Kameň zo srdca alebo so spovedníkmi o spovedi…

Za kňaza ste boli vysvätený pomerne neskoro, už ste boli fokolarínom a lekárom. Pomáha vám skúsenosť kajúcnika v tom, že ste spovedníkom?

Na úvod by som sa rád podelil o svoje prvé skúsenosti so spoveďou. Ako dieťa a ako malý i dospievajúci chlapec som sa spovede nebál. Stretol som kňazov, ktorí mi rozumeli a ktorým som mohol všetko povedať. Bolo to pre mňa dôležité a často si to pripomínam. Keď som sa stal kňazom, vedel som, že musím takto prijať každého človeka. K spovedi prichádzajú rôzni ľudia a ja musím byť vždy otvorený, vedieť počúvať a nikdy neprerušovať – aj keď niekto o svojom živote hovorí niečo, o čom si myslím, že so spoveďou nesúvisí.

Pápež František, pravdepodobne na začiatku Roku milosrdenstva, povedal, že Boh sa nikdy neunaví odpúšťať. Pre mňa je to veľmi výrečná fráza, vryla sa mi do srdca. Pomáha mi to aj ako kajúcnikovi. Vďaka tomu sa často nebojím ísť na spoveď, kedykoľvek cítim potrebu – aj dvakrát týždenne.
Dnes často chodím na spoveď do Ostravy, kde pracujem aj ako lekár. V katedrále je stála spovedná služba šesť dní v týždni, kde spovedajú rôzni kňazi. Vždy sa tam stretnem s iným kňazom. Nie raz sa mi stalo niečo zvláštne. Kňaz, ktorý ma spovedal, vedel, že som tiež kňazom, ale nepoznal ma. Potom mi dal rovnaké pokánie, aké som dal nedávno ja niektorým z kajúcnikov! Alebo inokedy som počul pri spovedi presne to, čo som niekomu povedal pri spovedi ja… Je to veľmi silný zážitok – istota, že sa na mňa Boh pozerá a miluje ma. Aj týmto spôsobom. Áno, pozerá sa – osobne – na každého z nás!

Pri jednej z mojich posledných spovedí mi kňaz, ktorého som tiež nepoznal, na záver povedal: „Vidíš! Teraz si čistejší ako ja!“ – „No, je to pravda…,“ pomyslel som si. Tieto slová ma dojali. Takže pre mňa je táto sviatosť skutočne sviatosťou milosrdenstva. Toto je spôsob, akým ma Boh miluje. A tak miluje každého, kto k Nemu chce prísť, Boh nás vždy prijíma.

Ako kňaz zažívam, že je veľmi dôležité byť v spovednici, kedykoľvek je to možné, hoci len na chvíľu. Aj keď nikto nepríde. Ale ľudia vidia, že som tam. Raz na Štedrý deň som prišiel do kostola pol hodiny pred polnočnou omšou; vtedy kňazi väčšinou už nespovedajú. Do spovednice som však šiel. Aj v tú noc prišli ľudia… Tiež stojí za to zostať do konca. Neraz odchádzam zo spovednice a niekto príde a pýta sa: „Máte ešte čas?“ – „Jasné, že mám čas!“ A ukázalo sa, že keby som odišiel, niečo dôležité by sa nestalo. Mal som tam zostať!

Viem, že to nie je moja zásluha. Toto je služba, ktorú mi Boh zveruje, aby som mohol ľuďom prejavovať Jeho lásku. Keď som v spovednici, keď mnou prechádza Jeho láska, nepripadám si dôležitý… Spovede sú pre mňa často spytovaním svedomia. Niekedy si musím povedať: „Ach, to mi nenapadlo. V tomto smere musím niečo urobiť.“

Je krásne, že môžem dávať Božiu lásku. Veľkou bolesťou je, keď niekedy nemôžem dať rozhrešenie. Ale najväčšou radosťou boli pre mňa chvíle, keď som mohol z niekoho sňať exkomunikáciu. Bola to taká radosť, že som so spovedajúcim sa plakal.

