Misionár musí byť pripravený plniť Božiu vôľu. Je to dôležitejšie než samotná služba

Príprava prvých misionárov

„Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás.“ Práve týmito slovami posielal zakladateľ verbistov Arnold Janssen prvých misionárov Božieho Slova do sveta. Ako zdôraznil vo svojom príspevku verbista Igor Kráľ, SVD, „týmto biblickým citátom poukázal Janssen na to, že naše misijné povolanie je vyjadrením osobného vzťahu medzi Ježišom a povolaným a zároveň konkrétnym vyvolením na individuálnej rovine“.

Vo svojich exercíciách pre budúcich misionárov sa Arnold Janssen rád vracal k slovám z evanjelia sv. Jána, v ktorých sa hovorí o podriadenosti Božej vôli. Práve tá, ako Igor Kráľ upozornil, dáva človeku silu, aby dokázal obstáť aj v náročných životných situáciách. Podľa slov zakladateľa by mal byť misionár natoľko slobodný od vlastných predstáv o priebehu svojej misie, „že ak by mal prísť o život už počas cesty, tak vie, že pre Boha je dôležitejšia ochota plniť jeho vôľu než služba samotná,“ citoval Janssena Kráľ.

Janssen budúcim misionárom pred ich odchodom vždy pripomínal, že starosť o spásu duší musí byť ich najvyššia priorita. „Keď som horlivý za spásu ľudských duší, moja kreativita v láske nepozná hraníc. Kristova obeta na kríži je toho napokon najlepším príkladom,“ doplnil slová zakladateľa Kráľ. V duchu tejto charizmy slúži v súčasnosti viac ako šesťtisíc verbistov v osemdesiatich krajinách sveta.

Keď som horlivý za spásu ľudských duší, moja kreativita v láske nepozná hraníc.

Popri zriaďovaní farských spoločenstiev vedú školy, katechetické centrá, sirotince alebo charitatívne a prosociálne projekty. Poskytujú aj medicínsku a duchovnú starostlivosť a snažia sa o medzináboženský dialóg s ľuďmi rôznych náboženstiev i s ateistami. „Od začiatku až podnes nechcú zabúdať na periférie, na ktorých chcú slúžiť marginalizovaným. Pritom nemusí ísť len o periférie geografické či sociálne, ale aj o ľudské,“ podčiarkol misiu verbistov Kráľ.

Príchod prvých verbistov na územie Slovenska

Príbeh verbistov v našich zemepisných šírkach sa začal písať v roku 1923, keď k nám prišli prví misionári z Misijného domu sv. Gabriela pri Viedni. Ako spomína verbista a historik Tomáš Gerboc, začiatky boli veľmi skromné. „Ich prvým centrom sa stala fara v Maduniciach, neskôr sa presunuli do Močenku a napokon začali stavať Misijný dom Matky Božej v Nitre na Kalvárii.“ Vtedajší nitriansky biskup Karol Kmeťko bol veľmi zapálený za misie a zohral veľkú úlohu pri príchode misionárov na Slovensko, ako aj pri stavbe misijného domu v Nitre. „Základný kameň domu na Kalvárii bol položený v roku 1926 a už o dva roky neskôr vítal misijný dom prvých bratov,“ zhrnul Gerboc Kmeťkov prínos.

„Myšlienka šírenia Božieho slova sa rýchlo udomácnila a vyrástla do neočakávaných rozmerov,“ vyzdvihol ďalej Tomáš Gerboc začiatky misijného pôsobenia. Svedčí o tom fakt, že v čase budovania misijného domu v Nitre bol zriadený aj misijný dom vo Vidinej, zameraný na formáciu študentov, a súčasne formačné centrum pre nových rehoľných bratov v Spišskom Štiavniku. Centrum v Nitre pod Zoborom sa navyše rozrástlo aj o noviciát a exercičný dom. Ako Gerboc zdôvodnil, keďže nadšenie pre misijnú prácu každým rokom narastalo, postupne odchádzali do zámoria prví verbisti z Československa. Pred ich odchodom sa vždy konala veľká slávnosť, pri ktorej im bol udelený misijný kríž. „Najväčšia a posledná misijná rozlúčka sa konala v roku 1948 za účasti niekoľkých tisícov ľudí,“ pripomenul roky pred komunistickým prevratom Gerboc.

