civilizácie

Navigácia nás posiela ku kopcom na obzore. Ešte skôr, ako dôjdeme do cieľa, ocitáme sa vo svete, ktorý je úplne iný. Prirodzený a čistý. Cez zabudnuté dedinky s pár domami, síce čarovnými a architektonicky pôsobivými, no veľmi ošarpanými a často prázdnymi, vedie cesta sotva pre jedno auto. V úzkych jarkoch cvrilká pramienok jarnej vody, prikrýva ho zahanbená vlaňajšia tráva, líhajúca si až na kraj jarkov. Prudké zákruty pomedzi brezové háje a pozostatky lesov v polomoch vo mne vyvolávajú obavy, či neskončíme aj s autom kdesi v kope spíleného dreva, často naloženého natesno pri ceste.

Svet, z ktorého sme prišli, tu pripomína len máločo, možno len natiahnutá elektrina a aký-taký signál internetu a mobilného operátora. V tomto kuse sveta je človek len nájomníkom, nie pánom. Nakoniec, ľudí tu ani veľmi nevidno. Ešte pár zákrut a pred nami sa po ceste lesom bez stopy obydlí vynára na vrchu kopca opátstvo Matky Božej v Novom Dvore. Na parkovisku čaká v dlhom bielom habite usmiaty mních, ktorému neviem hádať vek – s oholenou hlavou na koleno, rovnako, ako to majú všetci jeho spolubratia, vyzerá stále na dvadsať. „Vitajte, akú ste mali cestu?“ Sála z neho pokoj, ktorý nie je hraný.

Poctivá horčica musí stáť poctivé peniaze

Vedie nás k domu pre hostí, vybudovanému z bývalej koniarne. Priestranná, dlhá budova je tu pre tých, čo túžia zažiť ticho a nerušený čas. Skrýva v sebe aj „živý“ obchod s produktami mníchov, paradoxne otvorený len v sobotu a v nedeľu – alebo na požiadanie. Brat Marián, náš sprievodca, to hneď aj vysvetlí: „Cez týždeň sú tu len hostia ubytovaní v našom dome, tí môžu v priebehu pobytu kedykoľvek poprosiť o otvorenie obchodu. Ale nemá zmysel, aby nejaký brat sedel v obchode cez týždeň a čakal na ľudí. Nikto by neprišiel.“ Víkend, kedy do opátstva prichádzajú ľudia z okolia na prechádzku či na omšu, je pre obchodík s produktami bratov trapistov, ale nielen od nich, k dispozícii pre zákazníkov.

Ponuka v ňom – ako sme zistili neskôr – je lukratívna predovšetkým pre tých, ktorí si potrpia na bioprodukty a kvalitu. Horčica, džemy aj kozmetika sú síce drahšie, ale bratia sa neboja pýtať si to. Vedia, koľko stojí horčica v supermarkete – ale vedia aj to, aká je tá ich. Ich pokoj a istota v marketingovej a cenovej politike je očarujúca a povzbudivá. Nemôže byť teda „hriechom“ kresťanov v podnikaní pýtať si za to, čo robia, sumu, ktorá je pravdivá – aj keď vyššia, ako produkt vyrábaný na páse.

Nemá zmysel, aby nejaký brat sedel v obchode cez týždeň a čakal na ľudí. Nikto by neprišiel.

Brat Marián mi už dopredu povedal, že idú podľa systému materského kláštora a jeho komunít vo Francúzsku. Tam sú ľudia dlhodobou prítomnosťou bratov trapistov a iných reholí zvyknutí spoľahnúť sa na kvalitu a precíznosť kláštorných produktov. Vedia, že keď si kúpia niečo od mníchov, bude to isto kvalitné a sú ochotní za to dať viac. Pýtam sa teda na to, ako to vyzerá s výrobou horčice, či ju uvidím. Vraj to problém nie je – pre takéto výnimočné prípady časť výroby sprístupnili ako polovičnú klauzúru. No mám smolu: horčica je dnes len naložená v obrovskej nerezovej kadi, plniť sa bude až v piatok.

