Jukl a Krčméry sa naučili trpieť. To súčasnému človeku chýba, hovorí benediktín Jozef Brodňanský

Film Slobodní, ktorý zachytáva osudy hrdinov tajnej cirkvi počas komunizmu na Slovensku, je v kinách a vy ste mali možnosť v ňom účinkovať. Aký bol váš najsilnejší zážitok z nakrúcania?

Nakrúcanie u nás na Sampore prebiehalo krátko potom, ako sa filmový štáb presunul z väzenia v Leopoldove, v ktorom sedeli Jukl s Krčmérym. Pamätám si, že protagonisti filmu boli úplne vyčerpaní už len z toho jedného dňa, ktorý tam strávili. Bolo to také ťaživé miesto, že potrebovali nejaký čas, aby túto skúsenosť dokázali v sebe spracovať. Vtedy som si uvedomil, aké to muselo byť pre Silva a Vlada, keď prežili vo väzení 14 rokov. Navyše, v podmienkach, ktoré si dnes len ťažko dokážeme predstaviť.

Čím môže podľa vás film osloviť súčasnú generáciu, ktorá už vyrastala v úplne inom politickom kontexte?

Myslím, že film môže ľuďom pomôcť vyviesť hlavu z tmy hoaxov, v ktorých žijú. Dať im nádej, že tam nejaké východisko vždy je. Jukl a Krčméry pre súčasného človeka môžu byť inšpiráciou v tom, ako si zachovať vnútornú stabilitu i v takých náročných časoch, akým je nespravodlivé a kruté väzenie. Základná myšlienka a evanjeliové posolstvo filmu je podľa mňa v reči, ktorú povedal Silvo na súde a zavŕšil ju slovami: „Vy máte moc, no my máme pravdu.” Tieto slová sú koncipované z Ducha Svätého a prihliadnuc na život Silvestra Krčméryho sú podľa mňa i dôkazom toho, že pravdu nikdy nemožno relativizovať a považovať ju za frázu.

Aké posolstvo si nesiete zo života Jukla a Krčméryho osobne pre svoj život?

Sú pre mňa príkladom ľudí, ktorí vo svojom živote naozaj stretli pravdu. Prejavilo sa to tým, že nepodľahli žiadnej ideológii ani počas komunizmu, ani po ňom. Mnohí im možno vytýkali, že po komunizme nešli do politiky, no to nebol ich spôsob realizácie pravdy, ktorej uverili. Svojím životom dokázali, že kresťanstvo sa nešíri politicky, hoci v politike sa môže ocitnúť a vniesť do nej svetlo.

Krčméry spomína, že radšej vo väzení privítal fyzické týranie, pri ktorom malo zlo jasného nositeľa a bolo možné sa voči nemu vyhradiť, ako keď komunisti využívali tzv. rukavičkové metódy.

Jukl a Krčméry nám ukázali, že oveľa bezpečnejšie a účinnejšie sa dá kresťanstvo žiť a šíriť tým, že sa postavím za pravdu, ktorej som uveril a vyhradím sa voči všetkému, čo ju popiera. Krčméry v jednej zo svojich výpovedí spomína, že radšej vo väzení privítal fyzické týranie, pri ktorom malo zlo jasného nositeľa a bolo možné sa voči nemu vyhradiť, ako keď komunisti využívali tzv. rukavičkové metódy, pri ktorých nebolo zlo jasne definované. Vidím tu paralelu s dnešným svetom, keď sa nás zlo fyzicky nedotýka, no o to viac nás deformuje.

V akom zle vidíte v súčasnosti najväčšiu hrozbu?

Dnes žijeme, zdá sa, v ideologickej tme, z ktorej akoby neexistovalo žiadne východisko. Obklopení mediálnym smogom si ľudia vytvárajú svetonázor naplnený každodenným negatívnym obsahom bez vízie nejakej nádeje. Rozdiel je v tom, že Krčméry a Jukl sa v ideologickej temnote (už počas SNP), ktorú režim neskôr vytváral, naučili schopnosti pripravovať sa na utrpenie a napokon i trpieť. A to človeku v súčasnosti naozaj tak veľmi chýba. Ľudia sa odmietajú pripravovať na utrpenie, pokoru či skromnosť.

