Každé rozhodnutie má svoje následky, ale niektoré sú smrteľnejšie ako iné

Psychologička Mária Hatoková pracuje ako psychoterapeutka v ambulancii klinického psychológa. Dlhoročne pôsobila v Ústave experimentálnej psychológie SAV. Venuje sa vzdelávaniu zdravotníckych pracovníkov v téme paliatívnej starostlivosti a komunikácie s pacientom. Je lektorkou a zodpovednou supervízorkou DS Vŕba, ktorej dobrovoľníci sprevádzajú ťažko chorých a zomierajúcich Onkologického ústavu sv. Alžbety a Národného onkologického ústavu v Bratislave.

Pandémia na Slovensku vrcholí, koniec lockdownu je v nedohľadne. Ako zostať psychickej pohode v tomto období? 

Mať dobré návyky a posilňovať ich práve dnes. Keď totiž máme dobré návyky, tak vytrváme, pretože nás potiahnu. Návyky, ktoré sú odporúčané na čas krízy, je zachovať si režim spánku, teda ideálne zaspávať a vstávať v rovnakom čase, mať trikrát denne pravidelnú stravu v rovnakom čase… Tieto návyky sú ako kotva v tomto fluidnom čase. Potrebujeme mať oporné body. Ľudia, ktorí sú v strese, niekedy zabúdajú jesť a potom to, čo sa javí ako úzkostný atak, je v podstate len obyčajná hypoglykémia.

Potom zabúdame ešte na jednu vec, ktorá by mala byť samozrejmosťou. A to je mať aspoň polhodinu denne len pre seba. Ľudia v rodinách majú pocit, že je egoistické stiahnuť sa do svojho priestoru, keď sme všetci spolu doma. Problém je, že keď nemám kontakt so sebou, tak sa strácam. Ideálna je pokojná prechádzka v čase, keď zachytávame slnko, alebo pokojné čítanie, návrat k ručným prácam.

Ide o rutinné, opakujúce sa činnosti, na ktoré sa nemusíme mentálne sústrediť a zapájame pri nich úplne iné centrá ako pri rýchlom, stresovom štýle života. Aj rutina môže byť istý spôsob meditácie či kontemplácie, keď sa nikam nenaháňam, len som. Takáto polhodina nie je egoistická, je sebazáchovná a každý z nás má na ňu právo, aj keď sme všetci spolu doma.

Normálne nám istý režim vytvára aj práca, ráno vstanem, idem do práce, jedlo riešim v práci… Veľa ľudí je však teraz doma, na home officoch, teda rodičia a deti sú stále spolu vo svojej bubline. Režim daný zvonka prácou sa nám rozpadol. Pre mnohých môže byť problém nájsť si režim, ktorý nediktujú vonkajšie okolnosti.

Keď nás reguluje niečo zvonku, tak to ide. No v podstate je to detský spôsob prežívania vo svete. Táto kríza pomôže mnohým prevziať zodpovednosť za svoj život a učí nás byť dospelými. Dnes potrebujeme štruktúrovať svoje životy podľa vnútorných kritérií a to môže byť obrovská výzva pre každého z nás.

Už sme v karanténe v druhej fáze, ktorá je dlhšia ako prvá, a zdá sa, že ešte potrvá. To, čo sme si mysleli, že bude dočasné, sa teraz ukazuje, že to bude dlhodobejšie.

Na každý nový návyk potrebujeme 21 až 84 opakovaní, čiže približne tri mesiace trvá adaptácia.

Aj rutina môže byť istý spôsob meditácie či kontemplácie.

Toto obdobie môže byť náročné, pretože každý nový návyk bolí. Keď si posuniem budík o hodinu skôr, týždne to bolí, lebo telo si musí zvyknúť. Približne na 22. deň si na to zvykneme, ale na 85. deň už vstávame bez budíka o hodinu skôr. Už by sme si teda mohli pomaličky zvykať na tú pandemickú rutinu, ktorú sme si vytvorili tak, ako sme vládali.

