Terapeut vylúčený z britskej komory terapeutov: Prečo mám odmietnuť človeka, ktorý sám hľadá pomoc?

Pre jeho názory na homosexualitu ho vylúčili z terapeutickej komory a nedovolili mu dokončiť odborný výcvik. Svojimi postojmi narazil na rozšírené presvedčenia, že sexuálna orientácia je daná, neželané pocity spojené napríklad s homosexualitou nemožno meniť ani liečiť a terapeutické prístupy ako konverzná terapia sú neetické a škodlivé.

Britský kresťanský terapeut Mike Davidson, dôležitá tvár verejnej debaty, však tvrdí, že úlohou sprevádzajúceho nie je ľudí „opravovať“, ale pomáhať im objaviť vlastné zdroje rastu. 

V rozhovore hovorí o tom, prečo dnešní mladí ľudia strácajú korene, kde sú hranice terapie a prečo sa zdravé sebavedomie rodí zo sebapoznania, nie z hlasného sebapresadzovania.

Kríza identity sa stala jednou z najpálčivejších tém súčasnosti. Prečo práve dnes tak intenzívne riešime otázku, kým vlastne sme?

Myslím si, že je to dôsledok hlbokej spoločenskej zmeny. Dlhodobo sa posúvame smerom k individualizácii, kde sa všetka pozornosť zameriava na jednotlivca.

Kedysi bol život prirodzene viac ukotvený v rodine a komunite. Dnes je to iné. Súvisí to aj s rozpadom manželstiev na Západe, oslabovaním rodinných väzieb a s tým, že spoločnosť čoraz viac zdôrazňuje individuálny úspech, kariéru a materiálne zabezpečenie.

A keď sa všetko točí okolo jednotlivca, identita sa stáva definujúcou otázkou. Kto som? Čím sa odlišujem? Prečo som na svete potrebný? Ľudia stratili korene – a teraz hľadajú niečo, čo by ich ukotvilo.

Niektorí analytici hovoria, že kríza identity je živená zvonka – politicky, komerčne. Súhlasíte?

Do istej miery áno. Keď ľudia stratia ukotvenie, stávajú sa zraniteľnejšími – oveľa ľahšie potom podliehajú ideológiám, ktoré im ponúkajú jednoduchú odpoveď na otázku, kým sú. 

A práve to využívajú rôzne ideologické skupiny, ktorým táto neistota vyhovuje. Nie je to náhoda, že tieto témy sa dostávajú do popredia práve vtedy, keď sa tradičné väzby – rodina, komunita, viera – oslabujú.

Kresťania majú v tomto istú výhodu – svoju identitu môžeme zakotviť v Kristovi. Ako však pomôcť tým, ktorí vieru nemajú a hľadajú niečo, s čím by sa mohli identifikovať? 

Myslím, že ľudia, ktorí úprimne hľadajú, to dokážu sami rozpoznať – aj bez toho, aby sme im to priamo ponúkali. Vidia kresťanov, ktorí sú hodnotovo ukotvení – vedia, kým sú a kam smerujú. A to ich priťahuje.

Sekulárny svet si neuvedomuje, že mnohé hodnoty, ktoré považuje za vlastné, pochádzajú z kresťanskej tradície.

Ak sa nám podarí budovať silné rodiny, zdravé komunity a zmysluplné vzťahy, bude to čoraz príťažlivejšie pre svet, ktorý svoje korene stratil alebo ich nanovo interpretuje.

Zároveň si myslím, že sekulárny svet si neuvedomuje, že mnohé hodnoty, ktoré považuje za vlastné, pochádzajú z kresťanskej tradície. Je to, akoby niekto sedel na konári stromu a snažil sa ho odpíliť – a nevšímal si, že práve ten konár ho drží.

Dá sa vôbec odvolávať na duchovný rozmer života aj u človeka, ktorý vieru odmieta alebo s ňou nemá žiadnu skúsenosť?

Myslím, že áno. Verím, že každý človek v sebe nesie schopnosť siahať po niečom, čo ho presahuje. Nie sme úplní, kým tento rozmer nezačneme objavovať. Samozrejme, musíme pracovať s tým, čo človek prináša.