Zo života Silva Krčméryho a Vlada Jukla sa môžeme učiť, že sa potrebujeme v prvom rade spoľahnúť na pravdu, ktorú si nosíme v sebe. A tá pravda je v tom, že si musím prejsť vnútorným očistením, ktorému sa najlepšie učím v čase núdze a materiálneho nedostatku. Blahobytom, v ktorom žijeme, sa nám však darí úspešne utekať od akejkoľvek formy biedy a utrpenia. Tak sa len predlžuje tá fáza, keď sa to zlomí a my spoznáme, že jedinou cestou je prestať pred utrpením utekať. Skúsenosť Krčméryho a Jukla s takýmto očistením je pre dnešný svet kľúčom, ako z toho smogu vyjsť von.

Akým konkrétnym spôsobom by sme sa podľa vás mali vychovávať k utrpeniu?

Z pohľadu na film je to najmä cestou modlitby za nepriateľa. To je pre mňa najsvetlejší moment v tomto dokumente. Jukl a Krčméry do seba nenechali vpustiť hnev, zlosť a bolesť tých, ktorí ich chladnokrvne mučili. To im dalo napokon i slobodu svojim trýzniteľom odpúšťať. Lebo pravdou je aj to, že keď ma niekto bije, tak ma bije v prvom rade klamstvo, ktorému uveril. A tým, že ma bije, si uvoľňuje zlosť a hnev, ktorú si v sebe ako následok tohto klamstva nesie.

Jukl a Krčméry nám môžu byť príkladom v tom, že v tých, ktorí ich mučili, dokázali vidieť v prvom rade zranené ľudské bytosti.

Každé násilie a mučenie končí svoj účel a silu tým, že dostane meno. Keď zlo pomenujeme, prestáva mať nad nami moc. Jukl a Krčméry nám môžu byť príkladom v tom, že v tých, ktorí ich mučili, dokázali vidieť v prvom rade zranené ľudské bytosti. Ich túžbou nebolo sa im pomstiť, ale vniesť do ich života posolstvo evanjelia.

Čo by mala robiť súčasná generácia pre to, aby sa jej podarilo vymaniť sa z tmy?

Myslím, že dnes nie je prorok, ktorý by to dokázal povedať. Určitých pseudoprorokov možno vidieť v bestsellerných autoroch ako Rod Dreher s knihou Benediktova voľba a jemu podobných. Jukl a Krčméry dokázali reagovať na dobu, v ktorej žili. Je pravdou, že nejaký princíp nám zanechali, no na každú dobu si musíme nájsť vlastnú aktuálnu odpoveď.

Mám dojem, že jediné na čom – a veľmi nerád to pomenovávam – „ultrakatolíkom“ momentálne záleží, je očista liturgického rítu.

Vo filme bol silným momentom postoj pápeža k deportáciám počas 2. svetovej vojny. Jasne sa vyhradil voči zlu páchanému na židoch, hoci postoj slovenského duchovenstva v čase, keď bol na pozícii hlavy štátu katolícky kňaz, bol diskutabilný. Rovnako sa i pápež v súčasnosti jasne vyhraňuje voči vojne na Ukrajine a ako jediný politický predstaviteľ vatikánskeho štátu pomenováva Putinovo násilie a odsudzuje proruské a vojnové názory patriarchu Kirilla. Rovnako by sme sa voči akémukoľvek zlu mali vyhradiť i my. No ak človeku ide len o vlastný blahobyt, nezáleží mu na tom, či sa dostane k moci strana naklonená k Rusku.

Nie je práve zo strany katolíkov veľakrát tendencia orientovať sa viac na Východ ako nositeľa tradičných hodnôt a vyhraňovať sa voči liberálnemu Západu?

Celé to delenie na Východ a Západ, konzervatívnych a liberálnych, tradicionalistov a progresivistov mi príde ako neuchopenie podstaty. Veď aj súčasný pápež prekvapujúco k deleniu na dvoje pľúc cirkvi pridáva akoby nové tretie, ktorými je cirkev v Sýrii, čo ma veľmi oslovuje. Rozširuje tým pestrosť ciest, ktoré vedú nás Európanov a západný svet k uvedomeniu si, že katolicizmus nie je vecou akéhosi „rímskeho monopolu“, ale celosvetovou harmóniou kresťanstva. Ak nepoznám osobitosti a vzácnosti východnej spirituality, treba sa poobzrieť ku klenotu tradície duchovnej aj teologickej praxe sýrskej cirkvi. Ak sa na to hlbšie odhodláme, budeme vedieť lepšie uplatniť jednotu v rôznosti a pozvať k nej aj sekulárny svet, ktorý nie je naším nepriateľom, ale roľou, ktorú máme obrábať spoločne.