Oveľa viac energie nás stojí bojovať proti niečomu, ako bojovať za niečo. Takže výzva tejto situácie je, ako si z toho, čo je možné, urobiť život tak, aby bol dosť dobrý. Nie perfektný, ale dosť dobrý.

Niekomu chýba režim, ľudia upadajú do pasivity, psychologické linky dôvery hlásia nárast volaní o pomoc. Nie je to aj čas, keď máme byť viac milosrdní sami k sebe? Doba má na nás veľké nároky, nie je to čas, keď máme poľaviť z nárokov a spomaliť?

Pravda je, že od marca v mojej praxi paradoxne rapídne ubudlo ľudí, ktorí by boli vyčerpaní z práce a vyhľadávali by ma pre následky vyhorenia. Stúpol však počet ľudí s úzkosťami a depresiami, lebo sme sa zrazu zastavili.

Teda ak bola práca únikom pred niečím, ak práca zapĺňala priestor, aby sme sa vyhýbali sami sebe, tak teraz táto možnosť nie je. Dnes vychádzajú kostlivci zo skríň. Tým, že nie je kam uniknúť, dlho neriešené veci sa začínajú otvárať.

Čo s tým?

Sú dve možnosti, ako to ľudia riešia. Jedna je obaľovať si nervy cukrom, zajedať, druhá je zahltiť sa prácou doma, vymýšľať si stále nové recepty, upratať si každú zásuvku v skrini, ale toto všetko sa tiež v istom momente vyčerpá.

Zvlášť single ľuďom, ktorí sa vrátili k rodičom a ostali s nimi doma, sa vynárajú zrazu veci z minulosti, ktoré dospelým pohľadom vidia zostrene. Konfrontácia samého so sebou a s vecami, ktoré nie sú ukončené, nás stojí veľmi veľa sily.

Je to ako standby režim na elektronickom zariadení. To zariadenie nám nič nedáva, nijaký obraz, ani zvuk, nič z neho nemáme, len niekde na pozadí berie energiu. Máme čas sa teraz venovať zraneniam z minulosti a to sa nedá bez procesu smútenia.

Ako konkrétne sa postaviť v tomto čase k zraneniam, ktoré nám berú pokoj?

Smútenie má viac fáz. Prvá je hnev, že sa nám nejaká krivda stala, že nás rodičia nejako vychovávali, že nás rodičia niečo zle naučili, že nám nedali dobré vzory, alebo nám dali, naopak, pridobré vzory, ktoré nevieme napĺňať…

Ako odpoveď na hnev prichádza plač a smútok, to je pocit nehodnosti a precitlivenosť, ale to je tiež dôležité.

Oveľa viac energie nás stojí bojovať proti niečomu, ako bojovať za niečo.

Bez hnevu a plaču nie je možné odpustiť. Slovo odpustenie má v sebe OD-PUSTENIE, je tam to pustenie. Posledná fáza smútenia je pustiť, po anglicky letting go. Ak neod-pustím, tak neviem začať odznova, neviem opustiť standby režim, ktorý ma viaže na nejakú traumatickú udalosť.

Čiže ani kváskovanie či štrikovanie nás nezachráni pred nepriznanými traumami z minulosti…? (smiech) Máme vnímať karanténu ako šancu zostúpiť v sebe na iný level?

Každá kríza je šanca na rast, každá frustrácia napomáha rast. Kváskovanie je super vec, ak ho nevyužívame ako spôsob vyhýbania sa hlbším problémom. Ak je moja činnosť len opakujúcim sa vzorcom vyhýbania sa svojmu vnútru, tak to nebude slúžiť na dobré. Ak je to záľuba, tak to má úplne inú motiváciu a je to naučenie sa novej kompetencii.

