Kňaz Ján Dolný: Vedieť čakať je dôležité, aby sme zostali ľudskými

Katolícky kňaz Ján Dolný. Zdroj: V.Rendeková
„Boh nás často necháva čakať práve preto, lebo on sám čaká na nás,” hovorí katolícky kňaz Ján Dolný. V prvom texte zo série adventných rozhovorov sme sa rozprávali o čakaní. O tom, čo mu dáva zmysel i o tom, podľa čoho môžeme vedieť, kedy máme v živote čakať a kedy naopak konať.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Začal sa Advent. Pre veriacich čas očakávania a prípravy na narodenie Božieho Syna. V čom môže byť tento predvianočný čas prínosný pre ľudí mimo Cirkvi?

Advent je prípravou na Vianoce, ktoré už hlboko prerástli do našej kultúry a slávia ich aj ľudia, ktorí nevnímajú ich náboženský kontext. Prežívajú ich však ako sviatky lásky, pri ktorých sa stretne celá rodina. Myslím si, že v tomto zmysle nie sú svety veriacich a neveriacich až také oddelené. Viera je totiž vzťah a vzťahy sú univerzálnou skutočnosťou. Vidím tam teda veľa prienikov.

Ježiš hovorí, že „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“. Veľa som uvažoval, čo to znamená, a myslím si, že aj naše ľudské vzťahy sú znamením Božej lásky v tomto živote. Preto si myslím, že aj tých, ktorí to takto nedefinujú, môže svet ľudských vzťahov rovnako priťahovať bližšie k Bohu.

Tiež si myslím, že možno aj pre ľudí, ktorí nepraktizujú našu kresťanskú vieru, je tento čas príležitosťou, aby sa zmierili. V jednej prosbe sa píše, aby sa pri jasličkách zmierili všetci hnevnící. (Úsmev.) Páči sa mi to.

Potrebujeme ukázať, že Cirkev je tu jedine preto, lebo Boh sa stal človekom a vstúpil do našich ľudských vzťahov.

Dnes, keď sa už vianočná atmosféra presúva aj do nákupných centier, chtiac-nechtiac asi všetci prežívame nejakú prípravu na Vianoce. Aj pre týchto ľudí to teda môže byť príprava na znovuvytvorenie rodinnej pohody a harmónie vo svojom živote.

Môžu uvažovať nad tým, ako urobiť znovu krok tam, kde ich vzťahy ochladli, kde sa so svojimi blízkymi vzdialili, kde sa z rôznych dôvodov pohnevali. Advent a Vianoce môžu byť teda impulzom, aby sa tieto ľudské vzťahy zlepšili.

Ak hovoríte o prieniku svetov, nie je to dôvod navyše, aby sa Cirkev usilovala priblížiť v tomto čase ľuďom na jej okraji a mimo nej?

Áno, často tým aj osobne trpím, keď ľudia vnímajú Cirkev ako inštitúciu, ktorá prichádza s príkazmi, zákazmi a nariadeniami. Cirkev je však spoločenstvo, ktoré do centra kladie vzťah k Bohu, takže tá príležitosť, o ktorej hovoríte, tu určite je. Potrebujeme ukázať, že Cirkev je tu jedine preto, lebo Boh sa stal človekom a vstúpil do našich ľudských vzťahov.

V centre je teda osoba Dieťaťa, ktoré je bezbranné, krásne a čisté a svojím spôsobom sa dotýka každého jedného z nás. Upriamenie pozornosti na toto tajomstvo vtelenia, ktoré je podstatou Vianoc, je tiež príležitosťou dotknúť sa vteľujúcim spôsobom ľudí, ktorí možno nezakúsili priamo túto lásku Boha.

Zdroj: pexels.com

Čím je adventný čas pre vás a ako sa počas neho pripravujete?

Pre mňa je to impulz. Mám to tak od detstva. V našej rodine sme sa zvykli modliť ruženec. Keď sa domov doniesol adventný veniec so štyrmi sviecami, rodičia nás ani nemuseli naháňať k modlitbe, sami sme boli iniciatívni. Tú atmosféru – žiaru sviečky, vôňu ihličia – som ako dieťa mal vždy rád. Tento impulz mi zostal dodnes a naraz zisťujem, že sa mi v tejto atmosfére veľmi dobre modlí.

