Naučili sme sa ignorovať bolesť, telo si extrémnym životným štýlom preťažujeme

Tomáš Rusňák. Zdroj: archív T. Rusňáka
„Často vidíme, ako sa dospelí chlapi po práci hodiny naháňajú na bicykloch namiesto toho, aby trávili čas s rodinou. Alebo chodia neúmerne veľa na hokej, futbal, do fitka a na podobné športy a tak si len kompenzujú svoje zranenia či komplexy z detstva, o ktorých ani nemusia vedieť. Nemáme mieru. Sme súťaživí, chceme vyhrávať," hovorí štrukturálny a fasciálny terapeut Tomáš Rusňák, jeden z rečníkov májovej Ženskej katolíckej konferencie. Rozprávali sme sa s ním o celostnom prístupe k ľudskému zdraviu, o zdravom pohybe i o extrémnom tlaku na výkon a jeho dosahu na naše zdravie.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Robíte kouča v oblasti zdravia a výživy, máte americko-taliansku terapeutickú školu a v New Yorku ste študovali integrálnu výživu. Dnes sa navyše venujete spolu s ďalšími odborníkmi integratívnym seminárom, ktoré pomáhajú rozvíjať celého človeka – jeho telo, dušu i ducha. Ako ste sa k tomu dostali?

Počas osemročného štúdia v zahraničí som informácie z výučby od profesorov prijímal veľmi racionálne, vedecky a medicínsky. Všetko, čo sa týkalo osobnostného alebo psychologického rastu, efektivity a teórie mindfulness, mi vtedy dávalo zmysel. Úprimne povedané, bolo to však obdobie môjho osobného „blackoutu“. Žil som nedobre, v hriechu, egoisticky. Ako mladý „pán dokonalý“. To bol ale veľký omyl, ktorý ma priviedol cez depresie a stratu chuti do života k existenciálnym otázkam.

V prepojení tela, duše a ducha, teda v trichotómii, som našiel oveľa väčšiu logiku a zmysel až po svojom osobnom obrátení. Zmysel tomu dal až Boh. Transcendentný rozmer bytia. Zmysel nášho života. Vďaka tomuto prístupu sa mi začalo pracovať ľahšie a musím sa priznať, že dnes sa mi lepšie pracuje s veriacimi ľuďmi ako s neveriacimi práve preto, lebo ľahšie vnímajú ten duchovný rozmer a chápu súvislosti. Samozrejme, mám aj klientov, ktorí nie sú veriaci. U nich sa popri telesnom a psychologickom rozmere snažím na pozadí zamerať aj na vyšší zmysel života a prienik hodnôt, ktoré nám obom dávajú zmysel.

Aj u nás sa už človek stretne s rôznymi ponukami od tzv. health koučov, ktorí sa zameriavajú na pohybovú oblasť, prípadne na správnu výživu. Vy idete ešte ďalej. Ako je to s koučovaním a integrálnym prístupom u nás v porovnaní so zahraničím?

V Amerike je koučov ako ja, zaoberajúcich sa integrálnym rozvojom, veľa v každom meste. Tam je úplne normálne, že ak má človek nejaký problém, vyhľadá takéhoto sprievodcu, ktorý po niekoľkých konzultáciách najskôr spozná primárny problém, navrhne riešenia, tri až šesť mesiacov sprevádza, a keď je to nutné, pošle k inému odborníkovi na ďalšie vyšetrenia, konzultácie či terapie. Vo svete je to teda štandard, u nás je to zatiaľ nová vec. Mne osobne tu takýto integratívny a interdisciplinárny prístup chýba. Vnímam totiž, že čím ďalej, tým viac sú ľudia „rozbití“ nielen na úrovni tela, ale najmä na duši a duchu.

Naučili sme sa ignorovať bolesť, ale ako nám má dať telo vedieť, aby sme spomalili? Iba cez ňu.

Povedzme, že sa takýto „rozbitý“ človek rozhodne vyhľadať vašu pomoc. Ako to vyzerá na prvom sedení?

Vzhľadom na to, že mám v podstate dve paralelne sa dopĺňajúce profesie, prichádzajú ku mne buď ľudia s bolesťami pohybového aparátu, alebo s potrebou zmeny životosprávy, či už výživy, režimu, spánku a podobne. Každého klienta potrebujem preto počas prvého stretnutia diferenciálne identifikovať. Zistiť jeho najslabšie miesto. Dôležitá je anamnéza, či skôr vstupný rozhovor.

V prípade pohybového aparátu po rozhovore nasleduje diagnostika problému a výber vhodného terapeutického ošetrenia, často manuálneho, a nasleduje dôležitá pohybová domáca úloha. V prípade životosprávy nasleduje po rozhovore určenie priorít, najdôležitejších konkrétnych krokov na najbližší čas.

Po úvodnom rozhovore sa mi často stane, že vnímam, že problém u človeka má aj duševný, teda psychologický rozmer alebo rozmer duchovný, a v takom prípade ho odošlem ďalej, odporučím, aby problém riešil aj so psychológom či kňazom, s ktorými spolupracujem. Ja sa venujem primárne telu, pohybu, bolesti, životospráve. Nikdy nepošlem človeka len tak preč. Stále to je komplexný problém.

Na integratívnom seminári, ktorý sa zameriava na telo, dušu i ducha, sa Tomáš Rusňák venuje fyzickej oblasti. Zdroj: archív T. Rusňáka
Na integratívnom seminári, ktorý sa zameriava na telo, dušu i ducha, sa Tomáš Rusňák venuje fyzickej oblasti. Zdroj: archív T. Rusňáka

S akými problémami sa stretávate najčastejšie?

Je to pestré. Problémy sú totiž rôzne. Mojimi rukami prejdú napríklad ľudia so somatopsychickými problémami. To sú tí, ktorých mi posielajú napríklad psychológovia. Ide o ľudí s depresiami, úzkosťou, ľudí trpiacich vyhorením a vyčerpaním, ktorých telo je dlhodobo rozhádzané, podvýživené na makro- či mikroúrovni, boľavé vinou nesprávnych mechanických pohybových stereotypov. Väčšinou sú problémy zapríčinené nedostatkom spánku, zlou výživou, zlým načasovaním, konzumáciou nekvalitných potravín, zlým pitným režimom či nedostatkom alebo prebytkom pohybu. Telo býva preťažené až na bunkovej úrovni, nevládze a často to potom „vybuchne“ aj na psychike.

Niekedy to sú čisto somatické problémy. To znamená, že ľudia sú mechanicky, pohybovo preťažení a ich tkanivá v tele stratia potenciál a reagujú cez kompenzáciu, teda obmedzením pohyblivosti, tuhnutím až bolesťou. Takýchto ľudí volám „homo sedacus“. To sú tí, čo si „vysedia“ zdravie.

Ďalej ku mne chodia ľudia so psychosomatickými prejavmi. Teda tí, ktorých emócie a prežívanie sa somatizujú v tele. Ide napríklad o prípady, keď človeku stuhne šija, rozbolí ho brucho, meravejú mu ruky. Väčšinou ide o nárazové prejavy. Akútny stres sa somatizuje. Chronický začína robiť vážnejšie problémy a zapríčiňuje bolesti.

Môže za to v prípade somatopsychických prejavov naša neustála orientácia na výkon?

Áno, je to jeden z faktorov. Jedna vec je výkon, ktorý od nás požadujú už od školy. Malé deti to ešte nejako dospia a vybehajú, potom však príde stredná škola a tam to začne „vybuchovať“. Mám extrémne veľa stredoškolákov, ktorí za mnou prichádzajú s bolesťami hlavy, migrénami, psychosomatickými prejavmi a už navštevujú psychológov a berú tabletky. Vo všeobecnosti však vnímam, že si telo extrémne preťažujeme, doslova si ho lynčujeme. Nevieme sa vypnúť. Telo nepočúvame, bolesť ignorujeme, utlmujeme. Problém tak zhoršujeme. Naučili sme sa ignorovať bolesť, ale ako nám má dať telo vedieť, aby sme spomalili? Iba cez ňu.

