Michal Koricina: Učitelia sú najväčší influenceri

Máš za sebou ako organizátor a hlavne líder druhý ročník festivalu Učiaca sa Trnava. Keďže sa tu spomína učenie, nedá mi neopýtať sa priamo: chodil si rád do školy?

Neviem, či by som to tak povedal. Skôr som už aj v čase svojho štúdia videl veci, ktoré by mohli fungovať lepšie, alebo mi chýbal praktický zážitok z učenia. Často bolo toho memorovania aj učenia veľa, samá teória. Vysoká škola mi to len potvrdila. Chcel som teda aj sám zažiť niečo praktickejšie. Z tohto celého vznikol aj nápad Učiacej sa Trnavy.

Učiaca sa Trnava má za sebou tento rok obrovský záťah. Ponúkli ste deťom aj dospelým množstvo aktivít. Aké sú odozvy?

Týmto festivalom chceme ukázať, že učenie nemusí byť iba stereotypné, tradičné, ako si ho mnohí často predstavia. Veľmi nás potešilo hodnotenie jedného chlapca, aj sme sa na ňom zasmiali. Pri reportáži do televízie povedal: „Čakal som, že to bude ďaleko horšie!“ Vtedy sme si uvedomili, ako často si ľudia slovo „učenie“ spájajú s niečím negatívnym, ťažkým. Verím, že práve tento festival ukázal, že učenie môže byť aj zábava a nemusí človeka limitovať alebo trápiť.

Hlavne na základnej škole nie je problém stretnúť deti, ktoré do školy chodia nerady, nebaví ich to. Považujú školu za zbytočnosť, ktorá im v živote nepomôže. Akú alternatívu ponúkate vy?

V prvom rade: ak chceme prinášať zmenu dlhodobo a udržateľne, potrebujeme pracovať s učiteľmi. Verím tomu, že učitelia sú jedni z najväčších influencerov. Majú totiž možnosť ovplyvniť mnohé generácie, často o tom ale nevedia alebo o tom takto nepremýšľajú. Preto sme sa rozhodli v prvom rade pracovať s učiteľmi a tvoriť systém podpory pre tých, ktorí chcú učiť inak. Chceme im dať motiváciu, že sa to dá, aj keď možno teraz nevedia ako. Práve preto sme vytvorili platformu Škola učiteľov, ktorá už túto jeseň spúšťa prvý rozvojový program pre tri desiatky učiteľov, kde sa budú môcť stretávať, spoločne rozvíjať a dostávať spätnú väzbu. Chceme ich podporiť v ich zápale, pretože často sú práve títo zapálení učitelia roztratení po školách. Na každej z nich je tak jeden, možno dvaja, často im chýba podpora od vedenia alebo kolegov, hrozí im skoré vyhorenie. Práve preto vytvárame platformu, kde sa budú môcť inšpirovať, pomáhať si, aby nestratili chuť a odhodlanie meniť niečo v školách.

Kľúčovým nositeľom toho, ako deti vnímajú vzdelávanie, je učiteľ.

Keď teda zmena do značnej miery závisí od učiteľov, čo sa dá ešte pre nich urobiť, aby bolo vyučovanie pre deti prínosom?

Potrebujú vidieť, že to funguje aj inak, že sa dá robiť aj inak, ako sme boli zvyknutí. Niektorí učitelia robia to isté dlhé desaťročia. Preto je dôležité najprv im ukázať možnosti a prostriedky, ktorými môže byť vzdelávanie viac zážitkové, viac orientované na žiaka, ktorého máme pred sebou. Nechceme do žiaka iba naliať vedomosti, ale v prvom rade chceme z neho vychovať človeka, ktorý o desať rokov môže zastávať kľúčové pozície v spoločnosti, v politike, v zdravotníctve alebo v školstve. Potrebujeme prostredníctvom vzdelávania odkryť potenciál v každom žiakovi a tým ovplyvniť celú ďalšiu generáciu.

