Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Libanon je krajinou paradoxov. Kedysi ho nazývali Švajčiarskom Blízkeho východu, dnes bojuje o prežitie. K štyrom miliónom obyvateľov pribudli takmer tri milióny utečencov a 85 percent ľudí žije v chudobe. Tam, kde zlyháva štát, je Cirkev tým, čo drží spoločnosť pokope – otvára školy, nemocnice a kláštory pre všetkých, bez ohľadu na vierovyznanie.
„Kresťania sú jedinou nádejou na mier. Dovolím si povedať, že môžu byť tým „tmelom“, ktorý znovu spojí spoločnosť. Lebo k tomu sme povolaní,” približuje Marielle.
V rozhovore hovorí okrem iného aj o tom:
Posledné dni ste strávili na Slovensku. Čo bolo hlavným cieľom vašej návštevy?
Mojím cieľom bolo priblížiť ľuďom na Slovensku to, čo dnes v Libanone prežívame, a zároveň prepojiť našu realitu s tými, ktorí nám tu pomáhajú. V ACN nechceme hovoriť len o číslach a projektoch – za každým darom je konkrétny človek. A keď sa s ním stretneme osobne, táto pomoc už nie je anonymná, ale mení sa na vzťah. A práve z takýchto vzťahov rastie spoločenstvo, ktoré dokáže spájať ľudí bez ohľadu na hranice.
Ako na vás Slovensko zapôsobilo?
Slovensko na mňa urobilo veľmi dobrý dojem. Cítila som, že ľudia tu prešli náročnou minulosťou – komunizmom, vojnami, rôznymi krízami –, a predsa sa im podarilo vybudovať krajinu, ktorá je usporiadaná a krásna. Samozrejme, problémy tu stále sú a budú, ale človek má pocit, že ľudia žijú so základnou istotou a s rešpektom k ľudskej dôstojnosti. To je niečo, čo nám v Libanone chýba.
Pre mňa je to aj znamením nádeje – keď vidím, že Európa po ťažkej histórii dokázala povstať z trosiek. Verím, že raz to bude možné aj na Blízkom východe. Modlím sa za pokoj pre náš región a viem, že to nie je utópia. Ak to dokázala Európa po dvoch svetových vojnách, môžeme to dokázať aj my.
Váš rodný Libanon bol kedysi považovaný za „Švajčiarsko Blízkeho východu“. Ako by ste opísali jeho súčasnú situáciu po ekonomickom kolapse, politických problémoch a vojne?
Ako mladá som snívala, že pôjdem do sveta a budem hovoriť o kráse svojej krajiny, kde sa dá v ten istý deň lyžovať aj plávať v mori. No dnes sa pristihnem, že hovorím najmä o utrpení… Zlom nastal v roku 2019. Bankový systém skolaboval, ľudia stratili svoje úspory a stredná trieda prakticky vymizla. Dnes žije takmer 85 % ľudí v biede.
Na prvý pohľad je to „skrytá kríza“ – vidíte obnovenú krajinu, pekne oblečených ľudí a autá na uliciach. Ale keď otvoríte chladničku, nenájdete v nej nič. K finančnému kolapsu sa pridala pandémia, ktorá zastavila turizmus aj služby, na ktorých je Libanon postavený.
Rodičia nemajú na školné pre svoje deti a musia voliť medzi jedlom a vzdelaním.
Potom vypukol konflikt vo Svätej zemi, ktorý sa rozšíril aj na juh Libanonu a napokon na celú krajinu. Hoci máme prímerie, útoky a atentáty pokračujú. Ľuďom chýbajú základné veci potrebné na prežitie – napríklad elektrina ide iba pár hodín denne, potom sme odkázaní na drahé generátory.
Rodičia často nemajú na školné pre svoje deti a musia voliť medzi jedlom a vzdelaním. Ocitli sme sa v situácii, kde základné veci síce existujú, ale nemôžeme si ich dovoliť. A to všetko v krajine, v ktorej sa pred niekoľkými rokmi žilo relatívne dobre.