Prečo sa podľa vás ľudia tak prehnane fyzicky preťažujú?

Súvisí to podľa mňa s nedostatočným pocitom vlastnej hodnoty. Psychológovia veľa hovoria o tomto syndróme. Sme od detstva hnaní k rôznym výkonom, porovnávaniu sa s kamarátmi, súrodencami, spolužiakmi. Hnaní rodičmi, možno nechtiac, ktorí chcú mať svoje deti najlepšie, ako sa dá, aby sa aj dobre učili, aj boli dobré v krúžkoch, hudobnej, výtvarnej a zároveň aj športe.

Pokiaľ ide o kvalitu stravy, moja skúsenosť je, že psychicky preťažení ľudia majú nesprávne zloženú stravu z pohľadu makroživín, kde dlhodobo prijímajú najmä málo bielkovín, následne kvalitných tukov. Často sú v ich strave dominantné sacharidy a rýchle cukry, ktoré psychologický problém len zhoršujú.

Výkon je všade okolo nás – už od detstva. Kazíme deťom prirodzený vývoj – či už telesný, alebo duševný. Strácame svoju hodnotu, to, kým sme. Zažívame rôzne zlyhania, ak nedosiahneme stanovené ciele. Sme porovnávaní, hodnotení. Slovne či písomne. Tu si začíname budovať svoje obranné skryté programy, ktorými sa snažíme tú svoju hodnotu vytvárať. To často vedie k ešte vyššej aktivite, snahe, námahe, zvyšovaniu času na zlepšovanie výkonu, aby som bol „lepší než ostatní“. Nabúrava to našu identitu. Prenášame si to do dospelosti. Často vidíme, ako sa dospelí chlapi po práci hodiny naháňajú na bicykloch namiesto toho, aby trávili čas s rodinou. Alebo chodia neúmerne veľa na hokej, futbal, do fitka a na podobné športy a tak si len kompenzujú svoje zranenia či komplexy z detstva, o ktorých ani nemusia vedieť. Nemáme mieru. Sme súťaživí, chceme vyhrávať.

Stále viac mladých ľudí má psychické problémy a potrebujú psychologickú pomoc. Menej už počuť o tom, že mnohým týmto prípadom by sa dalo predchádzať, ak by sa viac apelovalo na správnu životosprávu, pevný režim, lepšie stravovanie, viac telesnej výchovy na školách a podobne.

To je pravda. Psychológovia v rámci terapií či konzultácií väčšinou so svojimi klientmi riešia okrem iného aj tri hlavné veci – aký kvalitný má človek spánok, či má pravidelnú a kvalitnú výživu a či má pravidelný pohyb. Z mnohých štúdií vieme, že pohyb má na depresiu dlhodobo lepší efekt ako lieky. Nedá sa ani vymenovať, koľko chemických reakcií pri pohybe nastane v mozgu, v svalstve, tkanivách a v centrálnej nervovej sústave. A ak ide o pohyb v prírode, ešte sa to znásobuje. To je chémia, ktorú potrebujeme.

Pokiaľ ide o kvalitu stravy, moja skúsenosť je, že psychicky preťažení ľudia majú nesprávne zloženú stravu z pohľadu makroživín, kde dlhodobo prijímajú najmä málo bielkovín, následne kvalitných tukov. Často sú v ich strave dominantné sacharidy a rýchle cukry, ktoré psychologický problém len zhoršujú.

Keď mi teda psychológ pošle takéhoto človeka, najskôr mu nastavím kvalitný spánkový režim, zameriam sa na to, aby zapojil do života pohyb, a nastavím ho na makroživiny – bielkoviny, tuky, sacharidy. Predovšetkým prísun bielkovín je dôležitý, tam u mnohých dochádza k podvýžive.

