Nepodliehajme rezignácii vo svete zmietanom nenávisťou: Otvorme dvere svojho srdca nádeji

Keď sa pozrieme na horizont sveta za posledný rok, môžeme sa preľaknúť. Rusko-ukrajinská vojna so svojím sprievodom nesmierneho utrpenia sa nekončí. Gaza bola donedávna miestom smrti. Šíri sa antisemitizmus. Svet sa potáca z jednej krízy do druhej: najmä v Afrike. Ľudia tu opúšťajú svoju zem, aby nezomreli, hoci za cenu toho, že padnú do priepasti života bez bezpečia. V Afrike je 44 miliónov utečencov. Celý národ!

Toto je svet, ktorý rehabilitoval vojnu, dovoľuje násilie, robí zo zisku a peňazí najvyššie zákony viac-menej legálnych aktivít. Je to tiež svet, ktorý sa vzdal veľkých ideálov dvadsiateho storočia: medzinárodné riadenie, mier, dialóg, spolupráca, jadrové odzbrojenie či OSN. Cirkvi už viac ako pol storočia praktizujú dialóg a teraz uviazli v hlbokých rozporoch: ako napríklad medzi ruskou cirkvou, ukrajinskými kresťanmi a konštantínopolským patriarchátom.

Spoločnosť sa stáva barbarskou.

Nie sú to len vzdialené problémy, od ktorých sa môžeme odvrátiť a opýtať sa: Čo to má spoločné so mnou? Čo už len ja môžem urobiť?

Zapojení sme do nich všetci. Už len preto, že klíma násilia sa prelieva do spoločnosti. Zamyslime sa nad vraždami žien, násilím medzi mladými ľuďmi, používaním nožov ako zbraní pomsty. Spoločnosť sa stáva barbarskou aj preto, že sa jej už nedotýka žiadny veľký ideál a žiadna veľká vízia.

Tieto Vianoce však boli obohatené o posolstvo jubilea nádeje. František v bule Spes non confundit napísal: „V srdci každého človeka je nádej ako túžba a očakávanie dobra, aj keď nevie, čo prinesie zajtrajšok. Nepredvídateľnosť budúcnosti však niekedy vyvoláva protichodné pocity: od dôvery k strachu, od vyrovnanosti k zúfalstvu, od istoty k pochybnostiam. Často sa stretávame so sklamanými ľuďmi, ktorí sa pozerajú do budúcnosti skepticky a pesimisticky, akoby im nič nemohlo ponúknuť šťastie.“ A my sme často tí, ktorí sú nedôverčiví, skeptickí alebo pesimisti.

Pesimizmus, ktorý nás obklopuje, nás núti premýšľať štýlom: pre tento svet nemôžeme nič urobiť, mali by sme myslieť na seba! Pesimizmus vedie k lenivosti a ľahostajnosti.

Cirkev však aktuálnym jubileom otvára púť, ktorá nás vedie k tomu, aby sme otvorili svoje srdcia nádeji. A nie, nejde o vtip, ale o návod na zrelý postoj tých, ktorí veria, že nie všetko je rozhodnuté a prevalcované zlom. Cirkev nás žiada, aby sme sa modlili k Pánovi za dobro a pokoj, ktoré si ľudia nevedia zabezpečiť sami. Tak veľa dokáže naliehavá modlitba vyslovená s vierou! Cirkev nás pozýva konať dobro, nech sme kdekoľvek, pretože je nákazlivé a oslobodzuje nás od zla. Povedané ústami dona Puglisiho: „Ak každý niečo robí, potom sa dá urobiť veľa.“

Musíme vyjsť z kúta, v ktorom sme sa skryli, a vydať sa cestou nádeje.

Otvorenie Svätej brány otvára dimenziu, ktorou je modlitba a láska. Musíme vyjsť z kúta, v ktorom sme sa skryli, a vydať sa cestou nádeje, kde nájdeme spoločníkov.

Jubilejná brána je odpoveďou na mnohé zatvorené dvere sveta: „Hľa, otvorené dvere na nebi a ten pravý hlas, ktorý som už počul ako zvuk poľnice, keď so mnou hovoril, povedal: „Vystúp sem…!“ (Zjv 4, 1)

Prevzaté z Famiglia Cristiana. Redakčne upravené. Preložila Ivana Šušaníková.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť.