Paradox šťastia a vytrvalosti

Počas šiestej nedele v Cezročnom období sa v kostole čítali blahoslavenstvá z Evanjelia podľa Lukáša, ich zjednodušená verzia. Blahoslavení sú chudobní, hladní, plačúci, neobľúbení. Miestny kňaz slovo blahoslavený prirovnal k slovu šťastný, jedným dychom však podotkol, že týmto nám vzniká zvláštny paradox, a síce že šťastný človek je chudobný, je hladný…, a to nedáva zmysel. Na prvé počutie.

Sme zároveň už v období roka, keď ani tí najodolnejší pravdepodobne úplne nedodržali svoje novoročné predsavzatia. Predsa len, prvojanuárový ošiaľ pominul ako tohtoročný sneh (teda sa väčšinou ani nevyskytol) a aj vytrvalejší už asi stihli zakopnúť. Schválne však píšem zakopnúť, nie prestať. Z istého pohľadu je takisto paradoxné, že hoci človek naplno nedodrží to, čo si zaumienil, zvykne v tom aj tak pokračovať. 

Šťastný človek je jednoducho vždy na ceste.

Za každým druhom paradoxného blahoslavenia nasleduje v spomínanom evanjeliu jeho vysvetlenie. Všetky spája jedna charakteristika – budúci čas. Budete nasýtení, budete sa smiať. Budete mať odmenu v nebi. Hovorím si, budem aj ja mať, v mojom prípade, kondíciu? 

Lebo tiež patrím ku skupine „padlých“ z druhého odseku. V tomto prípade môj športový rozlet zastavila vis maior, konkrétne choroba, prechladnutie. Zistil som, že takúto stopku je možno ešte ťažšie prijať, ako keď si zakopnutie alebo rovno ukončenie predsavzatia zapríčiní človek sám. V tomto prípade som sa totiž ani nemal na koho hnevať! 

Ja pritom milujem predsavzatia. Vysnívam si to a to a skúšam, či to vyjde. Za určité obdobie svojho života som si však už stihol všimnúť, že okrem dôležitosti vhodne zvoleného predsavzatia – fakticky cieľa – je ešte dôležitejší spôsob, akým sa k nemu chcem dostať. Ako sa zvykne hovoriť, cesta je cieľ, teda práve spôsob putovania je ťažiskový.

Keď som bol na „vlne“ a tréningy mi v januári odsýpali relatívne s ľahkosťou, snažil som sa vyhnúť jednej veci. Prerušeniu série. V športovej terminológii: víťazná zostava sa nemení. Poznáte to. Nejem sladké, nepijem alkohol, a po nejakom čase človeka premkne dojem, že už má toto konkrétne nutkanie pod kontrolou, a dá si jeden bonbón či malé pivo. Ak si ten jeden bonbón či malé pivo človek neustráži a trošku ich počet následne znásobí, z ničoho nič sa zrazu cíti, akoby bol opäť na začiatku. V tom momente sa môže na scénu dostaviť vina, zmar, pocit nedostatočnosti či spochybňovanie seba samého (terminologické okienko na dnes: tzv. impostor syndróm). 

Práve vtedy je dôležité uvedomiť si, akým spôsobom sa chcem dostať do cieľa. Ak tam chcem prísť bezchybný, so 100-percentnou úspešnosťou, treba to napísať rovno – na 100 percent tam neprídem. Štatisticky sa vždy striedajú vlny odhodlania a vlny odboja.

Avšak opätovný rozbeh je, zdá sa, ešte náročnejší! Myslím, že kameň úrazu leží paradoxne v tomto tvrdení: treba opäť začať.

Cesta je dôležitejšia ako cieľ.

Netreba. Začal som už dávno. Prvého januára, resp. prvýkrát, keď som danú aktivitu, ktorú robím, vykonal. Treba len naskočiť späť na vlnu. Že je to to isté? Nemyslím si. Pomôžem si príkladom s kŕmením dieťaťa. 

Každý, kto už niekedy kŕmil nejakého krpca, vie, že nie každá lyžička skončí v jeho puse. To však neznamená, že po tom, čo mu raz bábo drglo do ruky alebo vypľulo jeden kúsok, prestane s kŕmením. Veď by ho nechal hladným!

Alebo sporenie. Ak si odkladám peniaze dlhodobo, dlhé roky, a pár dní či týždňov nepridám žiadne financie do prasiatka, tak to prasiatko predsa neprestane existovať; maximálne má kratšiu diétu. Doteraz nazbierané zdroje tam však stále sú, ostávajú – a čo je najdôležitejšie, čakajú na zhodnotenie.

Zhodnotenie preto, lebo pár dní môžeme vynechať, ale ak dlhšie nič nepriložíme, resp. zhromaždený kapitál neinvestujeme, stratí svoju hodnotu. Tak je to s kondíciou a čímkoľvek, čo človek robí. Netreba opäť začínať. Treba len naskočiť späť na vlnu. Veď každý z nás má čosi, čo robí prakticky celý život. Aktivitu, pri ktorej sa vždy poteší a tá rozjasní jeho vnútro. Niekedy jej venuje kopec času a občas o ňu pár dní ani nezakopne. Nakoniec sa k nej však vždy vráti.

Písal som, že cesta je dôležitejšia ako cieľ. Cieľ je navyše „nebezpečný“ v tom, že našu snahu ohraničuje a v podstate aj kvantifikuje. Ja sa však nechcem vzdať toho, čo ma robí šťastným, len preto, že som dosiahol nejakú métu. Samotná aktivita je métou a jej mierou je radosť. Šťastie.

Neobhajujem tu teraz večnú, chronickú nespokojnosť, ale fakt, že šťastný človek, blahoslavený človek, je jednoducho vždy na ceste. Vie, kde je jeho cieľ a že aktuálny, akokoľvek dobrý alebo zlý stav je len prechodný a vedie k niečomu väčšiemu. Preto aj teraz hladný alebo smutný môže byť, a paradoxne aj je, nakoniec šťastným. Lebo vie, kam smeruje. 

A akým spôsobom tam smeruje. Nie bezchybne, ale neprestajne. Myslím, že práve toto perfektne vyjadruje jubilejný rok 2025 svojím mottom – Pútnici nádeje.