Možno bol zranený náboženskou skúsenosťou, možno vieru odmieta alebo ju nikdy nepoznal. Práve vtedy však môže byť dôležité ukázať mu, že existuje aj iná cesta a že pred ním môže byť ešte niečo väčšie, čo stojí za to preskúmať.

Vo svojej práci hovoríte o troch formách sprevádzania ľudí v kríze identity – edukačnej, terapeutickej a pastoračnej. Čo sa stane, keď sa človeku ponúkne len jedna z nich?

Dostane len tretinu pomoci. A hoci je to lepšie ako nič, nestačí to. Tieto situácie sú veľmi komplexné. Neexistuje univerzálny recept, ktorý by fungoval na každého rovnako.

Každý z nás si zároveň musí uvedomovať svoje limity. Ak ako terapeut vidím, že človek zápasí s duševným zdravím alebo chce napredovať v živote s Bohom, je dôležité ho vedieť správne nasmerovať – či už na odbornú pomoc, alebo duchovné vedenie.

Nikto z nás nemá odpovede na všetko. Môžeme prispieť svojou časťou, no zodpovednosť musí niesť ten, komu to patrí – samotný človek. Našou úlohou nie je ľudí opraviť, ale pomôcť im objaviť zdroje, ktoré im pomôžu pohnúť sa ďalej. 

Vy sa konkrétne venujete terapeutickému sprevádzaniu. Čo to v praxi znamená?

V istom zmysle sa to podobá tomu, čo robil Ježiš na ceste do Emauz. Pri stretnutí s učeníkmi sa ich pýta, čo sa stalo, hoci dobre pozná odpoveď. Dáva im priestor, aby prerozprávali svoj vlastný príbeh a pozreli sa naň z inej perspektívy. Nevnucuje im svoje závery. Sprevádzanie znamená práve toto – byť prítomný, klásť správne otázky, zostať autentický. 

Zdá sa, že pri sprevádzaní sú často dôležitejšie správne otázky než správne odpovede. Súhlasíte? 

Som presvedčený, že áno.

Ako povedať pravdu človeku, ktorý zápasí so svojou identitou – bez toho, aby ste ho stratili? 

Na to neexistuje recept ani presná formulka. Musíte sa vyhýbať tomu, aby ste človeka tlačili smerom, na ktorý nie je pripravený a ktorý je viac o vašich presvedčeniach a potrebe mať pravdu než o jeho záujmoch. Vždy vám musí ísť najmä o dobro človeka, ktorého máte pred sebou.

Ak ku mne niekto príde, zväčša vie, aké hodnoty zastávam. A umením je zostať pri tejto autenticite a zároveň komunikovať prijatie – aj keď máme diametrálne odlišné pohľady. Dvere musia zostať otvorené pre rozhovor. Pretože len vtedy, keď rozhovor pokračuje, sa môže niečo zmeniť. 

Ak je pravda vyslovená bez lásky, stáva sa krutou. A láska bez pravdy sa stáva bezcieľnou. Hovorí sa to ľahko – ale každý, kto to skúsil v praxi, vie, že je to celoživotná práca. A podľa mňa sa to nedá robiť dlhodobo bez osobného vzťahu s Kristom.

Mnohí kresťania sa však obávajú, že ak bude ich postoj príliš prijímajúci, zároveň sa vzdajú pravdy. Aká je vaša skúsenosť?

Naozaj to nie je jednoduché. Ak pracujete ako kresťanský poradca alebo terapeut, musíte sa opierať o múdrosť, ktorá je väčšia než vy sami. Musíte si uvedomiť, že neviete všetko. Často je potrebné jednoducho sa modliť: Pane, čo mám teraz robiť? A potom počúvať, čo vám Boh do tejto situácie hovorí.

Strach funguje tak, že čím viac pred ním utekáme, tým väčší sa nám javí.

Najdôležitejšie je vytvoriť priestor, v ktorom môže človek bezpečne preskúmať jednotlivé oblasti svojho života. Práve tak sa buduje dôvera. A iba vo vzťahu dôvery môžete klientovi ponúknuť svoj pohľad či svoje presvedčenie. A vtedy to klient nebude vnímať ako odmietnutie – pochopí, že ste rozoznali niečo, čo mu pomôže ísť ďalej.

