Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Počúvame o kríze v ekonomike, poznamenanej vysokou mierou inflácie, a prešli sme si pandémiou, ktorej následky cítime dodnes. Prejavujú sa u ľudí najmä v podobe najrôznejších postcovidových symptómov, najmä častejšími depresiami. V roku 2022 bola „úzkosť“ najvyhľadávanejším heslom v aplikácii Bible.
Každý deň sme navyše konfrontovaní s realitou vojny na Ukrajine, čo sa okrem bezprostredného strachu o vlastný život a život našich blízkych prejavuje tiež strachom z pretrvávajúceho ekonomického úpadku. V poslednom období sme zároveň svedkami postupného rozpadu svetového poriadku, ktorý sme poznali v období po druhej svetovej vojne. Tieto pravidlá a zákony podľa názorov niektorých delegátov Svetového ekonomického fóra prestávajú v súčasnosti platiť.
Do tohto mixu neistôt pridajme ohrozenie inštitúcie rodiny a manželstva, ktorá dlhodobo čelí najrôznejším sociálno-patologickým javom, a ľahko môžeme podľahnúť pesimistickému dojmu, že z tohto chaosu už naozaj niet cesty von.
Čo sa však stane, ak človek začne hľadať zmysel vo všetkom, čo robí, a tiež v tom, čo sa deje okolo neho? Čo ak majú svoj zmysel napríklad aj krízy či nebodaj utrpenie? Dalo by sa predpokladať, že v takom prípade by sa asi v životoch mnohých zrazu objavila nádej.
Aktuálne sa však zdá, že pribúda najmä tých, ktorým ich existencia na tomto svete s pribúdajúcimi krízami, ktorým musia čeliť, prestáva dávať zmysel. Akoby zabudli, prečo sú tu a na čom im má vlastne záležať.
Výskumy ukazujú, že pre spokojnosť ľudí je veľmi dôležité, ako vnímajú čas.
Navyše sa ukazuje, že v zdanlivo beznádejných situáciách sú oveľa zraniteľnejšie osoby, ktorým chýba tzv. kultúrno-spirituálne zakotvenie. V prostredí inklinujúcom ku konzumu a rýchlym uspokojeniam sa totiž takýto typ zakotvenia javí priam až zbytočný.
Príčiny absencie kultúrno-spirituálnych ideálov v spoločnosti by sme mohli hľadať naprieč celým sociálnym spektrom vrátane skúmania trendov v intelektuálnej časti spoločnosti. Aktuálne stále viac badateľný nezáujem veľkej časti intelektuálov o hľadanie zmyslu vlastnej existencie či javov okolo nás a vedomé ignorovanie širších kultúrno-spirituálnych aspektov sa javí v tejto sfére priam paradoxne.
Čiastočne môžeme azda tento postoj pripísať stavu vysokého školstva, ktoré svojím zameraním na zhromažďovanie čiastkových encyklopedických vedomostí na úkor rozvíjania tvorivého myslenia vychováva ľudí bez schopnosti reflektovať súčasné problémy a riešiť globálne výzvy.
A tak v situácii, keď čelíme tzv. intelektuálnemu zmätku, turbulentným spoločenským zmenám a slabej kultúrno-spirituálnej mentálnej výbave jednotlivcov, sa najmä u mladých ľudí stále častejšie objavujú problémy s primeraným prežívaním skutočnosti a následnými negatívnymi dôsledkami na ich psychiku.
Väčšina týchto problémov sa však odvíja práve od neprimeranej adaptácie jednotlivca na krízovú situáciu. Nielen v myslení a konaní, ale aj v prežívaní najrôznejších situácií sa vytratilo u mnohých ľudí presvedčenie, že má zmysel vôbec aktívne krízu prekonávať.
Dôsledkom toho je veľmi častá následná strata pozitívneho myslenia. Prítomný je, naopak, čoraz väčší zmätok v prežívaní prítomnosti a zároveň stres z minulosti (resp. budúcnosti). Prítomnosť však, paradoxne, môžeme jedinú ako-tak ovládať.
Výskumy ukazujú, že pre spokojnosť ľudí je veľmi dôležité, ako vnímajú čas. Ako najšťastnejší sa javia ľudia, ktorí sú orientovaní na prítomnosť v kombinácii so zameraním na budúcnosť, avšak v prípade budúcnosti najmä na tú transcendentálnu (budúcnosť po smrti).
Na prítomnosť sú najčastejšie orientovaní ľudia, ktorí sa snažia využiť prítomný okamih na relaxáciu a kombináciu dýchacích cvičení, koncentrácie a vystavovania sa chladu, na prácu s vedomím, ovládanie psychických procesov či vytváranie stavu nemyslenia.
Z psychologického a psychoterapeutického hľadiska existuje na danú problematiku zaujímavý pohľad psychológa V. E. Frankla, predstaviteľa antropologickej psychoterapie, ktorý po Freudovej túžbe po slasti a Adlerovej túžbe po moci zdôrazňuje túžbu po zmysle. Nenaplnenie tejto túžby nazýva existenciálnou frustráciou.
