Kresťania novej vláde veria, aj sa obávajú… Vrátia sa utečenci do Sýrie?

Po roku 2011, keď začala občianska vojna v Sýrii, boli utečenci z tejto krajiny postrachom pre Európu. Mnohí si ešte spomenú na tému povinných kvót pre utečencov, ktorá rozdelila Európsku úniu. V krajinách únie požiadalo podľa TA3 len do konca roku 2023 o azyl viac ako jeden a pol milióna migrantov zo Sýrie.

Po nedávnom rýchlom páde režimu Baššara al-Asada mnohé štáty Európy ohlasujú pre migrantov zo Sýrie zastavenie azylového konania. Urobili tak v Nemecku, Rakúsku, Veľkej Británii, Francúzsku, Taliansku, Grécku, Švajčiarsku, ale aj v Dánsku, Švédsku a Nórsku. Viaceré média informovali, že rakúska vláda ponúka Sýrčanom 1 000 eur ako príspevok na návrat domov.

Najviac utečencov zo Sýrie, takmer tri milióny, je v susednom Turecku. Teraz stoja pred rozhodnutím, čo ďalej. Hneď v prvé dni po páde režimu sa tisíce Sýrčanov nahrnuli k tureckým hraniciam so Sýriou. Podporil to aj prezident Turecka Recep Tayyip Erdogan oznámením o otvorení hraničnej brány, „aby zabránil preťaženiu a uľahčil dopravu“.

„V mnohých regiónoch Sýrie stále nie je voda, elektrina len v určitých denných hodinách. Nie je ani jasné, kto a ako bude v krajine vládnuť. Ale musíme sa vrátiť, aby sme Sýriu postavili na nohy,“ hovorí pre BBC Ibrahim, chemický inžinier, ktorý už 12 rokov žije v provincii Hatay, ktorá hraničí so Sýriou. Turecko výrazne podporilo povstalcov pri nedávnom úspešnom ťažení na Damask.

V Asadových masových hroboch zmizlo okolo 100 000 ľudí

Čo vieme o Sýrii? Krajina s takmer štvornásobnou rozlohou Slovenska prešla viac ako desať rokov trvajúcou občianskou vojnou. Na jej začiatku bola Arabská jar, od ktorej si mnohí veľa sľubovali. Vypukla v decembri 2010 najprv v Tunisku. Neskôr sa preniesla do Egypta, Alžírska, Jemenu, Jordánska, Bahrajnu, Sýrie a Lýbie. No namiesto obnovy priniesla viacero občianskych vojen.

Sýria je kotlom rôznych náboženstiev a etnických skupín. Získať presné údaje o rôznorodom obyvateľstve Sýrie je mimoriadne náročné.  Deutsche Welle uvádza, že podľa pozorovateľov sa občianska vojna v Sýrii skončila až nedávnym zvrhnutím dlhoročného diktátora Asada po rýchlej ofenzíve islamistických milícií Haját Tahrír aš-Šám (HTS). Ale pochybnosti o tom sú namieste.

Sýrsky ústredný štatistický úrad uviedol, že k 10. decembru 2019 žilo v krajine 29,2 milióna ľudí. World Factbook, ktorý vydáva americká CIA odhaduje, že v júli 2021 žilo v Sýrii približne 20,4 milióna ľudí. Svetová banka zasa odhaduje počet obyvateľov v roku 2023 na približne 23 miliónov. Podľa iných odhadov sa tento počet blíži k 25 miliónom.

OSN odhaduje, že občianska vojna si vyžiadala okolo 600 000 obetí. Z krajiny utieklo 6 miliónov Sýrčanov a asi 7 miliónov je vnútorne vysídlených. Medzinárodný prokurátor pre vojnové zločiny Stephen Rapp po tohtotýždňovej obhliadke masových hrobov vyhlásil, že v nich zmizlo viac ako 100 000 ľudí. “Od čias nacizmu sme skutočne nič také nevideli,“ povedal podľa Reuters.  

Kresťania veria, aj sa modlia za zmenu k lepšiemu

Sýria je vďaka rôznym etnickým a náboženským skupinám obyvateľstva jednou z najrozmanitejších krajín Blízkeho východu. Približne 70 % obyvateľstva sa hlási k sunnitskej vetve islamu. Žijú roztrúsene po celej krajine. Šiítski moslimovia tvoria približne 3 % obyvateľstva Sýrie. Im blízki Alaviti, ku ktorým patril zosadený Asad, tvoria asi 10 % obyvateľstva.

Ako uvádza opäť Deutsche Welle, okrem moslimov žijú v Sýrii aj kresťania (grécki pravoslávni, sýrski pravoslávni, maroniti, sýrski katolíci, rímskokatolíci a gréckokatolíci). No a hlavne v Damasku a jeho okolí žije aj mnoho etnických menšín vrátane Drúzov, Palestínčanov, Iračanov, Arménov, Grékov, Asýrčanov, Čerkesov, Mandejcov a Turkomanov.

Mnohí sýrski kresťania, ktorí pred občianskou vojnou v Sýrii tvorili 10 % obyvateľstva, buď z krajiny utiekli alebo podporovali Asada zo strachu pred islamistickými povstalcami. V nedeľu 8. decembra, keď povstalci dobyli hlavné mesto Damask, boli bohoslužby zrušené. „Boli sme vystrašení z udalostí, ktoré sa odohrávajú,“ povedal Ibrahim Šahín, dozorca katolíckeho kostola.