Mnohí ľudia však ostávajú v rezignácii, neposunú sa z plaču k odpusteniu a pusteniu. Depresia má v sebe veľmi podobné štádiá, ibaže všetky sú otočené do seba, alebo proti sebe. Depresia má v sebe tiež hnev, plač, bezmocnosť, ale všetko je obrátené do seba.

V Písme máme vetu: „Dal som vám moc rozviazať…“ (porov. Mt 18, 17). To je odpustenie, rozviazať negatívne putá, ktoré nás viažu k nejakej situácii, k traume. Len cez odpustenie sa viem na tú istú udalosť pozrieť ako na životnú lekciu. Čo som sa z toho naučila, kým sa po tej udalosti stala… V psychológii to nazývame posttraumatický rast. 

Psychológovia sú dnes preťažení a nie každý človek má náladu na online terapiu. Takýto proces riešenia si vlastných tráum, ktoré nás dobiehajú, si vieme urobiť aj nejako sami doma? Existuje na to nejaký návod bez odborného vedenia?

Pokiaľ to nie je nejaký veľmi vystupňovaný problém, ktorý by ma emocionálne zaplavoval, tak to viem riešiť aj sám. Samozrejme, lepšie je mať sprievodcu. Keď už nie psychológa, tak zrelého priateľa, duchovného vodcu, s ktorým si viem takéto veci prečistiť.

My nie sme na dovolenke, sme vo veľkej kríze a na pozadí týchto vecí sa musíme adaptovať na nové veci. 

A ak by tam bola nejaká prekážka, s ktorou si neviem dať rady ani po opakovanom takomto rozhovore, tak by som vyhľadala odborníka. Lebo je oveľa lepšie bojovať s nepriateľom, ktorý má meno, ako len s tušeným niečím, čo je neuchopiteľné. Súcit so sebou je možný, len ak sa poznáme.

V tomto období vystupujú viac aj vzťahové problémy. Mnohým párom toto obdobie pomohlo, lebo mali na seba viac času, iným však pandémia aj ublížila práve preto, že zrazu začali vystupovať do popredia dlho neriešené problémy.

Veľa odborníkov dnes funguje online a ukázalo sa, že online priestor nie je až takou prekážkou toho, aby sa dalo pracovať na vzťahoch. Tiež robím online terapie a jednotlivé príbehy sa krásne vyvíjajú. Samozrejme, ideál je stretnúť sa osobne, ale to teraz nie je možné.

V manželských vzťahoch, ak ide o problémy, ktoré nejdú hlboko do pôvodných rodín a do zranení z detstva, môže pomôcť aj koučing, sprevádzanie zrelými pármi, kde sa cez hĺbkové otázky dostávajú manželia k jadru problému. Ak to nie je dostupné, tak je to možno lepšie dať nateraz do zátvorky a vrátiť sa k tomu po pandémii.

Ako to myslíte?

Ak prostredie nie je prajné, aby sa problém doriešil, tak to bude bojové pole a to si nikto z nás nezaslúži. Žijeme v princípe vo vojnových časoch, hoci sa vojna odohráva na covid oddeleniach a my ju priamo nevidíme. Jej dôsledky však cítime všetci. My nie sme na dovolenke, sme vo veľkej kríze a na pozadí týchto vecí sa musíme adaptovať na nové veci. Potrebujeme sa chrániť.

Ak ja nevládzem niečo robiť, tak je to aj preto, že som oslabovaná informáciami a mediálnym tlakom protichodných informácií. V istom zmysle sme všetci v ohrození. Teda ak vládzem žiť s tým, že vzťahové problémy dám na chvíľku bokom, odložím ich na neskôr, a dokážem žiť v manželstve v elementárnom pokoji a zvládam každodenný život, tak to odložme. Ak to veľmi trieska a nevieme to už riešiť bez emócií, tak to je potrebné riešiť. 