Tomuto terapeutickému cieľu je blízka aj humanistická psychológia A. H. Maslowa, ktorá dáva dôraz na bezprostrednosť, prítomnosť a prežívanie pocitu tu a teraz. Ďalším zaujímavým pohľadom na prežívanie prítomnosti je snaha o odstránenie, resp. nevnímanie osobného utrpenia s cieľom dosiahnuť úplné „osvietenie“.
Tieto názory sú ovplyvnené nazeraním na svet a človeka vo svetle východných náboženstiev, v ktorých prítomný okamih je vnímaný ako súčasť večného kolobehu bytia, resp. duše (sansány), a reinkarnácie do nového tela. „Spása“ u budhistov nespočíva v dosiahnutí večného života, ale v zbavení sa utrpenia a v totálnom vystúpení z procesu bytia, vo „vyvanutí“ individuálnej existencie (nirvána). Duša sa rozplynie a spojí sa s duchom sveta.
Kresťanská spiritualita však ponúka prístup, v ktorom preferuje dôraz na obidve časové perspektívy, a to tak na prítomnosť, ako aj tzv. transcendentálnu budúcnosť. V tomto prípade je zaujímavé, že ide práve o tie časové perspektívy, na ktoré sú podľa výskumov zameraní najmä ľudia cítiaci sa šťastne.
Táto spiritualita ponúka pomerne originálny postoj k utrpeniu, „krížu“ a žitiu prítomného okamihu. Na rozdiel od vyššie spomenutých koncepcií totiž prináša odlišný pohľad na prežívanie prítomnosti. V tejto spiritualite má totiž zmysluplné miesto tak radostné prežívanie reality, ako aj utrpenie a kríž, a to práve s ohľadom na nádej, ktorú ponúka perspektíva transcendentálnej budúcnosti.
Spiritualita spoločenstva dáva osobitný dôraz práve na žitie prítomného okamihu a pokladá „jednotu“ a „Ježiša opusteného“ za najdôležitejšiu skutočnosť života. Jednota je odvodená z Božieho trojičného života (Jn 17, 21) a je výzvou pre kresťanov, aby žili na spôsob Trojice.
Tieto požiadavky sa teda nemerajú už len individuálnymi požiadavkami kresťanskej dokonalosti (napr. chudoba, poslušnosť, služba), ale orientáciou na cieľ, ktorého mierou je Božia svätosť Otca, Syna a Ducha Svätého. V tomto spoločenstve už človek nejde k Bohu sám, ale v spoločenstve s druhými (Ž 133, 1).
Ďalším kľúčovým slovom tejto spirituality, ktoré sa spája s jednotou Božieho trojičného života, je „Ježiš ukrižovaný“ a „opustený“ (Mt 27, 46 a Mk 15, 34). Táto udalosť odráža bolesť a utrpenie a objav nekonečnej lásky, ktorou boli ľudia vykúpení a zmierení s Otcom.
V Ježišovej bolesti bola prítomná jeho nesmierna láska k Otcovi a k ľuďom. V predloženej koncepcii sa teda vynára zmysluplnosť utrpenia a kríža, ako aj význam jednoty s Bohom a ľuďmi navzájom a z toho plynúce naplnenie prítomného okamihu.
Z hľadiska „ideálnej časovej orientácie“ táto kresťanská spiritualita chápe večnosť slovami Chiary Lubichovej nasledovne: „Aj vo večnosti budeme mať svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť, ktoré však budú v jednote. Všetko bude sústredené v prítomnosti, v ktorej okrem jej blaženosti budeme prežívať i spomienku na minulosť, ktorá však nebude spomienkou, ale znovuprežívaním, a budeme prežívať i sen o budúcnosti, ktorý však nebude snom, ale skutočnosťou. Večnosť sa nikdy neskončí, pretože je trojičná, a bude jedným okamihom, pretože zjednocuje: večná prítomnosť.“
Analýzy súčasných antropologických javov nás vedú k vážnemu zamysleniu nad príčinami prehlbovania súčasnej krízy spoločnosti. Na základe vyššie spomenutých argumentov sa však dá predpokladať, že je spôsobená najmä všeobecným nezáujmom ľudí o hľadanie zmyslu ich existencie (teleológie), resp. javov okolo nich.
Táto spoločenská kríza je navyše živená pretrvávajúcim intelektuálnym chaosom, ktorý negatívne vplýva na najrôznejšie oblasti spoločenského života (ekonomiku, zdravie, vzdelávanie atď.) a ktorej výsledkom je často nezáujem ľudí o kultúrno-spirituálne aspekty ich života.
Avšak proces strácania zmyslu spoločenského pohybu a jeho cieľa so sebou následne prináša aj strach z prežívania budúcnosti. Zdá sa, že vznik najrôznejších úzkostných stavov, pesimistických nálad či frustrácií a, naopak, pocity spokojnosti, úspechu či zdravia človeka priamo závisia od jeho prístupu k vnímaniu samotného času.
Podľa preferencie časových perspektív sa javia ako najšťastnejší tí ľudia, ktorí sú zameraní na prítomnosť a transcendentálnu budúcnosť. Obzvlášť zaujímavo sa z tohto pohľadu javí kresťanský koncept časových línií, ktorý kombinuje obidve uvedené časové perspektívy, a to s výrazným akcentom na zmysel existencie človeka.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
