Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Mám nočnú v záchrannej službe. Pred desiatou hodinou večer zapípa pager s výzvou „bezvedomie“. Boj o čas sa začína. Rýchle obutie pracovných topánok a bleskový výjazd za pacientom. Pri našom príchode do domu je pacient v hlbokom bezvedomí, rodina sa ho podľa telefonického návodu dispečingu snaží resuscitovať, pretože pacient nedýcha a nebije mu srdce.
Prvých niekoľko rýchlych pohybov, pokynov, kým resuscitácia stále pokračuje. Stav pacienta je kritický… Podľa srdcového rytmu na monitore nasleduje prvý elektrický výboj a pokračujeme v resuscitácii. Potom ďalšie rýchle úkony, ako je zabezpečenie prístupu do žily, intubácia (zavedenie kanyly do dýchacích ciest) a pripojenie na umelú pľúcnu ventiláciu, potom ďalšie elektrické výboje…
Aj v dramatických minútach boja o život je dobré tomu druhému načúvať.
Počas minút plných adrenalínového vypätia zažívam, aká potrebná je súhra celého tímu. V tých minútach musím ako lekár rýchlo rozhodnúť o ďalších postupoch. Počas hovorenia sa však snažím aj počúvať záchranárov, čo hovoria. Aj pri tomto pacientovi sa mi niekoľkokrát stalo, že záchranár mi hovorí: „Martin, ešte toto…“ alebo: „Ešte dve minúty a potom skontrolujeme stav pacienta…“ V tých chvíľach sa snažím s členmi tímu zjednotiť a počúvať ich. Aj v tomto prípade som to opakovane urobil práve s vedomím „načúvať druhému“. Aj v takýchto dramatických minútach boja o život je dobré (a dá sa to) tomu druhému načúvať…
Asi po dvanástich minútach intenzívnej resuscitácie pacientovi začína biť srdce pravidelne a na EKG zisťujeme rozsiahly infarkt myokardu. Nasleduje akútna liečba tohto závažného ochorenia a volám leteckú záchrannú službu, aby sa pacient dostal čo najrýchlejšie na angiografiu, teda k výkonu, ktorý mu môže zachrániť život.
Pokračuje intenzívna starostlivosť o pacienta, ktorého uvádzame do umelého spánku, aby aj transport vo vrtuľníku bol pre neho šetrnejší.
Pacienta odovzdávam kolegovi z leteckej záchrannej služby, ešte telefonujem priamo na angiografiu do fakultnej nemocnice, aby pacienta čakali a boli pripravení. Dramatické minúty sa pomaly končia a my sa vraciame na základňu s pocitom, že sme sa snažili urobiť pre pacienta všetko, čo sme mohli. Pre mňa je to tiež moment poďakovania záchranárom za ich spoluprácu. Zároveň sa teším, že sa mi darilo im načúvať…
O niekoľko dní mi riaditeľ preposiela email s poďakovaním od manželky pacienta, ktorého sa podarilo zachrániť bez následkov. Je to pohladenie na duši a pre mňa zároveň potvrdenie toho, že sa to dá a že som dokázal načúvať svojim kolegom – záchranárom.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
