Ladislav a Mária Baránkovci: Keď otec a mama pokľaknú, dejú sa veci

Ladislav a Mária Baránkovci. Foto: archív Baránkovcov
Zo svojich rodín si priniesli vzory láskavého, slobodného a pozývajúceho odovzdávania viery. Hoci nie všetko bolo pre nich ako dospievajúcich jednoduché a aj oni závideli tým, ktorí do kostola „nemuseli“, dnes oni sami aj ich už dospelé deti rozumejú, že investícia do budovania vzťahu s Bohom je ten najlepší a najzmysluplnejší čas. Ich rodina je ukážkou radosti, prijatia, rešpektu a jednoty. Ladislav (55) a Mária (56) Baránkovci z Konskej pri Rajci svojich sedem detí viedli k viere nielen v „teórii“, ale ukazovali a očakávali nádherný život viery v každodennosti.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Výchova k viere našich detí sa začína tým, čo sme zažili doma. Čo silné ste si z tých svojich rodín z prežívania viery priniesli vy dvaja?

Ladislav: V jedno nedeľné popoludnie, keď som mal asi päť rokov, ma rodičia zobrali do kostola, keď nebola svätá omša. Chodili sme po kostole a ja som sa mohol nielen pozerať, ale aj dotýkať vecí v kostole. Vrcholom zážitku bola možnosť zazvoniť na zvoncoch pri oltári. Bol to taký silný zážitok, že som už viac nechcel sedieť v kostole pri rodičoch, ale slúžiť ako miništrant spolu s mojimi staršími bratmi. Som najmladší zo siedmich súrodencov a rodičia mi vo viere nikdy nič neprikazovali, ani nezakazovali. Denná účasť na svätej omši ma robila šťastným.

V detskom veku som vnímal rodičov ako dokonalý obraz lásky Boha. Možno aj preto mi nikdy nerobilo problém prijať Boha ako Otca. Som presvedčený, že toto všetko bol dar milosti odovzdávania skúseností života, modlitby, obety predchádzajúcich generácií a ja som ostal otvorený na prijatie tohto daru. V dospievaní sa pomaly strácal obraz dokonalosti mojich rodičov, ale to som už bol pevne ukotvený v Božej láske a vôbec ma to nevyrušovalo. A toto som si preniesol do našej rodiny: Boh je istota, ktorá nikdy nesklame, ako otec som krehký a robím chyby, viera sa nedá odovzdať, ale je to milosť, ktorú dáva Boh a skúsenosti a zážitky vo viere treba odovzdávať s láskou a slobodne.

Mária: Videla som svojich rodičov pri modlitbe kľačať. Mamu i otca. Každého zvlášť, každý odriekal svoje modlitby a taktiež pri spoločných modlitbách bol ich postoj úctivý, plný bázne. Od malička nás učili modliť sa ráno i večer, na obed Anjel Pána, pred jedlom… Každý deň sme sa zúčastňovali na svätej omši. Ako sme rástli, pýtali sa: „A pomodlila si sa?“, čiže presúvali zodpovednosť na nás, deti, a napomínali nás, aby sme nezabúdali na Pána Boha.

Najkrajšie spomienky mám na Vianoce, keď sme pri stromčeku strávili aj dve až tri hodiny. Spievali sme, spomínali, modlili sme sa. Ako dospievajúca si pamätám, že darčeky mohli čakať. Tie chvíle boli nádherné. V našej rodine sa nesmelo klamať, nadávať a ohovárať. Mama hovorievala: „Čo už len môžu tie ženy preberať? Veď každý nech si hľadí svoje.“ Nepočula som rodičov rozprávať zle o druhých.

Skúsenosti a zážitky vo viere treba odovzdávať s láskou a slobodne.

Deti sa učia príkladom. Ako ste si nastavili a žili život vo viere ako začínajúci manželia?

Ladislav: Spolu s Majkou sme našu lásku a vzťah formovali pred manželstvom v spoločenstvách, prostredníctvom rôznych podujatí či duchovných cvičení. Naše sviatostné manželstvo bolo od prvej chvíle otvorené pre prijatie každého, kto príde do našej rodiny. Neprosili sme o peniaze, majetok a životné istoty, no prosili sme Boha, aby bol prítomný vo všetkom, čo robíme a čím žijeme. Žili sme veľmi skromne a jednoducho. Každý, kto začína, chce, túži, aby bolo všetko krásne a dokonalé.

