Dobrovoľníčka na brigáde v zatopenej dedine: Ľudia prijali povodeň s pokorou

Ako sa zrodil nápad ísť pomáhať do zatopených dedín?

Úplne náhodou, ale keďže náhody neexistujú, bolo to iste Božie riadenie. Už mesiac som mala dohodnuté stráženie našich troch detí u švagra. Tomáš, môj manžel, mal sviatok. Chcela som mu dať ten víkend ako darček.

Mala som predstavu o čase bez detí, keď by sme spolu išli niekam do hôr, prespali v aute a zažili dobrodružstvo, ako to máme radi. Víkend bol dopredu naplánovaný a vtedy ešte žiadne povodne neboli.

V týždni po povodniach sa mi to v hlave pekne rozležalo. Na miestach, ktoré postihli povodne, máme známych a kamarátov. Videla som videá, ako to tam vyzerá a ako veľmi potrebujú pomoc. Preto som Tomovi navrhla: „Čo keby sme cez víkend šli do Českej Vsi pomáhať?“

Nemal problém vymeniť romantiku s manželkou za drinu?

Prijal to bez rozmýšľania ako dobrý nápad. Takto dohodnutí sme šli spať a na druhý deň sme začali organizovať aj materiálnu pomoc.

Tým, že som volala s kamarátkou Barunkou z Českej Vsi, vedela som, čo potrebujú, poslala mi dlhý zoznam. Sľúbila som jej, že sa to pokúsime zohnať a tiež vyzbierať peniaze, aby sme mohli nakúpiť.

Odkiaľ ste ich tak rýchlo vzali?

 Vo štvrtok večer sme mali vo farnosti chvály a tam sme tento úmysel predložili s tým, že ak by chcel niekto prispieť, môže. V ten večer sa vyzbieralo do pokladničky 23 600 českých korún (necelých tisíc eur). Za tieto peniaze sme v piatok nakúpili všetky ostatné potrebné veci.

Fúriky, lopaty, gumáky

Koľko členov mal váš pohotovostný povodňový tím?
Šli sme len my dvaja s Tomom, bola to taká naša „hurá akcia“. Príprava prebiehala veľmi rýchlo s tým, že sme tam plánovali ostať celý víkend. Šli sme tam s tým, že prespíme v aute.

Nechceli sme, aby mal niekto s nami starosti, nastavili sme sa tak, aby sme boli sebestační. Rovnako to bolo s jedlom. Za autom sme mali príves plný vecí, ktoré sme doviezli domácim.

Dva dni je dosť málo na takú spúšť. Ako vyzerala logistika?

Vo štvrtok sme písali všetkým známym, či môžu darovať niečo z toho, čo bolo v zozname od kamarátky. Mnoho vecí sme dostali – osem fúrikov, veľa lopát, dve krabice rukavíc, kýble, priamotop, farbu, veľké čierne vrecia na odpad a ďalšie veci.

Naši kamaráti nám po chválach prisľúbili zohnať aj ďalšie veci, napríklad gumáky, čo bolo v tých oblastiach rovnako nedostatkovým tovarom. Tie boli vo všetkých obchodoch s pracovnými potrebami vykúpené, zvlášť malé veľkosti.

Obehla som všetky obchody, kde by mohli byť, avizovali možný dovoz v piatok. Nakoniec ich vôbec nepriviezli, ešte v piatok som obvolávala asi šesť obchodov. Napriek tomu sa nám ich podarilo zohnať, kamarát obehol tržnice. Do Českej Vsi sme vďaka tomu viezli asi 30 párov gumákov.

Na čo poslúžili vyzbierané peniaze?

Za ne sme v piatok nakúpili všetky ostatné potrebné veci. V lekárni som za sto eur nakúpila rôzne obväzy a náplasti pre dobrovoľníkov. Tvrdo tam pracujú a často majú škrabance na rukách a nohách. Tie už tiež boli v tých oblastiach nedostatkovým tovarom.

