Návrat k návšteve pápeža Františka na Slovensku (prvá časť)

Po týždni od ukončenia návštevy pápeža Františka na Slovensku, s miernym odstupom a s doznievaním jeho slov, prichádza čas na zhodnotenie tejto výnimočnej cesty a zosumarizovanie jej posolstva.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Pápež František, ako býva zvykom, sa na stredajšej audiencii vrátil k návšteve srdca Európy a zhodnotil ju ako „púť modlitby, púť ku koreňom viery a púť nádeje pre všetkých“. Následne dodal: „Táto nádej, táto evanjeliová nádej, ktorú som mohol vidieť počas cesty, sa uskutoční, stane sa konkrétnou, len ak sa skĺbi s ďalším slovom: spoločne. Nádej nikdy nesklame, avšak nikdy nejde sama: spoločne. V Budapešti a na Slovensku sme boli pospolu s rôznymi obradmi Katolíckej cirkvi, spolu s bratmi a sestrami iných kresťanských denominácií, spolu s našimi židovskými bratmi a sestrami, spolu s veriacimi iných náboženstiev, spolu s tými najslabšími. Toto je cesta, pretože budúcnosť bude plná nádeje, ak bude spoločná, nie osamotená: to je dôležité.“

Vráťme sa k pestrému programu apoštolskej cesty, ktorý poukázal na rôznorodosť Slovenska a tunajšej Cirkvi. Bratislavský program pápežovej návštevy sa niesol v znamení dialógu: vnútri Cirkvi (katedrála), medzi cirkvami (ekumenické stretnutie), medzi náboženstvami (Rybné námestie) a so spoločnosťou (prezidentský palác). Liturgické slávenia vyzdvihli rozmanitosť Cirkvi (Prešov) a ľudovú zbožnosť (Šaštín). Košice poukázali s nádejou na budúcnosť (štadión Lokomotíva), ale aj na periférie spoločnosti (sídlisko Luník IX), a aj na to, ako sa Cirkev angažuje tam, kam sa nikto nehrnie (Luník).

Tieto dni znovu poukázali na pápežovu pozornosť voči malým krajinám, ako je aj tá naša. Jeho príhovory svedčili o tom, že veľmi dobre pozná, alebo je aspoň veľmi dobre informovaný o tunajšej situácii, či už v cirkevnej sfére, alebo aj v tej spoločenskej. Niektorí si azda doteraz mysleli a vraveli, že ide o pápeža, ktorý pochádza zďaleka, a preto nepozná a nerozumie nielen Slovensku, ale ani Európe. Potom, čo sme sa sami stali svedkami jeho návštevy, už nemôžeme takto uvažovať.

Foto: nm.sk/Cyril Dunaj

Ba naopak, potrebné je oceniť pohľad, ktorý nám bol daný „zvonka“ bez toho, aby bol abstraktný alebo všeobecný. Pápež sa svojimi slovami a gestami dotkol našich sŕdc, našich problémov, našich námah, našej nádeje. Pozorne vyzdvihol pozitívne črty tejto krajiny, našu miernu a pohostinnú povahu, sympatickú autentickosť, pohostinnosť alebo kontempláciu. No taktiež tradičné pokojné spolunažívanie a z historického hľadiska našu schopnosť integrovať sa a odlíšiť sa, a to pokojamilovným spôsobom. Vidí nás ako „mladú krajinu s dávnou históriou, zem s hlbokými koreňmi“. Krajinu „stretnutí medzi Východom a Západom, Severom a Juhom“, takzvanú strednú zem. A práve preto, že sme tým geografickým stredom, nemôžeme sa uzatvoriť do seba (ako krajina aj ako jednotlivci) a sme nabádaní byť aj stredom vzťahov (taktiež ako krajina aj ako jednotlivci). To všetko nás stavia do povolania k bratstvu medzi národmi a k tomu, aby sme sa stali „posolstvom pokoja v srdci Európy“. Povedal by som, že to všetko pápež František jednoducho a spontánne zhrnul do vyjadrenia: „Slovensko je báseň!“

Každý prejav mal svoj špecifický kontext, ale zároveň ho aj presahoval.