O týždeň neskôr sa dvere kostolov už otvorili. „Menšinám preukazujú väčšiu úctu,“ povedal podľa AP Agop Bardakijian, kresťanský obyvateľ Aleppa. Deti pózovali pred vianočnými stromčekmi. S blížiacimi sa povstalcami sa šírila panika z možných masakrov. Ale nič také sa nestalo, povedal ďalší obyvateľ Aleppa, ktorý uviedol svoje meno Raed, a dodal: „K revolúcii malo dôjsť už dávno.“

V kostoloch po celej dlho sužovanej Sýrii kresťania v nedeľu 15. decembra slávili prvé bohoslužby od pádu Asada v atmosfére transformácie. Niektorí plakali. Iní spínali ruky v modlitbe.

„Sľubujú nám, že čoskoro bude vytvorená vláda a s Božou pomocou sa veci zlepšia,“ povedal jeden z veriacich. Malá kresťanská populácia dúfala, že nové posolstvá o ich začlenení budú realitou.

Príležitosť pre Kurdov, Drúzi sa chcú pripojiť k Izraelu

Samostatným príbehom je Kurdmi ovládaná Autonómna správa severnej a východnej Sýrie, známa aj ako Rojava. Podľa Deutsche Welle je domovom najväčšej sýrskej menšiny, približne 2,5 milióna Kurdov.

Niektorí Kurdi žijú aj v hlavnom meste Sýrie Damasku a jeho okolí. Menšinu medzi Kurdmi tvoria jezídi, ktorí žijú najmä v guvernoráte Aleppo.

V tábore povstalcov sa stretajú silné protichodné záujmy Turecka a Kurdov. Na jednej strane veľmocensky sa správajúce Turecko a na strane druhej legitímna snaha Kurdov o vytvorenie vlastnej štátnosti, či minimálne väčšej formy autonómie.

Bude zaujímavé sledovať, ako si s tým poradí nová vláda v Sýrii. Turecko totiž dlhodobo krvavo potláča samourčovacie ambície Kurdov. 

V Sýrii v súčasnosti žije aj 438 000 Palestínčanov. Tí sa v rozpore s medzinárodnými zvyklosťami pri zaobchádzaní s utečencami kdekoľvek inde na svete už po niekoľko generácií deklarujú ako “utečenci”. 

Značná časť sýrskych sunnitských moslimov žije v severovýchodnom regióne Idlib, ktorý sa v ostatných piatich rokoch stal poslednou baštou opozície vo vojnou zmietanej krajine. Riadi ho HTS a stal sa dočasným domovom približne 4 miliónov vysídlených sunnitov, kresťanov a drúzov. 

Zaujímavá je situácia na dotyku Sýrie s Izraelom na juhozápade krajiny. Snem hodnostárov z drúzskej dediny Hader na sýrskych Golanoch podľa Jerusalem Post otvorene vyzval na pripojenie Golanských výšin k Izraelu.

„Osud Hadera je spojený s osudom okolitých dedín. Chceme požiadať o pripojenie k našim príbuzným na Golanoch, aby sme sa oslobodili od útlaku,“ na čo prítomní na zhromaždení odpovedali krikom: „Súhlasíme, súhlasíme!“

Zárodok dnešného napätia bol zasiaty pred 100 rokmi

“Po páde šiítskeho Hizballáhu v Libanone, alavitského režimu v Sýrii, po islamistických povstaniach a územných požiadavkách menšín sa štátne hranice, vytýčené koloniálnymi mocnosťami, zrazu strácajú,” uviedol v komentári k téme Freddy Eytan pre izraelský denník The Jerusalem Post.

Po sto rokoch celý región podľa neho mení svoju tvár: “Blízky východ sa rozpadá v ohni a krvi a hrozí, že sa región zmení na etnické a komunitné kantóny.“

„Sykes-Picotova dohoda, podpísaná v roku 1916 Francúzskom a Anglickom svojvoľne rozdelila Blízky východ. Súčasná situácia je výsledkom nešikovnej politiky Západu, nepochopenia arabského sveta a islamistov, ako aj ľahostajnosti k osudu Izraela – je dôsledkom syndrómu romantického a obchodného kolonializmu,” pokračuje Freddy Eytan.

Od začiatku bolo rozdelenie krehké. Dňa 24. júla 1920 vstúpil francúzsky generál Henri Gouraud so svojimi jednotkami do Damasku a vyhnal emíra Fajsala, ktorému Briti ponúkli trón v Iraku. USA sa na dohodách nezúčastnili, uprednostnili záštitu Ligy národov, ktorá mala zaručiť sebaurčenie národov. 

Rozdelenie na zóny vplyvu Francúzskom a Anglickom nezohľadňovalo miestne obyvateľstvo. Demografické, sociokultúrne a náboženské aspekty sa ignorovali. Niekoľko arabských kmeňov, hoci kočovných, sa ocitlo oddelených a rozptýlených v rôznych štátoch. 

Kurdi a Drúzi márne hľadali svoje územie a maronitskí kresťania hľadali spojenectvá. Systém mandátov viedol k posilneniu alavitskej menšiny voči sunnitskej väčšine v Sýrii a k ​​nadvláde sunnitskej menšiny nad šiítskou väčšinou v Iraku.