Komenský chcel, aby škola bola hrou, niečím, čo nás teší. No skúsenosti bežných slovenských detí sú opačné. Kde je chyba? V kurikule alebo v systéme?

Z našich malých prieskumov nám vždy vychádza, že kľúčovým nositeľom toho, ako deti vnímajú vzdelávanie, je učiteľ. Práve preto nám dáva veľký zmysel investovať čas a energiu do podpory a rozvoja učiteľov, lebo práve oni sú tí, s ktorými sa deti každý deň stretávajú. Učitelia im sprostredkúvajú nové zručnosti, nové poznatky. No ak budú sami vyhorení alebo nebudú vedieť ako na to, tak bude vyzerať aj zážitok zo vzdelávania. Vo veľkej miere je teda zmena a posun na učiteľoch, na jednotlivcoch, ktorí sa rozhodnú ísť na vlne inovácie a nových metód, rovnako ako na pochopení mladých ľudí.

Na základe akého kľúča ponúkate aktivity pre učiteľov?

Snažíme sa využívať príležitosti alebo očakávania, ktoré učitelia aktuálne majú. Napríklad aj počas korony sme videli, že mnohí učitelia potrebujú zlepšiť svoje digitálne zručnosti, keďže často mali problém s nastavením Zoomu alebo podobných nástrojov. Vtedy to bola každodenná potreba, potrebovali sa to naučiť. Snažili sme sa teda postaviť program na tom, aby si vyskúšali, že sa to dá robiť inak. Chceli sme, aby zistili, že nejde len o zapnutie si programu, ale že majú množstvo techník, ktoré môžu využiť na aktivity pre študentov, aby ich viac zapojili a komunikovali s nimi aj online. Pretože pre mladých ľudí je počítač niečím bežným, každodennou súčasťou života.

Tiež sa snažíme otvárať témy, ktoré sa dostávajú do popredia, napríklad ide o prácu so študentmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Čiže ak má niekto nejaký problém alebo znevýhodnenie – a tých detí pribúda, rovnako ako aj patologických javov na školách –, učitelia sa potrebujú naučiť s tým pracovať. Práve takéto školenia im otvárajú obzor, že sa to dá aj inak, menej formálne, s prvkami zážitku alebo hry.

Jedna strana sú učitelia – vy však ponúkate vzdelávanie aj pre seniorov, na pláne sú aj mamy na materskej dovolenke. Prečo to všetko robíte?

Myšlienka učiaceho sa mesta je o vytváraní komunity, čiže o prepájaní ľudí, ktorí chcú pracovať na svojom rozvoji, ktorí sa chcú posúvať. Chceme ich spojiť, aby našli miesto, kde sa budú navzájom podporovať. Aj mnohé výskumy hovoria, že ak sa človek učí v komunite alebo v skupine ľudí, ktorí majú podobné nastavenie, ide vzdelávanie omnoho ľahšie, prirodzenejšie, nechýba ani rovesnícka podpora. To platí či už pri mamičkách, alebo pri senioroch. Taktiež pracujeme so zástupcami firiem v oblasti personalistiky. Všetci títo majú podobné potreby, a keď sa učia alebo sa spolu stretávajú, je to omnoho ľahšie uchopiteľné a v omnoho podporujúcejšom prostredí.

Čo teda máte pripravené pre seniorov a mamičky na materskej?

Pre mamičky sme vytvorili projekt Učiace sa mamy. Ide vlastne prioritne o mamičky na materskej dovolenke, ktoré chcú aktívnejšie využívať svoj voľný čas počas materskej aj na to, aby sa samy rozvíjali. Uvedomili sme si, že materské centrá sú viac zamerané na deti, aby sa deti mohli zahrať alebo mať nejaký program, kým mamy si dajú kávu. My sme sa to snažili otočiť – ponúknuť čas pre mamu. Samozrejmosťou je zabezpečenie detského programu, ale čas mama využije na to, aby sa mohla učiť, oddýchnuť si a zároveň sa podeliť o skúsenosti v komunite.

V súčasnosti už máme aj univerzity tretieho veku, celoživotné vzdelávanie. Vy hovoríte o učení ako o súčasti života. Prečo je to také dôležité?

Tento rok mala Učiaca sa Trnava motto „Pripravený na zmeny“. To do veľkej miery vysvetľuje, prečo je učenie dôležité. Za posledné roky sme videli mnoho zmien, ktoré rýchlo v spoločnosti prichádzajú. Pred pár rokmi bola pandémia, potom vojna, s tým súvisiace duševné problémy alebo potreba riešiť svoje duševné zdravie a pohodu. Sú tu tiež témy súvisiace s digitalizáciou, s technologickým posunom. Navyše sme každý deň vystavení nejakým zmenám. Kľúčom k tomu, aby sme na ne boli pripravení, je práve učenie. A ak možno nevieme, na čo máme byť pripravení, je to minimálne výzva učiť sa byť pripravení na zmeny. Často totiž ľuďom chýba flexibilita, schopnosť prispôsobiť sa, naučiť sa niečo nové. Mnohí si povedia, že najlepšie je to tak, ako to bolo. Ale jednoducho nemôžeme žiť v minulosti, potrebujeme kráčať s dobou, byť stále na vlne toho, čím a kam sa svet hýbe. K tomu je nevyhnutné učenie, aby sme sa posúvali, rozvíjali a boli pripravení na všetko, čo sa okolo nás deje.

Pomôže schopnosť prijímania nových poznatkov porozumieť tomu, čo sa vlastne deje? Pretože tu máme nebývalú dobu konšpirácií…

Určite áno! Aj téma dezinformácií je niečo veľmi aktuálne, pretože ľudia vidia, že sa veľmi ľahko dá ovplyvniť verejná mienka či už prostredníctvom sociálnych sietí, alebo rôznych médií. A aj na toto človek musí byť pripravený, aby vedel kriticky premýšľať. Nie všetko, čo k človeku prichádza, je automaticky pravda. Potrebujeme byť pripravení na to, že informácie, prichádzajúce vo veľkom množstve, nemusia byť všetky pravdivé, potrebujeme sa ich naučiť rozlišovať. Celoživotné vzdelávanie v tom zohráva veľkú rolu, pretože informácie sa valia rovnako na deti v školách aj na dospelých a seniorov. Všetci sa potrebujú vedieť zorientovať, inak to nemusí dopadnúť dobre.

Kedysi za čias prvej republiky sa na školách učila okrem bežných predmetov a jazykov aj filozofia a kritické myslenie. Myslíš si, že by sa to malo vrátiť do škôl?

Podľa mňa je to základná zručnosť, ktorú potrebujeme budovať aj u mladšej generácie, ale rovnako aj u dospelých. Pri práci s učiteľmi vidíme, že niektorí veria konšpiráciám a dezinformáciám. Ako potom môžeme očakávať od detí, že budú mať kritické myslenie, keď ich to učitelia nevedia naučiť alebo ich sami podporujú v dezinformačnom spôsobe myslenia? Kritické myslenie je potrebné podporovať u každého!

Učenie je cesta k snom. Keď si predstavíme akýkoľvek svoj sen alebo nejakú túžbu, vždy na tej ceste nájdeme body, v ktorých sa musíme niečo nové naučiť.

Učenie sa, vzdelávanie je formácia, týkajúca sa poznatkov a nových informácií. Nemalo by však vzdelávanie zahŕňať aj osobnú formáciu, morálny rozmer človeka?

Na toto sa snažíme myslieť aj počas Učiacej sa Trnavy. Máme pár spolupracujúcich organizácií a partnerov, ktorí sa špecificky venujú aj hodnotovému alebo charakterovému vzdelávaniu. Chceme vychovávať ľudí, ktorí nebudú len teoreticky pripravení alebo mať vedomosti, ale ktorí budú aj ako ľudia osobnosťami. Jedna kolegyňa z istej školy to pomenovala: „ako nevychovať vzdelaných barbarov“. Veľmi sa mi to pomenovanie páčilo. Darmo budeme vedieť všetko, budeme pripravení na zmeny, ak z nás nebudú dobrí ľudia už tu, v srdci. Formácia charakteru, morálky a etického premýšľania nad spoločnosťou a jej javmi je veľmi dôležitá.

Hovorili sme o vzdelávaní a vzdelávacích organizáciách – no prvé vzdelávanie sa odohráva v rodinách. Ako pomôcť rodičom naučiť sa zručnosti vychovávať a dobre učiť svoje deti?

Aktuálne pripravujeme program, ktorý má byť zameraný práve na formáciu pre rodičov. Celkom pekne to pomenovali v Unescu, nazvali to rodinná gramotnosť. Ide teda o zručnosti pre rodinu, ktoré zahŕňajú aj veľký balíček zručností týkajúcich sa výchovy, financií, komunikácie a mnohého ďalšieho. Mnoho z toho sa ľudia naučia na školeniach, no majú problém to aplikovať v rodinnom prostredí. Preto nás to zaujíma, chceme v tom sami rásť a učiť sa, aby sme to mohli priniesť rodičom, do rodín.

Jednou z najťažších úloh je naučiť deti žiť vzťahy, napríklad mať pekný manželský život, ale aj ten bežný, medziľudský vzťah. Nepremýšľate aj nad týmto?

Vzťahová výchova je veľmi dôležitá a často môže byť poňatá z rôznych strán. Aj v školách je dôležité, aby sa tomu venovali ľudia, ktorí sú v tom naozaj odborníci, a neprichádzalo k nejakým zbytočným mylným predstavám mladých ľudí. Potrebujú sa naučiť, ako komunikovať, odpúšťať, prijímať sa navzájom. Sú to témy, ktoré rieši každý bez ohľadu na to, aké má náboženské či politické názory. Zatiaľ však na toto kapacity nemáme.

Čo môže urobiť s človekom učenie? Alebo ako môže vyzerať človek, ktorý sa zatne a povie: „Nebudem sa učiť!“?

Učenie je cesta k snom. Keď si predstavíme akýkoľvek svoj sen alebo nejakú túžbu, vždy na tej ceste nájdeme body, v ktorých sa musíme niečo nové naučiť. Akokoľvek ďaleký je cieľ, mám nejakú víziu alebo predstavu a vždy je tam potreba učenia sa. Naozaj nám učenie pomáha dosiahnuť svoje sny! Ak rozvinieme myšlienku ďalej, vďaka učeniu môžeme naplniť svoje jedinečné poslanie, ktoré tu na svete máme. Potrebujeme toto poslanie spoznať, objaviť svoje talenty, hodnotu, naučiť sa, ako to pretaviť, a potom to použiť v praktickom živote. Veľa ľudí má pekné, odvážne sny, ale ostanú navždy len snami. Ak sa nezačneme učiť, posúvať a rozvíjať sa, ako ich potom chceme dosahovať a napĺňať?

Niekedy aj na školeniach zažívame taký kontrast: ľudia si v jednom momente povedia, že ,už mi stačilo, už sa nepotrebujem nič ďalej učiť‘. Niekedy je to dané vekom, niekedy skúsenosťami alebo zážitkami z učenia. A tak sa v učení zastavia, no často potom prichádza frustrácia plynúca z toho, že už nič neznamenám, nič nemôžem, nerozumiem ani tomuto svetu, ani dobe… Preto je veľmi dôležité byť v obraze, udržiavať si poznanie aspoň v niektorých oblastiach, v ktorých sme sa celý život rozvíjali, alebo si nájsť nové. No je potrebné, aby človek neprestal rásť a rozvíjať sa bez ohľadu na vek. To potvrdzujú aj viaceré výskumy: ľudia, ktorí sa aj vo vyššom veku učia, rozvíjajú, sú šťastní a spokojnejší. A o to ide.