Letné čítanie s nm: Jednota Cirkvi začína darom, nie príkazom

Stať sa jeden pre druhého darom – či to nie je teologický a duchovný princíp štruktúry života a poslaním Cirkvi? Pohliadnime na význam chariziem v živote Cirkvi. Jednotlivci (alebo  spoločenstvá) dostali charizmu, aby ju darovali Cirkvi ako celok. Medzi rôznymi službami neexistuje konkurencia, pretože každá potrebuje, dokonca vyžaduje doplnenie iných služieb. V ochote doplniť iného či nechať doplniť seba vzniká celok. Iste, duchovný úrad Cirkvi má úlohu rozlišovať dary Ducha a udeliť jednotu charizmy, služba duchovnej jednoty stojí v strede jeho poslania. Úloha rozpoznávať však nenahrádza posudzovanie darov Ducha a v žiadnom prípade neruší odkázanosť aj samých nositeľov úradu na ich plnosť prejavujúcu sa v ľude. Spájanie a rozlišovanie patria spolu. Jeden bez druhého nemôžu byť, navzájom sa potrebujú a vyžadujú a sú určení byť pre toho druhého darom.

Naše vlastné danosti sú určené na to, aby boli darom pre druhého a zároveň jeho danosti sa stávajú darom pre nás – toto je štýl Cirkvi, jej „preukaz“. Pretože podľa toho by nás mali všetci poznať ako Ježišových učeníkov, ako Cirkev. Podľa toho, že máme tú lásku k sebe navzájom, akú mal Pán ku nám (porov. Jn 13, 34f). Boh sa stal darom pre človeka. V ňom sa stáva človek tým darom pre Boha, ku ktorému je povolaný a utvorený, v ňom sa stávame darom jeden pre druhého. Lumen gentium, dogmatická konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi, označuje nové prikázanie ako životné pravidlo Cirkvi.

Toto pravidlo, tento zákon sa, samozrejme, nedá vynútiť moralistickým prikázaním „Musíš“. Je odrazom hĺbky ľudského bytia, hĺbky samého Boha. Mnohé línie Jánovho evanjelia vyúsťujú do nového prikázania a jeho dôsledku, zbiehajú sa v jeho testamente, aby všetci boli jedno (porov. Jn 17, 20 – 23). Tri súvisiace motívy Jánovho evanjelia nám ukazujú, ako hlboko sú vzájomná láska a vzájomné obdarúvanie, v ktorom sa odohráva život Cirkvi, zakotvené v samom Bohu.

Boh nás obdaroval tým, že my nielenže prijímame jeho pôsobenie, ale ho spolu s ním završujeme, dokončujeme a darúvame ďalej.

Pohoršenie v živote Ježiša, či už v synoptických evanjeliách, alebo aj v Jánovom, vyvoláva skutočnosť, že si pripisuje Božie diela a dôstojnosť. Tých, ktorí na to narazia, Ježiš priťahuje viac k sebe, do svojho tajomstva, v ktorom to objasňuje ako vzťah Otca a Syna: Otec dá Synovi všetko, všetko vloží do Synových rúk. Je to nápadné, ako často sa v Jánovom evanjeliu stretávame s týmto motívom (porov. Jn 3, 35; 5, 20; 10, 17; 17, 23). Na jednej strane platí: Syn nekoná nič inak, ako vidí konať svojho Otca a ako mu to Otec zveril. Na druhej strane je to Bohu najvlastnejšia plná moc, Božie najvlastnejšie dielo, ktoré Otec zveril Synovi – odpúšťanie hriechov, súd, prebudenie k novému večnému životu. Gesto, v ktorom Otec všetko zverí Synovi, nie je nič dodatočné ku konaniu a bytiu Otca v jeho podstate, ale samo najvnútornejšie Božie bytie.

