Živá viera môže prekvitať iba v živých spoločenstvách

Jeden francúzsky biskup na poslednom zhromaždení Talianskej biskupskej konferencie (CEI) pripomenul vysoký počet krstov dospelých na Veľkú noc vo svojej krajine. Zopakoval otázku francúzskej cirkvi: V ktorých komunitách budú títo novopokrstení vyrastať? Otázka sa týka aj každej inej miestnej cirkvi: Kde je v nej možné žiť evanjelium s ostatnými? Hovoríme o farnostiach, ale tie majú mnoho tvárí: od najbohatších a najľudnatejších až po najchudobnejšie a najprázdnejšie. Počul som príbeh ženy, ktorá celý život pôsobila vo svojej farnosti ako katechétka, ale v starobe už nezvládala žiť sama doma a skončila vo vzdialenom ústave, kde ju takmer nikto nenavštevoval.

Nad týmto príbehom som premýšľal pri počúvaní úvodného príhovoru kardinála Zuppiho na zhromaždení CEI: „Sú tu starší ľudia, ktorí už nikoho neočakávajú, a sú tu mladí ľudia, ktorí si len ťažko dokážu predstaviť budúcnosť.“ Návrhom je budovať komunity a umožniť ich rozkvet vo všetkých cirkevných prostrediach, aby sa v cirkvi nepresadzovala osamelosť a neposilňovala náboženský individualizmus.“ Zuppi pokračoval: „Budovanie komunity nie je operáciou pastoračného marketingu. Je to samotná forma žitia viery. Veríme v Boha, ktorý zhromažďuje, zmieruje a mnohých spája v jedno telo.“

Budovanie komunity tam, kde neexistuje, si však vyžaduje čas a odhodlanie. To nie je jednoduché v čoraz individualistickejšej spoločnosti. Aká je však hĺbka Božieho ľudu bez komunity? S rozpadom tradičnej sociálnej štruktúry, ktorou oplývali farnosti a katolícke inštitúcie, sa prejavuje proces, ktorý prichádza zďaleka: Pojem „my“ – či už v náboženskom, rodinnom, politickom, alebo inom význame – sme oslabili a roztrieštili.

Budovanie komunity neznamená vnucovanie jediného modelu. Aj farnosti, ako som povedal, majú mnoho tvárí. Nemôžeme však na ne zvaľovať zodpovednosť za to, aby sa Boží ľud stal skutočnosťou (hoci sa to často robí). Žiadna cirkevná realita nie je jedinou a absolútnou odpoveďou na súčasnú potrebu ľudí po spoločenstve vo viere a bratstve. Existuje pluralita odpovedí a foriem, ktoré treba prijať a podporovať. V tomto svete, dodáva Zuppi, „poznamenanom rastúcou polarizáciou, ktorá bráni dialógu a stretnutiu“, musí cirkev obnoviť alebo nanovo objaviť svoju tvár kresťanského bratstva. Niekedy sa v cirkevných textoch priority prekrývajú a stávajú sa rovnocennými. Kde teda začať?

Predseda CEI sa tiež odvoláva na ďalšiu tému, ktorá sa opakuje v prejavoch Leva XIV.: zdôrazňovanie mieru v čase vojny. Iba živé kresťanské komunity môžu byť „domami pokoja“, ktoré ponúkajú alternatívu ku kultúre moci a sily, ktorá sa prelieva z veľkých dejísk do každodenného života. V prejave k talianskym biskupom pápež povedal: „Viera sa prenáša a rastie tam, kde sú živé a pohostinné komunity, schopné modliť sa a počúvať; komunity, v ktorých Božie slovo nie je marginalizované, ale osvetľuje rozhodnutia…, kde chudobní nie sú vonkajšími príjemcami služby, ale bratmi a sestrami, skrze ktorých k nám Pán hovorí; kde sú mladí ľudia so svojimi tvárami, hlasmi a príbehmi, s ktorými sa dá viesť dialóg…“ Toto sú slová, nad ktorými sa treba zamyslieť, keď uvažujeme o budúcnosti cirkvi.

Prevzaté z Famiglia Cristiana. Redakčne upravené. Preložila Ivana Šušaníková.