Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Čím viac sa naháňame za ideálom, tým viac sa vzďaľujeme sebe. Saleziánka Eva Rušinová v rozhovore prezrádza, ako ženám pomáha znovuobjaviť svoju hodnotu a dôveru v seba.
V rozhovore sa okrem iného dozviete i to:
Zvyknete hovoriť, že schopnosť komunikovať ste mali vždy „v krvi“. Kedy ste sa rozhodli pretaviť tento dar do práce kresťanskej koučky?
Je pravda, že od malička mám v povahe spontánnosť v nadväzovaní vzťahov. Keď som bola malá a mama ma poslala do obchodu, trvalo mi aj hodinu, kým som sa vrátila, lebo som s každým chcela prehodiť kus reči.
Dodnes nemám problém osloviť hocikoho – pochváliť niekomu šaty na ulici či v obchode. Snažím sa hovoriť pekné veci ľuďom priamo, nie až „nad ich hrobom“. Okrem komunikácie ma odjakživa sprevádzala aj túžba pomáhať – zasiahnuť, kde môžem, a keď nie priamo, aspoň modlitbou.
Bolo veľmi oslobodzujúce si uvedomiť, že ako rehoľná sestra nemusím mať patent na pravdu.
Táto blízkosť k ľuďom sa potom prirodzene spojila aj s povolaním do zasväteného života v saleziánskej reholi. Ďalším dôležitým krokom v mojom smerovaní bol profesionálny rast: po rokoch práce katechétky ma to stále viac ťahalo k sprevádzaniu. Keď potom prišla ponuka zo saleziánskej provincie na kurz koučingu, neváhala som. Vnímala som, že potrebujem dať životu nový impulz.
Existujú rôzne formy sprevádzania. Prečo práve koučing?
Koučing ma oslovil najmä tým, že učí viac počúvať, než hovoriť – kľúčové je klásť správne otázky a vytvárať priestor pre rast. Umožňuje byť blízko pri človeku s rešpektom k jeho vlastnej ceste. Nejde o to dávať rady ani vnucovať svoje riešenia, ale veriť v proces, ktorým človek prechádza. Pre mňa bolo veľmi oslobodzujúce si uvedomiť, že aj ako rehoľná sestra nemusím mať patent na pravdu.
Dôležité je byť človekom – z mäsa a kostí – otvoreným Duchu Svätému. Koučingový prístup mi preto krásne zapadol do môjho spôsobu práce s ľuďmi – nie ako umelý systém, ale ako prirodzená, živá komunikácia. Koučing a kresťanský pohľad sa tu prirodzene prepájajú: vnímam človeka ako Božie dieťa, nie ako problém, ktorý treba vyriešiť.
Čo konkrétne znamená, že koučing je kresťanský? Ako sa v rozhovoroch prepája duchovná dimenzia s tým, čo človek prežíva?
V kresťanskom koučingu ide v zásade o to, že do vzťahu s klientom prirodzene vstupuje aj dimenzia transcendentna – prizývanie Božej prítomnosti. Je to jeden z prvkov, niečo, čo jemne dopĺňa koučovací rozhovor. Verím, že tam, kde človek otvára svoje vnútro, je prirodzene prítomný aj Boh.
Zároveň je dôležité, že človek, ktorý vyhľadá kresťanského kouča, často tým už vyjadruje svoju otvorenosť k duchovnej ceste. Kresťanský koučing tiež často pracuje s hodnotami a niekedy aj so Svätým písmom – ak sa to hodí, ponúknem napríklad obraz alebo myšlienku z evanjelia či zo žalmov, ktoré vystihujú to, čo človek prežíva.
Celý proces sa nesie v modlitbovej atmosfére – počas rozhovoru prosím Ducha Svätého o pomoc a vedenie. Občas, ak je na to priestor a človek je otvorený, ponúknem na záver aj krátku modlitbu. Dôležité je, aby to prebiehalo prirodzene, spontánne a nikdy nie nasilu.
O Ježišovi hovoríte ako o majstrovi kladenia otázok. Ovplyvňuje jeho spôsob komunikácie aj to, ako dnes pristupujete k ľuďom?