Ešte pred vstupom do vnútorného areálu zodpovie brat Marián na náš spýtavý pohľad a nevypovedanú otázku: „Toto, čo vidíte, bude kaplnka pre návštevníkov. Zatiaľ chodia do nášho kostola, kde by sme mali byť len my, bratia.“ Nevieme ani jeden prísť hoci nedokončenej budove na chuť: vyzerá to ako strohá „krabica“ s vysokými stenami, postavená zo štiepaného kameňa. Toho je tu očividne všade po zemi dosť: treba stále dvíhať nohy, aby sme neskúšali funkčnosť gravitácie. Jednoduchosť tu hrá prím vo všetkom, no treba mať veľmi vnímavé oči, aby človek za tým všetkým nevidel len strohosť.

Bratia sa usilujú čo najviac byť sebestační. Už len predstava obhospodarovania obrovského areálu kláštora s jeho budovami, s rybníkom, výrobou, sadom a záhradami postačí na spotenie. A to sú tu ešte hektáre lesov, ktoré spravujú. Priznáva to aj brat Marián: „Všetko tu robíme postupne, roboty je ešte dosť.“ Stíhajú obhospodáriť všetko? Vraj nie – napríklad ryby v rybníčku, oddeľujúcom priestor medzi domom pre hostí a výrobňou horčice a kozmetiky, sa majú výborne – nemá ich kto kedy loviť. Lepšie na tom sú úle brata Ondreja poniže domu pre hostí a na lúke pod ním. Med z nich je reálnou súčasťou života bratov.

Svoje produkuje aj kláštorná záhrada a sad, no bratia sa kvôli kvantu úrody, ktorú nestíhajú všetku zbierať a spracovať, potešia aj pomoci hostí. Záhrada je tak priestranná, že niekedy je potrebné urobiť spoločný záťah a celá komunita sa stretne na jednom mieste: pri vytrhávaní buriny. To, čo si vypestujú, slúži na ich obživu, ale niečo podľa brata Mariána aj podarujú. Pýtam sa na obrovské tekvice z fotografií, tie sú už spracované a všetky produkty z nich vypredané.

Ako funguje ora et labora

Ideme na slovko s dom Samuelom, opátom kláštora trapistov, kým je tu. K stolu si k nám prisadne muž s výrazným tmavým obočím a živými očami. Kým debatujeme, rodený Francúz s typickou frankofónnou charizmou plynule prechádza z francúžštiny do češtiny. Pýtam sa ho, ako stíhajú byť sebestační a produktívni, keď sa predovšetkým modlia. Dom Samuel ma zastaví a pokrúti hlavou: „Nie. Modlíme sa približne tri a pol hodiny denne. Spolu sú to hodinky, bohoslužba, vešpery a kompletórium. Plus hodinu a pol osobné modlitby a trištvrte hodiny – hodinu Lektio divina. To znamená päť a pol hodiny denne pre duchovný život. To nie je málo. Ale zostáva ešte sedem hodín na spánok a zvyšných osem hodín – to pracujeme, žijeme spolu.“

Máme oveľa menej času na to, aby sme si zarobili na živobytie, ako ktorýkoľvek iný pracovník na svete. To nás núti byť veľmi dobre organizovaní a dobre pracovať bez plytvania časom.

Zaujímavý je skôr podľa dom Samuela model, akým to celé funguje: „Ja tiež štiepam drevo. Tiež všetci bratia pracujú, aj tí starší, ale nie všetci sa podieľajú na ekonomickej činnosti. Tiež sú tu bratia, ktorí sa starajú o zázemie kláštora – napríklad brat Ondrej o hostí, brat Theofan o novicov a bratia, ktorí študujú. Máme oveľa menej času na to, aby sme si zarobili na živobytie, ako ktorýkoľvek iný pracovník na svete. To nás núti byť veľmi dobre organizovaní a dobre pracovať bez plytvania časom.“ Komunita okrem výroby horčice, kozmetiky a sladkých nátierok od džemov po orieškový krém obhospodaruje lesy, drevo spracováva a predáva. To, čo nemá kvalitu na predaj, putuje do stroja na drevnú štiepku, ktorá je zdrojom tepla v kláštornom komplexe.

Nikomu však nič nechýba, mnísi všetko utiahnu sami, aj keď v jednoduchosti a chudobe. Tri autá, ktoré tu bratia majú, sú spoločné. Ak niekto potrebuje niekam ísť, vezme si jedno z nich a odíde. Majú len to, čo majú na sebe – obyčajné sandále a habit. Dokážu sa teda (a majú z čoho?) deliť a byť solidárni? Dom Samuel zvážnie: „Je tu veľa chudobných, ktorí potrebujú pomoc. Preto vždy zdôrazňujem nášmu ekonómovi, že si želám, aby sme ako komunita dávali viac. Viete, čo mi povedal? Ak by dávali iní toľko, koľko náš kláštor, na svete by už nebola chudoba.“ Tá veta vo mne znie od odchodu zo Sudet ako ozvena svedomia.

Je čas na sextu, preto rozhovor končíme kúsok predpoludním a vchádzame do vnútorného otvoreného átria medzi kostolom a kláštorom. Nedá sa to neuvedomiť ani neskôr: všade je to úzke, striedme, tenké. Ešte viac to vidno pri príchode do kostola: úzka a tmavá chodba s dvojo dverami ako vstup do chrámu. Vôbec to nepripomína majestátne, honosné portály kostolov „vonku“. Jediné, čo človeka tu napadne, je „vchádzajte úzkou bránou“. Tu to naozaj platí. Nemožno tu vojsť nikam naložený tým, čo zavadzia a zbytočne rozširuje a zaťažuje človeka– ani materiálne, ani inak. Nevošli by ste.

Mnísi ladia s tým, čo hovorí architektúra obydlia: napriek tomu, že sú v rôznom veku (väčšina vyzerá vo veku okolo štyridsiatky dolu) nevidím tu nikoho s „požehnaním“ vpredu. Všetci sú štíhli, čo isto robí aj skromný a striedmy jedálniček predovšetkým zo zeleniny (mäso tu je výnimka) a tiež fyzická práca, ktorú mnísi robia. Kláštor totiž musí byť úplne sebestačný a toho, čo treba urobiť len na jeho plynulý chod a údržbu, je dosť. Možno preto nemajú problém sa pri každom prechode okolo oltára a tiež pri každom Sláva Otcu… pokloniť pokojným, dlhým úklonom až do pása.

V celom komplexe trapistov je minimalizmus premyslený do detailov.

Kostol je tiež dlhý a úzky, steny čisté, dominantou je vysoký jednoduchý stĺp za oltárom, na ktorom je socha Matky Božej. Jednoduché hnedé lavice pre ľudí, aj tie chórové vpredu po bokoch kostola pre mníchov sú úplne minimalistické. Kvôli nočným skorým modlitbám bratov som v kostole čakala more sviec ako zo starých obrazov. Miesto toho si už aj na obed, na sextu, zrazu nad hlavami rozsvietili bodové svetlá a spokojne sa venovali spevu. O chvíľu zistíme, že zvláštna lišta na našej kostolnej lavici nie je samoúčelná – a ani to čo, pripomínalo veľký šrób na jej kraji. Tak ako v celom komplexe trapistov, aj tu je minimalizmus premyslený do detailov – a nás teší, že zrazu máme v lavici svetlo na čítanie.

Mnísi spievajú ako jeden, a hoci máme texty pred sebou, príde mi až znesväcujúce pridať do tejto jednoty napriek uchopeniu melódie svoj čo ako trénovaný soprán. Zatváram oči a sýtim sa zvukom žalmov.

Aj horčica chce inovácie

Vraciame sa do domu pre hostí na jednoduchý obed – zeleninová polievka a zapekaná zelenina s vajíčkom plus ryža, jeme zrejme to isté, čo trapisti. Po ňom nás už čaká brat Marián, ukáže nám výrobňu horčice. Obchádzame rybník s najšťastnejšími rybami na svete a vojdeme do budovy za kostolom. V malej vstupnej predsieni sú už naukladané oštítkované krabice pre kuriéra. V prvej miestnosti výroby sú suroviny na výrobu horčice. Tú si nepestujú, dovážajú už hotové horčičné zrná, v dvoch štósoch oproti sebe sú naukladané svetlé aj tmavé. V policiach vidíme ingrediencie, ktoré sa do nej kvôli príchutiam pridávajú, môj manžel krúti hlavou nad variáciou horčice s paradajkovým pretlakom.

