Minimalistické Vianoce? Ak uberieme z toho, čo chceme, uvidíme to, čo máme, hovorí mama troch detí

Mária Riganová šíri minimalistický prístup k životu nielen vo svojej rodine, ale aj vo svojom okolí. Zdroj: archív M. Riganovej
„My našim deťom darčeky primárne nekupujeme. Ak, tak len vtedy, keď ide o nejaký premyslený dar. Väčšinou každému nájdem niečo na Kolobehu. Predtým sme mali trošku problém, keď darčeky nosili starí rodičia, ale veľmi skoro som to stopla. Veľa ľudí si možno povie, že darček z druhej ruky je niečo zvláštne. Ale prečo by to tak malo byť?“ hovorí Mária Riganová, matka troch detí a zakladateľka darovacej skupiny Kolobeh.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

V rozhovore sa tiež dozviete:

  • ako sa dajú Vianoce prežiť s deťmi aj v skromnosti
  • aké kritérium musí spĺňať dar, ktorý by svojim deťom kúpila
  • ako funguje darovanie v skupine Kolobeh, ktorú založila

Vo svojom okolí si známa tým, že sa riadiš minimalizmom vo všetkom. Nekupuješ hračky ani darčeky na Vianoce a sviatky, už vôbec nie zbytočnosti a vedieš s manželom v tomto duchu aj vaše tri deti. Ako sa vyvíjal tvoj vzťah k materiálnym veciam?

Doma sme vyrastali traja súrodenci s mamkou. Náš otec na nás neplatil a naša mama musela vyjsť len zo svojho platu. Vedela som, že mama musí všetko utiahnuť sama, zároveň som však nikdy nemala pocit, že by nám niečo chýbalo. Odmalička nám vysvetľovala, že máme, čo máme, a musíme byť za to vďační. A my sme to jednoducho prijali.

U nás doma bolo zároveň často veľmi veselo. Veľa sme sa doma smiali a rozprávali. Cítila som teda silu rodiny a to, že nič materiálne až tak veľmi k šťastiu nepotrebujem. K tomuto pocitu prispelo aj to, že sme chodievali k starým rodičom na Záhorie. Pamätám si, ako nám babka šila veci a ja som sa vždy tešila, že nám niečo nové ušije. Niektoré veci, ktoré mi ušila ešte ako pubertiačke, nosím doteraz.

U starých rodičov. Zdroj: archív M. Riganovej

Nikdy ti teda neprišlo ako dieťaťu ľúto, že nemáš to, čo tvoji rovesníci?

Nie. Myslím si, že to bolo práve tým, že nám mamka veľmi otvorene vysvetlila, ako sa veci majú. A keď som aj videla rodiny, kde bolo menej detí a mali toho viac, nikdy mi nenapadlo, že by som chcela, aby nás bolo doma menej len preto, aby som toho mala viac. Keď som dospela a začala zarábať, myslela som si, že už si asi budem môcť dovoliť niektoré veci. V tom čase som vďaka práci cestovala prvou triedou a bývala som aj v drahých hoteloch. Časom som však zistila, že ma to nerobí šťastnejšou. Pochopila som, že radosť a šťastie je tam, kde sa aktuálne nachádzam, a s tými, ktorých mám rada.

Týmto odlišným prístupom k veciam si chcela „nakaziť“ aj ľudí na sociálnych sieťach. Vytvorila si skupinu Kolobeh. O čom je?

Kolobeh je darovacia skupina na Facebooku, ktorá má už vyše päťtisíc členov. Veci v tejto skupine sa ponúkajú úplne zadarmo. A aj ja osobne v nej vyžadujem, aby ľudia za darovanú vec nepýtali ani len čokoládu. Ani ja to nerobím. Stratil by sa tým zmysel celého darovania. Keď niečo niekomu darujem, mám z toho veľkú radosť. A všimla som si, že keď sa človek otvorí druhým, tak sa niečo začne diať. Pre mňa sú to malé zázraky. Niektorí ľudia mi tiež hovoria, že nie sú odkázaní na takéto darované veci, ale to nie som ani ja. Ja by som to vôbec nemusela robiť, mohla by som chodiť „po wellnessoch“. Život je však podľa mňa taký krátky, že si neviem predstaviť, že by som sa venovala iba sama sebe.