Ježišove otázky ma fascinujú – nie ako technika, ale ako spôsob bytia s človekom. Môj vzťah s Bohom nie je o napodobňovaní jeho slov, ale o túžbe chápať jeho srdce. Často sa ho pýtam: „Ako si to zvládal, keď ťa opustili, keď si sa v úzkostiach potil krvou?“ Chcem sa učiť nielen jeho múdrosti, ale aj trpezlivosti a milosrdenstvu.
Jeho otázky a gestá – napríklad tiché „A čo?“ pri emauzských učeníkoch alebo keď sa zohol pred ženou pristihnutou pri cudzoložstve – neponúkajú odpovede, ale pozvania. Pozvania ísť do hĺbky – v prítomnosti niekoho, kto nesúdi, ale sprevádza.
Sme vtiahnutí do systému, ktorý nás ženie dopredu, a máme pocit, že my sme tí, ktorí tomu vládneme, hoci často je to naopak.
Učím sa, že pravda má liečiť, nie ničiť. Ak nie je obalená milosrdenstvom, môže zraniť. No ak je podaná s prijatím, človek sa nebojí vstúpiť ani do svojej temnoty. Presne tak chcem byť pri ľuďoch aj ja – nie ako sudca, ale ako sprievodca. So srdcom pevne zakoreneným v pravde, ale otvoreným pre človeka vo všetkej jeho krehkosti. A v tom je pre mňa evanjelium nevyčerpateľnou studnicou.
Čo je pre vás indikátorom toho, že človek, ktorého sprevádzate, pri vás dozrieva?
Zrelosť vidím v tom, keď mladý človek kráča životom sebavedome, rozvíja svoje dary a buduje pevné a trvalé vzťahy. Nie je to však priamočiary proces – každý dozrieva inak a v inom rytme. Často sprevádzam len krátky úsek jeho cesty.
Nie vždy vidím výsledok, ale dôverujem, že moje rozsievanie má zmysel. A keď niekoho raz stretnem, nosím ho ďalej v modlitbe – aj roky. A verím, že každý vzťah, ktorý žijem tu a teraz, má svoj význam – aj keď jeho ovocie uvidím až o mnoho rokov.
Na ceste k vnútornej zrelosti je nevyhnutné, aby bol človek úprimný sám k sebe. Myslíte si, že dnes – v dobe ustavičného zhonu a únikov – sa tejto pravde vyhýbame?
Veľa ľudí žije v tempe, ktoré im nedovolí zastaviť sa a byť chvíľu sami so sebou. Veria, že keď všetko stihnú, príde pokoj – no ten neprichádza. Sme vtiahnutí do systému, ktorý nás ženie dopredu, a máme pocit, že to máme pod kontrolou, že my sme tí, ktorí tomu vládneme, hoci často je to naopak.
Z mojej skúsenosti ľudia neutekajú pred pravdou preto, že ju nepoznajú, ale preto, že sa boja, čo v nich odkryje. No ak je podaná s prijatím, má silu liečiť. Aj preto pozývam k spomaleniu – stačí si vypnúť telefón, ísť sa prejsť do prírody, dopriať si chvíľu osamote. Tak si človek vytvára „vnútornú obývačku“, kde sa môže stretnúť so sebou aj s Bohom.
A hoci niekedy utekáme, aj to je fáza cesty. Aj emauzskí učeníci boli na úteku, kým sa k nim nepridal Ježiš. Až vtedy sa im zmenil smer. Dôležité je na človeka netlačiť, byť mu nablízku, rešpektovať jeho tempo a veriť, že Boh koná v pravý čas.
Dnes sa veľa hovorí o potrebe spracovať si minulosť a zranenia, no niekedy sa v tom môžeme zacykliť tak, že prestávame žiť prítomnosť. Ako spoznať, kedy je čas prestať sa vŕtať v minulosti a pohnúť sa ďalej?