Horčicu robia aj v bio kvalite, aj takú „obyčajnú“. No má úplne inú farbu a chuť, ako tá, na ktorú sme zvyknutí. Brat Marián prejde do miestnosti, kde nás ťahá prenikavá vôňa horčice. Vysvetľuje postup aspoň laicky, recept neprezrádzajú. Horčicové semená sa aj z presne naváženými prídavnými surovinami naložia na dva-tri dni do nerezovej kade, kde všetky zložky nechajú macerovať. Zväčša v piatok výrobňa ožije: horčica sa najprv melie, potom prechádza cez sitá – podľa toho, či bude jemná alebo hrubšia. Brat Marián nám ukazuje zariadenie, cez ktoré musí horčica prejsť dovtedy, kým nie je nachystaná na plnenie. Výrobňa nie je veľká, pýtam sa, koľko horčice týždenne plnia. „Namiešame 500 kg materiálu, naplníme okolo 1500 fliaš jedného druhu,“ hovorí brat Marián.

Nahýňame sa nad kaďu plnú zmiešaného materiálu, prenikavá vôňa razí aj cez priesvitnú fóliu. „Mám vám ju odkryť?“ Pýta sa náš sprievodca. Odmietneme, sila poctivej horčice hovorí za seba. Nedá sa to vôbec porovnať s tým, čo si bežne dávame k párkom už len podľa čuchových buniek. Neviem, či budem ešte schopná dať si doma niečo, čo sa volá rovnako ako to, čo robia trapisti a je to v supermarkete také lacné.

Som zvedavá, kto im robí receptúry? Majú vlastné? „Nie,“ hovorí brat Marián, „takí dobrí nie sme. Ale máme vo Francúzsku pána, už má svoj vek, tak sa modlíme, aby vydržal ešte pár rokov. Ten nám stále robí receptúry aj na nové horčice. Vie to robiť výborne, aj teraz namiešal balzamikovú horčicu…“ Tú už vidíme naštósovanú na paletách v poslednej miestnosti. „Nemáme na ne štítky,“ hovorí náš hostiteľ, „až prídu, nalepíme ich a budú expedované.“ Rovnako na tom je aj na vedľajších paletách zložená medová horčica – o tú je veľký záujem v Nemecku. Už na pohľad cez sklo fľaše je jemnejšia a svetlejšia, no nám aj po ochutnávkach na večeri a raňajkách zachutila práve balzamiková, z ktorej pripravili dressing. Ponuku však majú pestrú: okrem týchto dvoch aj novodvorskú, trapistickú, horčicu Bohemia, s olivami. Alebo by vám viac chutila starofrancúzska, s petržlenom a cesnakom či bio jemná? Všetky sa dajú bežne dostať aj v ich eshope.

Pýtam sa, kam všade distribuujú vyrobenú delikatesu: brat mi vysvetľuje, že najviac odchádza do zahraničia, niečo si kúpia turisti a ľudia po okolí, niečo ide do kláštorných obchodov v Čechách a na Slovensku. Cena za jednu horčicu je od 99 korún českých, čo nie je málo. Možno aj toto je cesta, ako učiť ľudí vážiť si to, čo bolo vyrobené dôsledne, aj keď to nie je „za halier“. Nie všetko, čo je lacné, je totiž aj dobré a kvalitné.

Cesta je učiť ľudí vážiť si to, čo bolo vyrobené dôsledne, aj keď to nie je „za halier“.