Ľudia v dedinách začali odpratávať následky po vode hneď, ako opadla a potreba mnohých vecí bola obrovská. Aj naša pomoc prišla oneskorene. V piatok šiel Tomáš nakúpiť ešte ďalšie fúriky, lopaty, gumové stierky, vedrá.

Prečítajte si aj:

Všetko šlo teda hladko…

Nie, cestou zo železiarstva už Tomáš nenaštartoval. Auto proste nešlo, nevedeli sme prečo. Pre nás to bol jasný signál, že to, pre čo sme sa rozhodli, je veľmi dôležitá akcia, pretože „niekto“ si dal dosť námahy strkať nám do toho prsty a kaziť to.

Povedala som: Nie, nie, toto nevyhrá. Tomáš teda s kamarátom odtiahol auto do servisu a druhý kamarát nám obratom požičal auto. Do toho nám ešte v piatok ochoreli deti… Napriek tomu sme boli rozhodnutí ísť, boli sme si istí, že deti sú v dobrých rukách.

Zákaz vjazdu cudzím

Nemali ste problém dostať sa do dediny? Niekde hlásili problémy s prejazdom po zosuvoch ciest…

Vojsť do údolia pred Českou Vsou, kde sa rieka vyliala, je náročné. Aj na mape vidieť, že cesta je neprejazdná. Fyzicky to prejazdné je, ale je nutné regulovať, koho do dediny pustia. Príliš veľa áut by v dedine zavadzalo.

Je potrebné, aby tam bolo miesto pre ťažkú techniku – hasičov, bagre, veľké nákladné autá. Tie odvážajú sutinu a bahno. Bagre opravujú mosty alebo strhávajú zničené, miesto nich stavajú nové. Toto je tam teraz dôležité a osobné autá tam nemajú čo robiť.

Preto do týchto oblastí púšťajú iba tých, ktorí prichádzajú pomáhať. My sme tam vošli len raz, v aute sme mali kamarátku, ktorá je domáca. Šli sme po ceste, ktorá ostala po povodni a bola ako-tak opravená. Tam, kde odnieslo kus cesty, bolo navezené kamenie, aby sa po ňom dalo prejsť.

Priviezli sme teda veci, rozdelili pomoc a vzali nejakých brigádnikov. Na druhý deň sme tam už autom nešli, nechali sme ho v Písečnej kúsok nad kostolom, kam sa dalo dostať. Naložili sme si fúriky a šli sme pešo.

Ako vyzerala Česká Ves?

Tieto dediny na seba nadväzujú, sú v rade od Mikulova po Jeseník v údolí rieky Bělá. Vyzerajú hrozne. Domy, ktoré stoja, vyzerajú z diaľky v poriadku. Zblízka však majú záhrady zaplavené bahnom do výšky pol metra až meter, podľa toho, ako to naplavila rieka z koryta.

Aj z diaľky je vidieť zničenú a chýbajúcu cestu, rozbúrané mosty. Koryto rieky je oveľa širšie, voda vymyla časť brehov na oboch stranách. Je plné kamenia a všetkého možného po krajoch.

Do domov v blízkosti oblúku rieky narážala voda a všetko, čo v nej bolo. Chýbajú tam časti stavieb a nevyzerá to ani z diaľky dobre.

V dedine žijú ľudia. Ako sa vysporiadali s takouto spúšťou?

Ľudia, ktorí tu bývajú a ktorí zachránili svoje domy, sú veľmi statoční. Už v prvý deň som premýšľala, prečo nevidím žiadny plač či zúfalstvo, nikto sa nesťažoval. V jednej rodine, kde sme v sobotu pomáhali, so zápalom odhadzovali zo záhrady bahno – takmer bez odpočinku.

Celú situáciu prijímajú miestni s pokorou. Až v nedeľu mi došlo, že títo ľudia fungujú ešte v krízovom režime. Ten im káže prežiť, čo najskôr sa vyhrabať z toho bahna, čo najskôr zachrániť dom a vysušiť ho, aby mali kde bývať. Teraz sú odpojení od emócií.

Ľudská blízkosť

Nebolo tam žiadne zúfalstvo, plač?

Ľudia, ktorých som tam stretla, pracujú teraz za hranicou svojich síl. Keď sme prišli a ponúkli sme im, že tú prácu urobíme za nich, nech si odpočinú, vydržali sedieť tak päť minút… Sú nastavení tak, že teraz musia toto všetko zvládnuť a vydržať.

Myslím si však, že príde čas, keď sa budú musieť zastaviť, obzrieť sa a zo všetkého sa vyplakať. Je to obrovský zásah do ich života.

Život im to nevzalo, hoci je aj pár obetí povodní, ale všade je obrovská skaza. Prišli o veci, odplavilo im skoro všetko. Niektorí prišli o dom. Teraz totiž prebiehajú demolácie domov, ktoré síce ešte stoja, ale sú vo veľmi zlom statickom stave. Niektorí teda prišli o všetko…

Všetci však potrebujú kontakt s druhými, potrebujú vedieť, že na nich niekto myslí. Je veľmi fajn, keď im niekto pošle peniaze a materiálnu pomoc, to zabezpečenie je dôležité.

Ale po psychickej stránke potrebujú blízkosť iných ľudí, trebárs aj dobrovoľníkov, ktorí tam s nimi sú. Tí nielen pomôžu s prácou, ale ich aj objímu, povedia, že na nich myslia a že sú s nimi. Je dôležité, aby ľudia postihnutí touto situáciou vedeli, že na ňu nie sú sami.

Na čo z toho, čo si tam videla, nevieš zabudnúť?

Prechádzali sme rôznymi postihnutými mestami, ako sú Krnov či Opava. To, čo človeka zasiahne, sú tie obrovské hromady zničených vecí, ktoré ľudia nosia na kopy zo zaplavených domov. Sú to veci, ktoré sa nedajú umyť, voda a blato ich úplne zničili.

Obrovské kopy nábytku, chladničiek, práčok, sporákov, kobercov… Vyzerá to hrozivo. Všetko to čaká na odvoz veľkými nákladnými autami, tie to berú preč jedno za druhým na obrovské skládky. Nedá sa to ani roztriediť, sú to obrovské kopy vecí všetkého druhu.

Uvedomila som si, aké je to neekologické, povodne znečistili pôdu toxickými látkami. V lese na stromoch sú naplavené odpadky, všade sa váľa množstvo plastov. Je to veľmi nepríjemný pohľad.

Prečítajte si aj:

Bahno, špina, nánosy

Akú pomoc potrebovali miestni od vás?

Keď sme prišli do Českej Vsi, bolo tam už dosť dobrovoľníkov. Naša kamarátka, ktorá tam býva, koordinuje spolu s inými organizačne zdatnými ľuďmi pomoc. Vytvorila zoznam domov, kde ešte potrebovali dobrovoľníkov. Dala nám tip, kam máme ísť, a tam sme sa vybrali s fúrikmi, lopatami a rukavicami.

V sobotu sme pomáhali upratať záhradu pri jednom rodinnom dome. Bola to pôvodne krásna záhrada so skleníkom a ovocnými stromami. Na mieste, kde stál pôvodne skleník, ostalo len murivo zo spodnej časti, skleník odplavilo o kus ďalej. Vedľa pôvodného skleníka bola obrovská diera v zemi, na inom mieste bolo trištvrte metra naplaveného blata. Bolo potrebné presunúť ten kopec do diery.

V nedeľu sme pomáhali v jednom dome v Písečnej, tam nemali toľko dobrovoľníkov. Zoznam pre dobrovoľníkov, kde potrebujú pomoc, bol na obecnom úrade.

Odtiaľ nás aj dvoch dobrovoľníkov poslali do jedného domu. My ženy sme umývali náradie do domu v garáži, ktorú už predtým vyčistili hasiči. To, čo sa dalo zachrániť, sme potom čisté vracali naspäť do garáže.

Chlapi pracovali na odpratávaní nánosov na stromoch, vykopávali a dávali do poriadku veľké veci, ktoré boli zanesené pod bahnom v záhrade. Keď sa odprace to najhoršie, čaká sa už len na ťažkú techniku v záhrade.

Prídu bagre, nánosy bahna vybagrujú a odvezú preč. Treba vybrať zem ešte aj spod nánosu bahna – aj 30 centimetrov, hlina je po nasiaknutí toxická… Ľudia si teda musia sami doviezť do záhrady čistú hlinu.

Hovorila si s ľuďmi zasiahnutými povodňou?

Áno, s tými, ktorým sme boli pomáhať v domoch. Opakovalo sa porovnávanie tejto povodne s tou, ktorá tu bola v roku 1997. V prvom dome nám ukazovali aj značku, pokiaľ bola voda v tom roku.

Vtedy voda dosahovala v dome trištvrte metra, teraz meter sedemdesiat. Podobne to bolo aj v druhom dome, aj tam bolo vidieť, že toto bola dvakrát horšia povodeň.

Aká je v týchto dedinách perspektíva návratu do normálneho života?

To je ťažká otázka. Na niektorých miestach je to určite na roky práce. Tam, kde sa museli búrať domy alebo o ne ľudia prišli, je otázkou, kedy dostanú peniaze a koľko dostanú. Otázkou je aj to, či si postavia dom alebo ho kúpia niekde inde. Potrvá to, kým si ho znovu od základov zariadia.

Rovnako potrvá, kým sa znovu postavia mosty, cesty, tie sú na mnohých miestach veľmi zničené. Keď vidím, koľko trvá opraviť a spojazdniť cestu v našom meste, ktorá má len pár dier, tak opraviť toto bude na roky.

Ale teraz je najdôležitejšie vysušiť domy, lebo sa hrá o čas, keďže sa blíži zima. Ľudia sa boja toho, že sa to nestihne. Zatiaľ je pekné počasie, ale nemusí to tak byť dlho, tu v horách prichádza zima skôr. Trošku tu z toho cítiť nervozitu.

Ako by sme týmto ľuďom mohli pomôcť?

Priama pomoc na mieste je stále dôležitá, stále je tam obrovská potreba dobrovoľníkov pri odpratávaní. Túto informáciu treba šíriť ďalej, povzbudiť iných, aby prispeli svojou pomocou.

Všetky dostupné informácie sú už na stránkach obcí a veľkých organizácií, ako je česká Charita, Adra, Človek v ohrození. Všetky organizácie majú už online formuláre pre dobrovoľníkov.

Dá sa tam však ísť aj na vlastnú päsť, pomoc určite treba. Aj preto, lebo vládne mierny chaos v organizovaní ľudí, a potom sa stane, že sa v autobuse pre 50 ľudí vezie desať dobrovoľníkov… Určite sú však veľmi potrebné vysúšače, je ich málo a mokrých domov veľa.

Keď si prišla domov, do sucha… – ako si vnímala rozdiel?

Uvedomila som si, aké sú veci pominuteľné – dnes ich mám, zajtra ich už mať nemusím. Je veľký dar, že môžem tie veci mať, ale na druhej strane ma to naučilo nelipnúť na nich. Byť pripravená vzdať sa ich a dať ich tomu, kto to potrebuje.

Mám dar nevisieť na veciach, rada ich posúvam ďalej. Teraz som si to ešte viac uvedomila. Znovu som prehodnotila, čo doma potrebujem a čo nie, čo môžem poslať inde niekomu, kto to potrebuje.

Foto – Bára Greplová