Na začiatku, keď sme s Kolobehom začínali, ľudia sa na mňa pozerali s tým, že som iná. Ja som im však chcela ukázať, že mať veci z druhej ruky alebo ich mať veľa rokov neznamená, že som nejaká nemoderná a mimo. (Smiech.) Práve naopak. Chcela som im ukázať, že tento životný štýl je „in“.

Nie je to teda primárne skupina na pomoc núdznym?

Nie. Je to skupina úplne pre všetkých, hoci sa mi už stalo, že sa ma ľudia pýtali na nejaké chudobné rodiny, ktorým by chceli pomôcť. Ja sa však pýtam: kto je chudobná rodina? Tá, čo kričí, že nemá, alebo tá, ktorá sa snaží a ani nepovie, že niečo potrebuje? Človek aj sám vycíti, keď niektorí ľudia tú pomoc naozaj potrebujú.

Stretávaš sa teda so zneužívaním myšlienky, kvôli ktorej bola skupina založená?

Často a vtedy to aktívne riešim. Celý čas sa snažím viesť aj túto skupinu v takom minimalistickom duchu a je mi veľmi ťažko, keď pred Vianocami vidím, ako si niektorí pýtajú pre svoje deti skutočne drahé dary, a opakovane. Deťom chcú dopriať, ale vo veľkom štýle. Tomuto nerozumiem.

Ako to s vianočnými darmi pre deti riešiš ty?

My našim deťom darčeky nekupujeme. Väčšinou každému nájdem niečo na Kolobehu. Predtým sme mali trošku problém, keď darčeky nosili starí rodičia, ale veľmi skoro som to stopla. Veľa ľudí si možno povie, že darček z druhej ruky je niečo zvláštne. Ale prečo by to tak malo byť? Všetko je predsa o tom vnímaní. A tak funguje aj Kolobeh. Dostanem niečo, použijem, a keď to prestanem využívať, tak to opäť dám do obehu. Moja dcérka chcela napríklad minulé Vianoce šatôčky. Povedali sme si, že keď budú, tak budú, a ak nie, tak nie. Povedala som jej, že to musí rešpektovať a nesmie byť smutná, aj keby nakoniec neboli. Napokon sa predsa len nejaké šaty v skupine Kolobeh našli. Dcérka sa s nimi tri mesiace pohrala a potom ich posunula v skupine ďalej.

Vianoce u Riganovcov. „Za darčekmi sa nenaháňam, väčšinou nájdem všetko na Kolobehu,“ hovorí Mária Riganová. Zdroj: archív M. Riganovej

Ak hovoríš o daroch z druhej ruky, stretla si sa niekedy aj s nepochopením?

Na začiatku, keď sme s Kolobehom začínali, ľudia sa na mňa pozerali s tým, že som iná. Ja som im však chcela ukázať, že mať veci z druhej ruky alebo ich mať veľa rokov neznamená, že som nejaká nemoderná a mimo. (Smiech.) Práve naopak. Chcela som im ukázať, že tento životný štýl je „in“. Za mnohými vecami si dodnes stojím, pretože vďaka svojim životným skúsenostiam už nedokážem inak. Neviem si predstaviť, že by som povolila v tomto smere zo svojich hraníc a návykov. Nie som však ani človek, ktorý by sa teraz išiel zo všetkého zrútiť. Hoci je ťažké, keď vidím na svojej stránke, čo všetko si ľudia pýtajú a že niekedy naozaj nemajú mieru.

Keď je teda dar premyslený a vieme, že ho deti budú využívať pre svoj rast, nemáme problém im ho kúpiť.

Čím to podľa teba je, že ľudia majú veľa a chcú mať ešte viac?