Privítali by ste teda v spoločnosti väčšiu osvetu?

Áno, určite. V zahraničí si v mnohých krajinách uvedomili, že je vo finále lacnejšie investovať do prevencie, ako zasahovať intervenciou až pri probléme. Kvalita života mladých, ale aj pracujúcich je pre nich dôležitá. Investuje sa do vzdelávania na pracovisku, vyučuje sa o tom bežne na školách, robia sa rôzne iniciatívy. Je to lacnejšie aj z pohľadu čerpania PN, teda práceneschopnosti. Ide o budovanie silného zdravia zamestnancov, ktorí ak chýbajú – či už pre bolesti a preťaženie tela, alebo pre choroby spojené so životosprávou –, je to pre firmu veľká strata.

Vnímam, že už aj u nás sa začína buď v nadnárodných firmách, alebo u uvedomelých podnikateľov investovať do prevencie rôznymi pohybovými či lifestylovými benefitmi na pracovisku, cez víkendy a podobne. To je aj súčasťou mojej misie. Edukovať laickú či odbornú verejnosť. Robiť víkendové semináre či workshopy na pracovisku.

Na druhej strane, v posledných rokoch vidieť dosť výrazný nárast kultu tela, preplnené fitká, výživové doplnky, ktoré ľuďom sľubujú silu a vitalitu. Stretávate sa u ľudí, ktorí sa venujú zdravému životnému štýlu, s nejakými prehreškami?

Naše telo potrebuje akútny stres každý deň, ale ten stres by mal byť primeraný. Keď je stresu málo, nie je to dobré, pretože telo potrebuje stále nejaký „input“, ale ak ho je príliš, tiež to nie je dobré. Človek, ktorý nič nerobí a len tak leží, si ubližuje rovnako ako človek, ktorý sa nadmerne preťažuje. Sú ľudia, ktorí síce majú nastavený nejaký režim, ale z dlhodobého hľadiska sa preťažujú psychicky aj fyzicky. Ich telo sa nestíha regenerovať a potom to u nich zrazu „exploduje“. Postupne si zvyšovali latku a stres sa u nich stal chronickým.

Poznám veľa ľudí, ktorí nadmerne, intenzívne a dlho športovali, to sú tí, ktorí naoko vyzerajú vyladení, ale keď ide človek do hĺbky, zistí, že majú rozladené trávenie, objavia sa im rôzne intolerancie a podobne. Už toto sú znaky, že niečo nie je v poriadku. Keď si potom takéhoto človeka rozoberiem podľa celého integrálneho koláča, zistím, že si kompenzuje nejaké zranenie zo vzťahov, výchovy, že má nefungujúci vzťah s manželkou, ale bežne strávi tri hodiny na skialpoch alebo vo fitku atď.

Často odporúčam tzv. pohybové snacky na dve – tri minútky každú hodinu, čím sa nazbiera počas dňa aj tridsať minút. Toto všetko je zadarmo, len to treba robiť vedome a urobiť z toho návyk.

Spomínate zdravý primeraný stres. Dokáže si tú optimálnu hranicu človek nejako nastaviť sám alebo na to potrebuje už nejakého odborníka?

Dnes na takéto odsledovanie existujú aplikácie, ktoré sú spojené so sledovaním variability srdcovej frekvencie. Cez ne sa dá exaktne objektivizovať únava a to, kde konkrétne sa každý nachádza vo svojom autonómnom nervovom systéme. Čo to znamená? Človek prežíva stres nielen cez centrálnu nervovú sústavu, ale cez všetkých dvanásť sústav v rôznej intenzite. Stres sa odráža aj na muskuloskeletálnom, imunitnom, lymfatickom, tráviacom systéme a tiež na ostatných systémoch. Unikátny je autonómny nervový systém, cez ktorý sa dá vyhodnotiť funkcia všetkých orgánov vďaka gangliám. V tele človeka prebiehajú akoby dva stavy – sympatikus a parasympatikus, stresový stav a pokojový, relaxačný stav. Mohli by sme povedať, že ide o dva časy – „ora et labora“.

