Mier a vojna, potrebujeme utopický realizmus

Prvého októbra 2022 som sa zúčastnil na konferencii v Miláne s názvom evokujúcim a fascinujúcim: Geopolitika mieru. S dôverou v porozumenie a priazeň publika (išlo o Festival misií) som predniesol zdvorilú, ale (prívetivo) korozívnu kritiku témy stretnutia, a to, že podľa mňa geopolitika a mier nejdú ruka v ruke. Zdá sa mi to dokonca ako oxymoron. Geopolitika je v mnohých kontextoch strategický koncept, ktorý predpokladá nejaké objektívne podmienky ovplyvňujúce zahraničnú politiku krajiny a následne medzinárodnú politiku, spojené s teritoriálnym rozmerom. Aj keď v posledných desaťročiach vznikla disciplína kritickej geopolitiky, rovnako ako systémová a post-klasická geopolitika, pojem zostáva spojený s atribútmi toho, čo sa nazýva hard power: nielen územia, ale aj zdroje, demografia, vojenské schopnosti, výrobné kapacity.

Dnes geopolitika dominuje medzinárodnému diškurzu. Mnohí jej improvizovaní priaznivci sa neobmedzujú len na opis, ale púšťajú sa do odporúčaní receptov, ktoré sú v podstate založené na politike sily. Alibi geopolitiky ako povinného postupu vážne ohrozuje potenciál politiky ako vedomej voľby a logiky dôsledkov. Hovorí sa tiež čoraz viac o geopolitickej EÚ. Po ruskej agresii na Ukrajinu sa geopolitické kritérium prakticky používa na zdôraznenie jednoty zámerov v dlhodobých rozhodnutiach členských štátov Únie.

Mier nemôže byť nanútený. Na druhej strane, mier sa dosahuje vo dvojici a s nepriateľom.

Na zabezpečenie dôveryhodnosti strategickej autonómie Únie je však kľúčovou otázkou európska demokratická suverenita, spôsob, ako skutočne spraviť národné suverenity relevantnými vo svete plnom rozporov medzi objektívne neprekonateľnou vzájomnou závislosťou a rizikom roztrieštenia politických spoluprác. Paradoxne, povrchné chápanie myšlienky geopolitickej únie môže oslabiť pluralistický prístup Európy a schopnosť EÚ viesť dialóg s rôznymi oblasťami, kontextmi, politickými a ekonomickými modelmi a zakonzervovať neohybné postavenie Bruselu v rastúcej konkurencii medzi veľmocami.

Aby sa tomu zabránilo, Európska únia by sa mala namiesto neurčitého geopolitického reprezentovania najprv sústrediť na politické preformulovanie, čím by explicitne určila svoju funkciu ako medzinárodného aktéra. A aká je táto funkcia? Základná norma európskej zahraničnej politiky, jej základná charakteristika, je vytesaná do vyhlásenia francúzskeho ministra zahraničných vecí Roberta Schumana: „Svetový mier sa nemôže zachovať inak ako tvorivým úsilím, úmerne nebezpečenstvám, ktoré ho ohrozujú. Príspevok organizovanej a vitálnej Európy k civilizácii je nevyhnutný pre udržanie mierových vzťahov“ (Paríž, 9. mája 1950).

Nie je náhoda, že v roku 2013 získala Európska únia Nobelovu cenu za mier. Majme vždy na pamäti tento mandát, ktorý pochádza z histórie, ale ktorý sa musí pretaviť do politických iniciatív v prospech mieru. V hlbokej kríze bezpečnosti v Európe má Európska únia primárnu zodpovednosť za pokus o rekonfiguráciu rámca kontinentálnej stabilizácie prostredníctvom novej politickej formulácie. Jedna vec je istá: mier nemôže byť nanútený. Na druhej strane, mier sa dosahuje vo dvojici a s nepriateľom. Každá vojna sa musí skončiť, ale každá vojna sa končí iným spôsobom.

V novej strategickej a politickej situácii, ktorá vznikla s ruskou agresiou na Ukrajinu, bude po ukončení prebiehajúcej vojenskej tragédie potrebné opäť začleniť do politického diškurzu aspoň minimalistický jazyk mierovej koexistencie, aby sa zabezpečilo nové bezpečnostné prostredie v Európe. V určitom bode bude potrebné sadnúť si za stôl a zistiť, či existujú a aké sú parametre pre skutočne spravodlivý, udržateľný a trvalý mier. Vedomí si toho, že, ako sa to deje na konci všetkých konfliktov, vyhrať mier je oveľa ťažšie ako vyhrať vojnu.

Politika mieru je určite nevyhnutná, ale mier je oveľa naliehavejší ako politika.

Samozrejme, mierové úmysly musia existovať na oboch stranách tejto rovnice a nielen v Bruseli a európskych hlavných mestách. Európska únia je politický subjekt s podstatnou úlohou na kontinente a bude musieť v príhodnom čase opäť plniť, keď to štrukturálne podmienky umožnia, funkciu normatívnej moci a úspešného experimentu transnárodnej správy, a to aj v paneurópskom kontexte.

