Mimo práce majú ľudia priestor budovať cnosti, ktoré si firma nedokáže vytvoriť, hovorí Luigino Bruni

V rozhovore s prof. Brunim sa okrem iného dozviete:

• v čom vidí hlavnú príčinu hodnotového úpadku firiem
• ako by sa mal človek chrániť pred tým, aby zapredal svoju dušu firme, pre ktorú pracuje
• čím to je, že dnešné rodiny nevychovávajú osobnosti schopné prinášať hodnoty do firiem
• kto je pre neho príkladom cnostného lídra

Čo vás inšpirovalo k napísaniu knihy Hľadanie hodnôt: Desať slov pre život a podnikanie, v ktorej opisujete, ako sa z prostredia veľkých korporácií vytrácajú hodnoty? Aké by malo byť hlavné posolstvo, ktoré chcete touto knihou odovzdať, a kde vidíte hlavnú príčinu tohto hodnotového úpadku firiem?

Pri písaní tejto knihy som vychádzal z pozorovania toho, ako si postupne ničíme hodnoty minulých generácií, akými sú pokora, milosrdenstvo, lojálnosť, súcit, miernosť, veľkodušnosť a pod., bez toho, aby sme ich mali čím nahradiť. Biznis sám osebe totiž nie je schopný nové hodnoty vytvoriť. Následkom toho dochádza k ešte väčšej kríze ľudských hodnôt a duchovného kapitálu. Mojím cieľom bolo apelovať na to, že nevyhnutne potrebujeme nájsť hodnoty, ktorými môžeme vytvoriť stabilné a životodarné zázemie v našich firmách.

Prečo sú hodnoty ako pokora, milosrdenstvo či lojálnosť také nevyhnutné na úspešné fungovanie firiem?

Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že nejde o čisto ekonomické hodnoty, kvôli zdravému vývoju trhu a obchodu tu majú svoje nezastupiteľné miesto. Kapitalistické nastavenie dnešných firiem s cieľom maximalizácie zisku však nevie doceniť tie hodnoty ľudského kapitálu, ktoré sa nezmestia do definície tzv. hard skills (merateľných „tvrdých zručností“, pozn. red.) a nemáme na ne ukazovatele, ktorými by sme ich dokázali merať.

Práve krízy sa často stávajú labuťou piesňou hodnotovo vykorenených firiem.

Pritom si však neuvedomujú to, že hodnotovo neukotvení ľudia nemajú výbavu na to, aby boli schopní čeliť krízam vo firmách či organizáciách, v ktorých pôsobia. Keď príde na lámanie chleba, ľahko sa nechávajú zlákať ku konkurencii. Práve krízy sa preto často stávajú labuťou piesňou hodnotovo vykorenených firiem.

V knihe tvrdíte, že rodiny a komunity boli tradične miestom, kde sa odovzdávali hodnoty. Čím to je, že dnešné rodiny nevychovávajú osobnosti, ktoré by dokázali priniesť hodnoty do pracovného prostredia? Môže byť príčinou krízy rodinného života tlak na rodinu zo strany spoločnosti, ktorá chce mať úspešné osobnosti schopné produkovať zisk?

Kríza rodiny je krízou celej spoločnosti. Rodinný život bol v minulosti založený na nerovnomernom rozdelení moci medzi mužmi a ženami. Ženy boli v pozícii podriadenosti voči mužom, čo bolo dané ich sociálnym statusom. Toto sociálne ekvilibrium však pred niekoľkými dekádami pod tlakom feministického hnutia stroskotalo. Nové sociálne usporiadanie spoločnosti so sebou ale neprinieslo také hodnoty, o ktoré by sa ľudia dokázali oprieť.

Dnešné rodiny sú iné ako tie, ktoré boli v minulosti, a stoja pred nimi nové výzvy. Aby im dokázali čeliť, potrebujú nachádzať miesta, ktoré sa pre ne môžu stať živnou pôdou nových hodnôt. A to nielen rodinných či komunitných, ale i duchovných. Samotné rodiny totiž nie sú v stave, aby tieto hodnoty vytvárali. Sú na to príliš slabé a krehké, hoci platí, že rodiny ostávajú srdcom spoločnosti. Musíme nachádzať cesty, ako vytvárať také „epicentrá“, ktoré môžu dať zrod novým hodnotám.

