Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Diagnóza ADHD sa dosiahnutím dospelosti pre mnohých nekončí. Ako sa žije s dospelým dieťaťom bez liečby? Rozprávanie mamy Evy (jej meno sme pre citlivosť témy zmenili, ale redakcia ho má k dispozícii) je dosť náročným sústom aj na čítanie.
Syn sa nám narodil v roku 1995. Mala som ťažký pôrod, narodil sa pridusený, bol na kyslíku. Od mala bol veľmi bystrý, všímavý. Bez plienok spal, keď mal rok a pol, cez deň sa pýtal na nočník. V reči bol od malička veľmi zdatný, rád sa učil básničky a spieval. Synov motorický nepokoj bol zjavný hneď, zažívali sme jeho neustále pobehovanie z miesta na miesto, pohupovanie nohami. ADHD ale nikdy nejde ako diagnóza osamote. Vtedy sme netušili ešte nič o Aspergerovi, ani o PAS (porucha autistického spektra, pozn. redakcie). Nebol internet, literatúry málo. Diagnostikovali mu ľahkú mozgovú dysfunkciu, nedozreté mozgové zakončenia.
Prečo sme vlastne šli na vyšetrenie? Poslali nás z materskej školy: syn veľmi dobre fungoval „jeden na jedného“, ale vôbec nefungoval v kolektíve. Vystriedali sme tri materské školy, päť základných škôl, dve stredné. Na základnej škole sa k diagnózam pripojila tiková hlasová porucha. Rušilo to v triede. Syn robil čudné veci: behal cez hodiny po štyroch popod lavice, vycikal sa cez prestávku do kýbľa, kde sa umývala špongia, vylial spolužiakom do tenisiek kofolu. Utieral spolužiakovi svoje sople o vlasy, naschvál si cez hodinu pukol. Keď ho raz učiteľka zavrela v triede, vyskočil z prvého poschodia školy von oknom a ušiel domov… V deviatej triede nakreslil hanlivé obrazy učiteľky náboženstva na tabuľu. Bolo toho strašne veľa, neustále poznámky za správanie… Bolo toho veľa.
Hneval sa na Boha, lebo zažíval neprijatie všade, kde sa pohol.
Známky mal dobré, keďže má IQ 135. Základnú školu sme absolvovali od piateho ročníka domácim vyučovaním, raz za týždeň chodil na preskúšanie. Bola som s ním doma a učila ho. Mali sme denný režim, čo kedy robíme. Keďže je najstarší a po ňom sa nám narodili ešte tri deti, musela som to nejako zvládnuť… V druhom ročníku ZŠ mal asistentku – oficiálne však takáto pomoc ešte nefungovala a už si ani nepamätám, ako to v škole vyriešili.
Toto všetko sme zažívali v čase, keď v školách neexistovala integrácia ani pomocníci pedagóga. V treťom ročníku strednej školy ho vylúčili zo školy po prvom dni. Počas tretieho a štvrtého ročníka bol umiestnený do liečebno-výchovného sanatória. Vtedajšia pani riaditeľka mi povedala: „Mala som za 30 rokov praxe iba jedno takéto dieťa a skončilo v reedukačnom centre.“ Len som pozerala a nechápala. Nechcela som ho dať do žiadneho reedukačného centra, nemám s týmto zariadením dobré skúsenosti.
Lenže v tom čase legislatíva nedovoľovala domácu výučbu. Deti v sanatóriu mali zbierať dobré body, a keď ich dosiahli, dovolili im návštevu rodiny. Synovi sa to nepodarilo. Písali sme si teda listy, to sme mohli. Absolvovali sme veľa psychologických sedení, robili domáce úlohy, čo nám tam dali… Bez výsledku.
Vysokú školu nedokončil. Prišiel až po záverečnú prácu, no keď mu ju kázali doplniť a opraviť, povedal, že lepšie to nevie, a odišiel. Zamestnal sa. Vystriedal viacero zamestnaní, počas siedmich rokov ich bolo asi do desať, prerušených mnohými evidenciami na úrade práce.
