Jediný spôsob, ako odovzdať vieru: Nechať priestor Bohu, aby mohol prejsť

„You’ve got to leave space for God to walk through the room“ – Musíte nechať priestor Bohu, aby mohol prejsť miestnosťou. Táto veta pochádza od Quincyho Jonesa, producenta a skladateľa mnohých popových piesní Michaela Jacksona. V tomto kontexte môže táto veta prekvapiť, a možno aj nie, pretože nám dáva najavo, že – v čase Ducha Zmŕtvychvstalého – je celá realita preniknutá jeho prítomnosťou. A určite aj hudba, šport a každodenný život.

Základnou otázkou teda nie je, ako vytvoriť, vyprodukovať či do­konca vyfabrikovať skúsenosť Božej prítomnosti, ale ako jej „vy­tvoriť priestor“, aby sa mohla prejaviť. „Umožniť“ túto skúsenosť Svetla, Života, Radosti zostáva vždy milosťou: človek ju nemôže „vyrobiť“. Ona „sa udeje“ uprostred života a zanechá za sebou pocit nostalgie. Samozrejme, túto prítomnosť môžeme vysvetliť „teologicky“. Avšak vhodnejšie je rozprávať o tom, ako sa dá stále nanovo zažiť.

Odovzdávanie viery nie je záležitosťou metód a odovzdávaného obsahu.

To tiež znamená, že takzvané „odovzdávanie viery“ v konečnom dôsledku nie je záležitosťou metód a odovzdávaného obsahu. Ilúziou dnešnej doby je myslieť si, že kresťanskú vieru možno vzbudiť prostredníctvom metód a (post)moderného spôsobu po­dávania obsahu, pretože viera nie je súhrn poznatkov, nech sú akokoľvek pravdivé, ktoré možno vyučovať, ale je skôr cestou, ktorou človek vstupuje a necháva sa vtiahnuť do skúsenosti Bo­žej prítomnosti. Vďaka tejto Božej prítomnosti sa každému otvára vlastná, osobná cesta objavovania Boha a tiež intelektuálneho hľa­dania fides quae. Východiskom všetkého je hlboká skúsenosť srdca, ktorá človeka uvádza na cestu

Prvé skúsenosti

V našej rodine bola viera každodennou skúsenosťou. Ráno a večer sme sa modli­li, v nedeľu sme chodili na omšu a slávili kresťanské sviatky. Určite som v tejto praxi, ktorá je dnes dosť zriedkavá, našiel formu a vyjadrenie svojej detskej religiozity, ale nikdy by mi to nestačilo na celý život. Som vďačný za tie prvé kroky. Ako mladý muž som však už nehľadal formy kresťanstva, ale… prítomnosť. Vtedy som ani nevedel, ako vyjadriť „obsah“ toho hľadania. Len som cítil, že všetko, čo som prežíval, nebo­lo to, čo som hľadal, ale formy a praktiky, ktoré ma čoraz menej presviedčali.

Potom sa to stalo: na stretnutí s mladý­mi ľuďmi z mojej diecézy som možno prvýkrát vedome zažil túto „prítomnosť“, avšak bez toho, aby som ju dokázal pocho­piť. Bolo tam veľa účastníkov, z ktorých som nikoho nepoznal: a predsa som zažil bratskú spolupatričnosť, cítil som energiu, ktorá ma zmenila, cítil som sa preniknutý radosťou, ktorá nebola bežná. Bolo mi jas­né, že sa budem musieť vrátiť, aby som sa nanovo ponoril do tej skúsenosti, do toho štýlu spoločného vykonávania činností: ne­bol to obsah viery, neboli to zbožné prakti­ky, bola to jednoduchá a výnimočná atmo­sféra.

O niekoľko mesiacov neskôr na stretnutí Hnutia fokoláre, počas ktorého som sa stre­tol s mnohými ľuďmi, sa mi táto skúsenosť otvorila ešte viac: zdalo sa mi, že pod všet­kým vnímam Božiu prítomnosť uprostred nich, ktorá oživovala všetko, čo sa dialo, zjavenie intenzívnej skutočnosti, ktorá zvnútra zmenila perspektívu môjho živo­ta. Bolo mi jasné: chcel som vždy žiť týmto spôsobom.

Skúsenosti vzkriesenia

Postupne som si uvedomoval, že takýto zá­žitok sa nedá vytvoriť, akoby získať neja­kou technikou. Spomínam si na prvý pokus vo svojej pastoračnej praxi. Už pred viac ako dvadsiatimi rokmi som si v severnom Nemecku všimol paradox, že na prípravu na birmovku prichádzali dobrí mladí ľudia, ale bez akejkoľvek iniciácie do kresťanstva. Žiadna katechéza v nich nezapustila ko­rene, pretože kresťanská viera z hľadiska obsahu a cirkevnej praxe nemala pre ich život žiadny význam. Potom som skúsil novú cestu, presvedčený zo skúsenosti, že cestu k viere neotvára ani obsah katechézy, ani eucharistická liturgia, ale zážitky spolo­čenstva schopné otvoriť priestor, v ktorom sa môže prejaviť nová skutočnosť: prítom­nosť Boha medzi ľuďmi.