Raz ma oslovil výrok o tom, čo najviac môže urobiť otec pre svoje deti: milovať ich matku. To bolo to, čím sme chceli deti obohatiť: aby boli v prítomnosti našej vzájomnej lásky a úcty.

Mária: Nakoľko sme vstupovali do sviatostného manželstva mladí, v spoločenstve mladých prežívali svoju vieru i vzťahy, uvedomovala som si, že je to na celý život v dobrom aj zlom, v šťastí aj nešťastí, v zdraví aj chorobe… Nevedeli sme, koľko budeme mať detí, ale vedeli sme, že proti životu nepôjdeme. Každé výročie nášho sobáša sme chodili na svätú omšu. Keďže Lacko absolvoval dvojročnú povinnú vojenskú službu, naša láska dozrievala cez listy, modlitby, túžbu po druhom a túžbu byť už konečne spolu. Naše listy sú zviazané a sú pre nás krásnou spomienkou. Do niektorých listov nahliadli aj naše deti, zvedavé, čím a ako sme v tom čase žili, čo všetko sme si od Pána Boha ako oddelení manželia vyprosovali.

Foto: archív Baránkovcov

Čo ste sa časom naučili, v čom ste sa zlepšili, zdokonalili – možno aj z reakcií detí?

Ladislav: Ako plynul čas, pribúdali nielen deti, ale aj skúsenosti. Učili sme sa, že každé dieťa je osobnosť a aj pri odovzdávaní skúseností viery mal každý iné prejavy i predstavy. Zdá sa, že v tých začiatkoch bolo dôležitým momentom, že na modlitbu som pozýval ja, ako otec. Vtedy deti reagovali bez zbytočných rečí i reakcií. Prirodzene nás nasledovali v modlitbe na kolenách. Modlitba príhovoru im išla najlepšie. Vedeli vyprosovať a boli citlivé na mnohé udalosti v rodine i vo farnosti.

Mária: Prvé tri deti sme brali ako samozrejmosť, však do rodiny deti patria. Láska, radosť, bolesť, objatie kríža v ťažkostiach, keď boli v nemocnici a nemáte inú moc než dôveru v Božiu moc, že o nás vie a že sa postará. Odovzdávali sme ich a odovzdávame. Nie vždy tu budeme.

Zaujímavé je, keď nám deti dávajú spätnú väzbu na určité situácie. Napríklad keď sme opatrovali rodičov, starali sa o nich, deťom sme chýbali, ba sa až hnevali. Bola som rada, že nám povedali o svojich bolestiach, sklamaniach. Uvedomujem si, že nie všetko sme robili dobre, bolo potrebné uznať aj vlastné chyby a zlyhania, najskôr pred Bohom a potom aj pred deťmi. Pokora je potrebná na obnovenie vzťahov.

Učili sme sa, že každé dieťa je osobnosť a aj pri odovzdávaní skúseností viery mal každý iné prejavy i predstavy.

Bola vám darovaná „veľká kopa“ detí, čo znamená rôznorodosť aj v dozrievaní viery a spirituality. Riešili ste ich jedinečnosť v pohľade na Boha a prežívanie vzťahu s ním?

Ladislav: Ani pri toľkých deťoch sa necítime v pozícii nejakých poradcov. Vo veľkej rodine sa ovplyvňujeme všetci navzájom. Rešpektovať osobitosti je dôležité. Niektoré deti sú veľmi aktívne v službe v kostole a nemajú problém verejne vystupovať a niektoré svoju vieru prežívajú skôr osobne, mimo nejakých verejných vystúpení.