Stretávam ľudí, ktorí majú 40 či 50 rokov a stále žijú v role obete z detstva. Je dôležité pomenovať si rany, smútok či hnev, ale ak sa príliš dlho pozeráme do spätného zrkadla, prestávame žiť naplno. Minulosť sa občas pripomenie – ako tiché klopanie v spánku, v tichu či pohybe – a vtedy jej treba načúvať. No ak nás paralyzuje, treba ju spracovať a vykročiť ďalej.
Veľmi často nás pri tom zadržiavajú nevedomé strachy alebo hnev. Hnev, ktorý sa môže javiť ako spravodlivý, ale v skutočnosti je preexponovaný a zvnútra nás spaľuje. Ako sopka v srdci, ktorá vybuchuje v nečakaných chvíľach a pritom ničí nás aj naše vzťahy – hoci navonok môžeme pôsobiť ako ľudia s dobrým srdcom.
Kde je porovnávanie, závisť či výčitky typu „tí druhí sú lepší, úspešnejší“, tam Boží hlas určite nie je.
Dôležité je vedieť, že nie každému môžeme alebo máme silu „otvoriť oči“. Môžeme ponúknuť ruku, pomenovať to, čo vnímame, ale ten krok musí urobiť človek sám – až keď sa v ňom stretne rozhodnutie s Božou milosťou. To sa nedá vynútiť ani urýchliť.
Ako rozoznať, či v nás pôsobí Boží hlas – ktorý vedie k rastu a pokoju – alebo či, naopak, nepodliehame vnútorným hlasom, ktoré odvádzajú od pravdy o sebe aj o Bohu?
V srdci človeka môžu horieť rôzne ohníky – niektoré nevinne tlejú, iné majú silu nás pomaly ničiť. Niekedy sa ukrývajú za zdanlivú pokoru: „som nanič“, „za nič nestojím“ – a človek im začne veriť, akoby išlo o Boží hlas. Lenže Boh nikdy nekoná zničujúco. Tam, kde je porovnávanie, závisť či výčitky typu „tí druhí sú lepší, úspešnejší“, tam Boží hlas určite nie je.
Často sú tieto myšlienky len dobre maskovaným útokom – tichým, ale vyčerpávajúcim. A ak to nerozpoznáme, môžeme si ich omylom privlastniť ako „posvätné utrpenie“. No Boh nikdy neponižuje, neubližuje ani nás nestavia proti sebe samým. Keď nás vedie k zmene Duch Svätý, robí to s pokojom – aj keď nás napomenie, v jeho hlase je nádej, smer, výzva k rastu.
Ak nás niečo tlačí do hanby, paralyzuje, oslabuje našu dôveru v seba či Boha, potom to nie je Boží hlas. Boh dáva slobodu, čas a svetlo. Neprodukuje drámy, nehrá sa na sudcu. A práve v tomto je kľúčové rozlišovať – čo nám prináša život a čo nás pomaly zožiera zvnútra.
Na Ženskej katolíckej konferencii, ktorá sa uskutoční onedlho v máji, budete mať ako koučka prednášku o udržiavaní ohňa v živote ženy. Kde a ako vo vašom zasvätenom živote prežívate svoju ženskosť?
Keďže sme saleziánky a pracujeme s dievčatami, naša ženskosť je s touto misiou hlboko prepojená. Vychovávame celistvo – v duchovnej, citovej aj telesnej rovine. Na stretkách, prespávačkách či v bežných rozhovoroch sa venujeme aj témam, ktoré súvisia s telom, krásou, identitou.
Robíme si účesy, maľujeme sa, skúšame rôzne štýly v obliekaní. Pre dievčatá je to forma vyjadrenia, hľadania seba a pre nás priestor byť im blízko – v tom, čo práve žijú.
Chcem im ukázať, že byť veriacou ženou neznamená byť fádnou či neviditeľnou.
Zasvätenie sa moju ženskosť neumenšilo – práve naopak. Pomohlo mi prežívať ju hlbšie a vedomejšie. Nie je mi jedno, ako sa cítim vo vlastnej koži – a ani mladým dievčatám by nemalo byť. Chcem im ukázať, že byť veriacou ženou neznamená byť fádnou či neviditeľnou. Byť ženou znamená prinášať krásu, jemnosť, silu aj hĺbku – aj v teniskách, aj s rúžom, aj v modlitbe.