Brat Marián mi hovorí, že sledujú aj „trendy“ chutí a usilujú sa vždy priniesť aj novinky – teraz je to práve balzamiková horčica, ale pracuje sa aj na ďalších. Berú teda do úvahy zákony trhu a vedia, že potrebujú svojich zákazníkov, nových či pôvodných, stále niečím zaujať. Pýtam sa, ako riešia marketing a promo výrobkov, ktoré si žiada teraz často aj obraz a príbeh. Priznáva, že nie všetci bratia sú nadšení s tým, že sa treba pre tento účel aspoň trochu odkryť, ale nejaký kompromis našli. Prekvapí ma, keď mi brat Marián niekoľkokrát spomenie ich naplno funkčný a zrejme živý instagramový profil. „To pozrite určite, na fb nemáme až také dobré promo. Na instagrame máme videá z výroby, je to zaujímavé.“

Vo výrobni je ale teraz ticho – nemá tu kto čo teraz robiť, bratia sú zamestnaní v tieto dni iným. Brat Marián tu však má svoju robotu aj teraz – ukazuje nám na stole vzorky z výroby, ktoré na neho čakajú. Musí ich ochutnať, porovnať a potrebuje ich mať poruke odložené, ak by prišla kontrola alebo nejaká reklamácia. Tú však za čas, čo je vo výrobe, mali len raz – teda naozaj platí slogan o poctivej kláštornej výrobe. Som zvedavá, čo má vo fľaškách: okrem ovocných nátierok, teda pre nás džemov či lekvárov na neho čaká ochutnávka novej orieškovej nátierky, niečo na spôsob Nutely. Túto urobili trošku jemnejšiu a vláčnejšiu, aby sa dala lepšie natierať. Pousmejem sa pri predstave, že trapista, žijúci na striedmej strave, si tu takto rozmaznáva jazyk ochutnávaním toľkých dobrôt. Brat však len pokrčí plecom: je to jeho práca.

Žensky som zvedavá na výrobu kozmetiky – tak náš sprievodca volá bratovi, ktorý ju má na starosti, či môžeme prísť. Brat „kozmetikár“ totiž nemá rád návštevy, aj keď sa momentálne ani v tejto výrobni teraz nepracuje. Vôňa je tu iná – jemne mydlovokrémová. Možno je to aj tým, že na paletách pred nami sú naložené v krabičkách z hnedého recyklovaného papiera kláštorné mydlá – s obilnými klíčkami a druhé s pomarančovou kôrou. Rovnaké sme našli aj v kúpeľni v našej izbe. Okrem nich sa tu rodia balzamy na pery, špecifické krémy bez pridania farbív a konzervantov, sú teda čisto bio. K dostaniu je aj sprchový gél s lipovým kvetom alebo krém Apaisante pre ľudí s extrémne citlivou pokožkou. Mnísi asi vedia, s čím teraz nielen ženy zápasia, oba výrobky si nesiem v mojej batožine pri odchode.

Priveľa prekvapení za primalý čas

Exkurzia sa končí, znovu je čas na modlitbu. Už nie je príležitosť hovoriť s bratom Mariánom, pre komunitu sa o 20.00 h končí deň a začína noc – aby vládali o tretej ráno vstať na prvé modlitby. Inšpirácií však zažijem ešte dosť: napríklad v podobe zabudovanej skrine v stene, ktorú objavím až pred odchodom. Dovtedy sme si mysleli, že minimalizmus vo veciach vyžadujú aj bratia od hostí. Tak sa to javilo pri pohľade na jediné tri očiam viditeľné police v stene. Obrovská pracovná plocha v jednej doske pod ešte väčším oknom, ponúkajúcim nádherný výhľad na lesy v Sudetoch. Až ráno som našla zabudované vetranie a závesy. Mnísi teda neodmietajú nič z moderných vymožeností, pokiaľ im to umožňuje v jednoduchosti žiť charizmu ich reguly, ako ma o tom presvedčili bodové svetlá na modlenie v kostole.

Ešte podľa pokynov upratať izbu, vymeniť posteľné obliečky a povysávať – aj to je spôsob, ako ušetriť na chyžnej a budovať spolupatričnosť. Učíme sa v praxi žiť jednoduchosť a pokoj bratov aj za tých 24 hodín. V aute sa ešte obzerám: musím sa určiť ešte vrátiť na doškolenie. Možno nebudem vedieť robiť horčicu, ale určite stojí za to odkukať celý systém žitého „ora et labora“. Ale prvé, čo som si doma pripravila, bol horčicový dressing.