Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Navonok vidíme len preľaknutie, no telo sa z vyplaveného adrenalínu môže spamätávať desiatky minút. Až po nejakom čase sa človek zreguluje, predýcha to a nepríjemný pocit odznie. Problémom je, že v našom senzoricky preplnenom prostredí môže byť tento reflex spúšťaný veľmi často – aj v bežných situáciách.
Dospelý človek vie tieto nezrelé reakcie kompenzovať a fungovať „navonok v poriadku“, no stojí ho to veľa energie. Postupne sa to môže prejaviť únavou, úzkosťou, preťažením, vyhorením či psychosomatickými ťažkosťami,” hovorí psychologička a neurovývinová terapeutka Viera Lutherová.
V rozhovore s Vierou Lutherovou sa pozrieme okrem iného aj na to:
Čo sa deje v nervovom systéme dieťaťa, ak sa Morov reflex (teda nezrelá úľaková reakcia) neintegruje v ranom období a zostáva aktívny?
Morov reflex je nezrelá úľaková reakcia a patrí do skupiny primitívnych reflexov. Ak sa jeho integrácia v správnom období neudeje, spontánne sa to už väčšinou nestane. Primitívny reflex potom pretrváva ako rýchla, automatická odpoveď, ktorá nepodlieha vedomej, racionálnej kontrole. Akoby organizmus stále fungoval v režime malého dieťaťa.
A práve v tom je problém. Primitívne reflexy sú v prvom roku života adaptívne a chránia dieťa, no ak pretrvávajú aj v neskoršom veku, už nám nepomáhajú. Stávajú sa skôr prekážkou, ktorá môže komplikovať správanie, učenie, spracovávanie podnetov aj celkové fungovanie.
Dospelý človek vie tieto nezrelé reakcie kompenzovať a fungovať „navonok v poriadku“, no stojí ho to veľa energie. Postupne sa to môže prejaviť únavou, úzkosťou, preťažením, vyhorením či psychosomatickými ťažkosťami, ako sú závraty či nevoľnosť v aute.
Mnohí sa snažia prejavy nezrelého nervového systému upokojovať rôznymi technikami – meditáciou, dychovými cvičeniami či relaxáciou. To môže priniesť úľavu, no pri aktívnom Morovom reflexe ide často len o zvládanie prejavov, nie o riešenie príčiny.
Ako môžu vyzerať prejavy Morovho reflexu u dospelého človeka?
Môžeme si to predstaviť tak, že na akýkoľvek silný alebo nečakaný senzorický podnet, napríklad buchnutie dverí, sa človek okamžite preľakne, akoby čelil ohrozeniu. To je ukážkový príklad nezrelej centrálnej nervovej sústavy, v ktorej je úľaková reakcia stále prítomná.
Vyššie nervové centrá nestihnú nič vyhodnotiť. Príde náhly silný podnet a okamžite sa spustí stresová adrenalínová odpoveď – rozšíria sa zreničky, zrýchli sa pulz, zvýši sa krvný tlak, prekrvia sa svaly.
Aj keď rodič robí všetko pre vznik bezpečnej väzby, ale Morov reflex je veľmi silný, vnútorná regulácia dieťaťa zlyháva.
Imunitný systém vypúšťa do krvného obehu látky – akoby telo počítalo s tým, že ide o predátora alebo o situáciu ohrozenia. Je to obrovská záťaž pre celý organizmus. Navonok vidíme len preľaknutie, no telo sa z vyplaveného adrenalínu môže spamätávať desiatky minút.
Až po nejakom čase sa človek zreguluje, predýcha to a nepríjemný pocit odznie. Problémom je, že v našom senzoricky preplnenom prostredí môže byť tento reflex spúšťaný veľmi často – aj v bežných situáciách.
To sa potom označuje ako neurovývinová nezrelosť?
