Letné čítanie s nm: Ticho ako kompas v chaose sveta

Manfred Spitzer, riaditeľ psychiatrickej kliniky pri Univerzitnej klinike v Ulme, mal v roku 2007 prednášku o tzv. freiburgskej štúdii týkajúcej sa pozornosti. Mnohým školopovinným deťom merali 24 hodín činnosť srdca a čoskoro mali veľké množstvo údajov o priebehu ich dňa. Ako uvádza Manfred Spitzer, poukázali na zriedkavý paradox: „Keď sa opýtame detí: ‚Povedzte, kedy ste v strese?‘, odvetia: ‚Predpoludním v škole.‘

V uvedenom čase je však ich pulz ako tesne pred upadnutím do hlbokého spánku. Keď sledujeme ďalšie záznamy v situáciách, ktoré sú pre ne skutočne stresové, zistíme, že premenlivosť pulzu je popoludní výrazne vyššia než predpoludním. Deti prichádzajú napoludnie domov a čo robia potom? V tomto sa naša spoločnosť značne zmenila.

Veľa matiek pracuje mimo domu, takže popoludní je pustený televízor, video alebo počítač. Ešte pred šesťdesiatimi rokmi bolo predpoludnie v škole zaujímavé. Vyučovali sa chémia a fyzika, všeličo trieskalo a smrdelo. Poobede sa len hrabalo seno, aké nudné! Teraz sa popoludnie nesie v znamení Hollywoodu, Stevena Spielberga a Hviezdnych vojen. A dopoludnia majú deti len školu, aká nuda! Tento vývoj si treba uvedomiť…“

Pulz sa dostane na bežnú úroveň, mozog si oddýchne a človek má možnosť uvedomiť si sám seba.

Pravdaže, už si nevieme predstaviť našu spoločnosť bez smartfónov, televízie a počítačov. Musíme preto zaviesť silnú protiváhu, ktorá zneutralizuje ich stresujúci účinok. Nič nie je vhodnejšie ako pravidelný čas strávený v tichu.

Ticho počas hry malých detí. U starších ticho popoludní pri domácich úlohách. Ticho aspoň jeden, ak nie dva večery v týždni pre celú rodinu. Pulz sa dostane na bežnú úroveň, mozog si oddýchne a človek má možnosť uvedomiť si sám seba.

So svojím vnútorným hlasom najlepšie nadviažeme kontakt v tichu, lebo vnútorný hlas je tichý. Je však verný, spoľahlivý a naskrz férový. Mohli by sme ho postaviť na úroveň so starším pojmom svedomie, keby sa s ním nespájal silný morálny aspekt. Môžeme ho opísať aj ako „zmyslový orgán“ vlastný človeku, ako to urobil Viktor Emil Frankl.

Ide o orgán, ktorý nám v každej situácii, nech je akákoľvek, radí to najzmysluplnejšie, čo vykonať alebo nechať tak. Ak sa človek zapletie do klamstiev, omylov alebo má dokonca dlžoby, vnútorný hlas pozná východisko. Keď sa človek v konflikte extrémne ťažko rozhoduje, vnútorný hlas pozná prioritu.

Byť v kontakte so svojím vnútorným hlasom znamená byť sám sebou vo svojej najlepšej forme.

A keď človeka hanebne ponižujú a týrajú, vnútorný hlas mu šepká o hodnote, ktorá sa nedá stratiť. Byť v kontakte so svojím vnútorným hlasom znamená byť na správnej ceste, bez ohľadu na to, čo si myslia, požadujú, odmietajú alebo predstierajú iní ľudia. Znamená to byť sám sebou vo svojej najlepšej forme.

Nespočetné množstvo osôb, medzi nimi aj mladí ľudia, žijú tak, ako im to určujú vonkajšie vplyvy. Skláňajú sa pred diktátom módnych trendov, vzhliadajú k pochybným vodcovským persónam, chcú mať všetko, čo majú ostatní a zaslepene idú tam, kam smeruje stádo.

Práve pri deťoch, ktoré ešte vnímajú prirodzené ideály ako sú krása, pravda, spravodlivosť, prichádza nezriedka k deformácii. Najprv sa chcú zapáčiť rodičom a iným autoritám, neskôr chcú patriť do partie rovesníkov, veď nemôžu zostať izolovaní a túžia po rešpekte.

Prostredníctvom oblečenia a správania sa včlenia do určitých skupín a snažia sa v nich postupovať po mocenskom rebríčku namiesto toho, aby si s prehlbujúcou zrelosťou uvedomovali vlastnú jedinečnosť a neopakovateľnosť a hľadali svoju nezameniteľnú hodnotu vo svete.

Tu môže pomôcť len ticho, lebo v tichu vidíme veci jasnejšie. Akoby sme naplnili pohár vodou z rieky a postavili ho na stôl. Voda je kalná, plná drobných nečistôt a planktónu. Keď pohárom chvíľu nehýbeme, kalné čiastočky klesnú postupne nadol a ukáže sa čírosť vody.

V tichu totiž človek nepotrebuje nič, čím by si navodil pokoj duše.

Podobne sa v tichu ukazuje to, čo nám je vlastné, čo prináleží jedinečnej bytosti vo výnimočných momentoch. Je to vždy volanie „logu“, ktoré nami prenikne a zazvučí v nás. Latinské slovo personare znamená to isté, od neho sme odvodili náš západoeurópsky pojem osoba.

Vnútorný hlas je hlasom transcendencie, čo v nás zaznieva. Nasledovať ho je nepochybne oveľa kvalitnejšie, než sa poddať volaniu stáda a módnych trendov.

Ticho ponúka ešte niečo. Kto vytrvá v tichu, ten sa učí byť slobodný fenomenálnym spôsobom. To je najlahodnejší dar ticha. V tichu totiž človek nepotrebuje nič, čím by si navodil pokoj duše. Nemusí cmúľať cukríky, aby sa upokojil. Nemusí si dávať slúchadlá na uši, aby zahnal nudu.

Nemusí viesť elektronickú konverzáciu, aby preklenul samotu. Ničím sa nemusí vychvaľovať len preto, aby ho za niekoho pokladali. Nemusí si nič kupovať, aby sa cítil lepšie, a nemusí sa vrhnúť niekomu do náručia, aby si vypočul zopár lichôtok. V tichu stačí byť. Mať nie je také naliehavé. Takýto stav zahatá cestu akémukoľvek pokušeniu byť od niečoho závislý.

Z knihy Tvoj život je tvoja šanca. Ako nachádzať zmysel v každodennosti.