Dalo by sa povedať, že cez túto krízu sa učíte žiť v neustálej neistote?
Áno. Ale skôr by som to nazvala životom v odovzdanosti a dôvere v Božiu milosť. Kríza, nech je akokoľvek ťažká, sa môže stať priestorom, kde sa zrodí niečo dobré. Vezmime si napríklad vojnu a vysídlených ľudí.
Bola to katastrofa – nič horšie si človek nevie predstaviť. A predsa práve vtedy vznikli nezabudnuteľné väzby medzi tými, ktorí prijímali utečencov, a samotnými utečencami. To je spôsob, akým Boh premieňa utrpenie na niečo, čo dokáže uzdraviť a posilniť dušu.
Na Západe sa javí ako kľúčové mať všetko naplánované a pod kontrolou. U nás sa človek učí žiť zo dňa na deň – a práve v tom paradoxne rastie dôvera v Boha. Neistota sa stáva miestom, kde sa Boh ukazuje ako naša jediná istota.
Libanon je jednou z mála krajín na Blízkom východe, kde majú kresťania stále silné zastúpenie. Sama ste členkou Maronitskej katolíckej cirkvi, ktorá má v Libanone najviac stúpencov. Čo táto prítomnosť kresťanov pre krajinu znamená?
Je to strategické – nielen pre nás, ale pre celý Blízky východ. Kresťania tvoria približne tretinu obyvateľstva – hovorím o tých, ktorí majú pas a občianstvo. Ak však započítame aj 2,5 milióna sýrskych utečencov, podiel by bol omnoho nižší.
Pamätám si, keď som bola v Sýrii a pýtala som sa tamojších kresťanov, ako sa im darí. Jedna žena mi odpovedala: „Neboj sa o nás, staraj sa o kresťanov v Libanone. Vy ste naša skala – ak vy odídete, nemáme dôvod zostať ani my.“
Každá škola v regióne je zárukou, že kresťania zostanú zakorenení vo svojej dedine.
Táto prítomnosť je u nás viditeľná na každom kroku. V každej dedine stojí aspoň jeden kostol. Katolícke školy, nemocnice a farské centrá udržiavajú ľudí pri živote. Spomeniem príklad z juhu krajiny: počas vojny tam pôsobila sestra Maya.
Keď jej povedali, že musí odísť, prišli za ňou miestni kresťania a povedali: „Ak odídeš ty, odídeme aj my. Ak zostaneš, zostaneme tiež.“ Cirkev je pre nás skutočnou zárukou, že kresťania zostanú vo svojich dedinách a regiónoch.
Dá sa povedať, že Cirkev dnes drží krajinu pokope?
Áno, pre ľudí je symbolom nádeje, bezpečia a istoty. To je ten upokojujúci účinok, ktorý Cirkev má na veriacich – či už v kostoloch, nemocniciach, alebo školách. Práve preto je pre nás taký dôležitý projekt s katolíckymi školami, ktorý robíme s ACN.
A nie je to len o platení školného a finančnej podpore. V školách sa odovzdáva viera, buduje sa komunita. Každá škola v regióne je zárukou, že kresťania zostanú zakorenení vo svojej dedine, vo svojej zemi. Keď podporíme jedno dieťa, nejde iba o jeho vzdelanie – posilňuje sa tým aj puto medzi Cirkvou a veriacimi.
Katolícke školy sú zároveň jedným z posledných miest, kde sa v Libanone stretávajú kresťanské a moslimské deti. V čom vidíte ich mimoriadny význam pre spoločnosť?
Katolícke školy sú prototypom spolunažívania. V bežnom živote máte kresťanské a moslimské ulice a rozdelené mestské štvrte, ale v škole sú si deti rovné. Sedia v jednej lavici, delia sa o jedlo, hrajú sa spolu, učia sa spolu. A práve tam je priestor na budovanie solidarity a rovnosti.
Moslimské deti zároveň vyrastajú v prostredí kresťanských hodnôt a vidia, že spoločný život je možný. Kresťanské deti zase zažívajú, že ak toto spolužitie funguje v škole, môže to fungovať aj neskôr v dospelosti.
Ak o katolícke školy prídeme, stratíme veľa… Nielen ako kresťania, ale aj ako celá spoločnosť.
Preto je riziko zatvárania týchto škôl také vážne. Hrozí, že ich nahradia radikálne školy, kde chýba priestor na diskusiu a spolunažívanie. To by malo dosah na celé budúce generácie. Aj ja sama mám moslimských priateľov zo školy, ktorí s nami dokonca chodili aj na katolícke omše.
Naučili sme sa rozprávať aj o sporných témach a hľadať spoločnú reč. Katolícke školy sú naozaj miestom, kde sa ukazuje, že spolužitie je možné, a ak o ne prídeme, stratíme veľa… Nielen ako kresťania, ale aj ako celá spoločnosť.
Čo najviac ohrozuje prežitie týchto škôl?
Najväčším problémom je ekonomická situácia. Katolícke školy fungujú z veľkej časti zo školného. Keď však 70 % populácie upadlo do chudoby, v plnej výške ho dokáže zaplatiť len asi 20 % rodín. Väčšina si to nemôže dovoliť.
Školy však nechcú posielať deti domov len preto, že rodičia nemajú peniaze. Všetky ich nechávajú chodiť do školy, pokračujú vo vyučovaní, no zároveň musia platiť učiteľov a udržiavať prevádzku takmer bez príjmu. A tu je to najväčšie riziko: inflácia je tristopercentná a učitelia nemôžu donekonečna pracovať bez riadneho platu.
Niektoré školy už preto zatvorili, najmä na vidieku – a práve tam sú najpotrebnejšie. Ak zaniknú katolícke školy, ich miesto zaujmú iné, financované napríklad zo zahraničia, z Iránu alebo Saudskej Arábie. A tam už nemožno očakávať rovnakého ducha spolunažívania, aký vládne v katolíckych školách.
Aké sú hlavné projekty ACN v Libanone, do ktorých ste zapojená?
Naša pomoc tu má dve roviny. Tou prvou je podpora rehoľných sestier a kňazov, ktorí často slúžia doslova „na hrane prežitia“. Poznám sestru, ktorá celý deň učí v škole bez peňazí, vedie malé zdravotné stredisko a večer sa vracia do kláštora s prázdnymi rukami. ACN jej pomáha doslova prežiť – zabezpečuje jedlo či liturgické rúcha.
Druhou oblasťou sú už spomínané školy a zdravotníctvo. Pomáhame rodinám s platením školného, aby deti mohli zostať vo vzdelávacom systéme, a prispievame aj na zdravotné testy či liečbu, ktorú by si inak nemohli dovoliť.
Počas vojny sme rozdávali potravinové balíčky – nie ako anonymná charita, ale vždy v spojení s osobnou návštevou. Navštívime rodinu, vypočujeme si príbehy jej členov, zahráme sa s deťmi – a až potom prichádza balíček ako dar. Dôležité nie je len to, čo odovzdáme, ale aj to spoločenstvo, ktoré s nimi budujeme.
Počas vojny na juhu Libanonu v roku 2023 bolo vysídlených viac než milión ľudí, prevažne moslimov. Kresťanské kláštory a fary vtedy otvorili svoje dvere pre utečencov. Ako si na toto obdobie spomínate?
Bolo to, akoby sa v utrpení zjavoval Boh. Ľudia z juhu hľadali útočisko v kresťanských oblastiach, ktoré boli bezpečnejšie. Pamätám si telefonát od jednej priateľky, ktorá so zúfalstvom hľadela na rodiny s deťmi spiace v autách alebo pod stromami.
Keď cirkev videla, čo sa deje, otvorila dvere všetkým bez rozdielu. Kostoly a farské sály zaplnili utečenci a biskupi vyzvali veriacich, aby otvorili svoje domovy.
Keď sme neskôr navštívili rodiny, ktoré prijali utečencov, hovorili, že to bola skúsenosť, v ktorej mohli naplno prežiť svoje kresťanstvo. Nikdy nezabudnem na jednu ženu, ktorá mi povedala: „Kričala som na Pannu Máriu: toto sú tvoje deti, beriem ich k sebe, lebo aj ty by si to tak urobila.“
Dokonca jedna z utečenkýň porodila priamo v dome, kde našla prístrešie. Spoločná zraniteľnosť ľudí zblížila, hoci politika ich roky rozdeľovala.
Niekedy sa mi zdá, že takáto skúsenosť nám na Slovensku chýba. V Libanone to bola extrémna situácia, ale zároveň ľuďom umožnila prežívať vieru autenticky. U nás máme sklon uzatvárať sa do vlastného sveta, myslieť len na „svojich“ ľudí a neotvárať sa druhým. A to už nie je skutočne žité kresťanstvo…
Myslím, že máte pravdu. Možno to v Libanone spôsobila vojna, ale niečo podobné sme zažili pred dvoma týždňami v sýrskom Homse. Keď sa na mesto pozriete zvonku, pôsobí, akoby sa boje skončili len včera – sivé domy deravé od guliek, ťažoba, ktorá na ľudí stále dolieha. A uprostred toho akoby malý raj: jezuitský dom.
Keď vstúpite dnu, ocitnete sa v úplne inom svete – stromy, príroda, fontána, lavičky… Jezuiti nám povedali, že toto miesto vzniklo zámerne: aby sem mohli prísť všetci, nielen kresťania, a hľadať spoločnú reč. Pre mňa je to zázrak.
Bola som na mieste explózie len pätnásť minút predtým. Ľahko som mohla byť jednou z obetí.
Keď sme tam vošli po ceste z Damasku, bolo to ako závan čerstvého vzduchu. Videli sme deti behať po dvore, rodiny sedieť pri stole a hovoriť o svojich problémoch. A vtedy cítite, že ACN tu nepomáha len materiálne. Ide o viac – o to, aby ľudia cítili, že patria do živej, silnej komunity, ktorá sa nevzdáva.
V roku 2020 otriasol Bejrútom výbuch, ktorý sa považuje za jeden z najsilnejších v dejinách ľudstva. Ako si spomínate na túto udalosť?
Bejrútsky výbuch bol šokom pre celý národ. Nikto nečakal, že hlavné mesto môže zrazu vybuchnúť. Sama som bola na mieste, kde došlo k explózii, len pätnásť minút predtým. Ľahko som mohla byť jednou z obetí. Moja priateľka bola nezvestná päť hodín a potom ju našli mŕtvu v nemocnici. Ľudia vtedy behali z nemocnice do nemocnice a hľadali svojich blízkych.
Tá rana je stále otvorená a krváca – sama som z nej traumatizovaná. Všetci, ktorí sme vtedy boli v Bejrúte, sme v istom zmysle obeťami. Niektorí zomreli, iní prežili, ale trauma v nich ostala. Pamätám si, ako sme minulý rok pracovali v kancelárii, niekto prudko zabuchol dvere a všetci sme vyskočili a utekali. Až keď sme si navzájom povedali „to sú len dvere, sú to len dvere“, upokojili sme sa.
Dodnes nepoznáme pravdu o tom, čo sa stalo. Ak sa nenastolí spravodlivosť a nezistí sa, kto bol za výbuch zodpovedný, ľudia nebudú môcť uzavrieť proces smútenia. Preto je rana stále otvorená a každý rok štvrtého augusta sa bolestivo ozýva.
Zničené boli, samozrejme, aj mnohé domy a kostoly, ale najväčšia škoda nie je materiálna. Skutočná rana je v ľuďoch. A táto rana spôsobila, že mnohí, najmä mladí ľudia, sa rozhodli krajinu opustiť.
Niektorí však aj napriek nebezpečenstvu ostali. Napríklad mnísi z komunity Beit Maroun…
Títo mnísi sú doslova fenoménom. Je ich asi 23, väčšinou vo veku medzi dvadsiatym až tridsiatym rokom. Žijú podobne ako prví maroniti: pracujú na poli a kláštor si vybudovali vlastnými rukami. To, čo ich poháňa, je hlboké zakorenenie v Maronitskej cirkvi a túžba uchovať živú vieru aj tradíciu predkov.
Naša viera kráča ruka v ruke so slobodou – a sloboda je podstatou kresťanstva.
A pritom to nie sú ľudia, ktorí by v živote zlyhali a hľadali v kláštore útočisko. Naopak – medzi nimi sú inžinieri, architekti, fotografi či filmári.
Majú diplomy a všetko, čo sa v živote naučili, dnes investujú do služby cirkvi. Keď ich stretnete, vidíte mladých mužov s bradami v rehoľnom rúchu – ale plných života. Usmievajú sa, žartujú, vyžaruje z nich radosť – a nie je to nič predstierané.
Dvaja z nich dokonca pochádzajú z maronitskej diaspóry v Austrálii. Tam sa narodili, vyrástli – a predsa sa rozhodli vrátiť do Libanonu, aby tu žili túto tradíciu. To je pre mňa veľké znamenie nádeje.
Spomínali ste, že sýrski kresťania nazývajú vašu libanonskú komunitu skalou. Cítite teda zodpovednosť nielen za Libanon, ale aj za celý Blízky východ?
Rozhodne áno. Libanon je poslednou nádejou pre kresťanov na Blízkom východe, pretože sme stále aktívni. Zároveň je to demokratická krajina a to je pre nás zásadné. Naša viera kráča ruka v ruke so slobodou – a sloboda je podstatou kresťanstva.
Kresťania sú navyše zapojení aj do politického systému. Prezident republiky je vždy kresťan, rovnako ako veliteľ armády či guvernér centrálnej banky. To znamená, že nie sme len pasívnou menšinou, ale aktívnymi aktérmi, spolutvorcami tejto krajiny.
Kto príde do Libanonu, hneď si všimne, že je to tu iné než v ostatných arabských štátoch. Kostoly sú tu doslova všade – rovnako ako svätyne a miesta zasvätené svätcom. Pôsobia tu aj desiatky rehoľných kongregácií a len samotná Katolícka cirkev má v Libanone sedem rôznych obradov. To všetko ukazuje, že kresťanstvo v Libanone je živé a že je „skalou“ – nie iba pre nás, ale pre celý Blízky východ.
Povedali ste, že ľudia v Libanone sú na pokraji síl. Ako vyzerá táto únava v každodennom živote – a ako im viera pomáha vytrvať?
Zostať v Libanone je veľmi ťažké rozhodnutie, hoci je to krásna krajina. Poviem vám to na svojom príklade. Som vydatá a otázka emigrácie bola na stole aj u nás.
Na začiatku krízy bol môj manžel bez práce, pretože pôsobil v oblasti event manažmentu a organizovanie akýchkoľvek akcií sa počas pandémie úplne zastavilo. Ja som pracovala ako koordinátorka v univerzitnej kaplnke, ale môj plat sa znížil na dvadsať či tridsať dolárov mesačne – čo nestačilo ani na plnú nádrž benzínu.
Mohli sme odísť, manžel mal veľa príležitostí v zahraničí, ale kládli sme si otázku: Keď máte postihnutého syna, čo urobíte? Opustíte ho, aby ste si uľahčili život? Alebo zostanete s ním a budete sa snažiť spraviť jeho život krásnym? Tak sme sa rozhodli zostať – pretože toto je náš domov, naša krajina, naša rodina.
Pracujeme deň a noc, aby sme vôbec dokázali prežiť.
Samozrejme, je to vyčerpávajúce. Po bankovej kríze v roku 2019 prišli naši rodičia o všetky úspory na dôchodok, takže postarať sa o nich sa stalo našou zodpovednosťou. Pracujeme deň a noc, aby sme vôbec dokázali prežiť, ale zároveň cítime povolanie zostať – ako kresťania, ktorí chcú podoprieť cirkev a spoločnosť. Preto hovorím: tí, ktorí zostávajú v Libanone, zostávajú preto, že sa cítia povolaní zostať.
Ako ste sa vyrovnávali so strachom, ktorý je v takejto situácii prirodzený?
Je to vždy o zvažovaní rizík. Ak by Libanon ovládli radikáli a denne by som žila v strachu zo smrti, možno by som sa tiež rozhodla pre odchod. Ale po výbuchu v Bejrúte v roku 2020 som to cítila inak. Práve vtedy som si povedala: nikdy neodídem. Pretože riziko je všade – v aute, vo vlaku, v lietadle… rovnako v Európe ako tu.
Bola som šťastná, že po výbuchu som ostala doma v Libanone. Zatiaľ čo moji priatelia zo zahraničia len volali a pýtali sa, ako sme na tom, ja som na druhý deň vzala metlu a spolu s ostatnými som čistila ulice. To je môj spôsob života – byť tam, kde sa niečo deje, aj keď je to nebezpečné.
Strach preto nevnímam ako niečo paralyzujúce. Skôr ako divokú silu, ktorú sa učíte držať pod kontrolou. Niečo, čo vás sprevádza, ale nemusí vás ovládať. Naučila som sa s ním žiť – a v tom je paradoxne aj istá sloboda.
Spoločnosť v Libanone je multireligiózna, vedľa seba tu žijú rôzne náboženstvá. Mnohí však tvrdia, že takýto model nikdy nemôže fungovať – že rozdielne vierovyznanie vedie nevyhnutne ku konfliktom. Môže byť Libanon dôkazom, že spolužitie je možné?
Áno, ale iba ak dostanete správnu výchovu. Ak je vzdelávanie fanatické, radikálne a vedie k nenávisti či pomste, tak je spolužitie nemožné. Keď však vyrastáte v prostredí, kde sa učíte rešpektu, prijatiu a pokoju, vtedy je to možné. Videli sme to aj v Sýrii.
V Libanone necítite hnev na iné krajiny, že neprijali viac utečencov.
Po vojne tam medzi rôznymi skupinami prevláda pomsta, no kresťania sú jediní, ktorí ju nepraktizujú. Nemajú zbrane, nepoužívajú násilný jazyk – a práve preto sú jedinou nádejou na mier. Dovolím si povedať, že kresťania môžu byť tým „tmelom“, ktorý znovu spojí spoločnosť. Lebo k tomu sme povolaní.
Libanon prijal najviac utečencov na počet obyvateľov na svete. U nás v Európe sa pritom často hovorí o „obrovských utečeneckých vlnách“, pred ktorými sa musíme chrániť, no v skutočnosti najväčšiu ťarchu nesú malé krajiny ako Libanon. Ako to prežívajú Libanončania, zvlášť keď sami čelíte hlbokej kríze?
Úprimne, situácia s utečencami je pre nás veľmi náročná. Libanon má štyri milióny obyvateľov a k nim pribudli približne tri milióny utečencov. Takýto tlak prináša množstvo napätí – ekonomických, sociálnych aj bezpečnostných. Štát, ktorý sám zápasí s hlbokou krízou, ich nedokázal plnohodnotne integrovať, a tak sa obe strany ocitli v ťažkej situácii – my nesieme veľkú ťarchu a oni, hoci unikli pred vojnou, často žijú v neľudských podmienkach.
Cirkev sa snaží toto napätie premieňať na priestor solidarity. V údolí Beqaa napríklad vedie projekty vzdelávania detí, ktoré by inak skončili na ulici alebo v rukách extrémistov, a dáva im tak šancu na dôstojný život.
Zaujímavé pritom je, že v Libanone necítiť hnev voči krajinám, ktoré neprijali viac utečencov. Ľudia skôr berú realitu takú, aká je, a snažia sa v nej obstáť s tým, čo majú.
Foto: ACN – Pomoc trpiacej cirkvi
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
