Maskulinizmus a strach z Boha: Tento salezián sa blahorečenia nedočká

Hnutie Nazaret nemá dobré meno, no jeho začiatok vyzeral ako zhmotnenie sna o skutočnej Cirkvi. Ľudí doň lákala radosť z komunity a zúfalo chýbajúca formácia. Zrejme takto chcel Ján Beňo ochrániť rodiny a mladých najprv pred rizikami komunizmu, potom pred politikou Západu. Mal nos na situáciu, vedel rozpoznať riziká aj „naordinovať lieky“. Vďaka životu medzi mladými dostával otázky, ako v tomto čase žiť vieru. Veľmi skoro mu bolo jasné, že sa nestačí občas s niekým porozprávať, treba pravidelnosť a poriadok. To bol začiatok hnutia Nazaret a jeho striktného systému postaveného na učení Jána Pavla II. o rodine. Beňova odpoveď na extrémne hrozby času a politického zriadenia však bola druhým krajom extrému. Obral totiž rodiny o rozum a slobodu, ktoré každému človeku dal Boh. Tým pádom z nich urobil nesamostatných ľudí, mnohí mu za to boli dokonca vďační. V hnutí mu nik nebol schopný protirečiť, jedinou povolenou odpoveďou na jeho „rady“ bolo iba: „Áno, ujo Janko.“ Pritom neomylnosť vodcu a slepá poslušnosť jeho vyjadreniam je jedným zo základných znakov sekty.

Beňo obral totiž rodiny o rozum a slobodu, ktoré každému človeku dal Boh. Tým pádom z nich urobil nesamostatných ľudí, mnohí mu za to boli dokonca vďační.

Svätec či autoritatívny vodca?

Treba však pravdivo hovoriť o Jánovi Beňovi ako o vizionárovi, precíznom pozorovateľovi a organizátorovi. Na jeho knihách zamyslení vyrástli generácie kňazov aj laikov. Dodnes sú považované za výborné po obsahovej, teologickej aj štylistickej stránke. Ján Beňo mal charizmu ako málokto: bol zhovorčivý a vtipný. Mal neskutočný prehľad o dianí v Cirkvi aj mimo zavretého komunistického Československa. Vedel veci odkomunikovať tak pred obyčajnými ľuďmi, ako aj vo vysokých vatikánskych úradoch zodpovedných za pastoráciu rodín. Nik nechápal, ako sa vedel obratom cez rôzne kontakty dostať k čerstvým dokumentom a ich prekladom Cirkvi. Mal ich skôr ako oficiálne kruhy na Slovensku. Rovnako mal dar vytiahnuť z nich to podstatné, preniesť tézy z dokumentov do reálneho života a ponúknuť ich ľuďom ako cestu. Chápal, čo potrebujú a vedel im to dať tak a toľko, ako potrebovali. Neotáčal sa ľuďom a ich túžbam chrbtom. Jeho nitky kontaktov siahali až do vysokých vatikánskych kruhov, kde mal vynikajúce renomé. Až natoľko, že v čase riešenia krivej cesty hnutia Nazaret v Banskobystrickej diecéze Vatikán viac veril Beňovi. Svedectvo jeho vlastného biskupa, KBS či bývalých členov hnutia nedokázalo mať takú uveriteľnosť ako skúsenosť s donom Beňom.

Práve cez túto kauzu sa Beňo objavil v inom svetle aj mimo hnutia. Zjavil sa autoritatívny, neomylný vodca, ktorý nezniesol zásah do ním pripravených manuálov hnutia. Nepomohlo ani nariadenie biskupa, ani „oprava“ nesprávnych téz hnutia kňazmi, ktorých si sám vychoval. Z piatich rokov plánovanej premeny nebolo ani pár mesiacov. Beňo všetkých zodpovedných za proces zmeny vyhodil z hnutia.

Práve cez túto kauzu sa Beňo objavil v inom svetle aj mimo hnutia. Zjavil sa autoritatívny, neomylný vodca, ktorý nezniesol zásah do ním pripravených manuálov hnutia.

Bol to najťažší trest: podľa pravidiel nesmel nik, kto ostal v hnutí, s vylúčeným komunikovať ani sa s ním nijako kontaktovať. Strach a slepá poslušnosť zaručili striktnú izoláciu. Vylúčení boli úplne nahratí: stratili zázemie, kde žili. Vzťahy so svetom mimo hnutia neboli totiž odporúčané pre pokušenie hriechu a upevňovanie pocitu elitárstva. Nevedeli v normálnom prostredí racionálne uvažovať a slobodne sa rozhodovať v úplne bežných veciach. O tých v hnutí rozhodovali za bežných ľudí „ujovia“ a „tety“ alebo priamo Beňo. Povestná je jeho veta: „Rozum nepotrebuješ, na to tu máš mňa.“ Vylúčení či dobrovoľne odídení sa tak nemohli spoľahnúť na pomoc rozumu ani na vzdelanie, to nebolo hnutím odporúčané. Ešte horšie to bolo ľudsky: nemali sa na koho obrátiť, prišli o rodinné vzťahy, mali psychické problémy.
Vtedajší riaditeľ Biskupského úradu v Banskej Bystrici Vladimír Farkaš povedal: „Hnutie malo v sebe prílišné zdôrazňovanie autority v podobe maskulinizmu. To je mužský prvok, v rodine dominantný otcovský prvok, ktorý často vytváral spôsoby, s akými nemôže Katolícka Cirkev súhlasiť.“ Šlo teda o priamy diktát dona Beňa voči členom hnutia, ktoré prezentoval ako Božiu vôľu. Začínal sa kúpou obyčajných vecí do domácnosti a končil sa obliekaním a úlohou ženy.