Pandémia napadla u mnohých aj vzťahy so širšou rodinou, kde súrodenci majú už svoje nové rodiny a riešia, ako chrániť svojich starnúcich rodičov. Každý má inú citlivosť na pandemické opatrenia. Niekto je viac úzkostlivý a chráni rodičov a naopak, niekto to má voľnejšie a tvrdí, že vzťahy sú dôležitejšie ako opatrenia. Z rôznych citlivostí vznikajú konflikty, ktoré môžu ohroziť aj budúce vzťahy v rodine. Ako to usmerniť?

Konflikt vzniká z inakosti a podľa definície dobrý konflikt má zničiť všetko, čo má byť zničené. A to, čo má byť zničené, sú komunikačné šumy, predpoklady o tom, ako to myslí ten druhý. Potrebné je vytrvať v konflikte dovtedy, kým sa nenájde konsenzus v dosť dobrom riešení – prijateľnom pre obe strany. Ak sa do súrodeneckých vzťahov premietajú vzorce z detstva, kde sme bojovali o postavenie, tak takto potom žijeme aj v dospelých vzťahoch.

Ako sa to premieta do súčasnosti?

Typické súrodenecké konštelácie podľa poradia ukazujú, že väčšinou starší súrodenci sú zodpovednejší a úzkostlivejší, mladší sú skôr freerideri. Ten, kto zachováva tradíciu, je zvyčajne ten najstarší a bude dupať na to, aby sa tradícia a princípy dodržiavali, a bude chrániť rodiča, lebo takto to robil celý čas. Tí mladší majú skôr tendenciu k svojvôli.

Teda z iného uhla sa pozeráme na ten istý problém. Bolo by fajn ustáť takýto konflikt nie ako spomienku na minulosť a vykričať si všetko, čo bolo, ale ostať pri tejto téme pragmatický a zvažovať, ako je to najlepšie pre rodičov.

Starší súrodenci sú zodpovednejší a úzkostlivejší, mladší sú skôr freerideri.

Teda ako sa postarať o rodičov tak, aby sme sa stretli aj budúci rok všetci pri vianočnom stole.

Každé rozhodnutie má svoje následky, ale niektoré rozhodnutia sú smrteľnejšie ako iné. Takže ak sa rozhodnem ísť navštíviť rodičov, ktorí sú vo veku ohrozenej skupiny, tak s tým rozhodnutím beriem na seba zodpovednosť a istú mieru rizika.

Ak chcem riziko eliminovať, tak by bolo fajn, aby sa celá rodina otestovala PCR testami, a až potom prísť na návštevu. Musíme to brať vážne, lebo prostredie je dané a na spontánnosť nie je priestor. Dnes prostredie nie je prajné, aby sme realizovali svoje osobné potreby. Kocky sú dnes hodené tak, že sa potrebujeme navzájom chrániť.

Keď sme zaplavení negatívnym pocitom, často sa stáva, že zabalíme konflikt a vykričíme si – vieš čo, rob si, ako chceš. Takto sa však hádajú malé deti. Keď sa hádame ako dospelí a riešime, kto z nás pôjde navštíviť rodičov, treba sa pýtať, čo je cieľom tohto konfliktu: naše potreby, alebo život a zdravie našich rodičov. Hľadáme teda to, čo je dobré pre rodiča, nie pre nás.

Pracujem s ťažko chorými ľuďmi a samota je naozaj vážnym fenoménom starých a chorých ľudí. A samota je niekedy bolestnejšia ako fyzická bolesť. Na druhej strane poznáme aj rodiny, kde si sami rodičia dajú hranice a svojim spoločensky aktívnym deťom povedia, že si neželajú, aby ich teraz navštevovali. Toto ťažko znášajú single ľudia, ktorí potrebujú zázemie, ale rodičia ich zastavia: Prepáč, ale pri tvojom životnom štýle nemáme istotu, že nám niečo domov nedonesieš. Tu je potrebné si opakovať, čo je dobré pre toho seniora. Ak žijem sám a som v takejto situácii, môžem hľadať podporu v inom type vzťahov, najčastejšie v skupine priateľov.