Vráťme sa k tomuto obrazu: otec Martin – kajúcnik a spovedník. Prelínajú sa tieto reality? A ako fungujú v bežnom živote?

Musím povedať, že pre mňa nie je vždy spontánne ľahké ísť na spoveď, ale vždy si uvedomím, že kňaz, ktorý (ma) čaká v spovednici, zažíva to, čo ja na jeho mieste. A to mi dodáva odvahu a pokoj…

Raz sa mi stalo, že som bol v spovednici a prišiel ku mne na spoveď kňaz. Keď sa vyspovedal, požiadal som ho, aby sme nemenili miesto, ale vymenili si… roly. A tak, aj keď on zostal na mieste kajúcnika, ma vyspovedal. Aj vďaka takýmto situáciám cítim, ako veľmi ma Boh miluje.

Spoveď je súčasťou môjho života – viac-menej pravidelná, ale vždy dôležitá. Okrem tohto individuálneho „ja a Pán Boh“ je pre mňa dôležitý aj ďalší aspekt tejto sviatosti. Žijem v komunite a nemám žiadne výčitky povedať svojim bratom z fokoláre, že idem na spoveď. Napríklad po nočnej zmene zostávam v Ostrave nakúpiť alebo niečo vybaviť, ale aj poviem bratom, že pôjdem k sviatosti zmierenia. Je to príležitosť, aby o tom vedeli. Je tiež dôležité, aby som – pokiaľ prežívam ťažkú chvíľu – o tom povedal nielen kňazovi v spovednici, ale aj svojim bratom. Verím a nie raz som zakúsil, že Ježiš – ten, ktorý je prítomný medzi nami – to „spáli“ svojou láskou.

Boli vo vašom živote dôležité spovede?

Zažil som dve spovede, ktoré mi zmenili život. Prvá bola, keď som už žil v komunite vo fokoláre a prežíval som pre mňa veľmi ťažké obdobie. Dokonca som uvažoval o odchode z komunity. Nemal som vtedy silu ísť na spoveď, ale každý deň som chodil na omšu a plakal som. Po prijímaní som povedal Ježišovi: „Neviem, čo sa to so mnou deje.“

Po troch alebo štyroch mesiacoch som zobral sily a šiel za jedným rehoľníkom, ktorý ma poznal, a pri spovedi som mu povedal všetky tieto svoje dilemy. A on mi povedal: „Počúvaj, rob, čo chceš! Ale je jedna vec, ktorú nesmieš urobiť: nesmieš zradiť Ježiša.“ To mi stačilo… To ma zachránilo (že som zostal)…

A potom došlo k druhej nezabudnuteľnej spovedi. Stalo sa to na jednom stretnutí v Ríme. Zase som mal nejaký vážny problém. Jedného rehoľníka som „odchytil“ a požiadal ho o spoveď. Povedal mi len dve vety, z ktorých jedna bola: „Toto, Martin, nie…“ To mi tiež stačilo… Tie dve-tri vety všetko zmenili! To sú – myslím – milosti, ktoré určujú cestu pre neskoršie roky. Z týchto dvoch spovedí žijem dodnes – to môžem povedať.

Tiež už nejaký čas po každej spovedi recitujem Magnificat. Spoveď sa končí nielen rozhrešením a pokáním, ale aj vyslovením „ďakujem“. Iste, Boh odpúšťa hriechy s radosťou a láskou, ale aby bola táto sviatosť úplná, je potrebná vďačnosť.

Keby sme mali nakoniec v pár slovách zhrnúť, čo je to spoveď…

…potom by som rád zdôraznil, že sviatosť zmierenia je milosťou i radosťou. Keď každý z nás zažije odpustenie, cítime radosť a máme silu ísť ďalej. A táto milosť a táto radosť sa v živote opakujú znova a znova…

Z knihy KAMIEŃ Z SERCA. Ze spowiednikami o spowiedzi rozmawiają Dobromiła i Stanisław Salikowie.
Instytut Gość Media, Katowice, 2024, 264 s. ISBN 978-83-967817-2-7.