Mamkin krížik

Táto prax sa stala pre mňa normálnou aj počas rokov štúdií. Mamkin krížik ma sprevádzal na cesty, k maturite, na skúšky a niekedy sa spájal s mojimi, ako aj s mamkinými slzami. Niekedy – v obave, že mamka na krížik zabudne – som si ho (už aj ako vysokoškolský študent) od nej vypýtal. Bol pre mňa nielen súčasťou života, ale aj niečím posvätným.

Pred časom jeden z mojich mladších priateľov utrpel ťažký úraz. Bola to pre každého z nás nečakaná správa. Sprevádzal som na anesteziologicko-resuscitačné oddelenie (ARO) jeho mamu so starším bratom. Nevedeli sme, čo nás čaká…

Chlapec ležal v umelom spánku, napojený na prístrojoch. Mama pristúpila k posteli a skôr, ako ho pobozkala, povedala jeho meno a urobila mu krížik na čelo. Až potom nasledoval bozk. Opakovalo sa to pri každej návšteve. Túto skutočnosť neovplyvnila prítomnosť lekárov, zdravotných sestričiek ani ošetrovateľov. Na tvári ženy bolo vidno, že vkladá celú svoju nádej na uzdravenie najmladšieho syna práve do tohto znamenia.

Aj teraz, keď sa už pomaly blížim k dôchodkovému veku, mi mamka pri každom odchode z domu urobí krížik na čelo.

Keď sme sa autom vracali z nemocnice, rozprával som sa so starším bratom svojho zraneného priateľa. Jeho mama sedela potichu na zadnom sedadle. Otočil som sa a v jej rukách som videl, ako jemne a pomaly posúva zrnká ruženca.

Nechcel som slovami rušiť tento posvätný rozhovor. Práve pri tých návštevách na oddelení ARO (ktoré je pre mnohých v dnešnej spoločnosti postrachom a určitým tabu) som mal dojem, že vidím vlastnú mamku. Neostalo mi iné, než krátko skonštatovať: „V tomto sú naše mamky rovnaké!“

Aj teraz, keď sa už pomaly blížim k dôchodkovému veku, mi mamka pri každom odchode z domu urobí krížik na čelo. Priznám sa, že bez neho si to už ani neviem predstaviť. Od tej doby, čo som sa stal kňazom, však aj ja jej pri rozlúčke jemne vtlačím na čelo krížik. Tento nepatrný znak sa tak stal vzájomným.