Jeho medikamentózna liečba sa skladala z antihistaminík a Oxazepamu. Neskôr ešte z Risperdalu a Strattery – na ňu veľmi dobre reagoval. Počas základnej školy mu diagnostikovali epileptické ložisko v mozgu, ktoré ale, našťastie, nebolo aktívne. Mával iba ľahké epileptické zážitky – neprítomné zahľadenie sa, nepamätal si, čo sa dialo prv. S medikamentóznou liečbou skončil v osemnástich rokoch, hneval sa, že má brať lieky. Vysadil si ich sám a viac sa k nim nevrátil. Na dohováranie nereagoval.
Keďže sme veriaca rodina, učili sme ho láske k Bohu. Okolo šestnásteho roku sa vzoprel, v sedemnástich prestal chodiť do kostola úplne. Voči Bohu sa zatvrdil. Úmyselne v kostole vyrušoval. Dupal nohami, kopal do lavice – boli to každonedeľné boje. Keďže všetko je z Božej ruky, hneval sa na Boha, lebo zažíval neprijatie všade, kde sa pohol. Povedal: „Keď si ma takéhoto stvoril, tak ti teraz ukážem. Ak mám byť takýto, tak budem, a dokonale. Keď som podľa všetkých zlý, tak budem, a dokonale…“
Nerozumel, prečo ho druhí neprijímajú, čo robí zle a čo má robiť, aby ho ostatní prijali. Časom sa stal z neho výborný „herec“ a manipulátor. Čím bol starší, tým lepšie vedel, ako sa kde správať, ako dosiahnuť, čo chcel. Ostatní si to ani nevšimli. To vie dodnes a ide mu to výborne. Ako dospelý bol zavretý na tri mesiace do basy za vyhrážanie sa rodine zabitím. Rozbil dvere autobusu, lebo ho šofér nepočkal, keď k autobusu dobiehal. Jazdil autom bez vodičského preukazu a nabúral…
Nevyberáme si rodičov a deti.
Vie byť veľmi priateľský a milý, no zrazu sa niečo zmení – je ako časovaná rozbuška. Nevieš, kedy vybuchne, a celá situácia je zrazu inak. V okamihu je arogantný, násilný, nebezpečný pre svoje okolie. Myslím to vážne, naozaj nebezpečný. Pije rum, vtedy sa nahlas smeje a nedá sa s ním hovoriť. Radšej k nemu v tej chvíli ani nejdeme do izby. Celá rodina sme ticho, len trpíme a čakáme, kedy zaspí.
Jeho správaním je stigmatizovaná celá rodina. Kým bol syn mladší, manžel pomáhal riešiť jeho stavy, potom to vzdal. Keď mu dohováral, vysvetľoval, nemalo to žiadnu odozvu. Súrodenci tým trpeli a trpia, nemohli sme chodiť s ostatnými, deti si k sebe nebrali ani starí rodičia. Chceli totiž iba ostatné deti, jeho nie. Ako som mu mala vysvetliť, že tieto deti na prázdniny môžu a on nie? Nijako, nechodil teda nikto.
Snažili sme sa žiť s tým, čo nám Boh dal. Áno, navrhovali nám umiestnenie v reedukačnom centre, ale tento dar syna nám bol do rodiny daný s nejakým účelom. Nevyberáme si rodičov a deti. Učili sme sa, ako to zosúladiť a zvládnuť. Hovorím deťom: „Keby si bol ty na jeho mieste, chcel by si, aby sme ťa dali preč? Chcel by si vedieť, že ťa nechceme?“ Odmietnutie je veľká bolesť. Navyše, on sám nijako nemohol ovplyvniť to, aký je. Iste, urobil dobrovoľne a vedome aj zlé rozhodnutia – ale nerobíme ich aj my? Nevedela by som žiť s vedomím, že som ho dala preč, že som ho nechcela, lebo…
V mládežníckom veku začal písať knihy. Sú štyri, napísané v angličtine, každá má okolo 300-400 strán. Ide o vedecko-fantastickú literatúru. Skladá hudbu, má nahratých niekoľko CD. Všetky hlasy a nástroje si nahrával sám. Ide o tvrdý metal, spieval spôsobom growl – to je taký hrubý hlas. Rád by skončil so životom, tu ho veľmi nebaví žiť. Nie je milovaný, ako potrebuje. Párkrát sa pokúšal vziať si život. Hľadala ho polícia, aj ho našli, aj my sme ho v noci hľadali a volali jeho meno.
Veľmi ho milujem a neustále sa modlím a dúfam, že nájde svoju cestu a pokoj v živote.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