Čomu by mali katolíci dnes venovať svoju pozornosť a čo im popri snahe o ochranu tradičných hodnôt uniká?

Chýba mi pri tom vyčleňovaní sa kresťanov túžba po ich konzistentnosti ako všeobecne vnímajúcich a prijímajúcich ľudí, lebo v tom spoznávam autentickú katolicitu myslenia. Myslím, že určitá časť katolíkov asi hľadá iba svoje pohodlie myslenia pre skratkovité konania. No ak by prišlo prenasledovanie, tak mnohí z nich zo svojich tendenčných presvedčení rýchlo upustia. Mám dojem, že jediné, na čom – a veľmi nerád to pomenovávam – „ultrakatolíkom“ momentálne záleží, je očista liturgického rítu, ktorý sa im zdá v minulosti akoby v lepšom stave, a preto ho chcú plagizovať do súčasnosti pre budúcnosť. Ale o tom to podľa mňa nie je.

O čom to podľa vás je? Akoby mala z vášho pohľadu vyzerať angažovanosť kresťanov v súčasnosti?

Je to veľmi dobrá otázka, na ktorú nie je ľahká odpoveď, no vzbudzuje vo mne potrebu čistoty a jednoduchosti. Myslím tým osobný autentický život „ziniciovaných“ kresťanov. Keďže sa pýtate benediktína, tak zdôrazním to, čomu sa aj vo filme učím. Vidím veľmi jasne potrebu denne, vytrvalo až neoblomne praktizovať modlitbu, ktorá je doslova pestovaná v každom životnom stave. Dokonca aj vo väzení a samote utrpenia. Tu sa modlitba stáva doslova ochranným odevom ľudského charakteru, ktorý nám po páde komunizmu sústavne padá nielen v politickej angažovanosti.

O čo menej patríme pravde, cítime sa jej vlastníkmi až bojovníkmi za ňu a dotýkame sa názorového násilia. Chýba dialóg a namiesto užitočnej krízy je tu po ruke ideológia vlastného názoru a hoaxy.

Čím je ten čas čistejší vo forme, tým je pravdivejší obraz o Bohu bez zidealizovania seba vo svete a „premyšlienkovania“ času modlitby. V modlitbe sa totiž začína akýsi jediný pevný bod orientácie osobnej vyzretosti. Ak sa tá omešká alebo vyosí, každé konanie aj angažovanie ide na lopatu Zlému. V nejakej fáze vývoja totiž pravda, ktorú žijeme, smeruje k pokoju, no ak ostáva zakuklená v ľudských predstavách a očakávaniach, smeruje k vyhraňovaniu sa. O čo menej patríme pravde, cítime sa jej vlastníkmi až bojovníkmi za ňu a dotýkame sa názorového násilia. Chýba dialóg a namiesto užitočnej krízy, ktorá je aj umením rozlišovania, je tu po ruke ideológia vlastného názoru a hoaxy.

Čím to podľa vás je, že o osude Jukla a Krčméryho a odkaze tajnej cirkvi sa u súčasnej generácii skoro vôbec nehovorí? Kde robíme chybu?

Myslím, že tu nejde o hľadanie vinníka. Ja to beriem tak, že sme stále v procese. Môj niekdajší duchovný sprievodca z okolia Vlada Jukla mi krátko pred pádom železnej opony povedal, že keď k zmene režimu príde, nebudeme na to pripravení. Podľa názorov niektorých múdrych a jednoduchých ľudí budeme potrebovať toľko rokov na to, aby sme sa naučili žiť v demokracii, ako sme prežili v totalite.

Myslím, že film prišiel skutočne v prorockom čase, keď môže ľuďom priniesť svetlo nádeje do chaosu a temnoty osobných názorov, v ktorej žijú.

Inými slovami, štyridsať rokov neslobody predpokladá štyridsať rokov slobodného rozvoja. Nemôžeme sa na to však pozerať tak, že po nás už nič nebude. Sme súčasťou historického vývoja v rámci cirkvi a musíme si uvedomiť, že to, čo teraz žijeme, je iba jeden krátky výsek z dejinnej časovej línie, v ktorej má všetko svoj čas. Slovensko zatiaľ nie je krajinou s mentalitou vyzdvihnúť osobnosti. Tento čas ich hľadania práve prichádza cez našu generáciu.