Politika mieru je určite nevyhnutná, ale mier je oveľa naliehavejší ako politika. Mier ako politika znamená, že centrálnou politickou hodnotou je vždy mier a cez neho sú koncipované všetky politiky, zatiaľ čo politika mieru je cvičenie na riešenie konfliktov, ktoré sa pridáva k mnohým iným politickým prioritám. Rozdiel nie je zanedbateľný: v prvom prípade sú politiky zahrnuté v kontajneri nazývanom mier; v druhom je mier zahrnutý v kontajneri nazývanom politika: jedna politika medzi politikami. Ako povedal Martin Luther King, „mier jednoducho nie je vzdialený cieľ, ktorý hľadáme, ale prostriedok, cez ktorý sa k tomu cieľu dostaneme. Musíme sledovať mierové ciele mierovými prostriedkami“ (Prejav na Nation Institute, Los Angeles, 25. februára 1967).

Mier ako politika nie je abstraktnou etickou voľbou; oveľa konkrétnejšie je praktickou nevyhnutnosťou, ak nechceme znížiť svet na popol, či už atómovou vojnou, alebo klimatickými zmenami. Medzinárodná politika, ktorú poznáme, je v podstate predovšetkým politika medzi štátmi, niekedy dokonca medzivládna politika. Ľudia, rozmer medzinárodnej občianskej spoločnosti, sú z tejto definície z veľkej časti vylúčení. Hovorí sa čoraz viac o potrebe mikrozákladu medzinárodných vzťahov, v tom zmysle, že aj tento rozmer, ktorý by sa mohol zdať mimo dosahu našej existencie ako bežných mužov a žien a bežných občanov, je v podstate založený na rozhodnutiach, činoch a interakciách zapojených ľudí. Nejde o atomizáciu politiky a dokonca ani diplomacie, ale o ich spojenie s vzťahovou realitou.

Existuje kontinuita (Apel) v etickej a politickej spoluzodpovednosti medzi mikrooblasťou (rodina, susedstvo), mezooblasťou (národná politika) a makrooblasťou (osud ľudstva). Mier ako politika nie je abstraktnou etickou voľbou; oveľa konkrétnejšie je praktickou nevyhnutnosťou, ak nechceme znížiť svet na popol, či už atómovou vojnou, alebo klimatickými zmenami. Mier nie je utopický mondializmus. Treba byť praktický. Keď v roku 2015 prichádzali sýrski utečenci, ktorí utekali pred vojnami a Islamským štátom, nečakal ich v prístavoch a európskych staniciach generálny tajomník OSN (ktorý si zaslúži všetku našu úctu), ale občianska spoločnosť a miestni správcovia. To isté sa stalo s ukrajinskými utečencami na pozemných hraniciach Európy, aj keď pre krízu takéhoto rozsahu je prítomnosť medzinárodných humanitárnych organizácií nevyhnutná.

Jedinou realistickou politikou, ak chceme trvalý poriadok a nielen jednoduché prímerie medzi vojnami, je tá mierová.

V oboch prípadoch dve udalosti primárne významné pre medzinárodnú bezpečnosť priamo zasahujú ľudí a spoločnosti, či už v dramatických dôsledkoch, alebo v intervenciách na ich zmiernenie. Akási inverzná globalizácia: svet sa stáva územím. Mier nie je aktivitou čistého irenologického dobrovoľníctva ani len individuálnym záväzkom, ale sociálnou, ekonomickou a inštitucionálnou činnosťou.

Môžeme si predstaviť mier ako sériu sústredných kruhov, ktoré siahajú od jednotlivcov po sociálne a politické formácie cez úrovne územnej správy po zahraničnú politiku štátov a medzinárodné inštitúcie. Neznamená to podceňovať politicko-strategický horizont mieru ani preceňovať dosah individuálneho konania alebo úzkych socializačných oblastí. Nejde ani o internacionalizáciu súkromnej sféry ani o privatizáciu medzinárodnej politiky. Jedinou realistickou politikou, ak chceme trvalý poriadok a nielen jednoduché prímerie medzi vojnami, je tá mierová, ktorá sa stáva rozšírenou infraštruktúrou v medzinárodných vzťahoch, založených na praktických krokoch spoluzodpovednosti. Nastal čas skutočne realistickejších a menej ideologických medzinárodných vzťahov, ktoré sú viac funkčné pre záujmy všetkých a menej škodlivé pre globálne spoločné dobro.

Zatiaľ čo v krátkodobom horizonte je pravdepodobnejšie, že sa obnoví status quo (žiadne významné zmeny), naopak, v dlhodobom horizonte je často veľmi nerealistické predstaviť si pokračovanie súčasnej situácie. Možné budúce stavy spoločnosti vrátane tej medzinárodnej, ktoré dnes považujeme za úplne nereálne, majú z dlhodobého hľadiska často väčšiu pravdepodobnosť uskutočnenia ako status quo. Myslime na pád Berlínskeho múru, ktorý nikto nepredpokladal, alebo na samotné francúzsko-nemecké zmierenie po druhej svetovej vojne, čo bol politický krok, ktorý by bol pred niekoľkými desaťročiami nepredstaviteľný a ktorý je základom samotnej európskej konštrukcie. Utopický realista je teda ten, kto má širokú víziu, kto má odvahu bojovať za myšlienky a žiaduce stavy vecí (bez ohľadu na ich krátkodobé vyhliadky) a kto má povedomie, že status quo je len dočasný jav. Niekto napísal, že s ruskou agresiou na Ukrajinu sa mier skončil. Pre utopického realistu je však mier nekonečný.

Prevzaté z cittanuova.it. Preložil Kornel Maťko.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.