Spomenuli sme, že Advent je o čakaní. Doba je však rýchla a trpezlivé čakanie sa dnes veľmi nenosí. Túžime po dobrách tohto sveta tu a teraz a často si ich aj môžeme ihneď dopriať. Nemáme často ochotu a energiu byť trpezliví ani vo vzťahoch. Prečo je dobré vedieť čakať? A aký význam má čakanie z biblického hľadiska?

Áno, žijeme asi v dobe, v ktorej neradi čakáme. Uvedomujem si to aj sám na sebe a svojich „netrpezlivostiach“. Povzbudzuje nás k tomu aj súčasný spôsob života. To, že nemusíme na nič čakať, nás svojím spôsobom učia aj technológie. Všetky procesy sa v živote nejako zrýchľujú. Som však presvedčený, že čakanie je dôležité, aby sme ostali ľudskými. Nie sme stroje.

Čakanie sa týka aj našich vzťahov. Aby mohli naše vzťahy rásť, potrebujeme dať druhým priestor. Nemôžeme vymeniť človeka, ktorý nám nevyhovuje, ako nejakú vec. A toto vyžaduje určitú trpezlivosť a schopnosť čakať. Ježiš veľmi často používa obraz semienka, ktoré potrebuje byť zasiate do zeme a potrebuje svoj čas, aby mohlo priniesť ovocie.

Nehovorím, že ľudia okolo nás žijú bezcieľne, ale povedal by som, že niekedy tých cieľov možno majú až príliš veľa, až sa im hromadia.

V čom je toto čakanie, o ktorom hovorí Ježiš, iné od toho ľudského ponímania?

Keď sa rozprávame o tomto čakaní, je potrebné povedať, že je orientované na cieľ. Možno je bližšie veriacim ľuďom, pretože nejde o bezcieľne čakanie. Je to čakanie, ktoré je spojené s nádejou, že to, na čo čakáme, raz príde. Nevieme síce kedy, ale príde.

V kresťanskej viere je však dôležitý nielen aspekt orientovania sa na budúcnosť, teda na to, že očakávame nejaké naplnenie prísľubov. Je v nej prítomné už aj naplnenie niektorých prísľubov. Toho už a ešte nie. Advent znamená príchod, takže si pripomíname Kristov prvý príchod, z ktorého sa tešíme, zároveň prvý príchod je znamením toho, že naše čakanie na ten druhý nie je márne.

Hovoríte, že čakanie v kresťanskom duchu je orientované na cieľ. Máte dojem, že okolitý svet dnes žije bezcieľne?

Nechcel by som posudzovať, ale nech si každý sám položí túto otázku. Možno práve Advent je tým vhodným časom pre nás všetkých, aby sme sa nad tým zamysleli. Čo očakávam, že mi budúcnosť prinesie? Čo je mojím cieľom?

Nehovorím, že ľudia okolo nás žijú bezcieľne, ale povedal by som, že niekedy tých cieľov možno majú až príliš veľa, až sa im hromadia. Chcú veľa vecí stihnúť, potom majú veľa starostí, naháňa nás možno potreba postarať sa o svojich blízkych, o rodinu. To sú všetko legitímne ciele, ktoré v živote máme. Ale aj Ježiš nás upozorňuje, že semienko môže zadusiť aj to, keď sme príliš ustarostení. Pre preťaženosť krátkodobými cieľmi strácame zo zreteľa dlhodobejší cieľ.

Čo vlastne Boh sleduje tým, keď necháva človeka čakať?

V Písme sa píše, že u Boha je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň a že Boh nemešká so svojimi prisľúbeniami, ako sa mnohým zdá, že mešká. Dáva nám totiž čas potrebný na to, aby sme sa obrátili a prijali jeho dar. Povedal by som teda, že nás Boh často necháva čakať práve preto, lebo on sám čaká na nás.

Aj Boh má asi určité očakávania, preto ten čas necháva plynúť. Možno očakáva, že konečne oceníme, čo pre nás urobil, keď sa Kristus stal človekom. No a potom, myslím si, nás necháva čakať aj preto – a hovorí o tom aj sv. Augustín –, lebo ide o istú hru lásky, kde by predlžovaním túžby mala láska rásť. Aj my ako Cirkev sme svedectvom tejto túžby, ktorá raz bude naplnená v cieli.