Keď človek ide po celodennom strese do postele, je jedno, koľko hodín bude spať. Dôležitejšie je, ako sa mu podarilo aktivovať parasympatikus. Dnes sú už na to aplikácie a dá sa to objektivizovať. Zo skúsenosti môžem povedať, že nepoznám človeka, ktorý by bol „rozbitý“ fyzicky a psychicky a mal by dobré výsledky meraní. Preťažení manažéri, veľa žien na materskej, ženy učiteľky, ktoré sú vyhorené alebo pred vyhorením… S takýmito ľuďmi veľa konzultujem a snažím sa im pomôcť, aby si tieto veci uvedomili. Aby sa pozreli na to, ako sa cítia subjektívne a aké sú reálne čísla, a podľa toho sa vedeli zorientovať, či sa musia zastaviť alebo, naopak, môžu pridať. Tieto poznatky aplikujem aj pri koučingu profi športovcov. Ide už dlhé roky o svetový trend. Individualizácia zaťaženia, integrálny prístup v praxi.

Treba si tiež uvedomiť, že so stresovými stavmi veľmi súvisí držanie tela a dýchanie. Mnohí ľudia dýchajú zle, plytko, celý deň sedia v nesprávnej polohe. Takto si vytvárajú fyziologický stres a dysfunkciu, nedokysličenie, nedokrvenie, oslabujú sa. Takéto nesprávne dýchanie stimuluje sympatikus a človek je potom po celom dni vynervovaný. Keď mu potom ešte osobný tréner pridá nejaké cvičenie a človek si ešte dá na večeru nebodaj niečo nevhodné, oheň je na streche.

V tomto spočíva inteligencia trénovania. Týmto štýlom spolupracujem s mnohými profi športovcami, s ktorými na dennej báze hodnotíme merania a ladíme pripravený tréningový plán. Takto sa už v zahraničí trénuje, takto koučujú vo firmách kľúčových manažérov, a keď už má niekto červené kontrolky, tak mu dajú voľno.

Zdroj: archív T. Rusňáka

Pri vrcholových športovcoch človek nepochybuje o motivácii pracovať na sebe a zlepšovať sa, ale pri vyhorenom človeku je to asi o niečom inom. Ako sa vám darí pracovať s motiváciou pri takýchto ľuďoch?

Koučing trvá ideálne tri až šesť mesiacov, kým sa s klientmi spoznáme, nastavíme postupne režim, odhalíme slabé a silné miesta. S takýmito ľuďmi komunikujem denne, fotia mi svoj jedálniček, posielajú správy o pohybovej aktivite, o tom, ako sa cítia, a podobne. Som akoby svedomím týchto ľudí. Je to veľmi náročné, ale ľudia mnohé veci dokážu zmeniť. A áno, niekedy je to chcenie menšie, niekedy väčšie, ale dá sa to a je to aj na mne, ako človeka dokážem namotivovať a podporiť.

Hovorili ste, že za vami chodia aj preťažené mamičky a učiteľky. Čo by ste im v rámci prevencie poradili? Ako by si mali nastaviť program v tom domácom prostredí popri všetkých povinnostiach?

Zaangažovať manžela. A nechať ho prevziať niektoré zodpovednosti na seba. Muži by sa mali usilovať odbremeniť svoje ženy, pretože tie často idú na hranu, až ich v jednom okamihu úplne vypne. A tie „red flags“ tam už pritom dávno sú. K deťom, ktoré treba dojčiť alebo sú choré, väčšinou vstávajú mamy, pretože muži si musia oddýchnuť do práce. Je preto veľmi potrebné vnímať manželku a sledovať tie varovné znaky. Nenechať ju fungovať na ibalginoch, nenechať ju chronicky nevyspatú s pokazeným trávením. Naopak, veľmi dôležité je vytvoriť jej čas pre seba. Niekedy sa žena potrebuje prejsť, niekedy si zaspievať alebo sa len zavrieť do izby. Ten režim si žena veľakrát nevie sama udržať a potom, keď nemá v tom chlapovi oporu, nemá ani motiváciu.

U nás doma vedieme s manželkou psychologičkou zaujímavé debaty. Veľakrát mi došlo, že do nej nemusím „tlačiť“ nejaké rady týkajúce sa stravovania. Všetko ide samo, ak dobre funguje hlava a náš vzťah, podpora a komunikácia.

A čo ľudia, ktorí sú naozaj v ťažkej životnej situácii? Chodia do niekoľkých robôt, nemôžu si dovoliť vyberanú stravu a podobne. Ako sa môžu o seba postarať oni?

To, čo by som odporučil, je držať sa nejakého pevného režimu. Dopriať si kvalitný spánok. To znamená, že nebudem ešte pozerať večer televízor či nebudem toľko na mobile, teda nebudem sa vystavovať modrému svetlu, ktoré narúša kvalitu spánku. V nekvalite spánku sa začína mnoho problémov, únav, chorôb a vyhorení. Toto je to najlacnejšie.

Druhá vec, čo je zadarmo, je vystaviť sa dennému svetlu, ísť sa prejsť svižnou chôdzou. Súvisí to s potrebou držať si už spomínaný režim, plánovať, mať to vedome ako prioritu. Ďalším tipom je častý pohyb. Nemusí to byť žiadne dvojhodinové športovanie. Často odporúčam tzv. pohybové snacky na dve – tri minútky každú hodinu, čím sa nazbiera počas dňa aj tridsať minút. Toto všetko je zadarmo, len to treba robiť vedome a urobiť z toho návyk. A tretia vec je tá, že zdravo stravovať sa dá aj lacno. Hovorím o makroživinách. Ľudia sú stratení, keď im o tom hovorím. Sme závislí od sacharidov, príloh, cestovín, pizze, sladkého atď. a bielkoviny nám často chýbajú, pričom majú vyššiu sýtosť, majú glykemickú stabilitu, človek pri nich nemá mentálne hmly. Aspoň 1,5 gramu na kilo váhy. Ľudia zažijú, že sú sýtejší a nepotrebujú zajedať. Postupne sa tak začnú diať divy.

A posledná vec, ktorá už zachádza do psychológie, je sebahodnota a sebaprijatie. To je zberný bod, lievik, kde sa všetko schádza. Tam si musí človek zodpovedať, kto je a prečo robí to, čo robí. Prečo napríklad zajedá. Robí to v hneve, z fyzického alebo psychologického hladu alebo len z nejakého zlozvyku? Tam je veľmi dôležité postaviť sa v pravde, pozrieť sa do zrkadla a spýtať sa – kto som?

Zdroj: archív T. Rusňáka

Ako sa pozeráte na zdravý životný štýl a pohyb u slovenských detí? A čo považujete za správny pohyb pre dieťa?

Deti majú veľký nedostatok pohybu. Z terapeutickej praxe vidím v súčasnosti násobne viac detí, ktoré majú ploché nohy, kolená do X, preklopenú panvu, nestabilné torzo, nefunkčné lopatky, a potom častý rozvoj skoliózy. Po covide sa to ešte zvýraznilo, ale ten trend bol všeobecne zlý. Ak chcete ďalší dôkaz, stačí sa pozrieť na všeobecné kondičné štandardy na všetkých športových stredných či vysokých školách, ktoré sa dlhodobo znižujú. Chce ísť človek za policajta, hasiča, vojaka, trénera? Všade sa tie nároky znižujú, pretože ľudia nie sú schopní toľko plávať, behať, klikovať a podobne. Čiže nielen deti, ale aj dospievajúci či dospelí sú kondične na tom horšie, ako sme boli niekedy. Ide o základné motorické zručnosti. Kondične sme ako krajina úplne mimo.

