Letné čítanie s nm: Hodina, ktorá mení všetko

Náš postoj k času pretínajú dve základné proichodné skúsenosti. Sme závislí od času, ale nevieme s ním narábať podľa našej vôle, a na druhej  strane – čas je závislý od nás a dokážeme s ním disponovať.

Typickým znakom našej novovekej kultúry je neprestajné skúmanie a bádanie človeka, ktorý chce pochopiť prírodu, vzťahy svojho bytia, aby bol čoraz menej závislý od podmienok, ktoré si neurčuje on sám. Myšlienka, že človek má určenú nejakú hodinu, že Boh Stvoriteľ prozreteľne riadi a sprevádza naše dejiny, sa čoraz viac zatláča do úzadia. A predsa neraz narazíme na skutočnosť, že nám niekto cudzí určuje čas. Pretože tým, že si sami riadime náš čas, a tým určujeme zároveň čas iným, ktorí si ho tiež plánujú, sme chytení do siete časovej organizovanosti a musíme sa jej podrobiť. Napriek narastajúcim možnostiam nie sme schopní všetkým zaručiť pokoj, spravodlivosť, zabezpečiť im podiel na dobrách tejto zeme, ani ekologickú rovnováhu v prírode.

Na jednej strane sa človek snaží dať všetkému zmysel, na druhej strane ho opantá podozrenie, že koniec koncov stráca zmysel všetko, čo nevie zmeniť ani svojimi plánmi, ani konaniami. A napokon: kto je náchylný oslobodzovať sa od faktorov svojho narábania s časom, ktoré nevie vlastnými silami ovplyvniť, bezhlavo sa vrhá do využívania svojho práva robiť si so svojím časom, čo chce on sám. No či sa človek takýmto konaním nedostáva do nebezpečenstva, že sa stane otrokom svojej vôle a vôle druhých? Nestanú sa dejiny človeka a dejiny sveta supermarketom s nekonečne dlhými regálmi s načatými baleniami sľubujúcimi šťastie?

Človek riadi čas – čas riadi človeka.

Nie je jednoduché vedieť si poradiť s vlastnými očakávaniami. Odhaliť ich množstvo a v ich protirečení nechať dozrieť súhlasné a zodpovedné rozhodnutie: Ako narábam s vlastným časom?

Keď v tejto súvislosti ponúkam zamyslenie o tom, čo Ján vo svojom evanjeliu hovorí o „hodine“, nevnímam to len ako ponuku nejakej formulky, ktorá nám odníma komplexné otázky, ktoré treba riešiť. A predsa objavujeme alternatívu obidvoch protichodných tendencií, ktoré sme už na začiatku načrtli: človek riadi čas – čas riadi človeka.

Hodina je v Jánovom evanjeliu ústrednou témou. Ponúkam vám niekoľko stručných odkazov. Pri svojom prvom zázraku, premenení vody na víno na svadbe v Káne, Ježiš jasne ukázal, že to nebolo len láskyplné gesto voči jeho matke, ale že toto jeho zvrchované zjavujúce konanie závisí od jeho „hodiny“ (porov. Jn 2, 4). Aj keď Ježiš ide na slávnosť do Jeruzalema, nie je závislý od toho, či sa mu chce, alebo nechce, ale od toho, či už nastala tá správna hodina (porov. Jn 7, 6. 8).

Počas slávnostného vstupu do Jeruzalema pred svojím umučením Ježiš hovorí, že nastáva rozhodujúca hodina. Ľudsky by sa chcel tejto hodine vyhnúť, ale napriek tomu vraví áno: preto prišiel v túto hodinu (porov. Jn 12, 23). Toto sa zhusťuje v kapitolách 13 – 17, ktoré v Jánovom znázornení rozširujú udalosti Zeleného štvrtka, Veľkého piatka a Veľkej noci. Ježiš si do podrobností uvedomuje, že toto je hodina jeho prechodu z tohto sveta k Otcovi (porov. Jn 13, 1). Záverečná Ježišova modlitba v 17. kapitole sa začína tým, že Syn pomenúva hodinu a priznáva sa k tejto hodine, ktorá nastala, aby Syn oslávil Otca a Otec Syna (porov. Jn 17, 1).

Na tomto aj iných miestach v Jánovom evanjeliu, kde Ježiš hovorí o hodine, sa vždy stretávame s tou istou štruktúrou: hodina prichádza od Otca na Syna, a toto zostupovanie od Otca na Syna, jeho hlas, jeho požehnanie, jeho vôľa, jeho plán spásy pre nás, nadobúda v tejto „hodine“ konkrétnu podobu. Hodina tohto sveta, naša hodina, je život Ježiša a tento Ježišov život sa odohráva v takte tej hodiny. V celku i v jednotlivosti to nie je nič iné ako život a smrť odchádzajúca k Otcovi a od Otca sa navracajúca späť na tento svet. Najvyššia obeta, najvyššie odovzdanie samého seba sa tu prelínajú v najvyššej slobode, s vedomým vykonaním Otcovej vôle, ktorý nie je akýsi vzdialený a ďaleký, ale vždy – hoci sa takým nezdá – je podielom Syna na Otcovi, jednota medzi Otcom a Synom, ktorej cieľom je ich vzájomné oslávenie, a jej zmyslom je vtiahnuť aj nás do tejto jednoty, do tejto slávy, do tohto trojičného života.

Prekvapujúce je, že práve udalosť a vzťahy, ktoré vyjadrujú význam „hodiny“ v Jánovom chápaní, poznačujú dokonca aj pôvod a podstatu každej a všetkých hodín: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1). Logos nie je len nejakou pramyšlienkou, praideou, praobrazom, ale súčasne je aj pradianím, ktoré počas všetkých časov určuje a umožňuje každý čas: všetko vychádza od Otca, ale v tom, že Otec sám seba otvára a darúva, nastáva stretnutie, spoločenstvo, trojičný život. Všetko, čo Boh zjavuje a vytvorí, nesie v sebe túto základnú štruktúru, odzrkadľuje ju, predurčená je na to, aby vnikla do jednoty medzi Otcom a Synom. Preto prichádza Syn na svet, stáva sa telom a časom, žije uprostred nás a práve v prijatí nášho života a smrti sa stáva najdôležitejšou hodinou s Otcom. V tejto hodine sme spasení, v nej sme oslobodení a povolaní mať podiel na Božom živote. V hodine Ježišovej smrti a oslávenia prichádza tá hodina, ktorá je poslednou i prítomnou hodinou dejín: hodina, v ktorej sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde (porov. Jn 4, 23), hodina, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a budú vzkriesení (porov. Jn 5, 25. 28f).

Z knihy Línie života. Námety na meditácie nad Jánovým evanjeliom.