Keď medicína stráca dych, nastupuje sila modlitby

Na spomínanej oslave za mnou v určitej chvíli tento dnes už mladý ženatý muž prišiel a povedal mi, že na oslave je aj jeho mamička. Hneď som ho poprosil, aby ma k nej zaviedol. A tak som sa stretol s jeho mamičkou po viac ako 25 rokoch! Bol som šťastný, že som túto ženu mohol stretnúť, a musím povedať, že takéto stretnutie som nečakal. Porozprávali sme sa. Ona si pamätala (priznám sa, že ja už nie) a aj mi pripomenula, čo som jej vtedy, keď jej malý syn ležal na našom oddelení intenzívnej starostlivosti, povedal. Úprimne musím povedať, že sa mi tlačili do očí slzy. V tej chvíli som bol presvedčený, že to bola ona so svojimi modlitbami, ktorá výrazne prispela k záchrane a vyzdraveniu svojho syna.

Toto prekvapujúce stretnutie sa mi spojilo so Slovom života tohto mesiaca: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ (Mt 15, 28)

Keď som sa vracal zo slávnosti domov a premýšľal o tomto stretnutí, v mysli sa mi objavila situácia spred niekoľkých rokov. Vtedy na naše oddelenie intenzívnej starostlivosti priviezli z inej nemocnice dievča po ťažkej autonehode. Jej stav bol veľmi vážny a na prvý pohľad neposkytoval veľké nádeje na záchranu či uzdravenie. No snažili sme sa urobiť, čo bolo v našich silách vrátane toho, že dievča bolo potrebné dvakrát za sebou operovať na neurochirurgii. Ale vždy ráno, keď som prichádzal na oddelenie, nachádzal som u tejto pacientky nejakú komplikáciu jej už i tak vážneho zdravotného stavu. Bojovali sme o jej život. V niektorých dňoch som mal podvedomý strach, akú komplikáciu znova nájdem. Pokiaľ to bolo možné, bol u nej niekto z rodičov alebo babka. Striedali sa u nej poctivo, aby, aj keď bola pacientka v umelom spánku, bol u nej vždy niekto z rodiny.

V jedno ráno som prišiel na oddelenie – a zasa nová vážna komplikácia! Museli sme urobiť rýchlo ďalší výkon, aby sa stav dievčaťa mohol zlepšiť. Mamička, ktorá to všetko pozorovala z chodby s ružencom v ruke, sa ma opýtala: „Zasa problémy?“ – čo som jej aj potvrdil. Zároveň som sa jej zdôveril, že sa s možnosťami medicíny blížime k maximu. Povedal som jej: „Musíte to vymodliť.“ Ani neviem, kde som zobral odvahu povedať toto mamičke dieťaťa, ktoré ona mala pred sebou v takom vážnom stave.

Po niekoľkých týždňoch sme mohli dievčinu pomaly zobudiť z umelého spánku a jej stav sa postupne upravoval. O niekoľko ďalších mesiacov za mnou prišla rodina i s dievčaťom, touto mojou bývalou pacientkou, aby som im ako lekár podpísal ďakovnú púť do Lúrd. Bol to asi jeden z najradostnejších podpisov potvrdených lekárskou pečiatkou v mojom živote.

Práve tieto mamy (babky) sú pre mňa obrazom konkrétnej realizácie tohtomesačného Slova života.