Jedna dobrá správa navyše

Som v službe na záchranke. Relatívne pokojnú dennú službu obohatí pípanie pejdžra výzvou „Bezvedomie“ na parkovisku pred Lidlom. Nasleduje rýchly výjazd. Už pri príjazde vidíme, že ležiaci pacient, ktorého sa snažia náhodní svedkovia resuscitovať, je v bezvedomí a nedýcha. Rýchly výbeh z auta a okamžité prevzatie resuscitácie od prítomných svedkov. Do minúty elektrický výboj, rýchla súhra nacvičených úkonov, intubácia a napojenie pacienta na umelú pľúcnu ventiláciu, resuscitácia s pomocou prístrojov.

Vzhľadom na kritický stav pacienta konzultujem a aktivujem tím pre mimotelové okysličovanie – oxygenáciu (tzv. ECMO). Rýchle naloženia pacienta do sanitky a za stálej resuscitácie transport pod blikajúcimi hlasnými majákmi do fakultnej nemocnice. Tu ma na urgentnom príjme už čaká celý tím a v priebehu minút je rozhodnuté, že pacient bude napojený na mimotelový obeh s mimotelovým okysličovaním. 

Niektoré správy sa ma dotýkajú aj osobne a vyvolávajú otázniky, obavy, neistotu.

Nasledujú invazívne úkony, ktoré už vykonávajú moji kolegovia z anestéziológie, a ja idem napísať svoj nález (pretože na to nemám počas resuscitácie čas) a opísať všetko, čo sme pre záchranu pacienta urobili. Odchádzam z urgentného príjmu s pocitom, že sme s kolegami – záchranármi urobili pre pacienta všetko, čo sme mohli, a dali mu šancu prežiť srdcový kolaps. Tu by sa mohla moja skúsenosť skončiť, ale má pokračovanie…

V poslednom období mám dojem, že ku mne prichádza stále viac negatívnych správ. Nielen správy o vojnách, nehodách, ale aj o tom, kto komu nechce pomáhať, tvrdé a aj nevhodné slová, ako obviňovanie jednej politickej strany druhou, jeden ublížil druhému a tak by som mohol pokračovať ďalej. Niektoré správy sa ma dotýkajú aj osobne a vyvolávajú otázniky, obavy, neistotu…

Do tejto atmosféry marazmu mi prichádza správa, že sa pripravuje tlačová konferencia o pacientovi, ktorého sme asi pred dvomi mesiacmi resuscitovali a ktorý sa vrátil do normálneho života vďaka správnemu zafungovaniu celého reťazca záchrany. V tom množstve negatívnych správ je toto pozitívna správa, ktorá poteší. O krátky čas mi prichádza aj pozvanie na túto tlačovku. V odôvodnení pozvania však nie je len porozprávať o tom, ako zafungovali všetky zložky reťazca záchrany, ale aj to, že pacient, ktorý tam bude tiež prítomný, sa chce s nami stretnúť a poznať ľudí, ktorí ho resuscitovali. Až mi z tohto pozvania prebehne príjemný mráz po chrbte…

V dohodnutý deň tlačovej konferencie s médiami prichádzam do fakultnej nemocnice (samozrejme, že v pracovnom záchranárskom oblečení). Keďže mám ešte dostatok času, prechádzam okolo nemocničnej kaplnky. Dvere sú otvorené, akoby ma niekto pozýval dovnútra. A tak s rešpektom vstupujem, pokľaknem si a rozprávam sa s tým, ktorý bdie nad našimi životmi. Prichádzam aj poďakovať za zachránený život nášho pacienta, pričom si však neprestávam uvedomovať, že nie všetko, respektíve nie celá záchrana spočíva len v záchranárskom ume, ale že je tu ešte Niekto… A práve jemu zverujem celú túto tlačovku aj celé stretnutie. 

S pretrvávajúcou bázňou vstupujem do knižnice, kde sa tlačová konferencia koná… Už pri vchode sa ma niekto snaží odchytiť na rozhovor, aby som opísal, čo sa vtedy stalo… Budem to počas konferencie aj po nej opakovať pre rôzne médiá ešte niekoľkokrát…

Potom však prichádza na rad stretnutie s pacientom. Sedíme vedľa seba a ja ho vidím po dvoch mesiacoch, tentokrát živého a komunikujúceho. On sa pýta, či som to ja, kto ho resuscitoval, čo potvrdzujem, ale dodávam, že som nebol sám… Tlačová konferencia prebieha, každý z nás opisuje svoj diel v reťazci záchrany a posledný hovorí náš pacient. Nič si z danej situácie na parkovisku, samozrejme, nepamätá, ale vyjadruje vďačnosť všetkým… Prežívam takúto situáciu prvýkrát s pacientom, ktorý bol v stave klinickej smrti a teraz sa so mnou rozpráva. Podávame si ruku… 

Prežívam veľkú vďačnosť a radosť. A radosť na tvárach všetkých prítomných – nielen kolegov, ale aj novinárov a kameramanov – mi moje pocity potvrdzuje…

Teším sa, že do sveta šlo zas o jednu pozitívnu správu viac…