Otec „je“ toto: všetko, čo je jeho, darúva a zveruje Synovi. Božia božskosť „je“ táto láska v trojičnom živote, ktorá ustavične darúva samu seba. Čím viac sa toto absolútne spoločenstvo života a bytia zjednocuje a samo sa stáva vlastným trojjedinému Bohu, tým viac vyjadruje aj navonok svoje pôsobenie a to, čo on v tomto pôsobení darúva, čo podporuje, čo dáva do pohybu. My sme skrze Boha sami stvorení a spasení – ale on to vkladá do našich rúk, aby sme aj my mali podiel na jeho diele. „Skrze Boha sami“ neznamená: „Boh bez nás“, ale „Boh s nami“, „Boh a my“. Toto nie je v protiklade, pretože Boh je práve tá láska, ktorá vyžaruje a pôsobí v slovíčkach „a“ a „s“. Zdá sa, akoby nás B

Toto neplatí len vo vertikálnej rovine, od Boha ku nám, ale je to v Duchu, ktorého si Otec a Syn navzájom darúvajú a ktorého darúvajú aj nám, je to ako zákon pôsobenia pre charizmu, pre našu vzájomnú službu a lásku. Dary vo svojej rôznorodosti nesmieme v nijakom prípade porovnávať. Rozhodujúca je vzájomná odkázanosť jeden na druhého; avšak podiel, spolupôsobenie, spoluúčasť nie sú „povolením (koncesiou)“, ale „vyznaním (konfesiou)“, priznaním sa k Božiemu životnému štýlu a skutočnosti.

V našich úvahách sme dospeli k druhému motívu: božské spoločenstvo dobier. Všetko, čo je Synovo, je aj Otcovo, všetko, čo je Otcovo, je aj Synovo (porov. Jn 17, 10; 16, 15). Oni majú spoločné bytie a podstatu, majú všetko spoločné. V tomto leží ten najhlbší bod tej perspektívy, ktorú nám otvárajú Skutky apoštolov: Cirkev sa nevzmáha len na základe zmŕtvychvstania a turíčneho zoslania Ducha, ale jej život sa v prvom rade buduje na spoločenstve svedectiev o Zmŕtvychvstalom a svedectiev vzájomného prežívania života a jeho darov a zdrojov (porov. Sk 4, 32 – 34; 2, 42 – 47). Spoločenstvo dobier – bez toho, aby bola ich forma a konkrétna zaviazanosť napríklad v prvotnej cirkvi pevne stanovená – nie je ako dodatok, ale v podstate dôkaz, že ako Cirkev jestvujeme a ako Cirkev aj žijeme. Kedy sme v dejinách zažili viac ako dnes, že naša vôľa vzájomne sa deliť, to, že vzájomne stojíme jeden za druhým, hlboko ovplyvňuje nemeniteľné predpoklady súčasného života a jednotu sveta, spravodlivosť, pokoj a zachovanie stvorenia?

Stupňovanie a zavŕšenie nachádzame aj v treťom motíve, práve v Jánovi centrálnom, ktorý sa však v žiadnom prípade neobmedzuje len na neho: vo vzájomnom vnútornom pôsobení osôb (teológovia hovoria o „perichorézii“). Keďže Otec a Syn majú celé svoje pôsobenie a dokonca i bytie spoločné s Duchom, Otec, Syn a Duch sa vzájomne obklopujú. A my na tomto získavame podiel nie tým, že dostávame nejaký dodatočný dar, ale že v Synovi sám Boh preniká do nášho života a skrze vtelenie zaberá naše vlastné bytie. V ňom stretávame človeka, v človeku stretávame jeho. Z tohto vyrastá tá vzájomná jednota, ktorá je Ježišovým testamentom a cieľom a zavŕšením Cirkvi: všetci jedno, aby svet uveril (porov. Jn 17, 20 – 23). To neznamená, že si budeme len navzájom dávať darčeky, ale že sami budeme jeden pre druhého darom; toto je to najintímnejšie i najodhalenejšie pre Cirkev, najintímnejšie i najodhalenejšie pre Boha i pre človeka.

Z knihy Línie života. Námety na meditácie nad Jánovým evanjeliom.