Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Myšlienku, že zoči-voči sporom by sme sa mali snažiť o dialóg, sme opustili: žijeme vo veku sily.
Epochálna zmena, o ktorej hovoril pápež František, prebieha rýchlo a jej výsledok je neistý: situácia sa javí ako chaotická a neporiadok denne narastá. Znepokojujú nás konflikty a krízy.
Znepokojuje nás však aj nedostatok systému hodnotenia (politického, geopolitického, ideologického alebo akéhokoľvek iného), ktorý by nám umožnil pochopiť, predchádzať alebo predpovedať udalosti, ktoré sa odohrávajú pred našimi očami.
Kedysi dávno existovalo rozdelenie na bloky, aliancie a frakcie. Aj vtedy sa každá mocnosť snažila o svoj vlastný prospech, ale v rámci pravidiel vytvorených po druhej svetovej vojne a viac-menej rešpektovaných. Porušením týchto pravidiel sa krajiny vystavovali všeobecnému odsúdeniu.
To už dnes neplatí: tí, ktorí porušujú zákon v medzinárodných vzťahoch, tak robia bez rozpakov; niekedy sa tým dokonca chvália. Alebo prezentujú porušenie ako právo na sebaobranu, ako v prípade vojny na Ukrajine, kde Rusko ospravedlňuje agresiu v mene bezpečnosti.
Nachádzame sa uprostred veku sily.
Prípad Grónska je podobný: Spojené štáty americké si ho nárokujú v mene svojho práva brániť západnú pologuľu, ktorú považujú za svoju. Vojna v Gaze má podobné motivácie. Americká intervencia vo Venezuele je podporená potrebou kontrolovať jej zdroje a zabezpečiť, aby sa nedostali k nepriateľom.
Každá vojenská akcia je legitimizovaná viktimistickou interpretáciou reality, ktorá motivuje k použitiu sily. Tí, ktorí môžu vojensky zasiahnuť, nemusia dosiahnuť konsenzus. Robia to bez vysvetľovania. Nachádzame sa uprostred veku sily. To nás vystavuje nepredvídateľnému.
Obzvlášť nás znepokojuje nedostatok spoločného rámca: každá mocnosť (veľká alebo stredná) robí rozhodnutia na základe sebavzťahujúcich a nepredvídateľných výpočtov.
Vzdali sme sa myšlienky, že v prípade sporov sa musí hľadať politický kompromis alebo sa musí vybudovať diplomatická rovnováha.
Preto je také ťažké zastaviť vojny: prevláda istota, že vojenské prostriedky vždy prinášajú výhody. Čo sa bežným občanom javí ako globálny neporiadok (ktorý dodáva nášmu každodennému životu znepokojujúcu kvalitu), mocnostiam sa javí ako normálny súboj medzi mocnosťami alebo dynamika výmeny.
Týmto sa rozbil svetový poriadok a každý všeobecný rámec. Ako povedal kardinál Martini, napriek všetkému však zostávame „hladní po globálnych riešeniach“, ktoré nám môžu pomôcť predstaviť si budúcnosť.
V časoch emócií, fundamentalizmu a neustálej polarizácie sa riziko „posúva“ smerom k väčšej vojne. Trpíme nedostatkom vízie, ktorá by ukazovala cestu von. S kolapsom pravidiel a medzinárodného práva, čo zostáva za hranicami sily?
Organizácia Spojených národov, postavená na sne o mieri a odmietnutí vojny, nedávno oslávila 80. výročie svojej existencie. Pápež Lev XIV. pripomenul veľvyslancom, ako naliehavo je potrebné zachovať aspoň medzinárodné humanitárne právo: „Rešpekt k tomuto právu nemôže závisieť od okolností a vojenských záujmov… Okrem zaručenia minimálnej ľudskosti v pliagach vojny musí nad ambíciami bojujúcich strán vždy prevážiť snaha, aby sa zmiernili ničivé účinky vojny.“
Volanie civilných obetí prichádza z mnohých strán: malo by zaviazať zodpovedných k civilizovanému kroku. A potom musíme všetci požadovať prechod od éry sily k ére dialógu.
Prevzaté z Famiglia Cristiana.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