Dobrý úmysel na blahorečenie nestačí

Don Beňo bol nepopierateľne výraznou osobnosťou, na blahorečenie však jeho úmysel ochrániť rodiny nepostačí. Okrem výrazne dobrých vlastností mal aj svoje defekty osobnosti. Tie pomenovali tak laici, ako aj saleziáni, jeho diecézny biskup či KBS. Jeho teologické názory, postavené často na vetách vytrhnutých z konceptu, by sa v procese blahorečenia ťažko obhajovali. Šlo predovšetkým o pohľad na ženy, spôsob výchovy detí, vedenia rodiny až do výsostne intímnych zón manželov. Bežným bol tlak na rozhodovanie sa v oblasti životného povolania.

Druhým „háčikom“ možného procesu blahorečenia je aj oficiálny postup pre jeho začatie. Ten nechce začať ani diecéza, kde zomrel, ani jeho vlastná domovská rehoľa. Saleziáni síce zahrnuli dona Beňa medzi osobnosti rehole pri príprave stého výročia rehole na Slovensku, ale tým sa ich iniciatíva k osobe Jána Beňa končí. Stanislav Hurbanič s tým problém nemá: „Bol to salezián, na Slovensku toho veľa ovplyvnil. Samozrejme, v jeho prípade je tam aj mnoho problematických vecí, na druhej strane človek nie je len čierny alebo biely. Tento náš spolubrat urobil aj kopec dobra. Tak ako sa v Písme nezačiernili nepríjemné veci, ani my sa nechceme vyhýbať takýmto veciam. Je to naša história, mnohé sme sa vďaka tomu naučili – napríklad ako dať ľuďom slobodu.“ Opatrná voči hnutiu aj osobe Jána Beňa je podľa slov jeho hovorkyne Kataríny Jančišinovej aj KBS.

Bežnou praxou bolo šírenie strachu z Boha a diabla, samospasiteľnosť, upnutie sa na bezhriešny stav.

Dobrý bod mu nepridá ani správa Teologickej komisie KBS. Tá v roku 2002 predložila hodnotenie hnutia: „Život členov hnutia je koncentrovaný okolo duchovného vodcu.“ Hnutie nemalo ako bez jeho osoby a vkladu prísť k praktizovaniu postupov, ktoré aj komisia zhodnotila ako konanie blízke sekte. Prítomná bola absolutistická moc spovedníkov vo všetkých veciach. Hnutie malo vlastný výber „vhodných a nevhodných“ dokumentov Cirkvi. Bežnou praxou bolo šírenie strachu z Boha a diabla, samospasiteľnosť, upnutie sa na bezhriešny stav. Toto, ako aj divné praktizovanie šiesteho a ôsmeho prikázania si vyžadovalo niekoho s dobrým teologickým vzdelaním a prehľadom. Rovnako ako až sektárske elitárstvo, ktoré nedovoľovalo čítať bežnú katolícku tlač či zapojiť sa a slúžiť vo farnosti. Hnutie malo vlastné zvláštne normy duchovného života. Známe bolo aj odstrihávanie členov od ich rodín, boli „prekážajúcim kontaktom“. Tieto a ešte mnoho iných výhrad by pri dôslednom pátraní viedlo k autorstvu dona Beňa. Ten bol jediným „správcom“ a tvorcom manuálu hnutia Nazaret. O tomto všetkom musel ako ideový vodca vedieť – a ak nezasiahol, aj s tým súhlasiť.

Problém radikalizácie dona Beňa nastal zrejme v neprítomnosti jeho osobného radcu. Nemal niekoho, kto by ho sprevádzal, koho by bol ochotný rešpektovať (čo bol problém) a s kým by mohol konzultovať spôsob vedenia hnutia. Don Bosco mal svojho dona Cafassa, don Beňo nikoho. Aj preto pokrivil saleziánske piliere výchovy: rozum, láskavosť a náboženstvo. V hnutí rovnako chýbala úcta voči slobode a dôstojnosti človeka, milosrdenstvo a bezpodmienečné prijatie. Kde a prečo nastal zlom, kedy sa z pôvodne nádejného iniciátora obnovy Cirkvi stal autoritatívny neomylný vodca, je už ťažké povedať.
Surfovaním po stránke hnutia Nazaret žiadne objektívne výhrady voči Jánovi Beňovi neobjavíte. Ani tie, ktoré dokázateľne zo skúsenosti šli a idú proti človeku a učeniu Cirkvi. Modlitbu o jeho blahorečenie svietiacu na ich webe treba preto brať so značnou rezervou.

O téme ako prvý informoval Postoj.