Výzva dneška je objaviť prítomnosť Zmŕt­vychvstalého.

Toto boli moje snahy a cítil som sa ako obja­viteľ neznámych krajín. Postupne sa zrodi­la sieť malých skupín, ktoré sa pravidelne stretávali. Spoločne sme prežívali jedno­duchý každodenný život a spoločne sme sa hrali. Dvakrát do roka sme cestovali na stretnutia s mladými ľuďmi, ktorých sme stretli v Taliansku a s ktorými som mal rov­nakú skúsenosť. Takto mnohí po prvýkrát zažili, čo to znamená byť fascinovaný Bo­žou prítomnosťou. Bol to však len začiatok cesty, prvá skúsenosť: nemal som (a stále nemám) v rukách pokračovanie.

Prítomnosť a forma

Neskôr som objavil realitu Taizé. Veľmi na mňa zapôsobila jednoduchosť, ktorá tam vládne: skupina mníchov, ktorí žijú nasle­dovaním Ježiša a otvárajú túto skúsenosť mnohým mladým ľuďom (a niektorým dospelým). Spoločný život medzi ľuďmi z viacerých krajín, na ktorom sa každý zú­častňuje s vlastným nasadením, jednodu­ché liturgie a modlitby: to všetko vytvára štýl spoločenstva, ktorý včera i dnes priťa­huje stovky a tisíce mladých ľudí z celého sveta. Takáto skúsenosť stretnutia nesie pečať podstaty a jednoduchosti, prenáša radosť a vytvára atmosféru, ktorá umož­ňuje vnímať veľké tajomstvo Božej prítom­nosti.

To sa dá zažiť nielen v Taizé. Týždeň pre­žitý v citadele Hnutia fokoláre v Loppiane alebo počas dovolenkových Mariapoli, ví­kend v kláštore, školský tábor, adorácia na Nightfever1, konkrétna láska k blížnemu atď.: všetky tieto skúsenosti majú odlišné metódy a prostriedky, momenty spiritua­lity či katechézy, ale rámcujú priestor, do ktorého možno vstúpiť a zažiť takmer hmatateľnú Božiu prítomnosť.

Žitá láska a spoločenstvo otvárajú priestor

DNA všetkých týchto skúseností je jed­noduchá: východiskovým bodom je žité spoločenstvo, vzťah dvoch alebo viace­rých ľudí, ktorí žijú s vedomím, že Boh je medzi nimi prítomný svojou láskou. Táto skutočnosť sa môže rozšíriť, keď sa vytvo­rí priestor pre iných, pre väčšie spoločen­stvo. Chiara Lubichová sa v nespočetných príhovoroch pokúšala vysvetliť toto „umenie milovať“, ktoré spočíva práve v živote, v skúsenosti spoločenstva, univerzálnej lásky, ktorá sa vyprázdňuje, aby sa otvorila druhým. Týmto štýlom sa otvára priestor aj pre prechod Boha: „Každý sa teší z jeho prítomnosti, každý trpí jeho neprítomnos­ťou.“ K tejto skúsenosti teda nevedú ob­sah alebo metódy, ale spôsob života, spô­sob lásky, ktorý necháva zažiariť prechod Zmŕtvychvstalého.

Odovzdávať vieru?

Ak je viera predovšetkým spoliehaním sa na Boha, ktorý nám dáva pocítiť svoju prí­tomnosť ako lásku, život a svetlo, je jasné, že odovzdávanie viery nespočíva v prvom rade v katechéze alebo v (často vynútenom) zasvätení do cirkevných úkonov. Ak sa tie­to cesty neopierajú o niečo iné, hrozí, že zostanú povrchné a nesústredia sa na jadro kresťanskej skúsenosti: prechod Boha „cez miestnosť“. Práve v priestore otvorenom žitou láskou medzi ľuďmi nachádzame jadro, z ktorého môže vzklíčiť túžba, a teda vášeň žiť rovnakým spôsobom. A nielen to: tu sa nachádza aj koreň tej novej „zvedavosti“, ktorá dá zmysel obnovenej ka­techéze a liturgii. V tomto životnom slede napreduje životná cesta a s ňou aj túžba byť existenciálne a intelektuálne uvedený do „logiky“ kresťanstva.

Skutočnosť, že pápež František sa usiluje o to, aby celá Cirkev zakúsila synodalitu, sa mi zdá byť pokusom o to, aby celá Cir­kev zakúsila vo vzájomnom počúvaní prax prežívanej lásky, ktorá vedie k objavova­niu skutočnosti Zmŕtvychvstalého Pána. Žiaľ, táto skúsenosť sa často zdá neznáma aj teológom a pracovníkom v pastorácii. Napriek tomu sa mi zdá, že práve toto je výzva dneška: objaviť prítomnosť Zmŕt­vychvstalého ako základ celej kresťanskej praxe a nových modelov života v dnešných skupinách a spoločnostiach.

Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 3.