Mária: Na tú „opravdivú“ výchovu detí sme potrebovali všetko toto zažiť najskôr ako manželia, pretože niekedy manželia spolu toľko bojujú, že si ani nevšimnú, kedy im vyrástli deti a čo všetko si so sebou odniesli. Pre mňa bol najdôležitejší Lacko, ako môj manžel, otec našich detí, priateľ, vychovávateľ, dôverník…

Čo sa týka „veľkej kopy detí“: áno, máme sedem detí a ôsme v nebi. Každé je pre nás veľkým darom. Aj keď to nebolo vždy jednoduché, každé je originál, každé má inú povahu, potreby, túžby, ambície, už aj vzdelanie. Spoločne sme sa modlievali, Lacko prebral pozývanie na modlitbu a mňa tým odbremenil, lebo odo mňa mali príkazov dosť. No keď ocino povedal, bez rečí sa zhromaždili a ja som sa pripojila tiež. Chrlili vďaky, prosby, odprosenia a doteraz ma tešia tieto chvíle s Bohom v modlitbe spoločne s celou rodinou. Keď otec, mama pokľaknú, tak sa dejú veci…

Čo bolo vo vašej rodine štandardom spoločného prežívania vo viere?

Ladislav: Bola to sobota ráno. Všetci sme si posadali k raňajkám a zhovárali sme sa o tom, čo sme prežili počas celého týždňa. Každý sa mohol vyjadriť, čo prežíval a zažíval, ako to vnímal, či už pozitívne alebo negatívne. Tam sme s Majkou pozorne počúvali, čím žijú naše deti, ako prežívajú situácie v škole, s priateľmi a tam sme sa rozprávali, akú váhu má v udalostiach Boh, ako prežívajú vieru, ako dávajú do praxe Desatoro. U nás nie je žiadna téma, o ktorej by sme nediskutovali. Len je potrebné dodržiavať pravidlá komunikácie a úctu.

Mária: Tiež to bola spoločná účasť na svätej omši v nedeľu, spoločne sme sa modlievali deviatniky, keď bola potreba niekoho sprevádzať v nejakej ťažkej situácii, učiť sa byť citlivý na hriech, byť citlivý jeden voči druhému, neklamať.

Katechizmus Katolíckej cirkvi odporúča spoločné rodinné slávenie liturgie a prežívanie tajomstiev viery v chráme i doma. Darilo sa vám to?

Ladislav: Dôležité bolo stretnutie okolo stola. Ak sa vie rodina stretávať doma okolo stola, potom dokáže prežívať spoločné stretnutie hocikde. Počas korony, keď sme slávili veľkonočnú liturgiu prostredníctvom televízie, sami sme si čítali i spievali žalmy. Alebo sme si večer urobili spoločnú poklonu krížu na záhrade s piesňami z Taizé.

Mária: Tým, že som doma, denne som deti vítala a prežívala som ich zážitky, situácie, ktoré riešili, mohla som vnímať ich nálady, sklamania, radosti. Taktiež som sa mohla o tomto rozprávať s manželom. Patrila k tomu aj príprava na prvé sväté prijímanie, citlivé sprevádzanie a objasňovanie právd viery, náuky o Cirkvi, čo znamená mať Ježiša, žiť s ním. Ako mama vyprosujem každému, čo potrebuje, mám čas na rozhovor, keď niečo riešia, vnímať, čo prežívajú a ako im môžem pomôcť. Mám čas sa spoločne s nimi rozprávať o viere, o svätej omši, čo bolo v kázni, čo ich oslovilo pri prežívaní svätej omše alebo zo zážitkov v škole, ako sa modliť za druhých ľudí, keď padajú a nemajú oporu v rodine. Pri sviatosti birmovania som ich mohla sprevádzať pri otázkach, ktoré si kládli. Často sme chodili aj medzi birmovancov, preto sme im všeličo vedeli prerozprávať a priblížiť sa k nim.

Foto: archív Baránkovcov

Deti v puberte už veľmi nechcú sedieť v jednej lavici s rodičmi a už vôbec nie vpredu. Čo ste urobili, aby sa nezašívali ako mnohí mladí pred kostolom?

