Kornel Brosch pôsobil ako detský lekár v Lipanoch v okrese Sabinov. S manželkou Máriou majú sedem detí a pätnásť vnúčat.
Pôsobili ste ako pediater, ste na dôchodku a nedávno vám vyšla kniha vtipov. Prečo ste sa pustili do takejto knihy?
Humor mi bol vždy veľmi blízky. Keď som bol ešte malý chlapec, zaujala ma myšlienka, že svätý smutný je skutočne smutný svätý. Môj obľúbený svätec je Filip Neri, ktorý je aj autorom myšlienky, že humor je úsmev neba. Alebo Ján XXIII. má tiež vtipné výroky: na otázku, koľko ľudí pracuje vo Vatikáne, odpovedal, že asi polovica. Vtip je ako kýchnutie, prečistí nos, ale nikomu nie je príjemný neprestajne kýchajúci človek. To je aj môj postoj k humoru.
Ku knihe ma však inšpiroval môj priateľ, tiež lekár, fokolarín, kňaz Martin Uher. Často ma nabádal, aby som si vtipy nenechával pre seba, ale aby som ich dal do písomnej formy. Povzbudzoval ma, že každý má nejaký dar, ktorým vie obohatiť ľudí, tak sme knihu začali pripravovať. Boli to tri mesiace intenzívnej práce zbierania vtipov a potom ešte týždne dolaďovania s grafičkou, jazykovou redaktorkou a ilustrátorkou.
Z akých zdrojov sú všetky tie vtipy?
Vždy, keď som počul nejaký dobrý vtip, som si ho aj zapísal. Mnoho vtipov a fórov som počul v kostole.
V kostole?
V kostole sa dejú veci. (Smiech.) Napríklad som počul takúto prosbu: „Aby sa náš zosnulý brat Ján necítil opustený v kruhu svojej rodiny, prosme Pána!“
Vtip je ako kýchnutie, prečistí nos, ale nikomu nie je príjemný neprestajne kýchajúci človek.
Bol som kantorom, a tak som mal možnosť veľa toho vypočuť. Napríklad niekto v žalme prečítal: „Pán vystaval mesto a obohnal ho valalom a hradbami.“
Mnoho vtipov som počul doma od detí alebo aj od mojich rómskych spoluobčanov, ktorých sme v knihe nazvali ako Dežo a Araňa. A pretože som lekár, veľa vtipov je aj z prostredia ambulancie.
Lekárske vtipy sú kategória sama osebe, keďže sú známe svojou dvojzmyselnosťou. Nebol problém vybrať slušné vtipy?
Táto kniha prešla niekoľkými korektúrami, aby sme vychytali všetky veci, ktoré by ľudia mohli pochopiť zle, alebo by mohli niekoho uraziť. Nie sú tam teda nijaké dvojzmyselné vtipy.
Kniha má tri časti, sú tam vtipy z lekárskeho prostredia, potom kostolné vtipy a napokon všeobecné. Dnes nájsť knihu, ktorá nemá neslušný vtip, je veľmi zriedkavé. Už mám aj spätnú väzbu od jedného kňaza, ktorý bol prekvapený, že našiel konečne niečo, kde nie je nič dvojzmyselné. Táto kniha je pre každého, vhodná aj pre deti.
Nie je táto korektnosť, aby ste vtipmi nikoho neurazili, na úkor samotného humoru?
Počul som už dávno jednu myšlienku, s ktorou však nesúhlasím, že vtipy sú buď dobré, alebo slušné. Podľa môjho názoru je veľa dobrých a zároveň aj slušných vtipov.
Vo svojej lekárskej praxi v Lipanoch aj mimo nej ste sa veľa stretávali aj s rómskymi pacientmi. Pomáhal vám humor aj v komunikácii s nimi?
Nie vždy, niekedy som musel byť aj tvrdý, lebo oni dajú na autoritu, a ak ju necítia, tak si robia po svojom. No mal som s nimi úsmevné príhody. Napríklad som istej pani Margite povedal: „Pôjdete s malým na chirurgiu!“
Dnes nájsť knihu, ktorá nemá neslušný vtip, je veľmi zriedkavé.
A ona mi hovorí: „Dobre, pán doktor, pôjdem domov, malého umyjem a pôjdeme na chirurgiu.“ Tak sa som jej opýtal: „A keď ste ku mne prišli, dieťa ste neumyli?“ A ona: „Pán doktor, ku vám môžem, lebo vy nie ste taký pyšný, vy ste náš.“
Oni vnímali citlivosť, ak som sa aj ja k nim správal férovo. Raz mi jedna rómska žena chcela priniesť zdravotné karty svojej rodiny so slovami, že chceme ísť k vám, lebo inde nás majú za nič. Pravda je však taká, že my žijeme v oblasti, kde veľmi málo Rómov dodržiava pravidlá, prevažujú tí, ktorí veci zneužívajú.
Ako pediater ste pôsobili v časoch, keď sa autorita doktora všeobecne rešpektovala. No zažili ste aj časy, keď rodičia majú pocit, že sú mnoho ráz múdrejší ako lekári a všetko si overujú na internete. Neprešiel vás humor pri stretnutí s dnešnými precitlivenými rodičmi?
Stalo sa, že raz sa ma jedna pacientka otvorene opýtala, vraj čo je so mnou, lebo sa neusmievam. Zažil som mnohé dnešné internetové mamičky, ale mojou výhodou bol vek, už som mal svoju autoritu na základe skúseností. Tak som tým moderným mamičkám aj povedal, nech si samy napíšu diagnózu aj lieky, ale že potom zodpovednosť budú niesť ony.
Za moju prax sa mi nepodarilo presvedčiť len jednu mamičku o účinnosti očkovania, ostatné dali na moje odporúčania. Aj tie, ktoré nechceli dať deti očkovať proti osýpkam, po vypuknutí posledných prípadov osýpok prišli dať zaočkovať svoje deti. Nikdy som na ne nešiel tvrdo, našiel som si čas a všetko im vysvetlil. Mám aj tú výhodu, že sám som v detstve prekonal vírusovú detskú obrnu, tak som im mohol hovoriť, že keby som bol ja ako malý očkovaný, tak by som nebol v detstve ochorel.
Pediatra som robil 42 rokov a pamätám si, že na začiatku mojej praxe sa ešte matky veľmi báli akýchkoľvek vyrážok, lebo si pamätali epidémie osýpok. Dnešným mladým mamám to už našťastie ani nenapadne, aj vďaka očkovaniu.
Vnímate rozdiel v pediatrii v časoch, keď ste začínali, a ako je to dnes?
Vnímam veľký posun v prístupe k deťom, čo sa prenáša aj do pediatrie. Mnohé dnešné mamičky majú dieťa za božstvo, niečo na piedestáli, okolo čoho treba behať. Za dieťa by niektoré mamičky chceli dokonca aj dýchať, ale keď už je nejaký problém, zodpovednosť presúvajú na iných. Prečítam si na internete, tak internet je zodpovedný, idem k doktorovi, tak doktor je povinný. Je to taký paradox, na jednej strane sme postavili dieťa na trón, na druhej sa zbavujeme vlastnej zodpovednosti.
Čím to podľa vás je?
Je to určite aj tým, že rodičia majú menej detí oproti minulosti, vo svojom okolí majú menej detí, a tak mamičkám chýba skúsenosť a sú na deti precitlivené.
Mnohé dnešné mamičky majú dieťa za božstvo.
Mal som jednu mamičku, ktorá mi pri prvom dieťati každý týždeň chodila s nejakým problémom, alebo mi volala, všetko bol problém. Zrazu prišlo druhé, tretie, štvrté dieťa a prestala sa ozývať. Pri štvrtom som už nevedel, že takú mamičku mám, prišla iba na poradňu, lebo už všetko vedela riešiť.
Vy máte tiež viacpočetnú rodinu. Máte dojem, že väčšia rodina je prevenciou mnohých ľudských i výchovných neduhov?
S manželkou Marienkou si vždy hovoríme, že Boh musel mať riadnu odvahu, keď nám zveril sedem detí. Vždy sme chceli päť detí. Potom po deviatich rokoch od narodenia piateho dieťaťa a potom ešte po jedenástich prišli neplánovane ďalší dvaja synovia, ale prijali sme ich s láskou.
Zakúsili sme, že väčšia rodina automaticky prináša do rodiny pocit obety, uskromňovania sa. Keď nemáme dosť prostriedkov, sadneme si s deťmi a povieme, ty budeš mať vetrovku po ňom, ty po ňom, a keď sa pýtajú prečo, tak povieme, lebo na to nemáme, aby sme každému kupovali novú. A deti si zvykli, že nemôžu mať všetko, čo chcú. V dnešnej dobe chcú dať rodičia deťom všetko a myslia si, že to je láska.
Zakúsiť nedostatok môže byť výchovným princípom?
Určitý nedostatok je významným faktorom pri výchove detí. Deti by však nemali trieť biedu. Hoci dnes už mnohé rodiny nemajú existenčné problémy, nezaškodilo by im, aby vedome niečo deťom odopreli. Úloha rodiča nie je len v tom, aby telesne uspokojil všetky potreby dieťaťa, ale aby bol s nimi a pri nich aj v iných veciach.
Čo vnímate spätne ako kľúčové vo vašej výchove, že sa vám to podarilo?
Ako prvotný vnímam svoj vzťah s manželkou Marienkou. To, že deti videli našu vzájomnú lásku, ako sa jeden k druhému správame, bola pre nich škola života. Keď som prichádzal z práce domov, mali sme taký rituál, že to bolo naša chvíľka na kávu a vzájomný rozhovor o tom, čo sme prežili počas dňa.
Boh musel mať riadnu odvahu, keď nám zveril sedem detí.