Pri tomto rozhovore o čakaní, trpezlivosti či pripravenosti mi však chýba ešte jedno slovo, a to je prekvapenie. To je možno niečo, čím by som sa snažil prihovoriť aj ľuďom, ktorí neprežívajú tento čas z náboženského hľadiska. Možno by som im položil otázku, či sa ešte vedia nechať prekvapiť alebo už majú pocit, že poznajú život a, ako sa hovorí, všetko vedia a všade boli. Priznať si, že aj môj vnútorný svet má určité hranice a že spoza tých hraníc môže stále niečo nové do môjho života vstúpiť, totiž vyžaduje pokoru. Boh nás však môže naozaj vždy prekvapiť.

Zdroj:pexels.com

Každý v živote niekedy na niečo čaká. Ako však človek vie, dokedy má čakať a kedy je čas, aby konal, aby sa „pohol z miesta“? Prichádza mi na um príbeh troch kráľov či pastierov, ktorí vedeli, kedy byť v správnom čase na správnom mieste. Ako môže človek rozpoznať, kde sa pre neho „nebo dotýka zeme“?

Mám pocit, že samotná táto otázka je nasmerovaná na náboženský rozmer nášho života. Všetky náboženstvá sa nejakým spôsobom snažili usporiadať svet pre človeka. Svet, ktorý sa nám zdá ako more chaosu. Kde je potom v tomto mori nejaký pevný bod? Ten pevný bod bol vždy určený nejakým priesečníkom toho, čo je posvätné a sekulárne.

Jeden výborný rumunský religionista Mircea Eliade vníma vo všetkých náboženstvách tendenciu vztýčiť nejakú vertikálu, nejaký posvätný strom, kôl alebo kríž, ktorý človeku organizuje život a stáva sa pre neho určitým stredom. V tomto strede chce človek zotrvať, je ním priťahovaný a nachádza v ňom spojenie s tým, čo ho presahuje. Môže však od neho aj utekať, môže sa rozhodnúť, že sa od neho vzdiali, môže hľadať slobodu v opojení neobmedzených možností, ale tam je práve to nebezpečenstvo, že vstúpi do chaosu, kde môže stratiť sám seba.

Jedine láska dáva každému čakaniu zmysel. Bez nej je každé čakanie absurdné.

Spomenuli ste troch kráľov. Sila tohto príbehu je práve v tom, že oni rozpoznali v znamení prisľúbenie, rozpoznali ten stred. Mohli si to znamenie hviezdy vyhodnotiť ako zaujímavý astronomický úkaz a neriešiť, že je to spojené s nejakým prísľubom, ale oni to rozpoznali a šli za tým. Úmyselne je v Písme takýto kontrast. Židovský národ, pre ktorý sa narodil židovský kráľ, tú cestu nenašiel, okrem jednoduchých pastierov, ale pohania zďaleka tú cestu našli, a to za veľmi neštandardných a zložitých okolností.

A platí to často aj dnes. Niektorí z nás, ktorí by sme možno mali byť bližšie k jasliam, tak v skutočnosti ostávame ďaleko. Preto by som nikdy nezatváral dvere pred tými, ktorí napríklad nechodia do kostola. Možno tú cestu nájdu ešte skôr ako my. Isté však je, že Boh otvára dvere všetkým.

Znamená to, že keď v živote nájdeme tento stred, budeme schopní posúdiť, kedy je dobré konať a kedy, naopak, vyčkávať?

V podstate áno. Práve na to potrebujeme v živote tú mapu, pevný bod a položenie si otázky, kde v mojom živote je ten stred a čo ma k nemu približuje. Potom keď cítim, že zotrvávanie v nečinnosti alebo v čakaní ma k stredu nepribližuje, ale, naopak, vzďaľuje ma od neho, je potrebné konať. Viem si však predstaviť aj situáciu, že priskoré rozhodnutie ma môže tiež oddialiť od stredu. Vtedy je ešte dobré čakať.

Mnoho ľudí napríklad čaká na nejakú pozitívnu zmenu vo svojom živote, ktorá však z rôznych príčin neprichádza. Uzavrú sa, upadnú do depresie, frustrácie a temnoty. Môže byť prínosom aj ich nekonečné čakanie? Ako nájsť v takomto čakaní zmysel?

Myslím si, že v pokušení frustrácie a straty nádeje sme vtedy, keď sa príliš fixujeme na vlastné očakávania. Máme totiž isté predstavy, aké ciele by sme chceli dosiahnuť, a keď to neprichádza, začne nás to ubíjať. Ako kňaz mám často túžbu ľuďom prinášať nádej. Nie však nejako umelo, nechcem im ponúkať ilúziu. Často sa preto aj s ľuďmi pri sviatosti zmierenia učím, ako premeniť čakanie na stretnutie.