Dosah barbarskej noci na Spoločnosť Božieho Slova

Pomocný biskup Bratislavskej arcidiecézy a cirkevný historik Jozef Haľko sa vo svojom príspevku obhliadol za obdobím totality v Československu a jeho vplyvom na život Cirkvi. Najhoršie obdobie, ako Haľko poznamenal, nastalo pre Spoločnosť Božieho Slova, ako i všetky ženské i mužské rehole v Československu v roku 1950. Postupne boli v jednotlivých etapách Akcie K (kláštory) obsadzované a vyprázdňované rehoľné kláštory a komunity. Misijné domy Spoločnosti Božieho Slova boli zlikvidované v rámci takzvanej barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950.

Hoci navonok mohli rehole tiež pripomínať kolektívy pretláčané komunistami, vo vnútri vytvárali prostredie pre osobnostný rozvoj každého zasväteného.

Ako podčiarkol biskup Haľko, rehoľné komunity boli pre režim, ktorý úplne potláčal individualitu každého človeka, nežiaducou konkurenciou. „Hoci navonok mohli rehole tiež pripomínať kolektívy, vo vnútri vytvárali prostredie pre osobnostný rozvoj každého zasväteného. Nebol to kolektív podriadený nátlaku zvonka, ale spoločenstvo zomknuté okolo vnútorného, slobodne prijatého princípu.“ Keďže však režim ašpiroval na úplné zmocnenie sa ľudského svedomia, rehole do jeho plánov nijako zapadať nemohli.

Navyše, jedným z hlavných cieľov komunistov bolo šírenie myšlienok revolúcie do celého sveta. V duchu napĺňania tejto misie vyzývali komunisti všetky ideologické skupiny na mobilizáciu pod heslom: „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Podľa Haľkových slov, táto výzva v sebe zároveň obsahovala nutnosť likvidácie všetkých konkurenčných zoskupení, ktoré mali za cieľ ohlasovanie čohokoľvek celému svetu. Pretavené do slov Arnolda Janssena: „Aká nutná je práca pre misie! Cirkev, ktorá v tomto neprejaví rozhodný zápas, ukáže inovercom, že si nedostatočne uvedomuje cenu duší a svoje poslanie ísť do celého sveta.,“ citoval jeho slová biskup Haľko.

Biskup na záver pripomenul, že zoči-voči krutému útlaku zo strany vládnucej garnitúry si rehoľníci zachovali to najdôležitejšie. „Napriek tomu, že im vzali kláštory i dôstojnosť, vnútornú vernosť svojmu zasväteniu im zobrať jednoducho nemohli,“ objasnil. Zároveň poznamenal, že hoci boli rehole postavené de facto mimo zákona, mnohé svoju činnosť presunuli do ilegality a podzemných štruktúr. „Prerušenú historickú kontinuitu tak nahradila mystická kontinuita medzi svedectvom vernosti tých, čo sa pre svoje zasvätenie rozhodli v čase slobody, a tými, ktorí do ich šľapají vstúpili v čase, keď to už nebolo jednoduché. A preto sme tu a slávime tento míľnik,“ vyzdvihol dôležitosť fungovania tajnej cirkvi bratislavský biskup.

Život Arnolda Janssena je demonštráciou toho, ako sa rodina môže stať kolískou pre Božie Slovo.

Činnosť verbistov na Slovensku na poli biblického apoštolátu

Provinciál rehole verbistov na Slovensku Marek Vaňuš na príklade zakladateľa Arnolda Janssena zdôraznil, akú dôležitú rolu v živote človeka zohráva rodinné zázemie. „Arnoldov život je demonštráciou toho, ako sa rodina môže stať kolískou pre Božie Slovo,“ doplnil Vaňuš. Vo svojom príspevku si pomohol slovami Janssenovho brata, ktorý sa neskôr stal kapucínom. „Z jeho spomienok na detstvo sa dozvedáme, že otec bratov Janssenovcov vedel veľmi výrečne rozprávať o začiatku Jánovho evanjelia. Považoval ho za najúčinnejšiu zo všetkých modlitieb.“

Ako Vaňuš podotkol, Arnold, ovplyvnený otcovým príkladom, „zvykol svojim spolubratom naliehavo opakovať, aby ohlasovali Jánov prológ a aby sa vždy usilovali formovať a pretvárať seba samých podľa Božieho Slova,“ pripomenul čerstvo uvedený provinciál výzvu zakladateľa verbistov svojim spolubratom.

Skôr než budeme konať, musíme byť sami sýtení Božím slovom. Aby sme do spoločnosti, ktorá už nestráda materiálne, dokázali prinášať to duchovno, po ktorom je hlad.