Ja som nalial mlieko do Marienkinej kávy, lebo ona ju pije s mliekom, a ona mi nasypala cukor do mojej, lebo ja pijem sladkú kávu. Náš malý syn sa nás pozeral a povedal: „Ja som vedel, že to tak urobíte.“
Najhlavnejšie je však modliť sa spolu s deťmi. Keď boli deti ešte malé, tak sme sa modlievali spolu tí, ktorí boli doma. Večernú modlitbu a ešte aspoň desiatok ruženca. Najprv sa deti ošívali, že im je to dlho, no ja som sa ich spýtal, či si to stopli, koľko času denne venovali Bohu. Potom si už na to zvykli a sami sa zvolávali. Toto drží rodinu pohromade.
Vy obaja s manželkou žijete podľa spirituality jednoty Hnutia fokoláre. Čo vám dáva vo vašom živote?
Hnutie fokoláre sme spoznali až po svadbe. Hľadali sme v duchovnom živote niečo viac, poznali sme Neokatechumenátne hnutie, zažili sme aj spoločenstvo Svetlo – Život (Oázy) a po dlhom hľadaní sme na jednom stretnutí spoznali spiritualitu jednoty. Vošli sme do chaty, kde sa to stretnutie konalo, a tá atmosféra nás oslovila. Dnes viem, že to bola prítomnosť Ježiša medzi tými ľuďmi. Pozreli sme sa na seba a povedali sme si, že toto sme hľadali.
Keby sme neboli spoznali Hnutie fokoláre, tak jeden z nás je dnes vo väzení a druhý na cintoríne.
Páčilo sa nám, že v tomto spoločenstve od nás nikto nechcel nejaké špeciálne prvky zbožnosti, pôsty alebo modlitby, ale žiadal sa život, čo je niekedy to najťažšie – milovať ako prvý, milovať druhého, milovať nepriateľa. Dnes hovorím, že keby sme neboli spoznali Hnutie fokoláre, tak jeden z nás je dnes vo väzení a druhý na cintoríne. (Smiech.)
A to prečo?
Lebo sme veľmi rozdielne povahy. Aj keď sme si dohadovali niekde stretnutie, tak sme sa ani nestretli, lebo každý toho druhého pochopil inak. Po nájdení spirituality sme pochopili, že musíme hľadať viac dobro toho druhého ako svoje. Na odľahčenie by som použil jednu myšlienku. Aj keď sa máme s Marienkou skutočne radi, raz pri debate o smrti Marienka vyslovila u nás už nesmrteľnú „hlášku“: „Ak jeden z nás zomrie, ja budem veľmi smutná.“
Ovplyvnila spiritualita jednoty aj váš pracovný život?
Určite áno. Často som si pred vstupom do ambulancie hovoril, že dnes chcem vidieť Ježiša v každom pacientovi a tak aj k nemu pristupovať. A nebolo to vždy ľahké, niekedy som aj vybuchol od zlosti. Až mi jeden kňaz povedal, aby som skúšal niekedy kontemplovať Krista v tých maličkých, aj v špinavom otrhanom Cingánčati. A to som si potom veľmi často pripomínal.
Mal som jedného razantného kolegu, ktorý raz urobil jeden škaredý podraz voči mne. Povedal som si, že to musím riešiť. Najprv som však išiel domov a prosil som manželku, nech sa za mňa modlí, že sa idem s ním porozprávať. Prišiel som za ním na ambulanciu a on spustil svoje. Pätnásť minút som ho len počúval, chcel som tam byť pre neho. Nestihol som ešte ani nič povedať a on sám sa ozval, vraj, viete, že máte pravdu. Už aj ten postoj, ktorý máme k človeku, môže veci meniť.
Vráťme sa ešte k humoru. Ako vnímate úroveň dnešného humoru, viete sa na niečom ešte dobre baviť?
K humoru nutne patrí aj vedieť si vystreliť sám zo seba, nebrať sám seba veľmi vážne, či nemračiť sa, keď sa niekomu podarí si zo mňa vystreliť. Mne vždy urobí radosť, keď sa niekomu podarí dobrý vtip, hoci aj na môj úkor.
Dnes je humor viac vyprázdnený.
Dobré vtipy sa ešte nájdu, ale, žiaľ, úroveň mnohých klesá. Ako by sme sa bez vulgárnosti ani nevedeli baviť. Minule som náhodou narazil na knihu plnú iba oplzlých vtipov, bol som z toho zhrozený, kde sme sa už ako spoločnosť posunuli. Dnes sa ľudia už nechcú baviť, chcú, aby ich niekto zabával. Preto už ťažko nájsť reláciu alebo dobrú komédiu, ktorá by nebola prvoplánová a robená nasilu. Dnes je humor viac vyprázdnený. No, žiaľ, taký je asi aj dopyt.
Čo by mal byť podľa vás pravý zmysel humoru?
Humorom by sme mali potešiť a rozveseliť ľudí okolo nás. To je to, čo dnes potrebujeme. Svätý Otec hovorí, aby sme boli majákmi, znamením pre tento svet. Pápež František fokolarínom v Loppiane tento rok povedal: „Vyprosujte si milosť zmyslu pre humor, lebo je to ľudský postoj, ktorý sa najviac približuje k Božej milosti.“ Táto veta krásne vystihuje, že nejde len o zábavku na krátenie času, ale humor môže mať aj duchovný rozmer.
Foto: Jozef Polák