Stretávate sa s tým, že korene zápasov v oblasti identity siahajú do detstva – najmä do vzťahov s rodičmi? 

Neustále. To je vlastne prirodzená súčasť modelu práce, ktorý som používal. Keď začnete pracovať s človekom, veľmi často sa dostanete späť na začiatok – k prvým momentom, keď začal zápasiť, k vzťahom s rodičmi, k zraneniam z detstva a k bodu, kde sa niečo zlomilo. 

Sprevádzal som napríklad mužov, ktorí sa báli ísť do posilňovne, lebo nechceli používať spoločné šatne s inými mužmi. Mali z toho obavy. A ja som s nimi pracoval na tom, aby pochopili, čo za tým strachom stojí – čo ich izoluje a čo posilňuje ich obavy z iných mužov. 

Strach totiž funguje tak, že čím viac pred ním utekáme, tým väčší sa nám javí. Musel som urobiť opak – ísť mu v ústrety. A až keď som to urobil, zistil som, že za strachom bol len obraz, ktorý som si sám vytvoril.

V Británii vás vylúčili z komory terapeutov pre vaše názory na homosexualitu. Čo to pre vás v praxi znamenalo?

Znamenalo to, že som si musel vybrať – buď zostanem verný svojmu presvedčeniu, alebo budem pracovať v rámci systému. Oboje naraz nešlo. 

Memorandum o konverznej terapii, ktoré podpísalo dvadsať britských terapeutických organizácií, de facto zakazuje terapeutom pracovať s klientmi, ktorí si sami želajú zmeniť svoju sexuálnu identitu. 

Podľa mňa je to politický dokument, nie vedecký. Hovorí, že homosexualita je vrodená, že je to normálna variácia sexuálneho správania a že akýkoľvek pokus o zmenu je neetický a škodlivý. Ja si nemyslím, že to je pravda.

Samozrejme, súhlasím s tým, že sa v terapii dá aj ublížiť – ak niekto núti klienta ísť smerom, ktorým ísť nechce, to je neetické. Ale to nie je to, čo robíme. Pracujeme výhradne s tými, ktorí prichádzajú sami, z vlastného rozhodnutia a s vlastnou túžbou. Ak klient prichádza s túžbou po zmene, prečo by mu terapeut mal odmietnuť pomôcť? 

Preto sme sa rozhodli budovať alternatívnu profesionálnu organizáciu s vlastnými etickými princípmi. Možno nás iné orgány v Británii nikdy neuznajú, ale to je cena, ktorú som ochotný zaplatiť.

A napriek tomu ľudia za vami chodia…

Áno. A to mi hovorí, že potreba toho, čo robíme, v spoločnosti existuje – bez ohľadu na to, čo hovorí systém. Ľudia prichádzajú sami, z vlastného rozhodnutia. Nikto ich neposiela. A práve to považujem za najsilnejší argument.

Vaši kritici tvrdia, že zmena sexuálnej orientácie nie je možná. Aká je vaša skúsenosť z praxe? 

Zmena nie je automatická ani zaručená. A nikdy by som klientovi nesľuboval, že sa jeho orientácia zmení o 180 stupňov – to by bolo nezodpovedné. Ale to nie je ani cieľom našej práce. Zmena môže znamenať veľa vecí. Zmenu správania. Zmenu vzťahov. Zmenu v tom, ako človek rozumie sám sebe a svojej histórii. 

Nikdy by som klientovi nesľuboval, že sa jeho orientácia zmení o 180 stupňov – to by bolo nezodpovedné.

Keď napríklad niekto prestane konzumovať pornografiu, prestane tým živiť to, s čím zápasí – a to je už reálna zmena. Videl som ľudí, ktorí prišli s pocitom, že nemajú žiadnu budúcnosť, a odchádzali s novou sebadôverou a jasnejším obrazom o tom, kto sú. A to znamená veľmi veľa. 

Hovoríte, že klienti odchádzajú s novou sebadôverou. Dnes si však zdravé sebavedomie často zamieňame s hlasným sebapresadzovaním či veľkým egom. Z čoho sa podľa vás rodí zdravé sebavedomie?

