Kedy je Kristus Kráľ vládcom ľudského srdca aj krajiny?

Tak predsa si Kráľ!

Známe Pilátovo prekvapivé zvolanie počas procesu pred ukrižovaním (Jn 18, 37) prinieslo verejné Ježišovo priznanie sa k svojej hodnosti a úlohe. Kristus sa stal zosobnením túžob starozákonných ľudí, ktorí uznávali Boha za svojho Pána a Kráľa, aj keď časom ich úcta, láska a poslušnosť voči nemu ochabla. Vtedy si pýtali od proroka Samuela kráľa, ako majú iné národy. No skúsenosť s ľudskou slabosťou a nevernosťou svojich kráľov voči Bohu znovu posilnila rozhodnutie Izraelitov uznávať za svojho Kráľa jedine Boha.

Nádej na život v kráľovstve, ktoré bude iné ako tie ľudské, pretože bude vedené Bohom, vzbudzoval svojimi víziami aj prorok Daniel. Hovorí o tom, že kráľovstvo bude odovzdané do rúk Najvyššieho, bude večné a všetci mocnári sa mu poddajú. Toto kráľovstvo zahrnie celú zem, nikdy sa nerozpadne. Boh sám sľúbil slovami Písma, že toto kráľovstvo ustanoví, upevní a bude sa oň starať. Malo to byť kráľovstvo spravodlivosti, pravdy, vernosti, úcty, pokoja a lásky. V tomto kráľovstve bude radosťou (a základnou úlohou) jasať nad svojím Kráľom, čo by každý „poddaný“ v takomto zriadení a s pravidlami morálky robil isto rád.

Pre Izrael vtedy, ako aj pre ľudí naprieč dejinami aj dnes bolo a je nereálne (aj po skúsenostiach s kráľmi svojimi či cudzími) dosiahnuť takýto status a vládnutie ľudskými silami. O to viac žili Židia v očakávaní nádherného času Božieho kráľovstva a ich bežnou debatou bolo, kedy už nastane jeho čas. Nedočkavosť bola a je o to silnejšia, o čo náročnejšie časy židovský národ a ľudia vôbec zažívali. Túžba mala byť prečo silná – lebo vyjadrovala všetky ideálne predstavy o tom, ako by chceli ľudia žiť: spravovaní Kráľom, ktorý rozumie ľuďom a robí všetko pre to, aby sa každý cítil v jeho kráľovstve prijatý, vzácny, užitočný.

Kráľovstvo malo a má byť veľké, s výborným renomé, spájajúce národy, ktoré sa s radosťou budú chcieť bez dobývania a vojen takémuto Kráľovi podrobiť. V tomto kráľovstve má byť koniec rozdeleniu, nepokojom, nespokojnosti, nespravodlivosti, má v ňom byť porazené zlo. Kto by nechcel v takom žiť, mať takého Kráľa?

Presne o tomto kráľovstve hovoril aj Ježiš pred Pilátom: no podľa jeho slov toto územie nie je z tohto sveta. O kráľovstve, ktoré prišiel budovať a ktoré sú povolaní budovať tí, ktorí mu uverili, hovoril aj farizejom, ktorí sa ho pýtali na príchod Božieho kráľovstva. Je to však podľa jeho slov kráľovstvo, ktoré nie je možné len tak uvidieť tu či tam.

Jeho lokalizácia je totiž v ľudskom srdci a začína sa presne vtedy, keď sa človek rozhodne naplno žiť s Bohom. Ježiš to presne definoval: „Božie kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17, 20 – 21) – teda medzi tými, čo zachovávajú Božie prikázania a slúžia Bohu. Toto kráľovstvo pokoja, pravdy a lásky by malo byť možné zacítiť z každého stretnutia s človekom, pre ktorého je Boh všetkým.

Sviatok všetkých, ktorí žijú s Kráľom

Ak teda túto nedeľu slávime slávnosť Krista Kráľa, treba si pripomenúť, prečo bol a je tento sviatok ustanovený a k čomu nás má motivovať.