Hovoríte, že korporácie a spoločnosti so svojím zameraním na efektivitu a profit čoraz viac vykrádajú duše svojich zamestnancov. Prekračujú hranice osobného života s cieľom, aby boli ľudia ochotní obetovať svoj voľný čas v prospech spoločnosti. Čo by mal mladý človek robiť alebo ako by sa mal chrániť, aby nestratil svoju dušu pod takýmto tlakom na výkon?

Korporácie sa snažia zmocniť duše človeka, pretože si uvedomujú, že bez nej nemôžu od zamestnancov očakávať úplnú oddanosť. Vedia, že keď získajú „iba“ ich ruky a hlavu, to nestačí. S narastajúcou súťaživosťou v oblasti biznisu prichádzajú aj vyššie nároky na inteligenciu, motiváciu, vernosť, ktoré sa stávajú stále žiadanejšími kvalitami. Firmy potrebujú ľudské duše, no nedokážu si ich kúpiť. Môžu jedine očakávať, že sa ľudia slobodne rozhodnú svoju dušu spoločnosti darovať. Napriek tomu sme však svedkami toho, že sa firmy o túto „kúpu“ ľudských duší ustavične pokúšajú.

Keď biznis bude hlavným životným cieľom človeka, takýto človek sa stane skazeným a charakterovo biednym.

Napríklad pomocou rôznych motivačných stimulov, ktoré sa stávajú novým náboženstvom či dogmou a ktorými zároveň firmy žobrú o pozornosť človeka a jeho slobodu. Aby sa mladí ľudia mohli pred týmito zhubnými vplyvmi chrániť, musia si byť v prvom rade tohto lákadla vedomí. Ďalej by si mali uvedomovať svoju ľudskú ohraničenosť a riadiť sa heslom, že firma nie je ich Bohom. Keď totiž biznis bude hlavným životným cieľom človeka, takýto človek sa stane skazeným a charakterovo biednym, čo bude mať napokon deštruktívny vplyv na celé jeho pracovné prostredie.

Prečo by si firmy mali vážiť čas, ktorý zamestnanci trávia mimo práce?

Tento čas je dôležitý práve preto, že mimo práce majú ľudia priestor na budovanie cností, ktoré si firma nedokáže vytvoriť a nijakým spôsobom vynútiť. Na rozvoj cností, ako je veľkodušnosť či lojálnosť, potrebujeme, aby ľudia cítili dôveru a slobodu rozvíjať sa v oblastiach, ktoré nespadajú do ich pracovnej náplne. Tieto cnosti sa nedajú zazmluvniť, sú záležitosťou duše. Iba firma, ktorá túto slobodu ľuďom dopraje, môže byť skutočne úspešná.

Význam týchto cností sa stáva kľúčovým práve v období kríz, keď sa často ukáže, či je kultúra firmy založená na slobodnom darovaní sa zamestnancov alebo ich vynútenom podriadení vďaka motivačným stimulom. Iba sloboda totiž dáva zrod tvorivosti a posilňuje inovatívneho ducha. Bez vnútorného zápalu a ochoty ľudí urobiť niečo nad rámec pracovnej zmluvy a povinností sa nové firmy buď rozpadnú už na začiatku, alebo vydržia len krátko.

Ako by sa podľa vás mala pestovať pokora a milosrdenstvo v našich deťoch, ktoré sú vychovávané v spoločnosti, ktorá kladie veľký dôraz na dokonalosť a rozvoj jednotlivca, čím možno napokon vedie k vzostupu egoistických osobností?

V prvom rade by som chcel upozorniť na rozdiel medzi pokorou a poníženosťou. Nestanete sa pokorným tým, že sa budete pred ostatnými zhadzovať. Takýto postoj má od pokory veľmi ďaleko. Skutočná pokora totiž nikdy neprichádza cez ponižovanie seba, rodičov, priateľov či kolegov. Pokornými sa stávame získanou životnou múdrosťou a vedomím vlastnej ohraničenosti, bez akéhokoľvek úmyslu iných ponížiť a vyzdvihnúť seba. Pokora je cnosťou zrelého života a získavame ňou prístup k hlbšej pravde o sebe samých. Preto je nesmiernym darom.

Najdôležitejšie posolstvá sa často odovzdávajú neúmyselne, ako vedľajší efekt ich praktického žitia v každodennosti.