Po páde železnej opony v Československu smerovali podľa Vaňušových slov prvé kroky rehole k znovuoživeniu činnosti po rokoch ilegality, otvoreniu misijných domov a revitalizácii aktivít, ktoré si ešte pamätali bratia, ktorí vstúpili do rehole pred prevratom. „Prvýkrát sa o biblickom apoštoláte začína u nás hovoriť až koncom 20. storočia, a to formou šírenia biblickej literatúry, zakladaním biblických krúžkov, formačných programov či programov ako Exodus a podobne.“ Veľký priestor na šírenie Božieho slova vidí novozvolený provinciál v online priestore, kde zatiaľ verbisti pridávajú každodenné zamyslenia nad evanjeliom. Vaňuš podčiarkol, že verbisti musia vždy pamätať na to, „že sú nielen misionári, ale misionári Božieho slova“.

Ako sám v závere priznal, do svojho nového úradu provinciála vstupoval s túžbou, aby v ďalšom storočí stavali verbisti všetko svoje úsilie na Božom slove. Pretože „skôr než budeme konať, musíme byť sami sýtení Božím slovom a urobiť ho posilou pre náš život. Aby sme do spoločnosti, ktorá už nestráda materiálne, dokázali prinášať to duchovno, po ktorom je hlad“. V súčasnosti vníma v rámci slovenskej provincie verbistov veľkú výzvu v tom, ako vzbudiť v mladších spolubratoch zápal pre biblický apoštolát. „Slávenie tohto jubilea je pre nás príležitosťou zamyslieť sa nad tým, ako môžeme nachádzať nové cesty a spôsoby našej misijnej prítomnosti tu na Slovensku,“ uzavrel Vaňuš.

Ďalšiu výzvu vníma aj v úbytku rehoľných povolaní na Slovensku. „Vyvstáva mi pritom otázka, či je to tým, že Boh dnes menej povoláva, alebo sa len potrebujeme nejakým iným spôsobom priblížiť k mladým ľuďom, ktorí možno zachytili Boží hlas, ale nevedia, ako s ním pracovať. Pre súčasnú generáciu je navyše charakteristická kríza dlhodobého záväzku a ten je v rehoľnom povolaní na celý život,“ vyslovil svoje úvahy nad poklesom povolaní provinciál Vaňuš.

Viera neznamená zobrať na seba nejaký ďalší batoh príkazov a zákazov, ale je práve priestorom, kde spoznávam, že Boh mi dáva slobodu pre niečo, čo je skutočne hodnotné.

Úloha kresťanov v súčasnom svete

Na záver konferencie bol priestor na diskusiu a otázky z publika. Jedna z tém, ktorá sa v rámci diskusie otvorila, bola zameraná na hľadanie spôsobu, ako prinášať evanjelium do súčasného sveta. Podľa Mareka Vaňuša je úlohou nás kresťanov ukazovať príťažlivosť viery, ktorá je stretnutím s osobou Krista a prináša vnútorné oslobodenie. „Viera neznamená zobrať na seba nejaký ďalší batoh príkazov a zákazov, ale je práve priestorom, kde spoznávam, že Boh mi dáva slobodu pre niečo, čo je skutočne hodnotné,“ zdôraznil Vaňuš rozmer viery. Igor Kráľ podotkol, že s misijným poslaním je spojené riziko, že misionári svoju službu začnú vnímať ako robotu a zabudnú žiť synovstvo, ktoré je prameňom hlbokej radosti a napokon aj najsilnejšou evanjelizáciou.

Tu vidím priestor, kde môžeme ako Cirkev viac pôsobiť aj navonok. Ponúknuť ľuďom rozmer osobných vzťahov ako protiváhu individualizmu a materializmu, ktorému prepadol postmoderný svet.

Druhým dôležitým aspektom, ktorý sa ešte nepodarilo úplne uviesť do praxe, je vízia farnosti ako spoločenstva založeného na osobných vzťahoch. „To zároveň znamená, že moja viera nemôže ostať len pri zachovávaní nedeľnej povinnosti slávenia liturgie v anonymnom dave, ale že musím ako kresťan rásť v spoločenstve,“ vysvetlil Vaňuš. Túto oblasť považuje za kľúčovú najmä v súčasnom svete, ktorý je postavený na virtuálnych vzťahoch. „Tu vidím priestor, kde môžeme ako Cirkev viac pôsobiť aj navonok. Ponúknuť ľuďom rozmer osobných vzťahov ako protiváhu individualizmu a materializmu, ktorému prepadol postmoderný svet,“ zakončil úvahu o vízii pre kresťanov Vaňuš.