A ak nám rodič nepovie nie, lebo nemá srdce nás odmietnuť s vnúčatami vo dverách?

My sa tých rodičov ani nepýtame, ako to cítia oni. Pýtajme sa a nedomýšľajme si. My si domýšľame, čo by rodičia potrebovali. Je pre vás ok, keď prídeme? Ak máte obavy, pokojne nás zastavte… Jasné, že každý starý rodič je šťastný, že vidí vnúčatá, ale možno niekde vo vnútri má obavy, či ho nenakazia. Tu sú riešením negatívne PCR testy, pri ktorých aj rodič vie, že mu nič nenesiem, a aj ja sa teším z blízkosti rodiča slobodne, bez pochybností.

Aj v dnešnej dobe sa dá fungovať, ak sa k tomu postavíme zodpovedne a eliminujeme riziká. Spontánnosť je pekná vec, ale poznám rodiny, kde cez nedávne sviatky podcenili riziko a o rok ich bude pri vianočnom stole v dôsledku COVIDu menej.

Ako si tieto rôzne citlivosti nastaviť s ľuďmi, kolegami, priateľmi, ktorí situáciu zľahčujú, rúško nosia pod nosom, alebo vôbec, nedodržiavajú potrebný odstup… Ako si zachovať slušnosť a aby sme zároveň nevyzerali ako nejakí arogantní úzkostlivci?

Prečo by sme si nemali vynucovať opatrenia? Prečo by sme nemali byť striktní? Starám sa o komfort toho druhého viac ako o svoj? Alebo nechcem vyzerať prísne, prehnane, ako rigidný človek? Veď keď cítim ohrozenie, keď sa niekto priblíži bez rúška, tak je to v poriadku. To chcem radšej v úzkosti čakať, či ma nenakazí? Veď môj priestor sa začína tam, kde sa končí tvoj priestor. Medzi ja a ty je hranica.

Ak v tomto čase potrebujeme okolo seba priestor, je to v poriadku, lebo to je moja hranica a tú treba vedieť pomenovať.

Aj v dnešnej dobe sa dá fungovať, ak sa k tomu postavíme zodpovedne a eliminujeme riziká. 

To znamená, že beriem svoje potreby vážne a druhý to musí rešpektovať. Nemusím to robiť hádavo alebo s krikom, ale môžem trvať na tom, čo ja potrebujem, lebo moja potreba je dôležitá. 
Ak sa berieme vážne, tak by sme nemali mať problém ošetriť si svoj priestor.

Ak berieme príliš veľký ohľad na to, ako sa cítia druhí, tak vytvárame napätie u seba. A to dnes navyše nepotrebujeme. Potrebujeme pokoj. To znamená, že nejdem proti niekomu, ja idem za seba. 

Najväčšími psychologickými obeťami pandémie sú zrejme extroverti, ktorí mali svoje fungovanie postavené na vonkajších vzťahoch a dnes doslova nevedia, čo so sebou. Súhlasíte?

Títo ľudia to majú ťažké, ale namiesto toho, aby bojovali proti podmienkam, ktoré sú dané dobou, by mohli nájsť jej výhody. Boli zvyknutí na socializáciu, ale to je len jedna polarita ich osobnosti. Mohli by sa tešiť, že dnes preskúmajú tú druhú stranu svojho ja, na čo doteraz nemali čas. Mohla by ma hnať zvedavosť, aké to bude, keď budem mať viac priestoru pre seba. Čo sa o sebe dozviem?

Kávičku s koláčom s kamoškami si vieme dať aj cez zoom. Virtuálna spolupatričnosť nie je zanedbateľná, nevzdávajme sa vzťahov. Potrebné je naučiť sa byť sám sebe spoločníkom a vrátiť sa k záľubám, na ktoré roky nebol čas. Návrat k sebe nemusí byť prehrou.