Prvýkrát sa tento sviatok slávil v roku 1925 z rozhodnutia pápeža Pia XI., a to v poslednú októbrovú nedeľu. Po Druhom vatikánskom koncile ho presunuli na poslednú nedeľu liturgického roku a zo sviatku sa stala slávnosť. V roku 2012 pápež Benedikt XVI. ukončil Rok viery práve na slávnosť Krista Kráľa modlitbou zasvätenia ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Úmyslom pápežov bolo predstaviť prostredníctvom tejto slávnosti ľudským vládcom aj ľuďom iný prototyp Kráľa a kráľovstva ako vzor.

Kráľovstvo pokoja, pravdy a lásky by malo byť možné zacítiť z každého stretnutia s človekom, pre ktorého je Boh všetkým.

Vychádzal z toho, čo zažívame a pomenúvame na Vianoce aj na Veľkú noc: narodil sa nám Kráľ, ktorý vyznal svoju hodnosť a postavenie pred Pilátom. Kráľ, ktorý bol ukrižovaný – teda jeho trónom je kríž a jeho koruna je z tŕnia. Kráľ lásky, ktorý rozširuje svoje kráľovstvo v každom srdci, v ktorom prebýva jeho láska a milosť, odkiaľ sa má šíriť ďalej. Kráľ, ktorý prevyšuje každú vládu, každého pozemského hodnostára a ktorý má byť jediným, komu patríme a pred kým sa dobrovoľne a radi skloníme s celým srdcom. Kráľ, ktorý vládne nad zemou aj nebom, teda sa nám v ňom spája aj nádej vidieť ho v kráľovstve jeho a nášho Otca.

Pápež Pius XI. túžil, aby bol tento sviatok pre každého opätovne príležitosťou znovu odovzdať osobne svoj život Kristovi Kráľovi ako tomu, ktorý jediný má vládnuť životu človeka.

Ako teda žiť toto kráľovstvo, ako mať Krista ako Kráľa vo svojom osobnom živote?

Kraľuj mi

Túžbu po takomto kráľovstve nemožno z ľudského srdca vymazať – je to stopa Boha, ktorý je pre nás všetkých Otcom, z jeho rozhodnutia tu každý človek je bez ohľadu na to, či ho prijme do svojho života, alebo nie.

Osobitnou udalosťou je sviatosť krstu: v nej sa totiž stávame milovanými Božími synmi a dcérami. Ak teda je náš Boh Kráľ, znamená to, že sa stávame dedičmi, teda Božími kráľovskými synmi a dcérami.

Krst nám sprostredkuje Božiu milosť a vyvolenie, zároveň v ňom dostávame prísľub vstupu do Božieho kráľovstva, ak ostaneme verní a spravodliví, ako hovorí apoštol Pavol: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor 6, 9 – 10).

Znamená to, že žiť Božie kráľovstvo už teraz, mať ho medzi sebou, vo svojom srdci predpokladá „vysokú úroveň bežného kresťanského života“, o ktorej tak často hovorí pápež František.

Ak má byť Kristus Kráľ mojím kráľom, potrebujem sa naučiť nedržať svoj život úzkostlivo v rukách podľa svojich obmedzených znalostí, možností a síl.

Ak má byť teda Kristus Kráľ mojím kráľom, potrebujem sa naučiť nedržať svoj život úzkostlivo v rukách podľa svojich obmedzených znalostí, možností a síl. Koľkokrát som sa už mohol presvedčiť, že ak konám na svoju päsť, napriek všetkej snahe a námahe, času a tvrdohlavosti nedosiahnem ani zďaleka to, po čom snívam: pokoj, radosť, spravodlivosť, lásku – teda atribúty Božieho kráľovstva.

Až vtedy, ak úplne odovzdám svoj život Bohu, budujem s ním vzťah každodennou osobnou (nie odrapkanou) modlitbou, ktorá je prejavom toho, ako svojho Boha milujem a dôverujem mu; ak žijem podľa toho, čo mi Boh hovorí v Písme a prostredníctvom učenia Cirkvi, ktorá je strážkyňou tajomstva viery; ak sa zo mňa stáva „alter Christus“ – druhý Kristus, vtedy je Božie kráľovstvo vo mne.

Je tam a bude tam vtedy, ak je v mojom srdci Kristus, môj Kráľ, ak je on tým, na koho upieram svoj zrak, komu dôverujem, s kým sa radím, koho volám na pomoc, koho si vkladám do srdca Eucharistiou, kto ma posilňuje a robí jeho mocou schopným šíriť jeho lásku.

Znamená to však žiť ako on: v pokore, nepotreboval sa zbytočne zviditeľňovať. V poslušnosti, ktorou bol poddaný v láske a v dôvere svojmu Otcovi. V obete až do krajnosti, až do bláznovstva kríža. V pravde, keď odmietol stať sa kráľom politických ambícií niektorých svojich krajanov.

V láske voči najbiednejším, ktorých prijímam cez pokojné, sústredené počúvanie; cez čas, ktorý im dávam; cez ruky, ktorým im poskytujem pomoc; cez nohy, ktoré za nimi idú; cez slová, ktoré ich dvíhajú a nerozdeľujú, neponižujú, nezneucťujú.

Zadanie je viac ako náročné: ale len takto môže byť Kristus Kráľ viditeľný v mojom živote a jeho kráľovstvo hmatateľné na zažitie.

Na čo nezabudnúť

Možno už len pár viet na pripomenutie:

Kristus zomrel za nás všetkých raz a navždy ako opľutý, no milujúci Kráľ. Tam bol vyzdvihnutý od zeme a všetkých pritiahol svojou smrťou k sebe. Sú iné ľudské vyzdvihnutia viac, silnejšie, vedia viac osloviť Boha?

Svoj kráľovský titul raz a navždy potvrdil pred Pilátom pre všetky časy a nikdy ho neodvolal. Je nejaký dôvod spochybňovať túto jeho kráľovskú vernosť, toľkokrát spomínanú v Písme, a skúšať nejakú novú verejnú formu potvrdenia jeho slov?

Jeho kráľovstvo nie je stadiaľto, nie je to mocnosť, ktorá má geografické a politické hranice. Ježiš sám sa tomuto vyhýbal, lebo „poznal zmýšľanie ich sŕdc“ a vedel, že jeho zámerom nie je vybudovať politickú mocnosť ani sedieť na dôležitom poste Izraela. Prišiel pre všetkých bez ohľadu na geopolitickú situáciu, naprieč historickým časom, ktorý nie je hranicou jeho kráľovstva a kraľovania.

Teda nie je možné, potrebné a správne ustanovovať ho za Kráľa politickými ťahmi, čo ako naivne dobre myslenými, kdesi v obmedzenom územnom celku. Navyše, každý rok na sviatok Krista Kráľa sú mu všetci prítomní na tejto slávnosti opätovne zasvätení. Je nejaký iný spôsob viac?

Ak povedal, že jeho kráľovstvo je v nás, teda v srdci človeka, kde má on prebývať, ako ho tam kto chce dostať verejnými vyhláseniami, bez súhlasu, slobody, stotožnenia sa? Ježiš totiž veľmi rešpektuje vlastné rozhodnutie človeka, nech je akékoľvek. Bude dlho chodiť klopať, až kým mu je otvorené zvnútra. Nevylamuje dvere sŕdc ľudí tlakom – ani tým verejne vyhláseným. Čaká. Dáva stále šancu. Je trpezlivý.

Cesta tohto Kráľa, ktorého máme nasledovať, je cesta pokory, ticha, poslušnosti, získavania si sŕdc od dverí k dverám, od jedného osobného stretnutia k druhému, premenou každého srdca pomaly, v slobode, nežne. Tento spôsob budovania kráľovstva funguje, čoho svedectvom je Cirkev, ktorá trvá stáročia. Kristus nechcel žiadne verejné proklamovanie jeho titulu a kráľovstva. Prečo by sme to mali robiť my? Vieme to lepšie ako on?

Tento Kráľ tých, ktorí sa mu zverili, nerozdeľoval, ale spájal. Nerozbíjal tých, ktorí boli s ním, ale budoval spoločenstvo. Prijímal tých, ktorých nik nechcel, ktorých vylúčili aj v mene viery. Ak sa niekomu, kto si hovorí kresťan, darí opak toho, čo robí jeho Kráľ, asi nebuduje jeho kráľovstvo – ale svoje pod zásterkou obrazu Krista.

Čo buduje vo svojom srdci každý z nás, o tom máme teraz priestor uvažovať.