Jedna analógia, ktorú často používam v duchovnom živote – ale myslím si, že sa dá rozšíriť aj na všeobecnú ľudskú skúsenosť –, je tá, že lekár môže niekedy človeka vyliečiť tak, že nariadi operáciu. Ak je úspešná, problém sa vyrieši, človek sa vráti k plnému zdraviu a už si po čase ani nespomenie, že mu niečo bolo. V prípade inej diagnózy však niekedy lekár predpíše pacientovi lieky na každý deň. Keď ich pacient doberie, predpíše mu lekár ďalšie lieky, aby mohol chorý ďalej fungovať aj s tým krížom, ktorý má. Paradoxne, takáto ťažká situácia môže byť momentom, kde sa stretávam s milosťou. Pretože na to, aby som každý deň vedel vziať kríž na plecia, potrebujem pomoc zhora. A to je ten liek, ktorý možno nevyrieši môj problém raz a navždy, ale je súčasťou istej Božej pedagogiky.

Ako ľuďom v takýchto situáciách môžeme byť nablízku? Ako im môžeme dodať nádej?

Všimol som si, že utrpenie, ktoré prežívame, je často spojené so sebaspochybňovaním. Ten prvý krok, ktorý teda môžeme urobiť smerom k ľuďom, ktorí sú v ťažkom rozpoložení, je, že ich ubezpečíme o tom, že ich nepokladáme za menejcenných, ale, naopak, že ich vnímame ako jedinečné ľudské bytosti. Toto robí veľa.

Jeden ruský náboženský filozof Solovjov, ktorý sa nazýva aj filozofom všejednoty, veľmi túžil po jednote medzi ľuďmi, i ľuďmi a Bohom. Vnímal, že toto je vlastne najvyšší cieľ a všetko ostatné sú len prostriedky na to, aby sme k tejto jednote došli. Naše túžby sú často čiastkové, ale keď na prvé miesto dáme lásku, istým spôsobom sa naše očakávania a ciele premieňajú. Druhým teda môžeme pomôcť aj tak, že sa sami budeme usilovať mať lásku na prvom mieste a pomáhať ľuďom pozrieť sa na svoj život a svoje sklamania z pohľadu tejto lásky. Jedine tá dáva každému čakaniu zmysel. Bez nej je každé čakanie absurdné.

Existuje podľa vás nejaký súvis medzi čakaním a radosťou?

Podľa mňa áno. Spája sa mi s tým aj jedna spomienka z detstva. Ako chlapec som sa vždy tešil na Vianoce, a keď už bolo po rozbalení darčekov, zostal som smutný. Mama si všimla tento môj smútok a spýtala sa ma: „Janko, nenaplnili sa tvoje očakávania?“ Ja som však nevedel vyjadriť, prečo som smutný. Mamka z toho potom mylne vydedukovala, že som sklamaný z darčekov, ale nebolo to tým. Myslím si len, že moja radosť nedostala dostatočné zadosťučinenie alebo mi len bolo ľúto, že už je koniec. (Úsmev.)

Čo by ste na záver poradili ľuďom, ktorí majú s čakaním a trpezlivosťou problém? Ako by sa to mohli naučiť?

V slovenčine aj v cudzích rečiach majú slová utrpenie a trpezlivosť ten istý slovný základ. Myslím si, že na to, aby sme sa naučili byť trpezliví, je preto potrebné prijať aj momentálny stav nenaplnenia a s tým spojenú bolesť alebo nepohodlie či prázdnotu. Spôsob, ako si to človek môže osvojiť a prijať, je snažiť sa existovať v prítomnom okamihu.

Jeden mladý muž raz prišiel za starým mníchom a pýtal sa ho, čo má robiť, aby sa stal svätým. Starec mu na to povedal, že keď chce byť dokonalý, tak má ležať, keď leží, sedieť, keď sedí, a kráčať, keď kráča. Práve na svätcoch a umelcoch si často všímam túto schopnosť vnímať bohatstvo každého prítomného okamihu. Náš momentálny život je potenciál, ktorý je často nenaplnený, a práve preto, aby mohol byť naplnený, potrebuje svoj priestor. A ten vytvárame možno práve aj tým, že sa staneme vnímavými. Advent môže byť na toto cvičenie ideálny čas.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články