Ako pristupujete k práci s dievčatami, aby ste vystihli, čo práve potrebujú?
Na začiatku sa snažíme dievčatá čo najviac spoznať – čo ich baví, o čom rady hovoria. Rozprávame sa s nimi o nich samých a podľa toho nastavujeme témy, ktoré im môžu pomôcť rásť. Keď neskôr počujeme od mladých žien, že stretká boli pre ne kľúčové v procese dozrievania, vieme, že to celé má zmysel.
Čo sa týka hĺbky, mladí dnes nie sú iní, než sme boli kedysi my – túžia po prijatí, pravde, zmysle. Potrebujú vedieť, že láska, ktorú im dávame, nie je len na chvíľu. A práve tam, kde sa kedysi ošetrovalo telo, dnes často sprevádzame dušu. Najdôležitejšie je vytvoriť vzťah dôvery, v ktorom sa môžu otvoriť a rásť.
A práve v takomto bezpečnom priestore sa začína diať to podstatné – dievčatá cítia, že ich niekto naozaj vníma: v ich štýle, náladách, jedinečnosti. Potrebujú vedieť, že ich hodnota nespočíva v dokonalosti ani v tom, či zapadnú do spoločenských škatuliek, ale v odvahe byť pravdivo samy sebou. V bezpečí dôvery môže ich ženskosť prirodzene dozrievať – v sile aj krehkosti, v kráse aj slobode.
Popri práci s dievčatami sa venujete aj sprevádzaniu žien. S akými otázkami alebo problémami sa na vás ženy najčastejšie obracajú?
Časť tých tém sa opakuje – problémy vo vzťahoch, najmä v manželstve, napätia, ktoré súvisia s minulosťou, traumy, ktoré boli dlhé roky potlačené a neskôr sa vynoria. Často ide aj o rozhodovanie – kam ďalej v živote, čo si vybrať. Objavujú sa výchovné ťažkosti, preťaženie v práci, pocit, že sa nedá všetko zvládnuť. A nezriedka je to aj vzťah k vlastnej mame – aj u dospelých žien môže byť toto veľmi silnou témou.
Osobitnou kapitolou je duchovná rovina. Ženy často prichádzajú s otázkami, ktoré sa týkajú ich vzťahu s Bohom – niekedy veľmi hlbokými a naliehavými. Túžia niečo pochopiť, vniesť do svojho duchovného života viac pravdy a svetla. A práve vtedy sa otvára priestor pre hlboký rozhovor a sprevádzanie, ktoré presahuje bežné poradenstvo.
Akým spôsobom sa ako zasvätená žena prepájate so ženami, ktoré žijú v inom životnom stave – kde sa vaše svety stretávajú?
Zasvätený život ma neizoluje, práve naopak – prirodzene ma vťahuje do každodenného života iných žien. Naša komunita žije uprostred bežného sveta, nie za múrmi kláštora. Bývame v otvorených domoch, varíme, nakupujeme, staráme sa o záhradu či domácnosť.
Stáva sa, že žena príde s tým, že sa cíti ako nikto – akoby sa za behu života rozplynula.
Sme v kontakte s ľuďmi, s ktorými si vymieňame recepty, darujeme si jedlo, pomáhame si v praktických veciach – jednoducho žijeme rovnakú realitu ako iné ženy. Ženy za nami prichádzajú aj s duchovnými otázkami či osobnými krízami – a vtedy sa ukáže, že hoci žijeme iné povolanie, sme pred Bohom všetky jednoducho ženami.
Cítime, trápime sa, premýšľame nad hodnotami a túžime po zmysluplnom živote. A tam sa dejú tie najdôležitejšie dotyky medzi svetmi, ktoré navonok vyzerajú rozdielne, ale v tej najväčšej hĺbke sa prepájajú.
Mnohé ženy majú dnes narušený obraz o sebe – ako im pomáhate objaviť zdravú sebahodnotu?