Rodí sa zo sebapoznania. Človek potrebuje rozumieť svojmu príbehu, svojim zraneniam aj svojim darom. Až potom môže začať budovať skutočnú vnútornú stabilitu. Sebavedomie nie je pozitívne myslenie ani maska, ktorú nosíme pred druhými. Je to dlhodobý proces. 

Myslím, že zdravé sebavedomie sa buduje spolu s vnútornou integritou. Keď človek začne pracovať na sebe a jednotlivé časti jeho príbehu sa začnú skladať do zmysluplného celku, dokáže sa na seba pozrieť v pravde. 

Už sa nedefinuje len cez svoje zranenia, zlyhania či strach, ale začína chápať, že jeho životný príbeh dáva zmysel. A práve z toho sa rodí skutočná vnútorná stabilita.

Vo svojich prednáškach sa často vraciate k téme ľudského rozkvetu, ktorý presahuje pojmy ako ľudské šťastie či sebarealizácia. Ako môžeme dozrievať uprostred životných ťažkostí ako kríza manželstva, choroba či závislosť?

Rozkvet neznamená bezbolestný život. Apoštol Pavol hovorí o tom, že bol bitý, väznený, trpel počas bezsenných nocí. Bol to rozkvet? Podľa vonkajších kritérií nie. Ale predsa bol verný svojmu poslaniu. Žil pre niečo, čo presahovalo jeho pohodlie. A to znamená rozkvet. 

Medzi Pavlom a ďalšími apoštolmi boli nezhody, ktoré sa stávajú každému z nás. To ho však ako človeka nezlomilo. A presne to sa snažíme budovať s ľuďmi. Možno nedosiahneme všetko, čo sme chceli.

Možno neuvidíme naplnenie toho, pre čo sme žili. Abrahám zomrel bez toho, aby videl naplnenie prisľúbenia. Ale urobil to, čo mal urobiť, v čase, ktorý mu bol daný. A to stačilo.

Dnes je na Slovensku, ale aj v iných krajinách viac ako polovica mladých ľudí v produktívnom veku slobodných. Ako môže slobodný človek prežívať rozkvet, ak ho kresťanská tradícia spája najmä s manželstvom alebo zasväteným životom?

Ježiš bol slobodný. A slobodný život si zaslúži rešpekt a uznanie. Viem, čo tým myslíte zo sociologického hľadiska – pokles pôrodnosti, rozpad rodín, to sú reálne problémy, ale nedokážem na to ponúknuť jednoduchú odpoveď.

Čo však viem, je toto: videl som ľudí, ktorí si vôbec nevedeli predstaviť žiť v manželstve – pre všetko, čím si v živote prešli. A potom sa niečo zmenilo. Začali pracovať na sebe, na svojich vzťahoch, na svojej histórii. A manželstvo sa zrazu pre nich stalo možnosťou, ktorú si predtým nevedeli ani predstaviť. 

Nemôžeme garantovať výsledok. Nemôžeme povedať: urob toto a dostaneš tamto. Ale môžeme ľudí sprevádzať v tom, aby videli, že možnosti existujú. A povzbudzovať ich, aby robili správne kroky – nie kvôli výsledku, ale preto, že je to správne. A potom dôverovať Bohu, že si to použije.

Čo by ste odkázali kresťanom, ktorí chcú sprevádzať ľudí v kríze identity, ale nevedia, kde začať?

Buďte sami sebou. Ak niekto príde k vám, pravdepodobne o vás niečo počul alebo čítal. Prichádza, lebo niečo v ňom rezonuje s tým, kým ste. Umenie je zostať autentický, a pritom komunikovať prijatie. Nesnažte sa človeka opraviť. Snažte sa ho pochopiť.

A pamätajte, že nie ste jediný článok v reťazi. Boh pracuje v živote každého – aj v životoch tých, ktorí ho ešte nepoznajú. Boha nemôžeme obmedziť. Ak niekto prichádza k vám, berte to ako dar. A robte to, čo môžete. Zvyšok nie je vo vašich rukách.