To isté platí u detí. Hrubú motoriku len pri Montessori praktikách nerozviniete, tá sa rozvíja pri pohybe. Dieťa do šesť rokov sa má hýbať tri až štyri hodiny denne. Kto toto zvládne zmanažovať? A to, že idú v škôlke deti za ručičku tridsať minút, sa neráta. Dieťa potrebuje behať, skákať, potrebuje ihrisko. Dieťaťu, ktoré dovŕši šiesty rok života, stačí, ak bude mať iba hodinu pohybu denne. Ale tu nehovoríme o jednostrannom pohybe typu florbal, tenis, futbal, pretože my, bohužiaľ, takto jednostranne deti špecifikujeme. Mám na mysli všestrannosť. Ja odporúčam atletiku alebo desaťboj, prípadne parkúr, kde sa deti rozvíjajú komplexne – šprint, odraz, rýchlosť, dynamika. Dieťa teda generálne potrebuje všestranný pohyb, multidimenzionálny.

V Nórsku napríklad dieťa do 16 rokov nemôže profesionálne športovať. Tam majú deti telesnú každý deň, a keď má dieťa 17 rokov, môže začať s výkonnostným športom v nejakom klube. Dovtedy má všestranný pohyb, lebo dieťa sa takto profiluje. Nenájdete tam dorastenca či kadeta medzi juniormi, dokonca ani medzi seniormi. U nás to je bežné. Páči sa mi ich model. To isté je v Austrálii a mnohých štátoch USA.

Čo sa stane, ak bude dieťa rozvíjať iba jednostranný pohyb?

Je tu vysoké riziko, že sa psychomotoricky a neurofyziologicky nerozvinie správne symetricky. Aj to, že sa pravdepodobne vytvorí určitá asymetria, dysbalancia, nerovnováha, čo vidíme často v spomínanom zlom držaní tela alebo pri zraneniach z jednostranného preťaženia. Navyše, ukracujeme deti o zdravý a prirodzený vývoj. Sú schopnosti a zručnosti, ktoré sa napríklad po jedenástom alebo pätnástom roku života už nedajú rozvinúť. Je nevyhnutné ich rozvíjať skôr. Ideálne formou hry, športových hier. Aby si deti vytvorili pozitívny postoj k pohybu ako takému. Obľúbili si ho. Brali ho ako súčasť svojho života. Nie ako nutnosť či túžbu rodičov.

Spomínali sme preťaženosť i to, že sami dospelí často nevedia odhadnúť, kedy majú dosť. Zisťuje sa to, že dieťa prekračuje svoje hranice, ešte ťažšie u detí, ktoré majú viac energie? Je to zradnejšie?

Deti, ktoré majú prirodzene iný genotyp, teda aj iný nervový systém, inú potrebu vzruchov a podnetov, môžu vyzerať naoko ako hyperaktívne či s prebytkom energie, ale v skutočnosti sú len normálne. Ich by mal rodič v prvom rade poznať. Nazerať na nich individuálne. Neporovnávať ich so žiadnym súrodencom či susedom a spolužiakom. Rodič má vedieť, koľko jeho dieťa zvládne. Kedy je unavené, kedy hladné.

Ak je napríklad u dieťaťa celkovo častá chorobnosť alebo má najmä respiračné či tráviace problémy, už to môžu byť znaky, že dieťa sa nestíha pod záťažou regenerovať. Ak dieťa nedostatočne veľa a kvalitne spí, tiež sa to na ňom odrazí. Ak dieťa športuje a stagnuje vo svojich štandardných výkonoch, môže byť preťažené trénovaním. To isté v podstate platí aj u dospelákov. Sebapoznanie. Režim. A ideálne nejaké objektívne metriky alebo dobrý tréner, ktorý vie, ako na to.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články