Týmto som sa začala intenzívne zaoberať a všimla som si, že ak má niekto nejaký problém, napríklad doma, v rodine alebo má psychické problémy, materiálne veci na týchto ľudí vplývajú veľmi pozitívne. Keď si totiž niečo zoberiem, je to ako keby som si niečo kúpila. A keď takúto vec dostanem zadarmo, mám z toho ešte lepší pocit a chcem ešte viac. Stáva sa z toho závislosť. Keď niečo také na Kolobehu vidím, snažím sa na to hneď upozorniť. S týmito ľuďmi sa potom aj zhováram a vnímam, že je pre nich ťažké vyjsť z toho bludného kruhu. Preto je podľa mňa veľmi dôležité, aby človek vedel rozlíšiť, či ten vzťah k veciam už presiahol nejakú zdravú hranicu, keď je to dobré stopnúť a začať veci vyraďovať.

Vždy ma preto poteší, keď počujem, že rodičia učia svoje deti vzdať sa niektorých vecí. Niečo si z Kolobehu zoberú, zároveň tam však aj niečo odnesú. Takto nadobúda Kolobeh aj výchovný charakter. A úplne najväčším úspechom je, keď sa niektoré veci objavia v Kolobehu opakovane. Znamená to, že ľudia danú vec používajú a potom ju znova posunú ďalším.

Je použiteľnosť tým najvyšším kritériom, podľa ktorého učíš aj svoje deti rozhodovať sa pre danú vec či dar?

Áno. Veľakrát im hovorím, aby sa zamysleli nad tým, či danú vec používajú a budú používať. Ak nie, je zbytočné, aby ju držali niekde v šuflíku či na poličke. To platí tak u detí, ako u dospelých. Myslím si totiž, že všetky veci, ktoré máme a ktoré nepoužívame, nás neskutočne zaťažujú. Aj veci, ktoré nevidíme, ale vieme o nich, že niekde sú a že ich máme vytriediť, sú pre nás ťažobou. Môžeme ich zastrčiť hoci aj k babke na povalu, niekde v hlave nás budú stále prenasledovať.

Použiteľnosť je veľmi dôležitý faktor. Moje deti si napríklad veľa vecí vyrábajú samy. Od malička ich k tomu viedol môj manžel. Doma si už vyrobili rôzne štíty, manžel s nimi vyrobil dokonca aj hudobný nástroj z drevených parkiet. (Smiech.) Pre mňa je to obrovská vzácnosť. Zároveň však dbáme o to, aby sa naše deti aj rozvíjali v rôznych smeroch. Napríklad sme chceli, aby sa deti učili hrať na hudobnom nástroji, takže sme im kúpili ukulele, gitaru aj bicie. Keď je teda dar premyslený a vieme, že ho deti budú využívať pre svoj rast, nemáme problém im ho kúpiť.

Hračky sa u Riganovcov nekupujú, ale vyrábajú. Zdroj: archív M. Riganovej

V súčasnosti je asi ešte zložitejšie viesť deti ku skromnosti. Tlak okolia je oveľa väčší ako kedysi, rodičia, ako si spomínala, by svojim deťom zniesli aj modré z neba. Nestretávaš sa u svojich detí s výčitkami, že druhé deti majú a oni nie?

Veľa sa o tom s nimi rozprávame a často nám povedia, čo je pre nich ťažké. Raz išiel syn so svojou triedou von. Všetky deti skončili s mobilmi v ruke a môj syn nemal byť s čím. Samozrejme, že to bolo pre neho ťažké, ale on sa naučil vynájsť. A viem, že aj vďaka tomu, že sa doma otvorene o všetkom rozprávame, tak tieto veci naše deti zvládnu.