Áno. Ak zostane neintegrovaných viac primitívnych reflexov, mozog sa v podstate nedostane vo vývine na vyšší „stupienok“. Nedosiahne efektívnejšiu organizáciu. A to označujeme ako neurovývinovú nezrelosť. Keď vezmeme napríklad Morov reflex, je to veľmi názorné. Táto nezrelá úľaková reakcia je úplne typická, zdravá a prirodzená u novorodenca.
Do dvoch až štyroch mesiacov dieťa na náhle, nečakané senzorické podnety reaguje rozpažením končatín, miernym záklonom hlavy a potom fázou schúlenia – teda sebaochrannej reakcie. Často je to sprevádzané slabším až veľmi silným plačom, pretože táto reakcia je emočne náročná.
Keď tento mechanizmus u dieťaťa pretrváva, tak ho to výrazne brzdí. Narúša to dozrievanie emócií, pretože organizmus reaguje tak, akoby bol svet menej bezpečné miesto, než v skutočnosti je. A pritom rodinné prostredie a život dieťaťa môžu byť úplne v poriadku, bez stresujúcich či traumatických udalostí.
Čiže aj dieťa, ktoré má inak bezpečnú vzťahovú väzbu, môže mať problém, ak je Morov reflex veľmi silný?
Áno. Aj keď rodič robí všetko pre vznik bezpečnej väzby, ale Morov reflex je veľmi silný, vnútorná regulácia dieťaťa zlyháva. Vtedy začne hľadať reguláciu zvonka a väzba sa nemusí vytvoriť úplne bezpečne.
Pri týchto deťoch pozorujem dva typické profily. Jeden je úzkostný: dieťa sa bojí nových situácií, potrebuje predvídateľnosť a svet vníma ako menej bezpečný, než je. Druhý profil je skôr útočný – dieťa reaguje preventívne agresívne, lebo veľmi často prežíva pocit ohrozenia.
Nemôžem povedať, že všetko je „len Morov reflex“, ale keď je aktívny, určite stojí za to ho odstrániť.
V oboch prípadoch je rodič pre dieťa hlavným regulátorom. Deti sú menej autonómne, nechcú byť mimo domu, spať samy, často chcú, aby za ne rodič robil veci, ktoré by už zvládli samy.
A tento vzorec si môžu niesť aj do dospelosti: prežívajú vnútorné napätie a pokoj dosahujú najmä cez rôzne kompenzačné stratégie – napríklad meditáciu či techniky upokojenia. No ak ich nerobia pravidelne, nepohoda sa rýchlo vracia, pretože nervová sústava stále dorovnáva niečo, čo sa v ranom období dostatočne nevyvinulo.
Za prejavmi, ktoré spomínate – agresivita či problémy s pozornosťou –, môžu byť rôzne príčiny. Ako dokážete rozlíšiť, či je za správaním dieťaťa Morov reflex a nie povedzme ADHD?
Neviem to povedať s istotou. Niekedy je agresia zdravá obranná reakcia, inokedy je naučená z prostredia alebo vyplýva zo psychickej záťaže. To platí aj pri pozornosti: dieťa, ktoré doma zažíva stres, ju prirodzene neudrží.
To, čo však viem urobiť, je zhodnotiť neurofyziologický profil dieťaťa: Morov reflex, ďalšie primitívne reflexy, motorickú kontrolu, rovnováhu či fungovanie vnútorného ucha. Napríklad oslabená rovnováha je u úzkostných detí veľmi častá a ovplyvňuje ich pocit istoty v tele, a teda aj v prostredí.
Keď vidím úzkostné alebo agresívne dieťa, môžem povedať, že jeho neurovývinová nezrelosť môže k správaniu prispievať. Neviem tým však vylúčiť vplyv rodinného prostredia. Deti s nezrelým nervovým systémom bývajú citlivé a nie vždy dokážu prijať aj dobrú rodičovskú ponuku. Zrelý rodič to vie uniesť; nezrelý môže s dieťaťom „bojovať“.
V praxi preto takmer vždy ide o kombináciu faktorov – neurovývinovej nezrelosti, psychickej záťaže aj spôsobu reakcie rodičov. Morov reflex môže byť súčasťou problému, ale nie vždy je jeho jedinou príčinou.