V čom vnímate výnimočnosť tohto filmu oproti iným, ktoré sa venujú tematike tajnej cirkvi?

Celú produkciu filmu vnímam ako veľmi prorocký počin. Hoci jeho tvorcovia komunizmus nezažili na vlastnej koži, veľmi podrobne si naštudovali historický kontext a prípady dvoch generálov podzemnej cirkvi a laického apoštolátu na Slovensku. Silným svedectvom bola pre mňa aj iniciatíva hlavnej protagonistky filmu Juliany Gubišovej, ktorá sa ako ateistka ujala historického výskumu ich životných príbehov a nahradila aj komparz do filmu (úsmev). Nehovoriac o práci režiséra Slavomíra Zrebného, ktorý sedem rokov zbieral materiál po celom Slovensku. Myslím, že film prišiel skutočne v prorockom čase, keď môže ľuďom priniesť svetlo nádeje do chaosu a temnoty osobných názorov, v ktorej žijú.

Myslíte, že nám dnes chýbajú osobnosti ako Jukl a Krčméry, ktorí by vnášali svetlo do chaosu?

Nemyslím, že dnes nemáme osobnosti ako Vlado a Silvo, len je potrebné mať ochotu sa nimi stávať a nečakať na náboženské „superstarové“ klišé. Osobnosť predsa nie je ten, o ktorom všetci vedia, ale raz sa bude o ňom vedieť. Práve sa to deje aj v tomto rozhovore. Aj v ňom môžeme vnímať prorockého ducha, či nie?

Jukla a Krčméryho ste mali možnosť stretnúť aj osobne. Máte s nimi nejaké konkrétne zážitky, ktoré vám utkveli v pamäti?

S Vladimírom Juklom som zažil prvé duchovné cvičenia, keď som mal asi 14 rokov. Pamätám si, že na čas vo väzení nikdy nespomínal s hnevom či zášťou v srdci, ale skôr ako na čas vnútornej očisty. Dokonca hovorieval, že za všetko, čo sa v živote naučil, vďačí času strávenému v cele. Jedna z najhlavnejších vecí, ktorá sa mi s ním spája, je denná nevyhnutnosť čítania Božieho slova a naučiť sa naspamäť aspoň jedno evanjelium pre prípad, že by sme sa ocitli vo väzbe a na samotke.

Ako učeň som potom chodil po dedinách na Orave s materiálmi, ktoré nám zveroval na distribúciu samizdatov a duchovnej literatúry. Bola tajne prenášaná zväčša z Poľska cez hory. Bol som od nich tak vyškolený, že som vedel presné paragrafy, ktoré som mal použiť v prípade zatknutia na odmietnutie vypovedania alebo podpisu vykonštruovanej zápisnice. Táto angažovanosť v laickom apoštoláte otvorila dvere k Svätému písmu, k spoločenstvu a k záujmu o verejný život. No nie v zmysle politickej angažovanosti.

Na pohrebe Silvestra Krčméryho som si uvedomil, že ich etapa sa skončila. Že odovzdali to, čo nám cez nich Boh chcel dať, a my sme teraz povinní v tom pokračovať.

Ako mladí sme chodili na púte, rôzne chaty a do bytov, čo predstavovalo vždy veľké riziko. Na každej púti nás legitimovali a po každej skúške speváckeho zboru v kostole nás štb-áci obťažovali otázkami a vyhrážkami. Ako učňa ma však nemohli nijako postihnúť, a preto výber školy po základnej školskej dochádzke spätne vnímam ako oslobodzujúci, lebo som dopredu prijal perspektívu, že zo mňa môže byť len robotník. Intelektuálne zameranie bolo vždy zdrojom vydierania a zastrašovania vyhodením zo školy. Na pohrebe Silvestra Krčméryho som si uvedomil, že ich etapa sa skončila. Že odovzdali to, čo nám cez nich Boh chcel dať, a my sme teraz povinní v tom pokračovať. No nie v kopírovaní ich krokov, ale vo vernosti vnútornému hlasu, cez ktorý sa Boh prihovára ku každému z nás a ktorý ma napokon priviedol i k povolaniu mnícha.