Stáva sa, že žena príde s tým, že sa cíti ako nikto – akoby sa za behu života rozplynula. Niekedy v nej zanikne vedomie vlastnej identity a zostanú len roly – matka, partnerka, kolegyňa. Akoby žena strácala kontakt so sebou. A pritom každá žena má svoju hodnotu – len jej ju možno roky nikto nepomohol pomenovať, nikto sa jej nepýtal: Čo chceš ty? Čo ti robí radosť?
V istom bode sa však niečo ozve. Ako keď telo dá signál, že je choré, aj sebahodnota sa ozve nespokojnosťou, únavou, tichou túžbou po zmene. Vtedy je čas pozrieť sa na svoj život – urobiť si vnútornú inventúru. Vybrať z batoha, čo tam naložili iní, a rozhodnúť sa, čo si chcem ponechať, čo patrí mne a čo tam ešte chcem vložiť.
Toto je cesta k celistvosti. Žena, ktorá prešla touto obnovou, má väčší pokoj, pozná svoje hodnoty, vie, kto je. Niekedy na to stačí sprevádzanie niekým, kto sa nepýta preto, aby radil, ale preto, aby pomohol žene znovu počuť jej vlastný hlas. A keď žena nájde sama seba, nie je to len jej výhra. Je to dar aj pre tých, s ktorými žije.
Dnešné ženy sú neustále vystavované tlaku ideálov – najmä cez sociálne siete. Krása sa prezentuje ako podmienka úspechu a prijatia. Ako pomáhate ženám oslobodiť sa od tohto tlaku?
Krása nie je len o pleti, vlasoch či postave. Pravá krása je o celistvosti – o tom, či je človek šťastný, vnútorne slobodný a v súlade so sebou. Takéto svetlo sa nedá nahradiť maskarou ani dokonalým účesom. Môžeme vyzerať bezchybne navonok, a predsa vo vnútri niesť bolesť a túžbu po prijatí.
Skutočné sebavedomie sa rodí vtedy, keď žena pochopí, že jej hodnota nestojí na jej vzhľade. Ani na výkone. Je v tom, kým je – aj keď má kruhy pod očami, aj keď nie je „ideálna“. Krása má mnoho tvárí a jej pravé korene siahajú do vnútorného pokoja a prijatia seba samej.
Sociálne siete nás lákajú predstaviť si, že ak budeme ešte krajšie, štíhlejšie, úspešnejšie, budeme konečne „dosť“.
Svet a sociálne siete nás často lákajú predstaviť si, že ak budeme ešte krajšie, štíhlejšie, úspešnejšie, budeme konečne „dosť“. Ale hlboká spokojnosť neprichádza zvonku – rodí sa vtedy, keď žena prestane bojovať sama so sebou.
Keď vie, že je dobrá taká, aká je, a že má svetu čo dať. Až keď si túto hodnotu osvojí zvnútra, prestane byť vydaná napospas ideálom, ktoré sa menia s módou. Krása sa potom stane jej darom svetu, nie podmienkou jej prijatia.
Kde nachádzate priestor pre vlastné zakorenenie a prehĺbenie duchovného života, ktorý vám pomáha citlivo vnímať Boha – vo vás aj v druhých?
Celý môj zasvätený život je cestou dozrievania vo vzťahu s Bohom. Postupne si uvedomujem, že s ním nielen hovorím, ale že v ňom žijem – v radosti, bolesti aj tichu všedných dní. Žijeme pod jednou strechou s Eucharistiou a táto stála Božia prítomnosť premieňa moju každodennosť.
Blízky je mi obraz zavárania – ako keď si žena uchováva to, čo dozrelo. Aj ja si uchovávam chvíle, keď ma Boh podržal. V ťažkých časoch sa k nim vraciam ako k vnútornému sejfu. Tak vzniká pevná pôda, ktorá podrží aj vo vetre. Žena má dar zachytiť zázraky, ktoré sa dejú „za zrakom“ – a práve v tejto pamäti, tichu a jednoduchosti sa rodí schopnosť vnímať jemné pohyby duše.
Foto: Archív Evy Rušinovej.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