Ak rovnaké prejavy nemusia byť len dôsledkom Morovho reflexu, mení sa niečo na tom, ako k dieťaťu pristupujete?
Pre mňa je to dôležité, pretože práve tým môžem do situácie prispieť. Keď identifikujem Morov reflex, pokúšam sa odstrániť faktor, ktorý dieťa dlhodobo preťažuje – podobne ako keď ošetríme zubný kaz, ktorý narúša pohodu celého systému.
Rodičia potom často sami vidia zmeny: dieťa zaspí s menším množstvom svetla, nepotrebuje mať otvorené dvere, zvládne vyšetrenie u zubára bez paniky. Jednoducho sa dokáže lepšie regulovať.
Deti, ktoré prehnane reagujú na vodu, oblečenie, jedlo, svetlo či dotyk, väčšinou nerobia „divadlo“, ale ich nervový systém je veľmi citlivý.
Zároveň je to vždy súhra viacerých vecí. Keď je dieťa pokojnejšie, upokoja sa aj rodičia – a niekedy si uvedomia, že naň tlačili spôsobom, ktorý nezohľadňoval jeho vývinové možnosti. Keď vidia, že dieťa nemá ani len stabilnú rovnováhu na pevnej zemi a nevie, kde je v priestore, pochopia, prečo je uňho prehnané tlačiť na „odvahu“ na lanovom moste.
Niektorí rodičia toto prirodzene vnímajú, iným to dôjde až v procese. Preto nemôžem povedať, že všetko je „len Morov reflex“, ale keď je aktívny, určite stojí za to ho odstrániť – má veľký vplyv na celkovú pohodu dieťaťa.
Keď hovoríte, že dieťa „nevie, kde je v priestore“, čo to vlastne znamená? Ako sa to dá spozorovať?
Najčastejšie sa to ukáže pri jednoduchých testoch rovnováhy. Požiadam dieťa, aby sa postavilo „ako na kladine“ – jednu nohu dá pred druhú – a potom zavrelo oči. Mnohé deti s týmto problémom sa v tej chvíli okamžite rozkymácajú alebo stratia stabilitu, akoby nevedeli kontrolovať, kde je ich telo, a správne ho „dorovnať“. Podobne reagujú, keď na chvíľu nakloním stoličku, na ktorej sedia – zdravé dieťa jemné myknutie ustojí, dieťa s dezorientáciou sa prudko zľakne a stratí pocit istoty.
V bežnom živote sa to často prejaví tak, že dieťaťu býva veľmi zle v aute, bojí sa výšok, nechce sa hojdať či bicyklovať alebo už ako malé neznášalo, keď ho niekto zdvihol do vzduchu. To všetko naznačuje, že telo mu nedáva spoľahlivý signál, „kde sa nachádza“ – a keď chýba tento fyzický pocit bezpečia, ťažko sa buduje aj ten emočný.
Čo by si mali rodičia všímať, ak majú podozrenie, že správanie dieťaťa môže súvisieť s Morovým reflexom? Ktorým signálom by mali venovať pozornosť?
Pri ranom vývine netreba podceňovať vývinové míľniky. Ak sa dieťa nepretáča, neplazí, neštvornožkuje alebo sa presúva len rolovaním, je to dôležitý signál. Podobne aj to, keď staršie dieťa stále prekladá predmet z ruky do ruky – je to znak, že hemisféry medzi sebou nespolupracujú.
Ďalšou oblasťou je senzorická citlivosť. Deti, ktoré prehnane reagujú na vodu, oblečenie, jedlo, svetlo či dotyk, väčšinou nerobia „divadlo“, ale ich nervový systém je jednoducho veľmi citlivý. To isté platí pri problémoch so spánkom.
A napokon regulácia emócií. Dvojročné dieťa môže mať silné prejavy, ale okolo 3,5 roka by sa už malo vedieť upokojiť. Ak má dieťa extrémne výbuchy aj vo vyššom veku a opakujú sa často, nie je to len povaha – jeho systém nezvláda záťaž.