Ladislav: Naša skúsenosť nielen s našimi deťmi, ktoré aktívne slúžia v kostole, je taká, že keď skončia s miništrovaním alebo so spevom, na chvíľu sa stratia sami v sebe a nevedia si nájsť pravé miesto. Často končia vzadu alebo pred kostolom. Vtedy im treba veľmi pomôcť. Aj naše deti prežívali podobné pocity neistoty. Dali sme im slobodu, mohli si sadnúť v kostole, kde len chceli, ale len po štvrtú lavicu. Vôbec som nevedel, čo by som urobil, keby toto pravidlo porušili, a veľmi som sa modlil, aby sme to spoločne zvládli. Po krátkom čase sme sa dohodli, že si môžu sadnúť, kde chcú. A oni si začali sadať k nám do prvých lavíc.

Mária: Dali sme im vlastný príklad, pozývali ich: „Poďme spolu! Idem aj ja!“ Keď sa mi to nedarilo, celou cestou do kostola som sa modlila a odprosovala Pána: „Zmiluj sa, Pane, nado mnou, nad nami, požehnaj toto naše dieťa, ktoré hľadá, zápasí, ktoré sa porovnáva s tými, ktorí nemusia… A majú sa lepšie ako my… A do kostola nechodia…“

Viera má byť slobodným rozhodnutím. Spomínate si na čas „odstrihávania“ sa detí od vášho vedenia vo viere?

Ladislav: Toto všetko je neustály dar a spoznávanie aj samého seba. Rodičia sú stále nastavení vychovávať, poučovať, naprávať. Naučiť sa rešpektovať hĺbku poznania a prežívania viery u každého jedného je umenie. Keď žijeme v prostredí čisto katolíckom, máme taký uzavretý obraz aj o živote vo viere. Naše deti sa časom dostali do sveta a prinášali nám svoje životné skúsenosti, ako sa dá prežívať viera v nekresťanskom svete. Na základe ich skúseností som začal pozerať na život viery z iného pohľadu. Veľa sa zhovárame o Svätom písme a podobenstvách z evanjelií.

Mária: Každý musí uveriť nanovo. Pri krste sľubujeme a zaväzujeme sa vychovávať deti v náuke a láske k svätej Cirkvi, no príde čas, keď dieťa hľadá, zápasí, odmieta, hnevá sa alebo túži. Ale po čom? Kamarátka mi povedala, že keď jej dospelé dieťa ochorie, potrebuje mamu, aby mu podala lieky, uvarila čaj, vývar, objala ho, potešila, povzbudila. Keď je dieťa choré, pomôžem mu a podporujem ho. Starám sa. A keď mi duchovne ochorie (nepraktizuje vieru), mám byť ticho? Nestarať sa? Potrebné je, aby sme sa ako rodičia do neho nestarali, ale s láskou ho napomínali, modlili sa, sprevádzali, keď sa potkne a nanovo ho prijímali, tak ako nás prijíma náš nebeský Otec po každom našom páde.

Keď deti skončia s miništrovaním alebo so spevom, na chvíľu sa stratia sami v sebe a nevedia si nájsť pravé miesto. Často končia vzadu alebo pred kostolom. Vtedy im treba veľmi pomôcť.

Bolo dozrievanie vašich detí k viere jednoduché, bezbolestné?

Ladislav: Rád by som počul ich odpovede. Keď sme niekedy všetci doma, pustíme si staré VHS pásky a pozeráme históriu rodiny. Raz mi pri jednej scéne dcéra hovorila, ako sa na mňa vtedy veľmi hnevala a čo práve prežívala. Vtedy som ani nepostrehol žiadnu reakciu alebo emóciu. Často sa stáva, že to, čomu my dávame veľký význam, si druhý ani nevšimne. A naopak, vypovedaná bezvýznamná vec môže druhému ublížiť na mnohé roky. Deti určite zápasili s bežnými vecami, ako uveriť. Nepostrehol som však pochybnosti ani nijaký vážny problém alebo bolesť, ktorá by ich dlhodobo odrádzala od viery v Boha.

Mária: Je to dobrodružstvo sledovať deti, ako sa kto zachová v rôznych situáciách. „Po ovocí ich poznáte.“ (Mt 7, 16) Niekedy je ovocie sladké, ale aj trpké. Deťom dávame slobodu a prenášame zodpovednosť na ne. Sú dospelé, rozhodujú o sebe. My ich sprevádzame a modlíme sa za ne. Keď prejavia záujem o rozhovor, sme tu pre ne. Taktiež poslúžime, ako sa dá a ako najlepšie vieme, ale rozhodujúce je, aby za rozhodnutia, ktoré robia, zodpovedali samy. Povedala som im: „Aj keby som vás nevidela dlhé roky, najdôležitejšie je zachovať si vzťah s Bohom, držte sa Desatora. Keď sa dozviem, že ste sa vzdialili od Boha, bude to tŕň v mojom srdci. Tŕň, ktorý je bolestivý.“

Foto: archív Baránkovcov

Vaše deti sú už takmer všetky dospelé. Aké tri grify platili na všetky z nich pri upevňovaní ich viery? Čo by ste naopak už nikdy neurobili?

Ladislav: Keď sme po ťažkých udalostiach rodiny zakúsili únavu, bolesť, vyčerpanosť zo služby pri rodičoch, v čase, keď si ich Pán povolával jedného po druhom a zdalo sa, že to najhoršie máme za sebou, prišla udalosť, keď Majka ostala v nemocnici a bojovala o život. Vtedy prišla silná reakcia, výčitka voči Bohu. Či je to spravodlivé, ako to Boh mohol dopustiť, prečo, načo, začo… Takého Boha nechceli prijať a stále chceli odo mňa odpovede na otázku „Prečo“? Povedal som im, že neviem prečo. Nevedel som povedať, aký to má zmysel.

Zobral som ich do kostola pred vyloženú Oltárnu sviatosť a povedal som: „Tu sa pýtajte, hľadajte odpovede na všetko, čo vás trápi. Ja nie som Boh. Tu vo sviatosti je ten pravý, jediný a všemocný Boh…“ Bol to silný zážitok. Deti sa vrátili z poklony úplne iné. Po rokoch spomínajú, ako si vážili aj tú moju bezmocnosť a priznanie, že všetko nedokážem. Vtedy prichádza Boh ako víťaz. Ten, ktorému sme skutočne uverili a nechali sa viesť jeho mocou. No nezabúdali sme na tri veci: priority života – Boh je na prvom mieste; vzájomná úcta a láska nás rodičov; priestor na sebavyjadrenie a počúvanie.

Mária: Najdôležitejšie bolo naučiť ich aj svojím príkladom milovať Boha. Pripomeniem si slová pri krste: „Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, nám na radosť a svetu na osoh.“ V tomto duchu sme vychovávali a odovzdávali deti. Pripomíname im ich poslanie, povolanie a zdôrazňujeme, že každý jeden z nich je vzácny v Božích očiach i našich.

Tešíte sa z titulu „starí rodičia“, vaše vnúčatá sú u vás často. Aký je rozdiel v zjavovaní viery ďalšej generácii?

Ladislav: Je to niečo úplne iné. Myslel som, že sa na to až tak veľmi necítim. Opak je pravda. Je to úžasné dobrodružstvo šťastia, radosti a lásky. Sme len na začiatku cesty. Aj tu budeme objavovať a slobodne sa učiť nové veci. Byť starkým je výsada.

Mária: Vnúčatá milujeme, ale nenesieme zodpovednosť za ich výchovu, tú nesú ich rodičia. Keď sú nám na čas zverené, snažíme sa ich v múdrosti viesť a sprevádzať. Je to iné, ako keď sme my vychovávali. Vytešujeme sa, hráme sa s nimi. Keď idú spať alebo odchádzajú, žehnáme ich, ak uspávame, modlíme sa k anjelovi strážnemu a vzývame svätých, ako napríklad ich menovcov, Svätú rodinu. Vlastnými slovami krátko poďakujeme, aby zachytili, že Boh je živý a prítomný. Sú malí a čistí. Sme v očakávaní piateho vnúčatka, tak keď sa stretneme, žehnám aj toto dieťatko znakom kríža.

Odovzdajte vieru vašim deťom aj prostredníctvom našej najnovšej knihy!

Ilustrovaná kniha o Panne Márii je určená pre škôlkarov a školákov na 1. stupni základnej školy. Deťom približuje rôzne etapy z jej života.
Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články