Mlčanie Boha

Prednedávnom som niekde čítal výrok, ktorý ma donútil k zamysleniu: „Mlčanie je jazyk Boha.“ Mojou prvou reakciou bol údiv. Hneď potom som si spomenul na všetkých, ktorí Bohu vyčítajú práve jeho mlčanie; na všetkých, ktorých postihujú hrozné nešťastia: zemetrasenia, absurdné vojny, ako je tá, ktorá dnes prebieha medzi Ruskom a Ukrajinou, povodne, epidémie atď. Aj ja som sa búril proti tomuto Božiemu „mlčaniu“, keď sa v správach objavili nešťastia, ktoré sa týkali nevinných, najmä detí. Myslím si však, že autor spomínanej vety nemal pri jej vyslovení nič z toho na mysli. Zdá sa mi, že táto myšlienka je hlbšia a neredukuje sa na chvíle poznačené utrpením. Keďže autor to nevysvetľuje, pokúsim sa ponúknuť svoj vlastný výklad.

Ak sa zamyslím nad náboženskou kultúrou, najmä západnou, vidím, že jedným z jej charakteristických znakov bol práve opak mlčania. V skutočnosti sme nútili Boha hovoriť príliš veľa v mnohých formách: doktríny, morálka, teologické traktáty, pobožnosti. A, paradoxne, toto neustále nútenie Boha hovoriť nás vzdialilo od jeho pravého slova. Inými slovami, Boh hovoril tak veľa (prostredníctvom nášho hovorenia v jeho mene), že nám nedokázal povedať takmer nič. Niekto mi možno pripomenie, že v dejinách západnej teológie existoval apofatický prúd.

Len ak Boh nehovorí, môžeme od neho niečo očakávať; len ak Boh nehovorí, môžeme ho „počuť“.

Apofatická alebo negatívna teológia starovekej tradície nám hovorí, že keďže Boh je mimo všetkých stvorených vecí, nemožno o ňom nič povedať ani myslieť, preto sa k nemu dostávame negatívnou cestou, tým, že o ňom nehovoríme. To sa však týka nás, logos o Bohu. Nejde ani tak o naše mlčanie, ktoré je vždy relevantné, ale o jeho mlčanie. Ide o „apofatickosť“ samotného Boha. Z môjho pohľadu a z mojej skúsenosti toto Božie mlčanie odhaľuje jeho vzťahovú povahu, ak sa to tak dá nazvať. Boh nehovorí práve preto, aby sme sa s ním mohli skutočne stretnúť, zažiť ho. Len ak Boh nehovorí, môžeme od neho niečo očakávať; len ak Boh nehovorí, môžeme ho „počuť“.

Verím, že toto je hlboký a autentický zmysel modlitby: preniknúť Božie mlčanie. Keď ho nútime príliš hovoriť, nezameriavame sa na neho, ale na svoje hovorenie a myslenie. To nás privádza k veľmi dôležitému záverečnému tvrdeniu: že človek je skúsenosťou Boha a Boh je skúsenosťou človeka, ako to tvrdia niektorí filozofi. Božie mlčanie je prepletené s naším mlčaním. Keď sa tieto dve „mlčania“ stretnú, vtedy je dialóg plodný.

Vrátim sa k téme utrpenia, ktorá dáva zabrať Božiemu mlčaniu asi najviac: aj keď trpíme, Boh k nám hovorí zo svojho mlčania. Vytrvalosť má túto pozitívnu hodnotu: preniknúť do Božieho mlčania uprostred utrpenia až po postrehnutie jeho hlasu.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa Morána a Piera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť.