Udržiavanie zdravých a prínosných vzťahov s inými ľuďmi má určite veľký význam. Medziľudské vzťahy, ako sme povedali v úvode, sú hlavným prvkom na dosiahnutie šťastia a naplnenia každé ho človeka. Pamätajte, že človek je v zásade vzťahová bytosť. Preto platí, že čím lepšie vzťahy udržiava, tým väčšia je jeho miera spokojnosti v živote.
Poďme ale k veci: samotné slovo sebaúcta znamená „úcta voči sebe samému alebo ocenenie seba samého“. A hoci by sa zdalo logické, že všetci majú sebaúctu a sebauznanie, v skutočnosti si zdravú sebaúctu a skutočné sebauznanie užíva len málo ľudí.
Je zrejmé, že aby som sa dokázal prijať, musím sa dobre poznať.
Čomu by sa dal pripísať tento všeobecný nedostatok osobnej sebaúcty? V prvom rade sa stretávame s vlastnou fyzickou alebo psychickou nedostatočnosťou, neschopnosťou, poruchami a tak ďalej. Tieto aspekty sa nám, prirodzene, nepáčia a radi by sme sa ich zbavili, čo nám bráni prijať sa takí, akí sme.
K tomu sa pridávajú naše negatívne skúsenosti z minulosti alebo, ak chcete, emočné zranenia z našich prvých rokov života, keď sme napríklad museli trpieť v dôsledku ignorácie, podpichovania, pohŕdania, fyzického alebo psychického týrania, lásky podmienenej úspechom alebo dobrým správaním, šikanovania v škole, nedostatku náklonnosti a podobne.
Všetky tieto skúsenosti vytvárajú v nevedomí dieťaťa alebo dospievajúceho myšlienku, že je na ňom niečo, kvôli čomu ho ostatní odmietajú a kvôli čomu si dostatočne nezasluhuje lásku. Následne bude mať tendenciu zavrhovať sám seba: chcel by byť iný, aby ho mal každý rád, nepáči sa sám sebe, nie je spokojný sám so sebou. K tomu všetkému treba ešte pripočítať chyby, ktorých sa v živote dopustil – k nedostatku sebaúcty a neprijatiu seba samého sa tak pridajú nové „ingrediencie“.
V tomto bode má zmysel hovoriť o sebaprijatí: je zrejmé, že aby som sa dokázal prijať, musím sa dobre poznať – nemôžem prijať to, čo nepoznám. A preto je veľmi dôležité pokúsiť sa vyliečiť svoje citové zranenia, odbúrať prehnané či úplne nepravdivé podvedomé myšlienky o svojej neschopnosti dosiahnuť lásku zo strany iných alebo aj o pocite ‚nehodnosti‘ byť milovaný. Tieto myšlienky sú úzko späté s podvedomím a ich prekonanie si môže vyžadovať terapeutickú pomoc. Ale o tom všetkom som už hovoril vo svojej prvej knihe Ako byť slobodný, na ktorú odkazujem čitateľa.
Je zrejmé, že sebaprijatie je priamo úmerné prijatiu druhého človeka. Čím je teda väčšie, tým lepšie sú medziľudské vzťahy a v dôsledku toho sa zvyšuje miera šťastia. Osoba, ktorá sa bezvýhradne prijíma, je slobodná, spontánna, úprimná a autentická, nemá čo skrývať. Nebojí sa toho, že na ňu budú pozerať cez prsty, nevyhľadáva úspech ani obdiv, nebojí sa zlyhania, je ochotná riskovať a má tendenciu konať altruisticky. Je to osoba, s ktorou by sme sa všetci chceli priateliť.
Z knihy Dvaja alebo viacerí. Medziľudské vzťahy ako zdroj šťastia.