Rodičia si tieto „hysáky” u detí často vysvetľujú ako bežnú fázu vzdoru alebo ich pripisujú povahe dieťaťa. Kedy ide ešte o normálnu súčasť vývoja a kedy by už mal rodič spozornieť?
Je pravda, že tieto prejavy sa často podceňujú. Rodičia si povedia, že „takých detí je veľa“ a to ich nie je ničím výnimočné. A je pravda, že veľa detí má podobné ťažkosti – to však ešte neznamená, že sú v poriadku. Vždy je dôležité pozerať sa na vek dieťaťa.
Ak sa napríklad 3,5-ročné dieťa teší, že pôjdeme do kina, no plány sa zmenia, môže byť smutné a poplakať si, no po chvíli dokáže prijať nové riešenie. To je znak, že jeho vnútorný systém pracuje v rovnováhe. Ak však dieťa reaguje extrémnym hnevom, dlho sa nevie upokojiť alebo ho úplne rozhádžu situácie, ktoré bežné deti unesú, rodič by mal spozornieť.
Morov reflex má presný pohybový vzorec. Keď ho chceme integrovať, ideme akoby „spätným chodom“.
Takéto prejavy často hovoria, že niektorá časť neurovývinovej „výbavy“ je oslabená. To ešte nemusí znamenať, že za tým stojí priamo Morov reflex, ale určite to znamená, že dieťa potrebuje, aby sme sa pozreli hlbšie na to, čo jeho nervová sústava zvláda a čo nie.
Rovnako je to pri motorike či reči. Od dvojročného dieťaťa nečakáme to isté čo od štvorročného. Ale od štvorročného už očakávame určitú mieru istoty – napríklad že zvládne skákať na jednej nohe bez problémov. Ak to nedokáže, nie je to detail, ale signál vývinovej nezrelosti.
Preto nestačí povedať, že „to je len fáza“. Správanie dieťaťa vždy treba vnímať v súvislosti s jeho vekom a celkovým vývinom. Niekedy nám totiž veľmi jasne ukazuje, že jeho nervový systém ešte nie je pripravený zvládať bežné nároky.
Ako sa s deťmi s neurovývinovou nezrelosťou či priamo nevymiznutým Morovým reflexom pracuje, aby sa ich nervový systém dostal do „normálu“?
Dá sa povedať, že ide o určitý druh „reštartu“. Keď hovoríme o integrácii reflexov, nepracujem priamo s vývinovými pohybmi, hoci niektoré prístupy ich využívajú a má to svoj zmysel. Ja sa sústreďujem skôr na samotný reflex a jeho konkrétnu motorickú odpoveď.
Morov reflex má presný pohybový vzorec. Keď ho chceme integrovať, ideme akoby „spätným chodom“ – cez túto motorickú odpoveď, ktorú vieme cielene navodiť. Mozog vtedy dostane signál: tento vzorec poznám. Tým, že sa aktivuje, sa stimuluje a postupne sa integruje do zložitejších motorických vzorcov.
Čím presnejšie sa podarí tento pohyb napodobniť, tým lepšie sa aktivuje neurofyziologický proces, ktorý reflexu umožní dokončiť jeho úlohu. Cvičenia preto môžu pôsobiť veľmi jednoducho až banálne, ale práve v tom je ich sila.
Pri Morovom reflexe je to napríklad široké rozpaženie rúk, ako to robia bábätká, a ich opätovné stiahnutie k hrudníku – ide o veľmi účinný spôsob, ako nervovej sústave pomôcť prejsť z neustálej pohotovosti do väčšej regulácie.
Po akom čase možno zvyčajne vidieť zmeny – napríklad v koncentrácii alebo v regulácii emócií? Ako dlho je potrebné s dieťaťom pracovať?