Už od svojho prvého príhovoru sa nám pápež začal prihovárať cez naše zvyky, symboly a obrazy, ktoré dôverne poznáme (chlieb so soľou, Tatry), citoval Sama Chalupku, kardinála Korca, neustále sa odvolával na cyrilo-metodskú tradíciu a misiu. Jeho pohľad „zvonka“ sa opieral o to, čo je nám blízke. Vo všetkých prejavoch sa prihováral nielen Slovensku v jeho rozmanitosti, ale aj Európe, lebo Slovensko je Európou a Európa je aj Slovensko. Veľmi presne a výstižne poukázal na výzvy, ktorým čelíme a o ktorých aj vieme, alebo pred ktorými si zatvárame oči. Začuli sme mnoho hlbokých a aktuálnych myšlienok, podaných jednoduchým a pozitívnym štýlom. Každý prejav mal svoj špecifický kontext, ale zároveň ho aj presahoval.

Výzva na jednotu a bratstvo, kráčať spolu od konfliktu k spoločenstvu sa neobmedzuje len na kresťanské cirkvi. Príhovor v katedrále nebol určený len pre nás, ale pre celú Cirkev. Zachovať si pamäť, nepoddať sa zabudnutiu a odsúdiť každé násilie páchané v mene náboženstva nie je len pre kresťanov a židov. Vyhrnúť si rukávy a budovať spoločne budúcnosť so zreteľom na bratstvo, solidaritu a spravodlivosť je výzvou pre všetky krajiny sveta. Výzva nenechať plynúť dni nášho života ako epizódy telenovely, alebo sedieť na lavičke ako náhradníci, či nepodliehať pesimizmu neplatí len pre mladých. Nenechávať nikoho na periférii a mimo Cirkvi nie je adresované len vo vzťahu k Rómom.

Foto: TASR/ TK KBS/ Michal Svítok

Odkiaľ máme teda čerpať silu takto konať a kde nájsť vzor? Je ním Ukrižovaný, ktorému je potrebné otvoriť srdcia a ktorý nás nabáda vydať sa na cestu ako Mária, ktorá neostala pod krížom. Teda kontemplácia a akcia. Všetko má však iný význam, ak je to konané tak, ako je to nám ľuďom vlastné: v slobode, ktorá potrebuje byť zrelou.

Hlavné posolstvo návštevy by som zhrnul do samotných slov pápeža: byť zakorenenými a zároveň otvorenými. A práve spojením týchto dvoch dimenzií môžeme predísť jednostrannému pohľadu tých, ktorí sa snažia vidieť nielen pápeža, ale aj kresťanov buď ako konzervatívnych, alebo progresívnych. Zakorenenosť a otvorenosť si neodporujú, naopak, jedno potrebuje druhé. Otvorenosť pomáha zakoreneniu tým, že nám bráni uzatvoriť sa a prilipnúť k minulosti a následne sa odlúčiť od každodennej reality. Zakorenenie pomáha otvorenosti tým, že jej dodáva základ, na ktorom možno stavať, bráni jej odtrhnúť sa od minulosti a pamäti, určuje smer a hodnoty, o ktoré sa treba oprieť.

Zakorenenosť a otvorenosť si neodporujú, naopak, jedno potrebuje druhé.

Práve k tejto myšlienke sa vrátil pápež počas už spomínanej generálnej audiencie, kde povedal, že korene je potrebné zachovať, ale „nie ako muzeálne exponáty, nie ideologizované a využívané v záujme prestíže a moci, na upevnenie uzavretej identity. Nie. To by znamenalo zradiť ich a sterilizovať!“ Zároveň pripomenul: „… korene sú zárukou budúcnosti: vyrastajú z nich silné konáre nádeje. (…) Môžeš rásť do tej miery, do akej si spojený s koreňmi: odtiaľ k tebe prichádza sila. Ak odrežeš korene, všetko nové, nové ideológie, k ničomu ťa to neprivedie, nedáva ti to rásť: skončíš zle.“

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články