Nádej nám pomáha nezatvárať sa do seba

Akallabêth, časť diela Silmarillion veľkého britského spisovateľa J. R. R. Tolkiena (ktorý sa opäť dostal do povedomia vďaka seriálu na platforme Prime Video Pán prsteňov: Prstene moci), rozpráva príbeh Numenoru, veľkého ostrova ľudí.

Intenzívne reflektuje o nádeji, jednej z kľúčových tém na pochopenie Tolkienovho diela a posolstva, ktoré nám aj dnes (možno zvlášť teraz) prináša. Tvrdí, že život ľudí je buď spojený s nádejou, alebo s úzkosťou (pocit útlaku).

V skutočnosti je existenciálna úzkosť, ktorá nami prechádza, určená na to, aby ju prekonala nádej, ktorá charakterizuje to, čo sme a spôsob, akým sa môžeme a musíme vnímať, vlastne „žiť“. A tu je problém: nie je ľahké žiť nádejou, v nádeji. V konečnom dôsledku bolo veľkým pokušením človeka v histórii rebelovať proti tejto podmienke nádeje.

Smrť je darom, pretože je súčasťou života.

Ľudia Numenoru, ako nám rozpráva Tolkien, dotiahli odmietnutie do extrému a to doviedlo k zániku nielen ľudskú rasu, ale aj nádhernú zem, ktorú im Valari pripravili. Ich hriechom bolo nechať sa unášať túžbou „vyslobodiť sa zo smrti hneď namiesto toho, aby sa odovzdali nádeji“. Tu sú rozhodujúce dve slová: hneď a odovzdať sa.

Čo znamená žiť v nádeji? Po prvé prijať, že sme smrteľné bytosti a že nám nebola daná možnosť zmeniť túto predpokladanú skutočnosť. Po druhé, smrť nie je posledným slovom; naopak, ako hovorí Tolkien, môže byť darom.

To, čo nemôžeme urobiť, je „vyslobodiť sa hneď“. Nie je v povahe človeka rozhodovať o svojej smrti ani o tom, ako či kedy zomrie, pretože smrť, rovnako ako život, sú darom. Smrť je darom, pretože je súčasťou života. Pokiaľ ide o smrť, nejde o „vyslobodenie sa“, ale o to, aby sme „boli vyslobodení“.

Tu zohráva kľúčovú úlohu druhé slovo: odovzdanosť. Žiť v nádeji nie je postojom, ktorý odkazuje na tragickú predstavu o existencii. Žiť v nádeji nie je akýmsi posledným východiskom, ktoré nájdeme, keď všetko ostatné neodvolateľne zlyhá.

Je to skôr odovzdanie sa; predstava, že existuje niečo na začiatku a na konci, čo je nad nami, ale čo je v každom prípade darom. Pretože iba daru sa môžeme odovzdať. Takže nie viera v slepý osud, ale osud ako dar. V Tolkienových knihách je slepý osud, „osud“, vždy spojený so zlom.

Žiť v nádeji znamená prežívať život, ktorý je úplne vzťahový. Nádej nám pomáha nezatvárať sa do seba, ale s vitálnym impulzom nás vedie k prekročeniu svojich hraníc, odovzdávajúc sa. Nie je to jednoduché, je to dramatické. Tá dráma však môže byť mimoriadne krásna, jednoducho ľudská, ak ju budeme prežívať spolu s ostatnými.

Prevzaté z cittanuova.it. Preložil Kornel Maťko.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.