Mnohí rodičia sa napríklad snažia, aby ich deti boli obľúbené, a preto urobia všetko pre to, aby dieťa malo to, čo majú ostatní, aby všetci videli, že je „na úrovni“. Takéto deti časom rodičov prevalcujú. Naše deti si istý čas mysleli, že sme najchudobnejší v okolí. Musela som im vysvetliť, že to nie je o tom, že by sme nemali, ale naopak. Je to o tom, že dobrovoľne nechceme hromadiť, nechceme mať prebytok, nechceme mať všetko, pretože to zaťažuje aj našu prírodu, aj nás samých. Toto je podľa mňa veľmi dôležité deťom, ale aj dospelým vysvetľovať a ukázať im, že veci nezmiznú, keď sa ich zbavíme.

Keď človek všetko zminimalizuje, zrazu je vďačný za všetko.

Je podľa teba možné naučiť sa takémuto prístupu k veciam a životu aj vo vyššom veku, aj keď človek nemal takú výchovu, ako si mala napríklad ty?

Myslím si, že každý si musí uvedomiť, že je tu prebytok všetkého. Okrem toho hovoríme o klimatickej kríze, o jej dosahu na našu prírodu i o tom, kto stojí za výrobou toľkých vecí. Toto nám jednoducho nemôže byť jedno. Nám napríklad skromnejší spôsob života umožnil to, že som mohla zostať s deťmi doma. Tie peniaze sme jednoducho nerozkotúľali, naučili sme sa čakať.

Naše deti napríklad ešte nikdy neleteli lietadlom a niektorí spolužiaci sa im za to smiali. Im to na druhej strane nešlo do hlavy, prečo sa im smejú a majú potrebu niečo druhým vyčítať, keď by mali byť šťastní. Naše deti boli v tomto prípade spokojné. Veď budú letieť, keď budú chcieť. Nie je to teda o tom, že nikdy nezažijú to, čo ostatní. Ale prečo by mali teraz utekať, aby druhým povedali, kde všade boli, alebo prečo musia mať na Vianoce veľa darčekov len preto, aby druhí vedeli, koľko toho dostali? Koľko toho musia deti dostať, aby boli spokojné? A od čoho bude závisieť, či sú „na úrovni“? Od toho, čo ukážu, že majú, alebo od toho, kým sú?

Rozumiem. Nájsť správnu rovnováhu, respektíve zdravý vzťah k veciam je v dnešnej dobe veľkou výzvou.

Ja si stále myslím, že život je príliš krátky na to, aby sme sa naháňali za vecami. A keď sa naučíme žiť s tým, čo máme, a budeme spokojní tam, kde práve sme, nemusíme utekať kade-tade na dovolenky, aby sme to šťastie našli. Pretože ho uvidíme všade, kam sa pozrieme. Keď človek všetko zminimalizuje, zrazu je vďačný za všetko. Ak uberieme z toho, čo chceme, uvidíme to, čo máme.

Zdroj: archív M. Riganovej

Rozmýšľam, či vôbec existuje nejaký materiálny dar, ktorý by potešil teba?

Určite. Raz som na Kolobehu našla starú puknutú stoličku. Môj brat mi ku kovovým nôžkam prirobil novú drevenú časť a na spodok mi napísal venovanie. Takýto dar, do ktorého niekto vloží svoju energiu, čas a srdce, jednoducho nemôžem odmietnuť. Alebo moja sestra prešíva staré veci. Milujem, keď mi k nejakému sviatku prerobí moje staré šaty, ktoré mám veľmi rada, ale nemôžem ich nosiť, lebo majú zlý strih. Vtedy sa idem od radosti zblázniť. (Smiech.)

Čo je pre teba podstatou Vianoc?

Na Vianoce mi ide predovšetkým o to stretnutie. Niekedy sa ma zvykne pýtať aj moja švagriná, keď sa niekde ako rodina počas roka stretneme, či je toto ten vianočný pocit. A ja vždy odpoviem, že áno. Vianoce sú, keď príde svokor, sadne si k nám do kuchyne a spolu sa zhovárame a smejeme alebo keď vyzdvihnem neterky z tréningu a spolu doma večeriame, kým neprídu ich rodičia. Ja mám teda Vianoce neustále. (Smiech.)

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články