Ťažko sa to predvída, lebo každé dieťa reaguje inak. Na základe vyšetrenia však viem urobiť približný odhad – najmä podľa motorickej kontroly, stability tela, koordinácie a miery aktívnych reflexov. Ak má dieťa výraznú telesnú nestabilitu, slabú motorickú kontrolu či zvýšené svalové napätie, ide zvyčajne o dlhodobejšiu prácu, pokojne aj dva až tri roky.
Pri deťoch, ktoré majú telo relatívne dobre zorganizované a riešime len niektoré reflexy – často práve u detí, ktoré sa hýbu alebo športujú –, prichádzajú zmeny rýchlejšie, niekedy už v priebehu niekoľkých mesiacov. Priemerne rodičom hovorím, že realistický čas je rok až rok a pol.
Ak chce rodič dosiahnuť zmenu a dieťa trávi väčšinu času na telefóne, nervový systém sa jednoducho nemá z čoho učiť.
Dobrou správou je, že prvé zmeny sa často objavia už po niekoľkých týždňoch. Rodičia si všímajú, že dieťa lepšie znáša podnety, pokojnejšie reaguje v záťaži a zvláda situácie, ktoré boli predtým veľmi náročné. Nejde o náhle „vyriešenie“ problémov, ale o postupnú zmenu kvality reakcií – dieťa sa síce dostane do stresu, no dokáže sa z neho rýchlejšie vrátiť. A to je znak, že nervový systém dozrieva a stabilizuje sa.
Spomenuli ste, že deti, ktoré športujú, napredujú pri terapiách rýchlejšie. Aký vplyv má samotný pohyb na účinnosť terapie?
Pohyb je pre mňa úplný základ – alfa a omega. Ak chce rodič dosiahnuť zmenu a dieťa trávi väčšinu času na telefóne, nervový systém sa jednoducho nemá z čoho učiť – dozrieva v pohybe, nie v sede ani pri obrazovkách.
Preto sa vždy rodičov pýtam, koľko času dieťa trávi pri technológiách. Nejde o moralizovanie, ale o biologickú realitu: mozog nefunguje oddelene, vyvíja sa v tele. A telo je od prírody nastavené na pohyb. Keď ho nemá dosť, prejaví sa to na pozornosti, regulácii emócií, psychike aj imunite.
Je pravda, že niektoré deti šport odmietajú. O to dôležitejšie je zachytiť aspoň malý záujem a podporiť ho – ísť von, hýbať sa, aj neštruktúrovane. Lezenie, behanie, skákanie, obyčajné „bláznenie sa“ majú pre nervový systém obrovský význam. Pohyb preto nie je doplnkom terapie, ale jej neoddeliteľnou súčasťou. Platí to pri učení, psychických ťažkostiach aj pri celkovom zdraví.
Čo by sme ako rodičia mohli urobiť pre to, aby sa nervový systém dieťaťa vyvíjal správnym spôsobom?
Sú faktory, ktoré nevieme ovplyvniť, ako spôsob pôrodu, predčasné narodenie či priebeh tehotenstva. Zároveň však existujú oblasti, kde máme vplyv a kde sa často robia zbytočné chyby. Jednou z nich je raný vývin. Dieťa po narodení potrebuje predovšetkým priestor na prirodzený pohyb – náruč rodiča a rovnú podložku.
Ak jeho pohyb od začiatku obmedzujeme rôznymi polohovacími pomôckami (ako napríklad vajíčkom pre bábätká), brzdíme procesy, ktoré majú prebehnúť spontánne a ktoré sú dôležité pre dozrievanie nervového systému. Dôležité je aj to, aby dieťa malo možnosť zažiť primeranú frustráciu.
Nie zanedbanie, ale priestor skúšať, hľadať riešenia a budovať si vlastné regulačné mechanizmy. Keď dieťaťu všetko okamžite uľahčíme, oberáme ho o príležitosť dozrievať. Dostatok voľnej hry, prirodzeného pohybu a neskôr cielená športová aktivita sú výbornou investíciou do budúcnosti dieťaťa.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