Cnosti ako pokora, milosrdenstvo či miernosť nie sú predmetom vzdelávania na školách a nevštepujú sa deťom ani formou lekcie od rodičov. Tieto hodnoty sa odovzdávajú najmä bez slov, a to vlastným životným príkladom. Jedno gesto vypovie totiž viac ako množstvo slov. Pokiaľ rodina žije hodnoty ako pokora, štedrosť, miernosť či pohostinnosť, deti ich nasávajú bez toho, aby si to rodičia uvedomovali alebo sa na ne nejako špeciálne zameriavali. Najdôležitejšie posolstvá sa často odovzdávajú neúmyselne, ako vedľajší efekt ich praktického žitia v každodennosti.

Vo svojom okolí pozorujem fenomén súkromných škôlok, škôl a rôznych formačných programov, ktorých cieľom je poskytnúť kvalitné vzdelanie deťom a mladistvým. Tento trend je rozšírený aj medzi kresťanmi. Moja obava spočíva v tom, že tu chýba priestor na rozvoj všetkých ľudí, teda aj tých, ktorí nemajú prostriedky a intelekt, aby si mohli takéto vzdelanie dovoliť, alebo nie sú dostatočne „smart“ na intelektuálne náročnú prácu. Existuje v našej spoločnosti a ekonomike priestor aj pre takýchto ľudí?

Táto otázka sa dotýka témy meritokracie (odmeňovanie na základe priznaných zásluh, pozn. red.), ktorá sa stáva novou dogmou biznisu. Meritokracia si vyžaduje vytvorenie určitého spôsobu hodnotenia a stanovenie rebríčka, ktorý umožňuje vyniknúť tým najlepším. Pri meritokracii však nevyhnutne vzniká i skupina tých, ktorí sa na najlepších nedoťahujú a v tomto konkurenčnom boji ostávajú porazení.

V súčasnej džungli biznisu, v ktorej prežijú len tí najsilnejší a najdravejší jedinci, nemajú tí „slabší“ svoje miesto.

Dôležité je uvedomiť si, že títo ľudia sú pre spoločnosť rovnako potrební a majú rovnakú hodnotu ako tí najlepší. Meritokracia je v podstate výstižnejšie pomenovanie pre nerovnosť, ktorú by sme však mali dokázať správne interpretovať a uplatňovať. A to sa v súčasnej džungli biznisu, v ktorej prežijú len tí najsilnejší a najdravejší jedinci, často nedeje. Tí „slabší“ v nej nemajú svoje miesto a to je vážny problém, ktorému v súčasnosti čelíme.

Počiatok tohto problému sa začína už v školstve. Podľa princípu meritokracie by mali mať všetky deti prístup k rovnakému vzdelaniu bez ohľadu na svoj sociálny status a každému dieťaťu by mal byť zároveň umožnený rozvoj na základe jeho schopností. To sa však vo väčšine krajín nedeje. Prístup ku kvalitnému vzdelaniu by nemal byť otázkou finančného zabezpečenia. Nesprávne uplatňovanie meritokracie sa preto stáva novou hrozbou tohto milénia.

Základným predpokladom cnostného líderstva je práve to, že nie je výsledkom mojej cieľavedomej a zanietenej snahy dostať sa na vrchol.

Môžete uviesť niekoľko mien konkrétnych lídrov, ktorí môžu byť inšpiráciou pre život Ekonomiky spoločenstva?

Nerád používam pomenovanie líder, pretože mám dojem, že líderstvo je v súčasnosti veľmi nesprávne chápané. Často sa interpretuje v zmysle striktne hierarchického nastavenia firiem, organizácií či korporácií, v ktorej sú lídri a ich nasledovníci. Preto nemám rád slovo líder samo osebe. Ak by som však mal niekoho zmieniť, príkladom cnostného lídra je pre mňa pápež František. Jedným z dôvodov je i to, že bol do funkcie nástupcu na Petrov stolec zvolený a nebola za tým jeho snaha vyniknúť.

Základným predpokladom cnostného líderstva je práve to, že nie je výsledkom mojej cieľavedomej a zanietenej snahy dostať sa na vrchol. V prvom rade by som sa mal snažiť byť nasledovníkom Krista, nasledovníkom pravdy a potom sa možno môžem stať nasledovaniahodným príkladom aj pre iných. No nie s úmyslom, aby som sa stal lídrom, ale že to príde ako vedľajší efekt môjho životného nastavenia.

Pozývame